Vláda sa chváli, že energopomoc v budúcom roku bude adresnejšia, keďže ju namiesto deväťdesiatich percent dostane už len osemdesiatšesť percent domácností. Tento kozmetický škrt nezastaví masívne plytvanie verejnými zdrojmi ani deformáciu trhových cien. Účet za politické kupovanie voličov napokon zaplatia všetci občania v podobe vyšších daní a rastúceho verejného dlhu.
Pojem trhové zlyhanie mal v ekonomickej teórii pôvodne presné a prísne vymedzenie. Dnes slúži vládnym úradníkom ako univerzálne alibi na regulácie cien, dotácie a nafukovanie byrokracie. Skutočným problémom pritom nebýva zlyhanie trhového mechanizmu, ale neschopnosť štátu rešpektovať základné zákony ponuky a dopytu.
Priebežný dôchodkový pilier vykazuje miliardové manká a výber poistného už dnes nestačí ani na bežné výplaty. S blížiacim sa odchodom silných ročníkov do penzie a prepadom pôrodnosti sa štátna pyramídová schéma nezadržateľne rúti do kolapsu. Namiesto plytvania na trináste dôchodky na dlh je najvyšší čas začať systém demontovať a vrátiť zabezpečenie na starobu do rúk občanov.
Oficiálna vládna rétorika predáva každú novú reguláciu ako nezištnú ochranu spotrebiteľa. V realite si však prísne licenčné podmienky, minimálny kapitál a kvóty najčastejšie objednávajú zavedené firmy, ktoré potrebujú zabuchnúť dvere pred lacnejšou konkurenciou.
Ministerka hospodárstva Denisa Saková ohlásila, že cena silovej elektriny pre domácnosti má na základe memoranda dosiahnuť približne 79 eur za megawatthodinu, pričom vláda žiada od elektrární ďalšie ústupky. Zastropovanie cien však reálne náklady neodstraňuje, iba ich prenáša z faktúr za energie do štátneho deficitu a budúcich daní. Umelé potláčanie trhových cien navyše deformuje správanie spotrebiteľov a bráni prirodzenému šetreniu zdrojov.
Teória verejnej voľby Jamesa Buchanana zbavila politiku romantických ilúzií o nezištných úradníkoch pracujúcich pre takzvané spoločné dobro. Vládne prerozdeľovanie sa neriadi anjelskými úmyslami, ale chladnou matematikou koncentrovaných ziskov a rozptýlených nákladov. Výsledkom sú dotačné schémy a privilégiá, pri ktorých pár tisíc vyvolených profituje na účet miliónov daňovníkov.
Ceny nehnuteľností na Slovensku sa držia na historických maximách napriek drahším úverom a slabšiemu hospodárskemu rastu. Vládne dotácie na hypotéky a prísľuby štátneho nájomného bývania však krízu neriešia, ale len maskujú dôsledky dlhoročnej peňazotlače a zlyhania stavebných úradov. Skutočným dôvodom drahých bytov je zmes uvoľnenej menovej politiky, meniacich sa demografických potrieb a zviazanej ponuky.
Britské koloniálne ministerstvo naberalo stovky nových úradníkov práve v čase, keď sa impérium rozpadalo a kolónie získavali samostatnosť. Slovenská verejná správa predvádza rovnaký úkaz: obyvateľov v krajine ubúda, no armáda štátnych zamestnancov narástla za pätnásť rokov o stotisíc ľudí a zhltne takmer štvrtinu všetkých verejných výdavkov. Bujnenie aparátu nie je náhoda, ale zákonitý dôsledok systému bez zisku a straty, ktorý žiadny nový minister z princípu nedokáže zastaviť.
Slovenskí pacienti platia na zdravotných odvodoch rekordné sumy, no v ambulanciách nechávajú stovky miliónov eur v skrytých poplatkoch. Pokrytecký mýtus o bezplatnej starostlivosti ničí lekárov aj peňaženky občanov. Skutočným riešením nie je ďalšie zakazovanie, ale legalizácia trhových cien, priama spoluúčasť a priestor pre súkromné poistenie.
Pojem prirodzeného monopolu mal v učebniciach ekonómie ospravedlniť štátny dohľad tam, kde by druhá paralelná sieť bola pridrahá. Technologický vývoj v telekomunikáciách aj v energetike však ukázal, že fixné drôty sa dajú jednoducho obísť vzduchom alebo lokálnou výrobou. Regulačné úrady napriek tomu namiesto deregulácie vymýšľajú nové poplatky a bránia rozpadu starých monopolov.
Pri obhajobe rastúceho verejného dlhu radi počúvame, že na sekeru dnes žije celý vyspelý svet. Skúsenosti Dánska, Švédska či susedného Česka však dokazujú, že štátny dlh nie je prírodný zákon, ale výsledok politického rozhadzovania. Kým v zahraničí v dobrých časoch šetrili, slovenská vláda obratom prejedla aj miliardy z vlastnej konsolidácie.
Politici radi predstierajú, že štedrým príspevkom na bývanie zlacnia strechu nad hlavou a dotáciou na zateplenie uľavia rodinným rozpočtom. V reálnej ekonomike však nerozhoduje to, komu štát pošle peniaze na účet, ale pružnosť ponuky a dopytu. Kým úradníci oslavujú sociálnu pomoc, neúprosný zákon daňovej a dotačnej incidencie presúva verejné milióny priamo do marží predajcov a prenajímateľov.
