Rozbité okno dotovanej zamestnanosti

Kamery bežia, blesky fotoaparátov cvakajú a na pódiu pred novou výrobnou halou stoja usmiati vládni predstavitelia v nažehlených oblekoch. V rukách držia pozlátené nožnice, slávnostne prestrihujú pásku a do mikrofónov oznamujú ďalšie víťazstvo štátneho plánovania. Vraj vďaka ich neúnavnej práci a vládnemu balíčku vzniknú stovky nových pracovných miest pre slovenských občanov.

Obraz v televíznych správach vyzerá dokonale a divák má pocit, že bez osvieteného zásahu ministerských úradníkov by región zarástol burinou. Vidieť je novú fabriku, vidieť je moderné stroje aj prvých zamestnancov kráčajúcich cez bránu podniku. Politik si pripíše zásluhy, zahraničný investor poďakuje za ústretovosť a večerné spravodajstvo prinesie dojemnú reportáž o záchrane doliny.

Tento rituál sa na Slovensku opakuje už celé desaťročia bez ohľadu na to, ktorá vládna garnitúra práve sedí pri kormidle. Mechanizmus za ním je však starý takmer dve storočia. Francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat ho do detailu rozobral už v roku 1850 vo svojej eseji Čo je vidieť a čo nie je vidieť, kde použil dnes už klasické podobenstvo o rozbitom výklade.

Príbeh je jednoduchý: neposlušný chlapec rozbije mešťanovi okno a prizerajúci sa susedia začnú mudrovať, že je to vlastne hospodárske požehnanie. Sklenár predsa získa prácu, zarobí šesť frankov, tie minie u mäsiara a peniaze budú v ekonomike cirkulovať. To je to, čo je vidieť, no táto úvaha úplne ignoruje druhú polovicu reality, ktorú na prvý pohľad nevidno.

Čo totiž nevidno, je skutočnosť, že mešťan mal tých šesť frankov pripravených na kúpu nových topánok. Keby výtržník okno nerozbil, mal by mešťan aj funkčné okno, aj nové topánky. Takto má iba zasklené okno a o šesť frankov v mešci menej. Obuvníkovi nepribudla zákazka a spoločnosť ako celok prišla o hodnotu tovaru, ktorý si mešťan kvôli škode nemohol dovoliť.

Drahé ministerské divadlo v číslach

Keď ministerstvo hospodárstva schvaľuje balík investičných stimulov, nespráva sa inak ako ten nezbedný chlapec s dlažobnou kockou. Rozdiel je len v tom, že štátni úradníci nerozbíjajú okná kameňom, ale pomocou daňových zákonov vyťahujú peniaze z vreciek pracujúcich ľudí. Následne z nich poskladajú dotačný balík a odovzdajú ho vybranej korporácii.

Na Slovensku sa tomu honosne hovorí regionálna investičná pomoc a zastrešuje ju Ministerstvo hospodárstva SR. Podľa oficiálnej rétoriky ide o podporu chudobnejších okresov a boj proti nezamestnanosti. Keď sa však pozrieme na reálne dáta, ministerská štedrosť sa rýchlo mení na neobhájiteľné plytvanie prostriedkami daňovníkov.

Analytici z INESS vo svojej publikácii Investičné stimuly v rokoch 2017-2022 podrobne zmapovali sedemdesiatpäť schválených stimulov v celkovej hodnote vyše 272 miliónov eur. Tieto projekty mali priniesť spolu 9 575 pracovných miest, pričom ide o čísla sľúbené na papieri, nie o preukázateľne obsadené stoličky. Priemerný náklad na jedno jediné dotované pracovné miesto dosiahol 28 524 eur.

Priemer však zakrýva skutočné extrémy, pri ktorých zostáva rozum stáť. V Martine získala pobočka automobilky Volkswagen podporu vo výške 279 722 eur na jedného nového pracovníka, čo predstavovalo vyše pätnásť priemerných ročných mzdových nákladov na Slovensku. Spoločnosť Porsche Werkzeugbau dostala 142-tisíc eur na jediné pracovné miesto, teda 6,8 priemerného ročného mzdového nákladu.

Ešte megalomanskejším príkladom je fabrika na batérie v Šuranoch pre spoločnosť GIB EnergyX Slovakia. Vláda investorovi odklepla štátnu investičnú pomoc vo výške 214 miliónov eur na 1 311 plánovaných miest, z toho 150 miliónov eur ako priamu dotáciu a 64 miliónov eur ako úľavu na dani z príjmov. To je vyše 163-tisíc eur verejnej pomoci na jedinú stoličku. Na výkup pozemkov a prípravu priemyselného areálu, ktorý pre investora chystá štátna eseročka MH Invest, vláda navyše schválila vyše 50 miliónov eur.

Čo je vidieť v Šuranoch a čo zmizlo v celej krajine

Suma 163-tisíc eur na jedného robotníka je pre štátneho úradníka len číslom v ministerskom rozpočte. Pre bežného človeka je to však ekvivalent slušného bytu. Predstava, že byrokrati musia súkromnému podniku zaplatiť hodnotu nehnuteľnosti za to, aby niekoho zamestnal, jasne ukazuje prevrátenú logiku štátneho dirigizmu.

Na tomto mieste prichádza otázka, ktorú si súdruhovia v Bratislave nikdy nekladú: odkiaľ sa tie milióny vzali? Štát nemá žiadne vlastné peniaze a každé euro darované vládnym obľúbencom musel predtým niekomu vziať na daniach. V ministerskej pivnici bankovky nerastú, tie peniaze majú veľmi konkrétnych a tvrdo pracujúcich darcov, ktorých sa nikto na nič nepýtal.

Zložili sa na ne státisíce slovenských živnostníkov, malých remeselníkov, lekárov, účtovníkov a rodinných firiem. Pekár v Sabinove, autoservis v Lučenci, stolárska dielňa na Orave aj softvérová firma v Žiline. Títo všetci platia plné dane z príjmu, odvody, transakčnú daň aj zvýšenú sadzbu DPH, pričom na žiadne dotácie ani úľavy nikdy nesiahnu.

Ekonóm Henry Hazlitt vo svojej slávnej knihe Ekonómia v jednej lekcii nadviazal na Bastiata a pripomenul, že dane uvalené na verejné projekty ničia v iných odvetviach presne toľko pracovných miest, koľko ich štát umelo vytvorí. Zhabané prostriedky znamenajú nepostavené súkromné dielne, nekúpené technológie a nezamestnaných ľudí v stovkách bežných podnikov.

Čo teda v televízii nikdy neuvidíte? Neuvidíte dvoch zváračov, ktorých malá strojárska dielňa nemohla prijať, pretože jej po odvedení daní nezostali peniaze na mzdy. Neuvidíte novú linku v autoservise ani lepšie platy pre predavačky v dedinských potravinách. Tie linky a dielne nikdy nevznikli. Zostali v rozpočtovej tabuľke ako položka, z ktorej sa vláda blysla pred zahraničným koncernom.

Domáci podnikateľ je potrestaný dvakrát. Najprv musí zaplatiť vysoké dane, aby z nich štát dotoval jeho vyvoleného konkurenta. Vzápätí o tých istých ľudí súťaží s fabrikou, ktorá vďaka štátnym peniazom a daňovým prázdninám vstupuje do vyjednávania o nástupných mzdách z oveľa pohodlnejšej pozície. Koľko zamestnancov takto na Slovensku prešlo od domácich firiem k dotovaným, nikto na ministerstve nezisťoval. Výsledok je však z povahy veci rovnaký: domáci producent z vlastných daní financuje vlastné ohrozenie.

Ekonomická alchýmia v ministerských tabuľkách

Zástancovia štátneho zasahovania majú poruke obvyklú námietku. Vraj bez týchto stimulov by investor ušiel do Maďarska alebo Poľska a Slovensko by zostalo s prázdnymi rukami. Navyše tvrdia, že ide o výbornú investíciu, pretože štátna pomoc sa rozpočtu vráti do niekoľkých rokov na daniach a odvodoch novoprijatých zamestnancov a dodávateľských firiem.

Tento argument neobstojí. Preteky v tom, kto z peňazí daňovníkov ponúkne medzinárodnému kapitálu väčší úplatok, nie sú víťazstvom, ale prejavom bezradnosti. Ak vláda láka investorov na dotačné injekcie namiesto nízkych daní, predvídateľných pravidiel a zrušenia byrokratickej šikany, iba tým usvedčuje samu seba z neschopnosti nechať ľudí normálne žiť a podnikať.

Ešte absurdnejší je úradnícky výpočet o údajnej návratnosti stimulov. Stojí a padá na tichom predpoklade, že zamestnanci dotovanej fabriky by bez nej sedeli doma a čakali na sociálne dávky. Metodiku, ktorá by taký predpoklad obhájila, ministerstvo nikdy nezverejnilo. Na úradoch práce bolo pritom koncom roka 2025 evidovaných takmer 120-tisíc voľných pracovných miest, takže ľudia, ktorí dnes nastupujú do dotovanej haly, mali kam nastúpiť aj bez nej.

Títo ľudia by pracovali v iných, prirodzene vzniknutých podnikoch. Štát nevytvoril novú prácu, len ju pomocou miliónových dotácií presmeroval z jedného kúta ekonomiky do druhého. Započítať si odvody týchto ľudí ako čistý rozpočtový zisk je rovnaké, ako keby si človek preložil peňaženku z ľavého vrecka do pravého a vyhlásil, že má dvojnásobný plat.

Prečo trh nepotrebuje ministerské nožnice

Centrálni plánovači na ministerstvách trpia ilúziou, že od stola dokážu určiť perspektívne odvetvia lepšie ako milióny spotrebiteľov. Ak má podnikateľský zámer skutočnú hodnotu a prináša výrobok, o ktorý je na trhu záujem, nepotrebuje politické protežovanie. Uživia ho samotní zákazníci a investícia sa zaplatí z dobrovoľných nákupov, nie z donútenia daňovníkov.

Ak projekt naopak potrebuje na prežitie injekciu 160-tisíc eur na hlavu, znamená to, že v trhovom prostredí by neuspel. Spotrebúva totiž viac vzácnych zdrojov, než koľko hodnoty dokáže vrátiť spoločnosti. Dotácie iba deformujú trh, udržiavajú pri živote neefektívne projekty a bránia tomu, aby kapitál a ľudia pracovali tam, kde sú najužitočnejší.

Predstavme si opačný scenár. Čo by sa stalo, keby štát tých 272 miliónov eur nerozdal niekoľkým vybraným prominentom, ale o túto sumu plošne znížil daňové zaťaženie všetkým pracujúcim a podnikom na Slovensku? Tieto milióny by zostali priamo v rukách ľudí, ktorí hodnoty tvoria, a ktorí presne vedia, kde a ako ich najlepšie zhodnotiť.

Vznikli by stovky trvalých pracovných miest, no nevznikli by na jednom dvore a pod dohľadom vládnej kamery. Boli by rozptýlené v malých dielňach, službách, vývojových tímoch aj obchodoch po celej krajine. Boli by to miesta skutočné, postavené na reálnom dopyte ľudí, ktoré by nepotrebovali pred každými voľbami novú štátnu infúziu.

Pre politickú moc má však takýto poctivý prístup jednu neodpustiteľnú chybu: nedá sa pri ňom prestrihnúť červená páska. Na plošné zníženie daní sa nedá nalepiť vládna vizitka a nedá sa pri ňom urobiť oslavná tlačová konferencia. Práve preto je Bastiatov odkaz aj po dvoch storočiach kľúčový: kým budeme hodnotiť politiku len podľa toho, čo je vidieť v televízii, budeme stále chudobnieť na tom, čo štát ničí za kulisami.