Takáčovo embargo na obilie: Drahý chlieb v réžii Smeru aj KDH

V nedeľnej diskusnej relácii STVR O 5 minút 12 sa odohrala dojímavá scéna politickej zhody. Minister pôdohospodárstva Richard Takáč (Smer-SD) a podpredseda opozičného KDH Viliam Karas našli spoločný jazyk, pri ktorom by zaplesal každý milovník plánovaného hospodárstva. Témou bolo ukrajinské obilie a verdikt oboch pánov bol nekompromisný: tranzit cez slovenské koľajnice susedom milostivo umožníme, no na domáci trh nesmie vstúpiť ani jediné zrnko.

Koaličný minister aj opozičný kresťanský demokrat sa v priamom prenose zhodli na tom, že lacnejšie poľnohospodárske suroviny predstavujú pre Slovensko hrozbu. Diskusia reagovala na žiadosť ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, aby Slovensko, Poľsko, Rumunsko a Maďarsko pre blokádu Čierneho mora umožnili tranzit ukrajinského obilia cez svoje územia. Maďarský premiér Péter Magyar síce pomoc prisľúbil, no s presne tou istou výhradou ako Bratislava, teda že zásielky majú krajinou len prejsť. Slovenský tandem sa pritom ponáhľal uistiť agrobarónov, že ich drahý domáci piesoček nikto neohrozí.

Je to príznačný úkaz domácej politiky. Smer a KDH sa dokážu vášnivo sporiť o kultúrnych vojnách, zmenách volebného systému alebo o platoch funkcionárov. Akonáhle však príde reč na ochranu agrobiznisu pred konkurenciou, akékoľvek rozdiely sa okamžite vyparia. Zrazu stojí pred divákom jednotný front, kde vládni súdruhovia aj konzervatívci obhajujú ten istý socialistický protekcionizmus.

Viliam Karas to zhrnul do vety, že susedovi síce treba pomôcť, no treba chrániť slovenský trh, aby na ňom komodity nekončili. Inými slovami: pomôcť (myslené v úvodzovkách, pomoc štátu totiž vždy zaplatia daňovníci) susedovi je v poriadku, pokiaľ to náhodou neprinesie lacnejší chlieb našim vlastným občanom. Zlacnenie základných potravín by zrejme bolo pre politickú elitu priveľkou ranou.

Kartel za colnou závorou

Jednostranný zákaz dovozu ukrajinských agrárnych produktov zaviedla ešte úradnícka vláda Ľudovíta Ódora v septembri 2023, keď Európska komisia odmietla predĺžiť dočasné embargo. Bratislava vtedy jednostranne zablokovala dovoz štyroch základných plodín: pšenice, kukurice, repky a slnečnicových semien. Odôvodnenie bolo tradičné, teda zabrániť cenovému tlaku na domácich poľnohospodárov.

Nastupujúca vládna garnitúra pod vedením Smeru v tomto agromerkantilizme nezaváhala. Vláda na návrh ministra Richarda Takáča 29. novembra 2023 zákaz nielen predĺžila na neurčito, ale ho aj rozšírila na štrnásť komodít. Na čiernu listinu pribudla pšeničná múka, med, jačmeň, slad či sójové bôby. Na ostatné poľnohospodárske a potravinárske zásielky z Ukrajiny, ktoré cez Slovensko iba tranzitujú, štát navyše nasadil colné uzávery, akoby cez naše územie prúdil nebezpečný kontraband a nie obilie.

Opatrenie, ktoré sa politici snažia predávať ako vlasteneckú ochranu národného záujmu, je v skutočnosti štátom posväteným kartelom. Voľný obchod funguje na priamočiarom princípe: ak niekto dokáže vyprodukovať rovnakú plodinu lacnejšie, spotrebiteľ získa a domáci producent dostáva impulz na zefektívnenie. Zákaz dovozu tento proces ruší a nahrádza ho úradníckou závorou, ktorá chráni zisky vyvolených producentov.

Podobnú absurditu vysmial už pred takmer dvesto rokmi francúzsky liberálny ekonóm Frédéric Bastiat. Jeho radný pán žiadal zastaviť lacné drevo prichádzajúce zvonku, aby mu nezrazilo cenu toho vlastného, a prisahal pritom na verejný záujem a na chudobných, hoci v skutočnosti chránil len svoj zisk. Súdruhovia v Bratislave dnes predvádzajú to isté, len drevo vymenili za pšenicu.

Rozprávka o kolapse domáceho trhu

Hlavný argument agrolobby, ktorý obhajujú Takáč aj Karas, znie priam apokalypticky: ak by sme otvorili hranice, ukrajinské obilie by zničilo slovenských farmárov. Pozrime sa však na realitu očami oficiálnych čísel. Samotné Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR dlhodobo vykazuje, že Slovensko je v pestovaní obilnín vysoko prebytkovou krajinou.

Podľa údajov agrorezortu dosiahla miera sebestačnosti Slovenska v obilninách v hospodárskom roku 2021/2022 až 167 percent: produkcia 4,308 milióna ton proti domácej spotrebe 2,580 milióna ton. Ani v slabších rokoch sa z prebytku nestane núdza. Definitívne údaje Štatistického úradu SR hovoria, že v roku 2025 dopestovali slovenskí farmári takmer 2,3 milióna ton pšenice, medziročne o pätinu viac. Rezort pôdohospodárstva sám priznáva, že približne 40 percent domácej produkcie obilnín končí na vývoze.

Predstava, že by dovoz ukrajinskej pšenice položil domáci trh, je čistá fabulácia. V roku 2022, keď dovoz ešte nebol zakázaný, nahlásili dovozcovia podľa údajov Eurostatu 72-tisíc ton pšenice pôvodom z Ukrajiny. Proti slovenskej úrode pšenice, ktorá sa ráta na milióny ton, je to zlomok, pričom nie je ani isté, koľko z toho na slovenskom trhu naozaj zostalo a koľko krajinou len prešlo. Trh, ktorý bez problémov vyváža dve pätiny úrody, takýto import na kolená nepoloží.

Tvrdenie, že colné embargo chráni slovenský trh pred kolapsom, popierajú samotné čísla o domácej nadprodukcii obilia. Zmysel tohto opatrenia nespočíva v obrane pred krachom, ale v ochrane vysokých cien. Minister Takáč to v Bruseli povedal celkom otvorene: slovenskí poľnohospodári pod tlakom ukrajinských komodít strácajú tradičné trhy v západnej Európe, najmä pri obilí. Štát tu teda nechráni spotrebiteľa, ale pomáha agrobarónom držať si pozície na zahraničných trhoch.

Kto v skutočnosti platí účet za embargo

Kto je v tomto príbehu skutočnou obeťou? V prvom rade slovenský spotrebiteľ, ktorý pri každom nákupe v obchode platí prirážku na chlebe, rožkoch či cestovinách. Politici neustále bedákajú nad drahotou a vymýšľajú cenové stropy či štátne porovnávače cien. V momente, keď reálny trh ponúka lacnejšiu surovinu, ktorá by ceny prirodzene stlačila nadol, tí istí politici vztýčia na hraniciach závoru a lacné dodávky zakážu.

Zákaz dovozu lacnejších komodít nechráni poľnohospodárstvo ako celok, ale priamo podkopáva domácu živočíšnu výrobu a spracovateľov. Chovatelia ošípaných, hovädzieho dobytka a hydiny dlhodobo živoria pod tlakom vysokých cien kŕmnych zmesí. Lacné kŕmne obilie by pre nich znamenalo vítanú úľavu a schopnosť konkurovať dovozu mäsa zo zahraničia. Štát im však zakazuje nakupovať lacnejšie krmivo len preto, aby pestovatelia mali zaručený pohodlný odbyt.

Pri každom dovoznom zákaze platí tá istá bilancia. Strata rozptýlená medzi milióny spotrebiteľov je väčšia než zisk, ktorý skončí v rukách hŕstky chránených výrobcov. Zákaz dovozu neprináša bohatstvo, iba násilne vyberá peniaze z vreciek občanov a presúva ich do ziskov úzkej skupiny pestovateľov. Každé euro, ktoré rodina preplatí na drahých potravinách, následne chýba inde v hospodárstve.

Protekcionizmus nevytvára novú prosperitu, ale organizuje systémové ochudobňovanie spoločnosti v prospech neefektívnych lobistov. Čo súdruhovia v Bratislave nikdy nepochopia, je to, že blahobyt nevzniká zákazom lacných tovarov, ale ich dostupnosťou. Ak štát bráni občanom v slobodnom nákupe lacnejších produktov, priamo tým podkopáva ich kúpnu silu v mene dotačného pokoja pre hŕstku vyvolených fariem.

Pesticídy ako dymová clona pre agrolobby

Odporcovia voľného obchodu radi vyťahujú hygienickú kartu. Ukrajinské obilie vraj nespĺňa európske ekologické štandardy, obsahuje pesticídy a ohrozuje zdravie obyvateľstva. Ide o overený emocionálny nástroj agrolobby: kedykoľvek hrozí príchod lacnejšej konkurencie, domáci producenti okamžite označia cudzí tovar za hygienicky závadný, aby vystrašený spotrebiteľ radšej dobrovoľne priplatil za domáci produkt.

Tento argument však neobstojí. Na kontrolu bezpečnosti potravín máme inštitúciu, ktorou je Štátna veterinárna a potravinová správa. Úlohou inšpektorov je odoberať vzorky a testovať každú zásielku bez ohľadu na jej pôvod. Ak dodávka nespĺňa hygienické normy, nesmie sa dostať na trh. To však platí pre obilie z Ukrajiny rovnako ako pre pšenicu vypestovanú na Žitnom ostrove.

Riešením prípadných pochybností o kvalite je dôsledná laboratórna kontrola konkrétnych vzoriek, nie plošný zákaz dovozu celých kategórií tovaru. Plošné embargo zavedené vládou netrestá nepoctivých dodávateľov, ale likviduje možnosť dovážať aj dokonale vyhovujúcu produkciu. Štát v tomto prípade nefunguje ako ochranca zdravia, ale ako obyčajný colný dráb chrániaci domáci trh pred cenovým poklesom.

Absurditu tohto zdôvodnenia navyše odhaľuje samotné správanie politikov. Ak by bolo ukrajinské obilie toxickou hrozbou, prečo minister Takáč aj podpredseda KDH Karas bez váhania podporujú jeho tranzit cez naše územie do Nemecka, Talianska či Afriky? Vari majú spotrebitelia v západnej Európe odolnejšie žalúdky voči pesticídom? Celá reč o hygiene je len pohodlnou zámienkou pre čistý ekonomický merkantilizmus.

Zhoda Smeru a KDH na zákaze ukrajinského obilia ukazuje, ako hlboko je v domácej politike zakorenený dotačný socializmus. Kým budú politici v Bratislave rozhodovať o tom, ktoré zrno smie skončiť v slovenskej múke, zákazníci budú naďalej platiť predražený účet pri pokladniciach. Jediným rozumným riešením nie je pečaťovanie vagónov na hranici, ale úplné zrušenie dovozných zákazov, slobodný trh a rešpektovanie práva spotrebiteľa vybrať si tovar podľa vlastného uváženia.