Rubrika
38 článkov
Teória verejnej voľby Jamesa Buchanana zbavila politiku romantických ilúzií o nezištných úradníkoch pracujúcich pre takzvané spoločné dobro. Vládne prerozdeľovanie sa neriadi anjelskými úmyslami, ale chladnou matematikou koncentrovaných ziskov a rozptýlených nákladov. Výsledkom sú dotačné schémy a privilégiá, pri ktorých pár tisíc vyvolených profituje na účet miliónov daňovníkov.
Ceny nehnuteľností na Slovensku sa držia na historických maximách napriek drahším úverom a slabšiemu hospodárskemu rastu. Vládne dotácie na hypotéky a prísľuby štátneho nájomného bývania však krízu neriešia, ale len maskujú dôsledky dlhoročnej peňazotlače a zlyhania stavebných úradov. Skutočným dôvodom drahých bytov je zmes uvoľnenej menovej politiky, meniacich sa demografických potrieb a zviazanej ponuky.
Politici radi predstierajú, že štedrým príspevkom na bývanie zlacnia strechu nad hlavou a dotáciou na zateplenie uľavia rodinným rozpočtom. V reálnej ekonomike však nerozhoduje to, komu štát pošle peniaze na účet, ale pružnosť ponuky a dopytu. Kým úradníci oslavujú sociálnu pomoc, neúprosný zákon daňovej a dotačnej incidencie presúva verejné milióny priamo do marží predajcov a prenajímateľov.
Keď minister hospodárstva prestriháva pásku v novootvorenej fabrike, kamery vidia stovky nových pracovných miest a veľký politický úspech. V tieni reflektorov však zostávajú tisíce zničených príležitostí v celej ekonomike, z ktorých štát tieto dotácie vyžmýkal. Francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat opísal tento klam už v roku 1850 a odvtedy sa na ňom nezmenilo vôbec nič.
Víkendové nepokoje vo Francúzsku vytiahli do ulíc stovky tisíc ľudí a zanechali za sebou stovky vyrabovaných obchodov. Kým jedni tvrdia, že za to môžu migranti, a druhí, že neviditeľná ruka trhu, údaje ukazujú inam: hnutie začali lyceáni kvôli chýbajúcim učiteľom a hnev živia dane, dlh a štát, ktorý míňa vyše 57 percent HDP, no nezvládol ani ochranu ulíc. Z litra nafty si berie 44 percent.
Sľuby o desiatkach tisíc štátnych nájomných bytov sa po rokoch zrazili s neúprosnou realitou. Vláda po minutí miliónov eur na nefunkčnú agentúru priznáva, že byty ani náhodou nebudú sociálne a ich regulované nájomné sa šplhá k bežným komerčným hodnotám. Skutočné zlacnenie bývania neprinesú ministerské tabuľky ani selektívne daňové úľavy, ale radikálna deregulácia výstavby.
Minister pôdohospodárstva Richard Takáč a podpredseda KDH Viliam Karas našli vzácnu zhodu: ukrajinské obilie smie cez Slovensko iba prejsť, no na domáci trh nesmie vstúpiť ani zrnko. Obhajoba drahého domáceho piesočku v réžii vládnych súdruhov aj opozičných konzervatívcov chráni zisky agrobarónov pred trhovou súťažou. Účet za tento štátom garantovaný kartel platia slovenskí spotrebitelia pri každom nákupe potravín.
Vláda v októbri zlacnila lístky vo vlakoch a regionálnych autobusoch na polovicu s tvrdením, že pomáha rodinám pred drahým tankovaním. Namiesto sľubovanej úľavy prišiel nápor na zanedbanú infraštruktúru, preplnené súpravy, uviaznutí cestujúci v Čadci a mesačný účet vyše osemnásť miliónov eur. Administratívny cenový diktát opäť dokázal, že keď štát umelo zníži cenu bez navýšenia kapacít, vytvorí len chaos a nedostatok.
Progresívne Slovensko navrhuje zrušiť sieťové poplatky za elektrinu, ktorú si podniky vyrobia a rovno spotrebujú vo vlastnom areáli. Spoplatňovanie energie za elektromerom je absurdným trestom za sebestačnosť, ktorý slúži len na plnenie štátneho dotačného mešca. Riešením výpadku týchto peňazí nie je zdraženie pre domácnosti, ale konečné skresanie politických dotácií.
Ministerstvo životného prostredia schválilo stovky miliónov eur z Modernizačného fondu najväčším ziskovým podnikom na čele so Slovnaftom. Kým vláda bežným občanom ordinuje konsolidáciu a vyššie dane, priemyselným gigantom prepláca investície z peňazí vybratých na emisných povolenkách. Ide o učebnicový korporativizmus v mene zelenej ideológie.
Progresívne Slovensko sľubuje zjednodušiť štart podnikania automatickým pridelením účtu s trojpercentnou zrážkovou daňou. Zdanlivé odbúranie byrokracie a odvodov však v skutočnosti zavádza priamy finančný dohľad štátu nad každým občanom v reálnom čase. Skutočná deregulácia pritom nepotrebuje novú štátnu aplikáciu, ale stiahnutie úradníckej ruky z peňaženiek drobných tvorcov hodnôt.
V priebehu necelých osemnástich mesiacov prehrali ľavicové vlády v Južnej Amerike voľby v Čile, Kolumbii, Bolívii aj v Peru. Virálna mapa na sociálnych sieťach oslavuje okamžité víťazstvo pravice, no v kľúčových faktoch zavádza. Skutočným dôvodom pádu latinskoamerickej ľavice nebolo náhle osvietenie voličov, ale vyprázdnené štátne kasy a krach centrálneho plánovania.
