Vládne zásahy do cien potravín sľubujú ochranu peňaženiek, no v praxi vedú k presnému opaku. Každá nová regulácia, zákaz zliav či mimoriadny odvod obchodníkom iba zvyšuje náklady a obmedzuje konkurenciu, čo zákazník pocíti pri pokladnici. Porovnanie reálnych dát z Eurostatu a susedných trhov ukazuje, že lacnejšie regály nevytvára ministerská pečiatka, ale slobodný trh.
Ministerstvo práce a Sociálna poisťovňa pripravili pre živnostníkov na rok 2027 ďalšie zdraženie, pri ktorom minimálne odvody prekročia 450 eur mesačne. Do hry navyše naplno vstupuje takzvaný mikroodvod, ktorý trestá začínajúcich podnikateľov aj ľudí privyrábajúcich si popri zamestnaní či dôchodku. Pokus štátu vyžmýkať z drobných živností peniaze pre priebežný dôchodkový systém ničí flexibilitu a tlačí občanov buď do šedej ekonomiky, alebo do náručia štátom kontrolovaných pracovných pomerov.
Hrubý domáci produkt je politickým fetišom, hoci nikdy nemal slúžiť ako ukazovateľ blahobytu. Do štatistík sa započíta ničivá povodeň aj platy úradníkov ocenené vlastnými nákladmi, kým voľný čas a rodinná práca zostávajú neviditeľné. Skutočná prosperita spoločnosti sa neodvíja od peňažného prietoku, ale od nahromadeného kapitálu a slobody.
Európska únia zrušila bezcolný limit na zásielky do stopäťdesiat eur a k trojeurovému clu pridala manipulačný poplatok ďalšie dve eurá. Združenia domácich e-shopov oslavujú, že Slováci nakupujú z Ázie menej. Spotrebitelia však nezbohatli, štát im len zdražil tovar v mene ochrany neefektívnych obchodníkov.
Inflácia nie je prírodný úkaz ani všeobecný rast všetkých cien v rovnakom čase. Keď centrálne banky vytvoria nové miliardy eur, nevstupujú do ekonomiky rovnomerne, ale cez presne vybrané ruky. Mechanizmus popísaný Richardom Cantillonom ukazuje, prečo menová expanzia pôsobí ako skrytá daň z práce v prospech majiteľov aktív.
S nástupom programovania pomocou umelej inteligencie si živnostník či malá firma dokážu napísať vlastný fakturačný systém za pár hodín a prakticky zadarmo. Slovenský štát sa však postaral o to, aby sa slobodná tvorba softvéru nevyplatila. Zavedením povinného inštitútu digitálneho poštára od roku 2027 vytvoril umelú bariéru, ktorá chráni etablované korporácie pred inováciami z trhu.
Oznámenie automobilky Audi o výstavbe nového závodu v americkej Georgii vyvolalo na slovenskej politickej scéne vlnu zdesenia. Fabriky však nesťahuje slobodný trh, ale colné bariéry Bieleho domu a tridsať rokov domácej politiky postavenej na dotovaní cudzích gigantov. Rebríček najväčších platiteľov daní ukazuje, prečo u nás namiesto zahraničných montovní nevyrástli silné domáce podniky.
Zvýšenie daňového bonusu na deti pripravilo slovenské mestá a obce o stovky miliónov eur z podielových daní. Namiesto škrtania vlastných výdavkov preniesli radnice fiškálny tlak priamo na obyvateľov cez skokový rast daní z nehnuteľností a poplatkov za odpad. Čo štát pred kamerami veľkoryso rozdal, to si samosprávy vzápätí v tichosti vybrali z druhej peňaženky.
Desaťročia sa tvrdilo, že spoločný majetok bez štátneho dozoru nevyhnutne skončí vydrancovaný. Ekonómka Elinor Ostromová však ukázala, že komunity si vedia vytvoriť vlastné fungujúce pravidlá spolupráce zdola. Na Slovensku tento princíp už stáročia úspešne dokazujú urbariáty, hoci im úradníci dodnes hádžu polená pod nohy.
Slovensko patrí vďaka ročnému časovému testu medzi hŕstku európskych krajín, kde štát nezdaňuje dlhodobé výnosy z burzových investícií. Kým západné štáty oberajú sporiteľov o desiatky percent zo zisku, slovenskí sporitelia si môžu budovať majetok bez daňového zaťaženia. Prázdna štátna pokladnica a obrovský deficit verejných financií však z tejto slobody robia ďalší terč pre politikov hľadajúcich nové príjmy.
Mýtus, že štátny dlh nepredstavuje bremeno, pretože ho údajne dlhujeme len sami sebe, patrí k najnebezpečnejším ekonomickým sebaklamom. V skutočnosti ide o jednostranný medzigeneračný transfer, pri ktorom dnešná politická moc prejedá zdroje a účet bez opýtania posiela mladým pracujúcim. Väčšina slovenského dlhu navyše patrí zahraničným veriteľom a miliardové ročné úroky natrvalo odčerpávajú domáce bohatstvo.
Vláda sa chváli, že energopomoc v budúcom roku bude adresnejšia, keďže ju namiesto deväťdesiatich percent dostane už len osemdesiatšesť percent domácností. Tento kozmetický škrt nezastaví masívne plytvanie verejnými zdrojmi ani deformáciu trhových cien. Účet za politické kupovanie voličov napokon zaplatia všetci občania v podobe vyšších daní a rastúceho verejného dlhu.
