Pri obhajobe rastúceho verejného dlhu radi počúvame, že na sekeru dnes žije celý vyspelý svet. Skúsenosti Dánska, Švédska či susedného Česka však dokazujú, že štátny dlh nie je prírodný zákon, ale výsledok politického rozhadzovania. Kým v zahraničí v dobrých časoch šetrili, slovenská vláda obratom prejedla aj miliardy z vlastnej konsolidácie.
Politici radi predstierajú, že štedrým príspevkom na bývanie zlacnia strechu nad hlavou a dotáciou na zateplenie uľavia rodinným rozpočtom. V reálnej ekonomike však nerozhoduje to, komu štát pošle peniaze na účet, ale pružnosť ponuky a dopytu. Kým úradníci oslavujú sociálnu pomoc, neúprosný zákon daňovej a dotačnej incidencie presúva verejné milióny priamo do marží predajcov a prenajímateľov.
Rastúce ceny palív opäť prebúdzajú v politických kruhoch pokušenie regulovať marže, stropovať ceny a dirigovať trh. Skúsenosti zo zahraničia aj základné ekonomické poučky však ukazujú, že cenový diktát nedostatok nerieši, ale prehlbuje. Ak má štát vodičom skutočne uľaviť, cesta nevedie cez úradnícke dekréty, ale cez trvalé zoškrtanie vlastných spotrebných daní a rozpočtových výdavkov.
Keď minister hospodárstva prestriháva pásku v novootvorenej fabrike, kamery vidia stovky nových pracovných miest a veľký politický úspech. V tieni reflektorov však zostávajú tisíce zničených príležitostí v celej ekonomike, z ktorých štát tieto dotácie vyžmýkal. Francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat opísal tento klam už v roku 1850 a odvtedy sa na ňom nezmenilo vôbec nič.
Vládna koalícia narýchlo schválila novelu rozpočtových pravidiel, ktorou zrušila mesačné stropy pri rozpočtovom provizóriu a otvorila cestu k míňaniu stámiliónov eur zo štátnych finančných aktív. Opatrenie zároveň rozširuje možnosti utajovať obrie investície pod zámienkou obrany a bezpečnosti. Namiesto skutočného šetrenia sa tak vládny aparát zbavuje aj posledných bŕzd, ktoré mu bránili v nekontrolovanom rozhadzovaní.
Víkendové nepokoje vo Francúzsku vytiahli do ulíc stovky tisíc ľudí a zanechali za sebou stovky vyrabovaných obchodov. Kým jedni tvrdia, že za to môžu migranti, a druhí, že neviditeľná ruka trhu, údaje ukazujú inam: hnutie začali lyceáni kvôli chýbajúcim učiteľom a hnev živia dane, dlh a štát, ktorý míňa vyše 57 percent HDP, no nezvládol ani ochranu ulíc. Z litra nafty si berie 44 percent.
Európska centrálna banka a Národná banka Slovenska spúšťajú prípravu na testovanie digitálneho eura, ktoré má byť realitou do konca desaťročia. Pod rúškom modernej elektronickej hotovosti a obrany pred americkými kartovými gigantmi však úradníci budujú infraštruktúru na úplnú kontrolu peňažných tokov. Ak nechceme skončiť v menovom chomúte s úradným limitom na vlastné úspory, skutočnou obranou zostáva hotovosť a decentralizované peniaze.
Sľuby o desiatkach tisíc štátnych nájomných bytov sa po rokoch zrazili s neúprosnou realitou. Vláda po minutí miliónov eur na nefunkčnú agentúru priznáva, že byty ani náhodou nebudú sociálne a ich regulované nájomné sa šplhá k bežným komerčným hodnotám. Skutočné zlacnenie bývania neprinesú ministerské tabuľky ani selektívne daňové úľavy, ale radikálna deregulácia výstavby.
Minister pôdohospodárstva Richard Takáč a podpredseda KDH Viliam Karas našli vzácnu zhodu: ukrajinské obilie smie cez Slovensko iba prejsť, no na domáci trh nesmie vstúpiť ani zrnko. Obhajoba drahého domáceho piesočku v réžii vládnych súdruhov aj opozičných konzervatívcov chráni zisky agrobarónov pred trhovou súťažou. Účet za tento štátom garantovaný kartel platia slovenskí spotrebitelia pri každom nákupe potravín.
Každoročný rituál dohadovania o rozpočte na zdravotníctvo opäť skončil nalievaním stoviek miliónov eur do čiernej diery. Dopyt po službe, ktorá je v mieste spotreby deklarovaná ako bezplatná, je z princípu neobmedzený a žiadny rozpočet ho nedokáže nasýtiť. Kým systém nepripustí cenové signály, o pridelení liečby budú namiesto peňazí rozhodovať nekonečné čakacie lehoty a úradnícke kvóty.
Minister zdravotníctva Kamil Šaško a minister práce Erik Tomáš predstavili rozpočet pre svoje rezorty na rok 2027. Vláda tvrdí, že bráni sociálny štát a garantuje bezplatnú starostlivosť, v skutočnosti však len udržiava rozpadávajúce sa molochy. Výsledkom sú rastúce odvody, nová sekera v nemocniciach za 1,58 miliardy eur a penzijný systém žijúci na masívny dlh.
Giniho koeficient slúži politikom a bruselským úradníkom ako univerzálna modla sociálnej spravodlivosti, hoci v skutočnosti meria iba statické rozdelenie peňazí v jedinom okamihu. Slovensko patrí na papieri k najrovnostárskejším krajinám v celej Európskej únii, no v skutočnej kúpnej sile sa krčí na chvoste. Meradlo, ktoré ignoruje reálnu životnú úroveň aj šancu vymaniť sa z chudoby, vedie k opatreniam, ktoré škodia práve tým najzraniteľnejším.
