Kto naozaj podpálil Francúzsko?

Horiace radnice a priznanie ministerskej bezmocnosti

Sobota sedemnásteho októbra 2026 ukázala francúzsku realitu bez príkras. V Limoges takmer do tla vyhorela historická radnica aj s jej zvonicou, v centre Marseille napočítala miestna obchodná komora asi 500 poškodených prevádzok, z toho vyše 300 vyplienených, a nepokoje zasiahli aj Paríž, Lyon, Lille či Rennes. Maloobchodná federácia odhadla škody na stovky miliónov eur, zasiahnutých bolo asi 1 500 obchodov v celej krajine a len sieť Carrefour hlási päťdesiat poškodených prevádzok.

Podľa ministerstva vnútra vyšlo v sobotu do ulíc 550 000 demonštrantov, z toho približne 110 000 v Paríži. Odborová centrála CGT hlási až 800 000. Spor o čísla je pri takýchto dňoch tradičný, no masa nespokojných ľudí v uliciach bola nespochybniteľná.

Štát, ktorý míňa vyše polovicu hospodárstva, zlyhal aj v tom, čo si vyhradil ako vlastný monopol: v ochrane bezpečnosti a súkromného majetku. Nebola to opozičná rétorika, ale priznanie samotnej moci. Minister vnútra Laurent Nuñez priznal, že polícia v niektorých mestách stratila kontrolu, ponúkol demisiu a prezident Emmanuel Macron ju odmietol.

V rannom televíznom vysielaní na stanici France 2 vystúpil minister spravodlivosti Gérald Darmanin a pred národom vyriekol vetu, ktorá sa zapíše do dejín ministerskej bezradnosti:

„Nous avons failli incontestablement ce week-end.“ (Tento víkend sme nepochybne zlyhali.)

Podľa Darmanina skončilo v policajnom zaistení 2 331 osôb a 70 percent z nich boli dospelí. Trestné stíhanie sa začalo pri viac než 80 percentách zadržaných, do vyšetrovacej väzby putovali len desiatky ľudí, z toho 13 v Marseille. Médiá v priebehu víkendu citovali bilancie od 1 200 do 2 400 zatknutých. Zatýkanie po tom, čo už ľuďom zhoreli obchody, je však pre daňovníkov len chabou útechou.

Vláda zlyhanie vysvetľovala aj nedostatkom spravodajských informácií o ultraľavici. Parížska prokurátorka Laure Beccuau však odmietla potvrdiť, že by za násilím stáli ultraľavicové skupiny. Väčšina zaistených je podľa nej justícii neznáma a neformuluje nijaké politické požiadavky.

Rozdielne vnímanie reality sa naplno ukázalo v Marseille. Policajná prefektúra dramaticky vyhlásila, že v meste vyčíňalo 30 000 rabujúcich a 8 000 výtržníkov. Primátor Benoît Payan označil tento údaj za vymyslené číslo a celú bitku o štatistiky za smiešnu. Tá istá prefektúra pritom v meste napokon hlásila necelú stovku policajne zaistených osôb.

Zranenia si odniesli aj samotní strážcovia poriadku. K sobotňajšej bilancii hlásil rezort vnútra 150 zranených policajtov a žandárov. Počas parížskeho pochodu navyše prišiel o život jeden demonštrant po zástave srdca, v samotnom Paríži polícia zaistila rekordných 855 ľudí.

Dva javy treba držať oddelene. Školské protesty boli podľa Human Rights Watch prevažne pokojné, a práve v nich organizácia zdokumentovala prípad pätnásťročného chlapca, ktorý prišiel o ruku po policajnom granáte, a štrnásťročného študenta s rozbitou čeľusťou po slzotvornej kartuši vystrelenej zblízka. Vláda používanie týchto granátov dočasne pozastavila. V sobotu sedemnásteho októbra, keď sa rabovalo, polícia naopak v niektorých mestách stratila kontrolu. Dojem je nepríjemný: štát zasahuje tvrdo voči školákom a bezmocne voči rabovaniu.

Migranti: čo vieme a čo nevieme

Zo zámoria a od populistov prišla okamžitá a lacná diagnóza. Donald Trump vyhlásil, že Francúzsko horí a je zničené imigráciou, viceprezident JD Vance hovoril o dovezenom treťom svete a maďarský premiér Péter Magyar zahral rovnakú nôtu. Ukázať na vonkajšieho nepriateľa je vždy jednoduchšie než priznať vlastné zlyhanie.

Dáta o štátnej príslušnosti a etnickom pôvode zadržaných z víkendu 17. a 18. októbra francúzske úrady vôbec nezverejnili. Kto dnes tvrdí, že parížske výklady rabovali výlučne cudzinci, alebo naopak, že tam nebol ani jeden prisťahovalec, ten si bezostyšne vymýšľa. Poctivá analýza musí vychádzať iba z overených faktov, nie z politických želaní.

Čo však vieme spoľahlivo, je začiatok celého hnutia. Nezačali ho gangy, ale lyceáni v parížskom regióne, ktorým v triedach chýbali učitelia a školy chátrali. Išlo o domáci hnev, ktorý sa neskôr prelial do celej spoločnosti.

Prieskum agentúry Elabe pre stanicu BFMTV ukázal, že mobilizáciu proti drahote schvaľuje 69 percent Francúzov, medzi 18- až 24-ročnými 77 percent. Protesty schvaľuje aj 70 percent voličov Národného zhromaždenia Marine Le Penovej a dve tretiny respondentov chcú, aby ľudia protestovali hneď a nečakali na prezidentské voľby v roku 2027. Podpora medzi voličmi Le Penovej strany ukazuje, že nespokojnosť s drahotou nie je vecou jednej politickej strany. O zložení výtržníkov z toho však nevyplýva nič.

Otázka migrácie je napriek tomu legitímna. Štatistický úrad INSEE odhaduje, že v roku 2025 žilo vo Francúzsku 7,97 milióna prisťahovalcov, teda 11,6 percenta obyvateľstva (rad má od roku 2024 zlom, staršie čísla nie sú priamo porovnateľné). Cudzích štátnych príslušníkov je 6,3 milióna (9,1 percenta), pričom tretina prisťahovalcov už získala francúzske občianstvo.

V policajných štatistikách sú cudzinci pri majetkových deliktoch skutočne nadreprezentovaní: bilancia ministerstva vnútra za rok 2024 uvádza, že sú podozriví častejšie, než zodpovedá ich podielu na obyvateľstve, ktorý je okolo osem percent. Ide však o evidenciu podozrivých, nie odsúdených, za celú krajinu a bežný rok. Nemožno z nej usudzovať, kto presne tvoril davy počas jedného októbrového víkendu, a práve tento skok si dnes dovoľujú politici na oboch stranách sporu.

Precedens z nepokojov v roku 2023 po smrti tínedžera Nahela ukazuje, ako opatrne treba s pojmami zaobchádzať. Vtedajší minister vnútra Darmanin povedal, že menej než desať percent zo 4 000 zadržaných bolo cudzincov. Správa Senátu, ktorá vychádzala z údajov inšpekcií, uvádza, že 71 percent skúmaných páchateľov malo francúzske občianstvo, v priemere mali 23 rokov a 91 percent boli muži. Čísla sa nezhodujú, pravdepodobne preto, že každé meria inú skupinu. Slová „cudzinec“, „prisťahovalec“ a „Francúz s prisťahovaleckým pôvodom“ označujú tri rôzne veci a v tomto spore ich každá strana mieša podľa potreby.

Zvaliť celú vinu na migrantov je pohodlné a údaje o začiatku hnutia to nepodporujú. Podstata je inde: francúzsky model kolabuje pod ťarchou domácej politiky.

Energetická dražoba v réžii daňového úradu

Vládni politici radšej vinia drahé energie a geopolitické napätie v Perzskom zálive. Ceny komodít naozaj stúpli. Podľa definitívnych septembrových údajov INSEE dosiahla inflácia 3,1 percenta, energie zdraželi medziročne o 21,3 percenta (po 16,7 percenta v auguste) a ropné produkty o 36,2 percenta. Potraviny pritom zdraželi len o 1,4 percenta, takže ide o energetický šok, nie o plošné zdražovanie.

Skutočnou rozbuškou v peňaženkách ľudí sa stala motorová nafta. Jej medziročný rast dosiahol v septembri 44,1 percenta a koncom augusta stál liter 2,23 eura. Na jeseň 2018, keď vznikli žlté vesty, stál liter okolo 1,53 eura, a to bez očistenia o infláciu. Tvrdiť, že za touto dražobou stojí výhradne trh a vojna v zahraničí, je však len vládnym zastieraním reality.

Za vysokými cenami na stojanoch nestojí len svetový trh, ale aj francúzsky štát, ktorý si z každého predaného litra berie približne 44 percent. Podľa dát Európskej komisie stála nafta bez daní 1,252 eura za liter. Zvyšných 98 centov, teda 43,9 percenta z konečnej ceny na čerpacej stanici, tvoria spotrebná daň a DPH.

Štát si najprv naúčtuje spotrebnú daň okolo 60 centov na liter. A aby toho nebolo málo, súdruhovia v Paríži uvalia dvadsaťpercentnú DPH na celú sumu vrátane už započítanej spotrebnej dane. Ide o zdaňovanie dane, pri ktorom štát s každým zdražením ropy na svetových trhoch automaticky inkasuje vyšší výnos z DPH.

Daňové kliešte navyše drvia aj samotné výplaty. Správa organizácie OECD s názvom Taxing Wages 2026 potvrdila, že daňový klin na priemerného slobodného zamestnanca dosahoval vo Francúzsku v roku 2025 až 47,2 percenta celkových mzdových nákladov.

Francúzsko si tak udržiava tretie najvyššie zaťaženie práce v celej OECD, hneď po Belgicku a Nemecku, pričom priemer vyspelých krajín je 35,1 percenta. Zamestnávateľ minie na pracovníka vysokú sumu, no takmer polovica zmizne v útrobách štátnych fondov skôr, než zamestnanec uvidí svoju čistú výplatu na účte.

Keď občan príde k čerpacej stanici a zistí, že jeho zdanená mzda sotva stačí na plnú nádrž, nájde len časť odpovede v cene ropy. Druhú časť nájde vo vlastnom výplatnom lístku a v cene litra: drahotu nevytvorila len neviditeľná ruka trhu, ale aj veľmi viditeľná ruka štátu.

Centrálne plánované školy bez učiteľov

Skutočným spúšťačom jesenných protestov však neboli čerpacie stanice, ale triedy štátnych škôl. Podľa Human Rights Watch sa lyceánske hnutie začalo 21. septembra, iné zdroje uvádzajú štrajk učiteľov na lýceu v Créteil už 17. a 18. septembra. Žiaci prišli do lavíc a v niektorých triedach nenašli vyučujúcich, pretože miesta zostali neobsadené.

Odpor sa rýchlo rozšíril na lýceá po celej krajine. Žiaci nežiadali nič prevratné: menšie triedy, dostatok učiteľov a opravené budovy, k tomu zrušenie systému Parcoursup. Podľa Al Jazeery sa k nim pridali aj odbory a ďalší zamestnanci verejných služieb, ktorí žiadajú vyššie platy.

Podľa septembrového prieskumu odborov SNES-FSU z 1 033 škôl chýbal na začiatku školského roka aspoň jeden učiteľ v 53 percentách verejných kolégií a lýceí. Ide o vzorku odborov, nie o sčítanie. Ministerstvo školstva tvrdí, že v druhom stupni je obsadených 96,1 percenta miest, oproti 90,6 percentám vlani. Pre žiakov v neobsadených triedach to znamená zrušené hodiny, nech platí ktoré číslo.

Podľa štúdie Institut des politiques publiques vzrástol v rokoch 2005 až 2025 počet žiakov verejných stredných škôl v akadémii Créteil o 12,0 percenta, kým počet učiteľov len o 7,3 percenta. Vo Versailles to bolo 7,9 a 3,4 percenta. V Paríži naopak ubudlo 10,8 percenta žiakov a 4,7 percenta učiteľov. Ide o počty osôb, nie plných úväzkov, preto je to približný obraz. IPP popisuje územné nerovnosti a neposudzuje, či za ne môže centrálne riadenie. Ten záver je náš: školský systém, ktorý prideľuje učiteľov z jedného centra, reaguje na zmenu počtu žiakov pomaly.

Personál sa nepresúva za žiakmi: v centre Paríža žiakov ubúda, no počet učiteľov klesá oveľa pomalšie. Učitelia v Paríži sú podľa IPP starší, častejšie majú vyššiu kvalifikáciu (agrégation) a menej často pracujú na zmluvách než v akadémiách Créteil a Versailles.

K tomu sa pridáva systém školských spádových obvodov. V Seine-Saint-Denis spadá podľa IPP 53 percent mladých do obvodu, v ktorom majú len jedno spádové lýceum, a 59 percent verejných všeobecných a technologických lýceí patrí do skupiny s najnevýhodnejším sociálnym zložením (v celej krajine je to 8 percent). Súkromné školy, ktoré by mohli byť alternatívou, majú v departemente 15 percent žiakov týchto tried, v celej krajine 22 percent.

Žiaci žiadajú aj zrušenie systému Parcoursup, celoštátnej platformy, cez ktorú sa maturanti hlásia na vysoké školy. Ich hnev je pochopiteľný, hoci riešenie hľadajú u toho istého štátu, ktorý školy spravuje.

Dlhová špirála a krach sociálneho modelu

Paradoxom francúzskej reality je, že kolabujúce školstvo a zlyhávajúcu bezpečnosť riadi štát, ktorý spotrebúva viac bohatstva než takmer ktokoľvek v Európe. Verejné výdavky Francúzska dosahujú podľa INSEE 57,2 percenta HDP, priemer Európskej únie je podľa Eurostatu okolo 49,5 percenta.

Napriek tomu, že štát zhltne vyše päťdesiatsedem centov z každého vyprodukovaného eura, vládne účty sú už polstoročie v trvalom mínuse: posledný vyrovnaný rozpočet schválilo Francúzsko v roku 1974. Deficit za rok 2025 dosiahol podľa Eurostatu 5,1 percenta HDP, štvrtý najvyšší v Únii, a verejný dlh koncom roka 115,6 percenta HDP, teda 3 460 miliárd eur (Euronews). Priemer Únie je 81,7 percenta.

Vláda premiéra Sébastiena Lecornua preto predložila návrh rozpočtu na rok 2027. Ohlásila úsilie za 54 miliárd eur (z toho 43 miliárd nových opatrení) s cieľom znížiť deficit na päť percent HDP. Bez opatrení by podľa premiéra presiahol 6,5 percenta. Rozpočet pritom podľa vládnych projekcií počíta s tým, že dlh vzrastie na 121,7 percenta HDP.

Dlhopisové trhy vystavili Paríži účet. Podľa Cour des comptes vzrastú splátky úrokov v roku 2026 o asi 12 miliárd na 77 miliárd eur, čo je približne polovica celého deficitu, a podľa vládnych projekcií dosiahnu v roku 2027 91 miliárd eur. Výnosy desaťročných francúzskych dlhopisov sa podľa tlačových správ priblížili k 4,8 percenta, čo je najviac od roku 2008.

Úroky z dlhu, ktorý budovali vlády oboch táborov, dnes požierajú polovicu deficitu. Cour des comptes v júni 2026 upozornil, že zlepšenie deficitu v roku 2025 (z 5,4 na 5,1 percenta) vysvetľujú výlučne vyššie dane a odvody, kým úspory na výdavkoch sa opäť odložili.

Keď vláda konečne šetrí, dotkne sa to aj bežných ľudí. Lecornuov rozpočet zmrazuje rodinné prídavky, ruší valorizáciu príspevkov na bývanie a dôchodky nad dvetisíc eur nevalorizuje vôbec. Zmrazuje aj bod, z ktorého sa počítajú platy štátnych zamestnancov vrátane učiteľov, podľa odborov už štvrtý rok po sebe, a pri inflácii 3,1 percenta to znamená reálny pokles miezd.

Lecornu hovorí o stabilite daňových sadzieb, no rozpočet počíta s tým, že čisté daňové príjmy štátu vzrastú o 18 miliárd na 375,7 miliardy eur. DPH má priniesť o viac než sedem miliárd viac než v roku 2026 a daň z príjmov fyzických osôb o 5,7 miliardy. Z dostupných zdrojov nevieme rozlíšiť, koľko z toho je rast základne a koľko vyššie sadzby, no sľub nezvyšovania daní a rast príjmov o osemnásť miliárd sa čítajú ťažko spolu.

Zatiaľ čo služby občanom sa priškrcujú, rozpočet pridáva armáde 6,4 miliardy eur a školstvu 1,1 miliardy, zelený fond rastie na miliardu. Mladí ľudia medzitým vstupujú na trh práce, na ktorom je nezamestnanosť 15- až 24-ročných podľa INSEE 21,6 percenta (druhý štvrťrok 2026).

Kto teda podpálil Francúzsko?

Kto je teda skutočným vinníkom tohto rozvratu? Pohodlné politické frázy neobstoja. Hnutie nezačali migranti a nič, čo sme našli, nepreukazuje, že by stáli za jeho príčinami. Kto presne rabovanie vykonával, zatiaľ nevieme, údaje o štátnej príslušnosti a pôvode zadržaných nikto nezverejnil. Isté je, že polícia v niektorých mestách stratila kontrolu a ulice nechala napospas výtržníkom.

Francúzsko nepodpálil ani voľný trh. Energetický šok je svetový, ale z každého litra nafty si štát berie 44 percent a z práce takmer polovicu. Trh nevymyslel spotrebnú daň z nafty ani DPH vyberanú z dane a nepostavil ani školský systém, v ktorom podľa odborov chýba aspoň jeden učiteľ v 53 percentách škôl.

Za podpálenou náladou stojí prebujnený štátny aparát, ktorý desiatky rokov žil na dlh a sľuboval viac, než dokázal zaplatiť. Tento byrokratický gigant míňa 57 percent HDP, no pri skúške nedokáže zabezpečiť deťom učiteľov a obchodníkom ani ochranu ich majetku. Pritom ochranu vie poskytnúť aj trh: súkromné strážne služby, poisťovne a komunitná ochrana zodpovedajú zákazníkovi, ktorý za ňu platí, kým štátny monopol zodpovedá len vláde, ktorá ho riadi. O tom, ako môže fungovať ochrana bez štátneho monopolu, sme už písali v texte o bezštátnej spoločnosti v Rojave aj pri knihe Anarchy Unbound.

Tragédiou zostáva, že protestujúci žiadajú od štátu viac: lepšie školy, vyššie platy a dôchodky. Lenže štátna pokladnica je prázdna a úroky z dlhov požierajú budúcnosť krajiny. Horiace radnice a rozbité ulice nie sú nehodou, ale účtom za ilúziu, že štát môže donekonečna žiť na dlh.