Premiér Robert Fico ohlásil, že ceny plynu, elektriny a tepla na budúci rok opäť neporastú, a plošné dotácie obhájil neschopnosťou štátu doručiť adresnú pomoc. Vláda tým však skutočné náklady na energie neznížila ani o cent, iba ich preklopila do verejného dlhu a nových daní. Ilúzia lacného tepla tak v praxi znamená len ďalšie miliardy vytiahnuté z vreciek tých istých daňovníkov.
Slovenské štátne dlhopisy zažili prudký nárast výnosov a investori si pýtajú za vládny dlh rizikovú prirážku porovnateľnú s južanskými dlžníkmi. Tento vývoj sa nekončí v tabuľkách ministerstva financií, ale priamo zdražuje hypotéky pre rodiny a znehodnocuje úspory v dôchodkových fondoch. Vláda tak prenáša náklady vlastnej rozpočtovej nezodpovednosti priamo na plecia občanov.
Progresívne Slovensko navrhuje zaviesť novú kategóriu pracovného práva - status takzvaného závislého dodávateľa s vyššou mierou štátnej ochrany. Namiesto sľubovaného zjednodušenia prinesie tento hybridný medzistupeň iba ďalšiu byrokraciu, právnu neistotu a zdraženie služieb samostatných kontraktorov. Zahraničné skúsenosti pritom ukazujú, že snaha nanútiť flexibilným pracovníkom sociálno-inžinierske garancie končí likvidáciou pracovných príležitostí.
Európska komisia od 27. septembra 2026 nariaďuje všetkým kamenným aj internetovým obchodom povinné zobrazenie harmonizovaného oznámenia o zákonnej záruke a zavádza unifikovanú značku GARAN. Nová byrokratická povinnosť neprináša spotrebiteľovi žiadne nové práva, no podnikateľov vyjde na milióny eur. Ide o ďalšiu ukážku regulačnej mentality, ktorá rieši neexistujúci problém vytvorením reálnych nákladov.
Na Slovensku sa pravicový komentariát často chytá za hlavu pri regulačných nápadoch domácich progresívcov. Skutočný socializmus bez príkras a bez servítky pred ústami však netreba hľadať v učebniciach dejepisu, ale v aktuálnom programe nemeckej opozičnej strany Die Linke.
Progresívne Slovensko navrhuje úplný zákaz spájania životného poistenia s investovaním, pretože produkt považuje za neprehľadný a málo výnosný. Namiesto ponechania zodpovednosti na klientoch a konkurencii na trhu chcú politici zakázať celú zmluvnú kategóriu. Paternalistický prístup štátu popiera zmluvnú voľnosť a robí zo svojprávnych občanov nesvojprávne deti.
Boj o post primátora Bratislavy ponúka dve zdanlivo odlišné vízie, no obe stoja na rovnakej fiškálnej ilúzii. Kým Matúš Vallo plánuje vyčerpať 110 % štvorročnej investičnej kapacity mesta na dizajnové projekty a električky, Jozef Ráž kontruje megamostom a predvolebnými darčekmi na úrovni 146 % možností rozpočtu. Pozreli sme sa na ekonomickú realitu sľubov oboch kandidátov.
Štát v roku 2026 opäť spätne prepočítava dôchodky a hasí miliardové deficity Sociálnej poisťovne z bežných daní. Priebežný systém nie je poistením, ale neudržateľnou pyramídovou hrou, ktorú politici zneužívajú na nákup voličských hlasov. Jedinou cestou z demografickej pasce je privatizácia penzií a návrat k osobnej zodpovednosti.
Premiér Robert Fico obhajuje zachovanie transakčnej dane tvrdením, že bez nej štát nepostaví nemocnice. V skutočnosti ide o devastačnú daň z obratu, ktorá trestá deľbu práce, vyháňa kapitál za hranice a zakrýva neschopnosť vlády krotiť vlastné plytvanie.
Od januára 2027 čaká slovenské firmy a živnostníkov povinná elektronická fakturácia, ktorou chce štát v reálnom čase kontrolovať každý tuzemský obchod. Hoci Brusel vyžaduje digitálny reporting až od roku 2030, bratislavskí úradníci sa poponáhľali a podnikateľom pripravili experiment, ktorý z ich vreciek vytiahne desiatky miliónov eur.
Výskumníci Univerzity Komenského a vládni analytici zisťovali, aká vysoká ročná daň by donútila majiteľov spaľovacích áut presadnúť do elektromobilov. Odpoveďou je až 800 eur ročne pri bežnom SUV. Keď zelené plánovanie zlyháva v súťaži s realitou, úradníci vždy siahnu po trestaní spotrebiteľa.
[Autor: M. N. Rothbard. Vyšlo dne 28. IX. 2021 na Mises.org. Původně vyšlo roku 1992. Poznámka editora: Dva rozhovory ze srpna 1992 dané Murray N. Rothbardem švédskému studentskému časopisu Svensk
