Inflácia nie je prírodný úkaz ani všeobecný rast všetkých cien v rovnakom čase. Keď centrálne banky vytvoria nové miliardy eur, nevstupujú do ekonomiky rovnomerne, ale cez presne vybrané ruky. Mechanizmus popísaný Richardom Cantillonom ukazuje, prečo menová expanzia pôsobí ako skrytá daň z práce v prospech majiteľov aktív.
S nástupom programovania pomocou umelej inteligencie si živnostník či malá firma dokážu napísať vlastný fakturačný systém za pár hodín a prakticky zadarmo. Slovenský štát sa však postaral o to, aby sa slobodná tvorba softvéru nevyplatila. Zavedením povinného inštitútu digitálneho poštára od roku 2027 vytvoril umelú bariéru, ktorá chráni etablované korporácie pred inováciami z trhu.
Oznámenie automobilky Audi o výstavbe nového závodu v americkej Georgii vyvolalo na slovenskej politickej scéne vlnu zdesenia. Fabriky však nesťahuje slobodný trh, ale colné bariéry Bieleho domu a tridsať rokov domácej politiky postavenej na dotovaní cudzích gigantov. Rebríček najväčších platiteľov daní ukazuje, prečo u nás namiesto zahraničných montovní nevyrástli silné domáce podniky.
Zvýšenie daňového bonusu na deti pripravilo slovenské mestá a obce o stovky miliónov eur z podielových daní. Namiesto škrtania vlastných výdavkov preniesli radnice fiškálny tlak priamo na obyvateľov cez skokový rast daní z nehnuteľností a poplatkov za odpad. Čo štát pred kamerami veľkoryso rozdal, to si samosprávy vzápätí v tichosti vybrali z druhej peňaženky.
Desaťročia sa tvrdilo, že spoločný majetok bez štátneho dozoru nevyhnutne skončí vydrancovaný. Ekonómka Elinor Ostromová však ukázala, že komunity si vedia vytvoriť vlastné fungujúce pravidlá spolupráce zdola. Na Slovensku tento princíp už stáročia úspešne dokazujú urbariáty, hoci im úradníci dodnes hádžu polená pod nohy.
Slovensko patrí vďaka ročnému časovému testu medzi hŕstku európskych krajín, kde štát nezdaňuje dlhodobé výnosy z burzových investícií. Kým západné štáty oberajú sporiteľov o desiatky percent zo zisku, slovenskí sporitelia si môžu budovať majetok bez daňového zaťaženia. Prázdna štátna pokladnica a obrovský deficit verejných financií však z tejto slobody robia ďalší terč pre politikov hľadajúcich nové príjmy.
Mýtus, že štátny dlh nepredstavuje bremeno, pretože ho údajne dlhujeme len sami sebe, patrí k najnebezpečnejším ekonomickým sebaklamom. V skutočnosti ide o jednostranný medzigeneračný transfer, pri ktorom dnešná politická moc prejedá zdroje a účet bez opýtania posiela mladým pracujúcim. Väčšina slovenského dlhu navyše patrí zahraničným veriteľom a miliardové ročné úroky natrvalo odčerpávajú domáce bohatstvo.
Vláda sa chváli, že energopomoc v budúcom roku bude adresnejšia, keďže ju namiesto deväťdesiatich percent dostane už len osemdesiatšesť percent domácností. Tento kozmetický škrt nezastaví masívne plytvanie verejnými zdrojmi ani deformáciu trhových cien. Účet za politické kupovanie voličov napokon zaplatia všetci občania v podobe vyšších daní a rastúceho verejného dlhu.
Pojem trhové zlyhanie mal v ekonomickej teórii pôvodne presné a prísne vymedzenie. Dnes slúži vládnym úradníkom ako univerzálne alibi na regulácie cien, dotácie a nafukovanie byrokracie. Skutočným problémom pritom nebýva zlyhanie trhového mechanizmu, ale neschopnosť štátu rešpektovať základné zákony ponuky a dopytu.
Priebežný dôchodkový pilier vykazuje miliardové manká a výber poistného už dnes nestačí ani na bežné výplaty. S blížiacim sa odchodom silných ročníkov do penzie a prepadom pôrodnosti sa štátna pyramídová schéma nezadržateľne rúti do kolapsu. Namiesto plytvania na trináste dôchodky na dlh je najvyšší čas začať systém demontovať a vrátiť zabezpečenie na starobu do rúk občanov.
Oficiálna vládna rétorika predáva každú novú reguláciu ako nezištnú ochranu spotrebiteľa. V realite si však prísne licenčné podmienky, minimálny kapitál a kvóty najčastejšie objednávajú zavedené firmy, ktoré potrebujú zabuchnúť dvere pred lacnejšou konkurenciou.
Ministerka hospodárstva Denisa Saková ohlásila, že cena silovej elektriny pre domácnosti má na základe memoranda dosiahnuť približne 79 eur za megawatthodinu, pričom vláda žiada od elektrární ďalšie ústupky. Zastropovanie cien však reálne náklady neodstraňuje, iba ich prenáša z faktúr za energie do štátneho deficitu a budúcich daní. Umelé potláčanie trhových cien navyše deformuje správanie spotrebiteľov a bráni prirodzenému šetreniu zdrojov.
