Menej štátu

V poslednom zo série článkov hodnotiacich Programové vyhlásenie vlády hodnotím nasledovné 4 kapitoly:

• Zodpovedná ochrana životného prostredia
• Zvýšenie potravinovej sebestačnosti obyvateľov s dôrazom na zodpovedné hospodárenie s pôdou a lesmi
• Spoľahlivý a zodpovedný partner v európskych a medzinárodných vzťahoch
• Životaschopná a sebavedomá kultúra, ktorá napomáha rozvoju kreatívneho a ekonomického potenciálu Slovenska

Prístup vlády v týchto oblastiach je podobný ako v tých predošlých a je teda poznačený ekonomickým diletantstvom, snahami nahradiť rozhodovania podnikateľov rozhodnutiami štátnych úradníkov, ako aj rozdávaním peňazí daňovníkov na všetky strany (čo je problémom obzvlášť vzhľadom na informácie, ktoré som uviedol v článku “Programové vyhlásenie vlády: Štátny rozpočet ignoruje realitu a vedie štát do krachu”).

Zodpovedná ochrana životného prostredia

Podobne ako v časti o doprave (“Programové vyhlásenie vlády: Doprava a bývanie – účtovné triky, pseudoekológia a štátne podnikanie”), aj tu je ústredným princípom vládneho prístupu k ochrane životného prostredia tzv. kargo kult. Inak povedané, vláda vidí, že niektoré aktivity vedú k ekologickejším výsledkom, no nechápe, čo konkrétne tieto aktivity robí ekologickými. Preto sa snaží tieto ekologické aktivity napodobovať, no vzhľadom na ich nepochopenie v konečnom dôsledku životnému prostrediu nepomáha, ale škodí. Viac o tom, ako by mala vyzerať poctivá ochrana životného prostredia som už v minulosti napísal vo svojich článkoch “Životné prostredie – porovnanie predvolebných programov vo voľbách 2020” a “Program PS/SPOLU: Zdravie a životné prostredie – idealizmom proti slobode”.

Znižovanie emisií

Konkrétne, vláda sa napríklad hlási k sprísneniu klimatických cieľov a jej cieľom je dokonca z dlhodobého hľadiska dostať sa k tzv. uhlíkovej neutralite:

Na dosiahnutie uhlíkovej neutrality nákladovo efektívnym spôsobom vláda reviduje Nízkouhlíkovú stratégiu a Národný integrovaný energetický a klimatický plán, prijme zákon o zmene klímy a podporí decentralizáciu a dereguláciu energetiky.

Vláda SR vytvorí podmienky na prechod na uhlíkovo neutrálne hospodárstvo do roku 2050. Cieľom Vlády SR bude znižovať emisie skleníkových plynov a zlepšiť schopnosť Slovenska adaptovať sa na nepriaznivé dôsledky zmeny klímy.

Problém však je v tom, že už aktuálne klimatické politiky EÚ a tak aj Slovenska sú s najväčšou pravdepodobnosťou prehnane prísne. Prísne environmentálne regulácie napríklad prostredníctvom vysokých cien energií predražujú výrobu, ktorá tak je v Európskej únii nekonkurencieschopná voči zvyšku sveta. Výrobné firmy preto opúšťajú EÚ, prípadne na jej území ani nezačnú vyrábať. Namiesto toho vyrábajú v krajinách ako sú USA, Čína alebo India. Environmentálne štandardy v týchto krajinách sú však podstatne nižšie ako v Európskej únii, a tak v konečnom dôsledku prehnané klimatické ciele EÚ vedú paradoxne k vyššiemu množstvu emisií. Viac o tejto téme som napísal aj vo svojom článku “Nekritický boj proti klimatickým zmenám narobí viac škôd ako úžitku”

Zvyšovanie miery recyklácie odpadov

Podobné je to v boji proti “nízkej” miere recyklácie:

Medzi najväčšie environmentálne výzvy Slovenska patrí zlá kvalita ovzdušia, nízka miera recyklácie komunálneho odpadu a nedostatočná ochrana vôd, biodiverzity a lesných ekosystémov.

Slovensko má veľký potenciál zefektívniť využívanie prírodných zdrojov. Vláda SR sa zameria na znižovanie skládkovania odpadov a dôraz sa bude klásť na predchádzanie vzniku odpadu a recykláciu.

Ako som už v minulosti uviedol v článku “Viac odpadu vo svete problémom nie je. Boj proti nemu môže byť”, štátom dotovaná alebo vynucovaná recyklácia vedie z princípu k plytvaniu zdrojmi a má tiež tendenciu zhoršiť situáciu s odpadmi. Umelo totiž vytvára situácie, kedy sa ľuďom oplatí viac recyklovať ako napríklad skládkovať, aj v prípadoch, keď sa na recykláciu v sumáre minie viac zdrojov ako na zahodenie odpadu a vyrobenie surovín nanovo. Vláda sa však neplánuje zamyslieť nad nápravou takýchto škodlivých stimulov. Jednoducho zvýšenie recyklácie a zníženie skládkovania je pre ňu cieľom samým o sebe a poplatky za skládkovanie chce otvorene zvyšovať s cieľom zvýšiť samotnú recykláciu, nie pomôcť životnému prostrediu:

Progresívne zvyšovanie zákonného poplatku za skládkovanie odpadov v miere, ktorá bude jednoznačne motivovať všetkých producentov odpadov k ich dôkladnému triedeniu.

Zvýšenie potravinovej sebestačnosti obyvateľov s dôrazom na zodpovedné hospodárenie s pôdou a lesmi

Žiaľ, vláda sa plánuje vo významnej miere venovať aj populistickej téme zvyšovania potravinovej sebestačnosti. Napríklad aj týmito spôsobmi:

Strategickým cieľom Vlády SR je efektívne a udržateľným spôsobom využiť prírodný potenciál Slovenska na zvýšenie úrovne vlastnej potravinovej sebestačnosti a na zvýšenie podielu domácich potravín. Keďže vláda si plne uvedomuje nízku úroveň potravinovej sebestačnosti Slovenska a jej zvýšenie považuje za strategický záujem štátu a prioritu vlády, ďalším, nemenej dôležitým cieľom je dosiahnuť čo najvyššiu sebestačnosť vo výrobe potravín a domácou produkciou zabezpečiť pre našich občanov kvalitné a bezpečné potraviny.

Pomocou investícií do potravinárstva z európskych a národných zdrojov zabezpečí prednostné spracovanie na Slovensku vyprodukovaných poľnohospodárskych surovín na potraviny.

O tom, prečo je cielená podpora nákupu slovenských výrobkov vo všeobecnosti, ako aj konkrétne poľnohospodárskych výrobkov kontraproduktívna a v konečnom dôsledku môže viesť len k zníženiu životnej úrovne som písal v článku “Nákupom zahraničných výrobkov podporujete slovenských výrobcov”.
Okrem iného, keďže za import potravín alebo iných tovarov a služieb sa v princípe vždy platí exportom iných tovarov a služieb, zníženie importu automaticky znamená zodpovedajúce zníženie exportu. Podpora domácej produkcie v nejakom odvetví tak môže ísť len na úkor oslabenia domácej produkcie v inom odvetví, ktoré vyrábalo za účelom exportu. Navyše, produkcia v iných odvetviach sa oslabí aj z dôvodu, že podnikatelia v iných odvetviach sa cez svoje dane budú musieť skladať na “podnikanie” v oblasti výroby potravín. O čo viac teda bude vláda zvyšovať domácu produkciu v oblasti potravín, o to viac bude znižovať domácu produkciu v iných odvetviach.

Absurdnosť potravinovej sebestačnosti a poctivá alternatíva

Predstava dotovanej potravinovej sebestačnosti je navyše absurdná aj z iného dôvodu. Ak totiž nejaké odvetvie “žije” len vďaka vládnej podpore, tak toto odvetvie logicky “zomrie”, akonáhle bude táto podpora odobratá. Paradoxne tak vládou dotovaná potravinová sebestačnosť vedie k menšej reálnej sebestačnosti – keďže produkcia potravín je menej sebestačná a je viac závislá na podpore štátu.

Navyše, poľnohospodárske stroje potrebujú na svoje fungovanie ropu, ktorá sa na Slovensku neťaží, prípadne diely z materiálov, ktoré sú na Slovensku nedostupné. Nech teda štát bude robiť čokoľvek, potravinová produkcia bude vždy nevyhnutne závislá na zahraničnom obchode.

Jediným poctivým prístupom k zvýšeniu potravinovej sebestačnosti tak je nie zvyšovanie, ale rušenie poľnohospodárskych dotácií. To, ako by mohlo vyzerať menej centrálneho plánovania v poľnohospodárstve nám ukazuje okrem iného aj príklad Nového Zélandu. Tamojšia vláda ešte v 80. rokoch v reakcii na rozpočtovú krízu zrušila takmer všetky poľnohospodárske dotácie. Novozélandské poľnohospodárstvo následne neumrelo, naopak, došlo k jeho významnému zefektívneniu. Väčšia efektivita tiež automaticky znamená aj väčšiu ochranu životného prostredia, teda presne to, po čom vláda túži, len nevie ako to dosiahnuť.

Štátne “podnikanie” v poľnohospodárstve

V poľnohospodárstve dnes trh takmer neexistuje. Namiesto toho, aby sa produkcia riadila štandardnými nástrojmi ponuky a dopytu o nej rozhodujú dotácie, kvóty a regulácie. Poľnohospodárstvo v EÚ a na Slovensku je dnes s výnimkou finančného sektora zrejme najviac centrálne plánovaným odvetvím ekonomiky. No vláde to aj tak nestačí a prichádza s ďalšími nápadmi, ako by štát mohol riadiť podnikanie v sektore poľnohospodárstva. Či už prostredníctvom vypracovania rôznych centrálnych plánov, napríklad:

Vláda SR vypracuje dlhodobú koncepciu poľnohospodárstva a potravinárstva so zreteľom na strategické dokumenty Európskej únie (EÚ), od ktorej sa budú odvíjať dlhodobo predvídateľné podmienky a garancie štátnej podpory domáceho poľnohospodárstva v štruktúre podľa aktuálnej potreby

Alebo prostredníctvom podpory alebo penalizovania rôznych arbitrárnych činností, napríklad boj proti “špekulatívnemu” obchodovaniu s pôdou:

Vláda SR prepracuje doterajšiu právnu úpravu vlastníckych a užívacích vzťahov k pôde v súlade s Ústavou Slovenskej republiky s cieľom vyvážiť postavenie vlastníkov pôdy voči jej užívateľom. Predloží ústavnoprávne riešenie vlastníckych vzťahov k pôde, čím zabráni predaju pôdy na špekulatívne účely. Zabezpečí tým, aby rozhodujúci vplyv na stratégiu a smerovanie hospodárenia na pôde zostal v rukách SR.

V tomto prípade ide o ďalšie podkopávanie súkromného vlastníctva. Vlastník pôdy totiž nebude môcť narábať s pôdou slobodne, pokiaľ by ju napríklad chcel predať spôsobom, ktorý by vládni úradníci označili za “špekulatívny”.

Štátnym výskumom k nižšej životnej úrovni

A samozrejme, ako je v móde, vláda chce podporovať ekonomiku aj financovaním výskumu, napríklad takýmito spôsobmi:

Vytvorí manažérsku skupinu na transfer vedomostí a technológií k poľnohospodárom a potravinárom a na podporu inovácií v poľnohospodárstve a potravinárstve. Zreformuje Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum a Národné lesnícke centrum s cieľom poskytovania lepších služieb pre prax.

Zlepší financovanie výskumu v sektore a podmieni ho zefektívnením organizačnej štruktúry výskumných ústavov v gescii ministerstva, diverzifikáciou financovania a relevantnou publikačnou činnosťou.

Prepojí výsledky vedecko-výskumnej práce s oblasťami výživy obyvateľstva so zreteľom na výživovú hodnotu potravín a zdravie obyvateľstva.

O tom, prečo je štátna podpora výskumu kontraproduktívna som písal v článku “Progresívne Slovensko chce štátnu podporu inovácií, dosiahne akurát tak opak”. Konkrétne, štátom podporovaný výskum, po ktorom z definície nie je na trhu dopyt, vytláča efektívnejší, trhový výskum, po ktorom dopyt na trhu je. Štátna podpora výskumu tak životnú úroveň skôr znižuje ako zvyšuje. To, že súkromný výskum ekonomike pomáha, no ten štátny nie, vyšlo ešte dávnejšie aj OECD v ich štúdii.

Boj proti “parazitujúcim medzičlánkom”

V rámci populizmu alebo ekonomického diletantstva chce vláda bojovať aj proti “parazitujúcim medzičlánkom”:

Verejné obstarávanie lesníckych činností zameriame na priamych dodávateľov prác tak, aby peniaze za práce v lese neodčerpávali parazitujúce medzičlánky. Účastníci súťaží budú musieť preukázať reálnu schopnosť výkonu doloženú potrebnými kapacitami.

Ak totiž nejaký subjekt poskytne najvýhodnejšiu ponuku, je jedno, či danú službu zabezpečuje priamo, alebo prostredníctvom 10 sprostredkovateľov. To, na čom záleží, je výsledná cena a spoľahlivosť. Bol by som teda zvedavý, či členovia vlády považujú sprostredkovateľov za parazitov aj v bežnom živote. Ak áno, tak zrejme nenakupujú v obchodoch, ale priamo na bitúnkoch, v konzervárňach a podobne.

Aby sa však členovia vlády zbavili aj “parazitovania” týchto sprostredkovateľov, mali by ideálne jesť len jedlo, ktoré si sami nazbierajú a aj dopestujú – snáď by nechceli, aby na nich parazitovali nejakí pestovatelia. Čo na tom, že na kúpu jedla by museli vynaložiť trebárs 20x viac pracovného času ako v súčasnosti. Radšej drahé jedlo ako nechať zarobiť parazitov. Tento prístup mimochodom do dokonalosti ešte pred dlhými rokmi dotiahli kotlebovci:

Chvályhodné znižovanie regulačnej záťaže

Našťastie aj v časti o poľnohospodárstve sa nachádzajú návrhy, ktoré by mohli viesť k zníženiu regulačnej záťaže:

Zjednoduší a zosúladí potravinové právo SR s právom EÚ vrátane odstránenia gold-platingu, čím odstráni zbytočnú byrokraciu a zjednoduší podnikateľské prostredie podliehajúce týmto reguláciám.

Odstráni zbytočnú byrokraciu, zjednoduší podmienky predaja z dvora tak, aby nebola dotknutá bezpečnosť potravín, ochrana spotrebiteľa ani rovnosť príležitostí účastníkov na trhu. Zavedie systém dosledovateľnosti zloženia a pôvodu potravín so zvážením jeho dobrovoľnosti a tak, aby nebola dotknutá bezpečnosť potravín a ochrana spotrebiteľa.

Znižovanie regulačnej záťaže je chvályhodné. Bude zaujímavé sledovať, do akej miery budú plány vlády v tejto oblasti splnené. Žiaľ, ani v ideálnom prípade znižovanie regulačnej záťaže neprekoná negatívne dopady iných návrhov, ktoré som spomínal vyššie. Otázne je navyše aj zavedenie spomínaného “systému dosledovateľnosti zloženia a pôvodu potravín”. Tento samotný návrh by totiž v závislosti od jeho implementácie mohol byť pre podnikateľom byrokratickým peklom. Veľmi nepomáha ani to, že vláda len “zváži” dobrovoľnosť takéhoto systému.

Spoľahlivý a zodpovedný partner v európskych a medzinárodných vzťahoch

Táto kapitola obsahuje najmä množstvo nekonkrétnych plánov a vízií o tom, ako štát bude lepšie presadzovať svoje záujmy na úrovni EÚ, prípadne ako bude spolupracovať s inými krajinami. Kapitola obsahuje aj nejaké dobré návrhy, ktoré sú však zúfalo nekonkrétne – a proti ktorým by v princípe nemala nič žiadna z predošlých slovenských vlád:

V nadväznosti na audit systému transpozície európskej legislatívy do slovenského právneho poriadku budeme usilovať o zamedzenie kumulácie administratívnej a regulačnej záťaže pre naše firmy s cieľom vytvárať dostatok priestoru na podnikanie

Zasadíme sa, aby európske inštitúcie fungovali efektívnejšie. Vláda bude otvorená diskusii o ich zoštíhľovaní, vrátane podpory pre zavedenie jedného sídla Európskeho parlamentu.

O niečo konkrétnejšia je našťastie vláda v oblasti politiky migrácie a tam jej prístup považujem za triezvy a správny:

V migračnej politike bude vláda presadzovať riešenia založené na efektívnej ochrane vonkajších hraníc EÚ, uplatňovaní návratovej politiky a riešení príčin migrácie v krajinách pôvodu. Odmietame politiku povinných relokácii a rozhodovanie o udelení azylu musí zostať v kompetencii členského štátu. Zároveň sme pripravení adresne uplatniť princíp solidarity tam, kde to prinesie udržateľné riešenia problému nelegálnej migrácie, ako napr. v oblasti spoločnej ochrany vonkajšej hranice EÚ.

Životaschopná a sebavedomá kultúra, ktorá napomáha rozvoju kreatívneho a ekonomického potenciálu Slovenska

Veľmi nešťastný je aj prístup vlády ku kultúre. Na jednej strane sa v PVV ukazujú záblesky zdravého rozumu, ako je napríklad toto:

Vláda SR si uvedomuje celospoločenskú potrebu životaschopnej, sebavedomej a nezávislej kultúry.

Súčasťou reorganizácie štátnej kultúrnej infraštruktúry bude posilnenie umeleckej nezávislosti štátnych (vrátane zákonom zriadených) kultúrnych inštitúcií

No pokiaľ ide o konkrétne návrhy, vláda chce robiť presný opak. V oblasti kultúry chce rozdávať peniaze na všetky strany a v ešte väčšej miere ako je tomu v súčasnosti. Snáď nič pritom nemôže byť ďalej od nezávislosti ako niečo, čo existuje vďaka štátnym dotáciám. “Nezávislá” kultúra tak v ponímaní vlády predstavuje kultúru, ktorá bude podporovaná v súlade so štátnymi kritériami. Napríklad:

Dlhodobou víziou Vlády SR je podpora a rozvoj takejto kultúry, založenej na hodnotách humanity, poznania, empatie a estetiky, vytváranie podmienok a priestoru na realizáciu ústavou garantovaného práva na slobodu tvorby a vytváranie prostredia, v ktorom sa môže naplno rozvinúť kreatívny i ekonomický potenciál kultúry.

Prakticky každý dnes podporuje hodnoty humanity, estetiky a podobne. Problémom však je to, že názory na konkrétnu realizáciu týchto hodnôt sa medzi ľuďmi zásadne líšia. Tie subjekty, ktoré budú tvoriť v súlade s vládnou víziou týchto hodnôt ,tak budú prosperovať, zatiaľ čo ostatné subjekty budú chradnúť – keďže budú musieť financovať zo svojho nie len vlastné kultúrne aktivity, ale prostredníctvom daní aj vládou podporované aktivity iných subjektov.

Konkrétne chce vláda podporovať napríklad príslušníkov národnostných menšín a “tzv. nových menšín”, audiovizuálny priemysel a viac chce podporovať aj “nezávislé” štátne médiá. Kompletný zoznam a vyhodnotenie všetkých subjektov, ktoré chce vláda v oblasti kultúry podporovať, by zabral aj celý samostatný článok.

Dobrý návrh v kultúre, no málo ambiciózny

Našťastie sa do kapitoly o kultúre zmestil aj jeden dobrý návrh:

Vláda SR tiež považuje za potrebné prehodnotiť zavedené kvóty slovenskej hudby v rádiá, predovšetkým vyhodnotiť ich dopad na hudobný priemysel, autorov, interpretov hudby, ako aj na súkromné rozhlasové vysielanie, jeho rôznorodosť a mediálnu pluralitu.

Je však otázne, prečo chce vláda len “prehodnotiť” kvóty slovenskej hudby a nie ich rovno zrušiť. Očakáva snáď, že by po prehodnotení týchto kvót mohlo dôjsť k ich zachovaniu? Koniec koncov, vláda ani nenaznačuje, že by dané kvóty zrušila. Prehodnotením kvót slovenskej hudby tak kľudne môže dôjsť aj k výsledku, že tieto kvóty je potrebné navýšiť. Vzhľadom na niektoré iné “geniálne” návrhy vlády by to nebolo až takým prekvapením.

2,981 celkovo návštev, 1 návštev dnes