Teória verejnej voľby Jamesa Buchanana zbavila politiku romantických ilúzií o nezištných úradníkoch pracujúcich pre takzvané spoločné dobro. Vládne prerozdeľovanie sa neriadi anjelskými úmyslami, ale chladnou matematikou koncentrovaných ziskov a rozptýlených nákladov. Výsledkom sú dotačné schémy a privilégiá, pri ktorých pár tisíc vyvolených profituje na účet miliónov daňovníkov.
Ceny nehnuteľností na Slovensku sa držia na historických maximách napriek drahším úverom a slabšiemu hospodárskemu rastu. Vládne dotácie na hypotéky a prísľuby štátneho nájomného bývania však krízu neriešia, ale len maskujú dôsledky dlhoročnej peňazotlače a zlyhania stavebných úradov. Skutočným dôvodom drahých bytov je zmes uvoľnenej menovej politiky, meniacich sa demografických potrieb a zviazanej ponuky.
Britské koloniálne ministerstvo naberalo stovky nových úradníkov práve v čase, keď sa impérium rozpadalo a kolónie získavali samostatnosť. Slovenská verejná správa predvádza rovnaký úkaz: obyvateľov v krajine ubúda, no armáda štátnych zamestnancov narástla za pätnásť rokov o stotisíc ľudí a zhltne takmer štvrtinu všetkých verejných výdavkov. Bujnenie aparátu nie je náhoda, ale zákonitý dôsledok systému bez zisku a straty, ktorý žiadny nový minister z princípu nedokáže zastaviť.
Slovenskí pacienti platia na zdravotných odvodoch rekordné sumy, no v ambulanciách nechávajú stovky miliónov eur v skrytých poplatkoch. Pokrytecký mýtus o bezplatnej starostlivosti ničí lekárov aj peňaženky občanov. Skutočným riešením nie je ďalšie zakazovanie, ale legalizácia trhových cien, priama spoluúčasť a priestor pre súkromné poistenie.
Pojem prirodzeného monopolu mal v učebniciach ekonómie ospravedlniť štátny dohľad tam, kde by druhá paralelná sieť bola pridrahá. Technologický vývoj v telekomunikáciách aj v energetike však ukázal, že fixné drôty sa dajú jednoducho obísť vzduchom alebo lokálnou výrobou. Regulačné úrady napriek tomu namiesto deregulácie vymýšľajú nové poplatky a bránia rozpadu starých monopolov.
Pri obhajobe rastúceho verejného dlhu radi počúvame, že na sekeru dnes žije celý vyspelý svet. Skúsenosti Dánska, Švédska či susedného Česka však dokazujú, že štátny dlh nie je prírodný zákon, ale výsledok politického rozhadzovania. Kým v zahraničí v dobrých časoch šetrili, slovenská vláda obratom prejedla aj miliardy z vlastnej konsolidácie.
Politici radi predstierajú, že štedrým príspevkom na bývanie zlacnia strechu nad hlavou a dotáciou na zateplenie uľavia rodinným rozpočtom. V reálnej ekonomike však nerozhoduje to, komu štát pošle peniaze na účet, ale pružnosť ponuky a dopytu. Kým úradníci oslavujú sociálnu pomoc, neúprosný zákon daňovej a dotačnej incidencie presúva verejné milióny priamo do marží predajcov a prenajímateľov.
Rastúce ceny palív opäť prebúdzajú v politických kruhoch pokušenie regulovať marže, stropovať ceny a dirigovať trh. Skúsenosti zo zahraničia aj základné ekonomické poučky však ukazujú, že cenový diktát nedostatok nerieši, ale prehlbuje. Ak má štát vodičom skutočne uľaviť, cesta nevedie cez úradnícke dekréty, ale cez trvalé zoškrtanie vlastných spotrebných daní a rozpočtových výdavkov.
Keď minister hospodárstva prestriháva pásku v novootvorenej fabrike, kamery vidia stovky nových pracovných miest a veľký politický úspech. V tieni reflektorov však zostávajú tisíce zničených príležitostí v celej ekonomike, z ktorých štát tieto dotácie vyžmýkal. Francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat opísal tento klam už v roku 1850 a odvtedy sa na ňom nezmenilo vôbec nič.
Vládna koalícia narýchlo schválila novelu rozpočtových pravidiel, ktorou zrušila mesačné stropy pri rozpočtovom provizóriu a otvorila cestu k míňaniu stámiliónov eur zo štátnych finančných aktív. Opatrenie zároveň rozširuje možnosti utajovať obrie investície pod zámienkou obrany a bezpečnosti. Namiesto skutočného šetrenia sa tak vládny aparát zbavuje aj posledných bŕzd, ktoré mu bránili v nekontrolovanom rozhadzovaní.
Víkendové nepokoje vo Francúzsku vytiahli do ulíc stovky tisíc ľudí a zanechali za sebou stovky vyrabovaných obchodov. Kým jedni tvrdia, že za to môžu migranti, a druhí, že neviditeľná ruka trhu, údaje ukazujú inam: hnutie začali lyceáni kvôli chýbajúcim učiteľom a hnev živia dane, dlh a štát, ktorý míňa vyše 57 percent HDP, no nezvládol ani ochranu ulíc. Z litra nafty si berie 44 percent.
Európska centrálna banka a Národná banka Slovenska spúšťajú prípravu na testovanie digitálneho eura, ktoré má byť realitou do konca desaťročia. Pod rúškom modernej elektronickej hotovosti a obrany pred americkými kartovými gigantmi však úradníci budujú infraštruktúru na úplnú kontrolu peňažných tokov. Ak nechceme skončiť v menovom chomúte s úradným limitom na vlastné úspory, skutočnou obranou zostáva hotovosť a decentralizované peniaze.
