Rážovo polovičné cestovné: Preplnené peróny, kolaps v Čadci a účet pre daňovníkov

Vláda sa koncom septembra opäť raz rozhodla zahrať na štedrého Mikuláša a zrežírovala drahé sociálne predstavenie pre naivného diváka. Od 1. októbra znížila vnútroštátne cestovné v druhej triede vlakov Železničnej spoločnosti Slovensko o rovných päťdesiat percent. Aby sociálna spravodlivosť (myslené v úvodzovkách, zľavu samozrejme neplatí štát zo svojho, ale pracujúci daňovníci) neobišla regióny bez funkčných koľajníc, minister dopravy Jozef Ráž k tomu od 12. októbra bleskovo pribalil aj prímestské autobusy a mestskú dopravu v krajských mestách. Oficiálne zdôvodnenie bratislavských mocipánov? Vraj sociálna pomoc rodinným rozpočtom pred vysokými cenami pohonných látok na čerpacích staniciach.

Ako to už pri vládnych sociálnych balíčkoch chodí, ministerskí plánovači videli iba žiarivé novinové titulky a zástupy vďačných voličov pred volebnými urnami. Úplne však odignorovali elementárny ekonomický zákon: ak administratívnym dekrétom zrazíte cenu tovaru hlboko pod trhovú úroveň bez toho, aby ste čo i len o piaď navýšili ponuku, nevyrobíte blahobyt, ale okamžitý nedostatok. Trhová realita dala vládnym predstaviteľom výchovnú facku podstatne rýchlejšie, než stihli zaschnúť podpisy pod ministerským rozhodnutím.

Namiesto kultivovaného presadania z áut do moderných vozňov prišiel brutálny nápor na infraštruktúru, ktorá mlela z posledného už pred týmto populistickým nápadom. Premiér sa pochválil, že 5. októbra si lístok kúpilo 52 315 cestujúcich oproti 42 174 o rok skôr, teda takmer o štvrtinu viac. Tretieho a štvrtého októbra bol medziročný nárast 35, respektíve 38 percent, ako vyplýva z tlačovej správy úradu vlády. Súpravy začali praskať vo švoch, chodbičky sa zaplnili batožinou a sedenie sa pre tisíce platiacich ľudí stalo nedostihnuteľným luxusom.

Absurdita celého experimentu vyvrcholila v momente, keď sa ani cestujúci so zakúpenou miestenkou nedokázali cez zástupy stojacich tiel fyzicky prebiť k vlastnému sedadlu. Pretože v socialistickom ponímaní dopravy papierové právo na zľavnenú prepravu automaticky ruší akúkoľvek garanciu skutočnej kvality a dostupnosti služby. Úradník splnil plán, odškrtol si ďalšiu čiarku v pomyselnej päťročnici sociálnych istot a to, či sa človek do cieľa vôbec dostane v dôstojných podmienkach, ho už vonkoncom nezaujíma.

Dráma v Čadci: Keď vládni plánovači narazia na fyziku

Skutočná tragikomédia centrálneho riadenia sa v plnej nahote predviedla na severe Slovenska. V kľúčovom železničnom uzle Žilina vypukol koncom septembra požiar káblovej šachty zabezpečovacieho zariadenia, ktorý ochromil prevádzku a vynútil si rozsiahle dopravné obmedzenia. Miesto toho, aby ministerskí súdruhovia situáciu triezvo vyhodnotili a nechali technikov pracovať, napumpovali do kolabujúceho uzla tisíce nových pasažierov prilákaných polovičným cestovným.

Požiar sám osebe bol technickou poruchou, akú vedia výlukové poriadky zvládnuť. Vládna zľava z neho spravila týždne trvajúci chaos. Namiesto operatívneho obmedzenia predaja do odrezaného úseku štát na trať nalial ďalšie tisíce ľudí za polovičné vstupné a mimoriadny režim v Žiline potom trval až do 13. októbra.

Výsledok zhrnul denník Pravda do titulku, ktorý netreba komentovať: cestujúci uviazli v Čadci, tisíce čakali na dva autobusy a tlačia sa aj „miestenkári“. Diaľkové vlaky z Česka aj vnútroštátne spoje vyklápali bezradných pasažierov na stanici v Čadci. Žiadne použiteľné informácie, žiadna koordinácia, len zmätené davy na nástupištiach. Sľubovaná náhradná doprava do Žiliny dorazila v podobe dvoch osamelých autobusov.

Ľudia sa do pristavených vozidiel pochopiteľne nezmestili. Časť cestujúcich z nočného rýchlika z Prahy skončila na Kysuciach a odvoz si museli vyriešiť sami: telefonátom rodine alebo zaplateným taxíkom. Štát najprv občanov nalákal na lacný lístok, aby ich následne nechal bezradne uviaznutých na kysuckej stanici uprostred noci.

Pre štátneho molocha totiž cestujúci nie je partnerom ani zákazníkom, o ktorého priazeň sa treba uchádzať lepšou ponukou. Stáva sa iba otravnou položkou, ktorá si dovolila nárokovať sľúbenú prepravu v čase, keď na to nie sú kapacity. V normálnom trhovom prostredí by zlyhanie takýchto rozmerov znamenalo okamžitý krach prepravcu, v štátnom monopole však vedie len k bezstarostnému pokrčeniu pliec ministerských úradníkov.

Čo je vidieť a čo súdruhovia radšej zamlčia

Celá táto fraška okolo zľavnených lístkov je ukážkovým príkladom ekonomického klamu rozbitého okna. To, čo je vidieť, predvádza premiér Robert Fico na tlačových konferenciách. Hrdo máva číslami o náraste prepravených osôb a predaných mesačníkov, pričom si pochvaľuje, ako vláda trafila klinec po hlavičke. Vidieť sú usmievaví ministri na sociálnych sieťach a lacný lístok v peňaženke študenta či dochádzajúceho zamestnanca.

Čo však už súdruhovia v Bratislave nevidia, alebo vidieť nechcú, je to, čo zostáva skryté za fasádou vládneho marketingu. Tých päťdesiat percent ceny lístka sa totiž nevyparilo do vzduchu. Žiadna magická vládna zľava neexistuje; rozdiel medzi politickou cenou a reálnymi nákladmi na prepravu musí niekto zaplatiť do posledného centu. A tým niekým nie je pán minister zo svojho vrecka, ale opäť len pracujúci daňovník.

Pozrime sa na účet, ktorý nám vláda vystavila. Materiál schválený 23. septembra počíta pri zľavnenom vlakovom cestovnom s 5,3 milióna eur na tridsať dní: 4,3 milióna je výpadok tržieb dopravcov (okrem ZSSK sa týka aj Leo Expressu) a milión sú náklady navyše. Premiér Fico pritom pred novinármi hovoril o približne šiestich miliónoch mesačne. O týždeň neskôr vláda uvoľnila z Všeobecnej pokladničnej správy takmer 12,85 milióna eur na kompenzáciu výpadku tržieb samosprávnych krajov a krajských miest v autobusovej a mestskej doprave.

Hovoríme teda o balíku vyše osemnásť miliónov eur za jediný mesiac fungovania tohto dotačného nezmyslu. Rovnaké číslo priznáva aj úrad vlády. A to sa súdruhovia dušujú, že polovičné cestovné na železnici natiahnu na november aj december a Robert Fico nevylučuje ani rok 2027, ak to vraj rozpočet umožní. O autobusoch a MHD sa podľa neho rozhodne až podľa toho, ako opatrenie pohne počtami cestujúcich. Každý ďalší mesiac vlakovej zľavy je teda minimálne ďalších päť až šesť miliónov eur z verejných zdrojov a konečnú sumu pozná zatiaľ len volebný kalendár.

Tieto milióny eur nepadajú z neba, ale chýbajú v reálnych opravách rozpadávajúcich sa koľajísk a vo vreckách ľudí, ktorí vlakom vôbec necestujú. Rakúsky ekonóm Ludwig von Mises vo svojom diele Ľudské konanie precízne vysvetlil, že štát nedokáže vytvoriť nič z ničoho. Každé euro, ktoré vláda minie na dotovanie stratových podnikov, musela predtým odčerpať občanom, ktorí by ho inak použili na zmysluplnejšie a naliehavejšie potreby.

Drahý benzín a záchrana planéty: Prečo morálna obrana zlyháva

Zástancovia vládneho dirigizmu pochopiteľne vyťahujú morálny štít. Vláda vraj musela pomôcť sociálne slabším rodinám, ktoré gniavia drahé pohonné hmoty, a ako bonus chrániť životné prostredie motivovaním vodičov k presadnutiu do verejnej dopravy. Znie to tak ušľachtilo, až by človek takmer uveril, že bratislavskí úradníci objavili recept na všeobecné blaho. Pri vecnom pohľade sa však táto konštrukcia rozpadá na prach.

Pokiaľ vláde naozaj ležalo na srdci drahé dochádzanie za prácou, mala poruke okamžité a férové riešenie: znížiť spotrebné dane na benzín a naftu. Z litra benzínu, ktorý začiatkom októbra stál 1,845 eura, si štát na spotrebnej dani, DPH a poplatkoch berie 0,899 eura, teda takmer polovicu ceny. Vyplýva to z rozpadu ceny podľa Oil Bulletinu Európskej komisie. Politici najprv motoristov bezohľadne oberú pri tankovacom stojane, a potom im časť ich vlastných peňazí hodia späť ako milodar vo forme lacného lístka na meškajúci vlak.

Rovnako falošný je aj ekologický rozmer tohto vládneho experimentu. Presun z individuálnej automobilovej dopravy na koľajnice funguje iba vtedy, keď verejná doprava ponúka spoľahlivosť, čistotu a primeraný komfort. Ak cestujúcich naženiete do preplnených súprav, kde musia hodiny stáť v uličkách medzi kuframi a toaletami, nedosiahnete zelenú transformáciu, ale dokonalé znechutenie. Títo ľudia sa pri najbližšej príležitosti vrátia späť za volant vlastného auta.

Navyše, technická kondícia štátnej železnice je dlhodobo na bode mrazu. Keď ZSSK predstavovala plán modernizácie vozového parku za vyše miliardu eur, sama priznala, že viac než polovica jej vozidiel je staršia ako desať rokov a priemerný vek dosahuje šestnásť rokov. Na tratiach sa to prejavuje rýchlostnými obmedzeniami a poruchami v kľúčových uzloch. Požiar v Žiline nebol výnimkou, ale symptómom.

Naliať tisíce dotovaných cestujúcich na zanedbané trate bez pridania nových vlakov je dokonalým receptom na systémový kolaps. Čo súdruhovia nikdy nepochopia, je to, že cena nie je trest pre chudobných, ale životne dôležitý signál o vzácnosti kapacít. Ak cenu administratívne skreslíte na polovicu, dopyt vystrelí do nebies, kým ponuka zostane uväznená v nedostatku rušňov, vagónov a vyčerpaného personálu.

Skutočné riešenie: Zrušiť monopoly a pustiť na koľaje trh

Celá táto skúsenosť iba potvrdzuje pravdu, ktorú v Menej štátu pripomíname pri každom ministerskom experimente. Štát nevie a nikdy nebude vedieť riadiť dopravu lepšie než otvorený trh. Namiesto uvoľnenia trhu a férovej hospodárskej súťaže sa ministerskí úradníci zakaždým utiekajú k overeným metódam centrálneho plánovania. Výsledkom sú chronické deficity, nespokojní cestujúci a miliónové dotácie prelievané do čiernych dier štátnych podnikov.

Keby namiesto dotačného kŕmenia štátneho monopolu vláda umožnila skutočnú liberalizáciu osobnej dopravy na všetkých tratiach, súkromní dopravcovia by súťažili o priazeň platiaceho zákazníka kvalitou, čistotou a kapacitou. Súkromník si nemôže dovoliť vyhnať zákazníkov do preplnených chodbičiek a potom pýtať miliónovú kompenzáciu od daňovníkov na ministerstve. Ak neposkytne kvalitnú službu za férovú cenu, skrachuje a uvoľní miesto lepším.

Namiesto trhového tlaku sa minister dopravy v tlačovej správe pochvaľuje, že sa do týždňa dohodol so všetkými županmi a primátormi krajských miest. V tej istej správe sa mimochodom dočítame aj to, že systémy autobusových dopravcov štart od 1. októbra technicky nezvládli, a tak sa zľava v autobusoch rozbehla až o jedenásť dní neskôr. Štátna správa a samosprávy si navzájom tlieskajú, ako promptne dokážu prerozdeliť cudzie peniaze, kým skutočný zákazník stojí bezradný na stanici v Čadci a čaká na zázrak.

Plánovači sa teraz budú vyhovárať na technické výluky, požiar v Žiline či nepredvídateľné okolnosti. Zákony ponuky a dopytu však žiadne výhovorky nepoznajú. Ak štát zníži cenu o polovicu, spotreba stúpne bez ohľadu na to, či sú k dispozícii vagóny a koľajnice. Výsledkom je presne ten druh rovnostárstva, aký sme poznali pred novembrom 1989: lacné je všetko, ale nikto sa k tomu nedostane.

Jediným udržateľným riešením pre slovenskú dopravu nie sú dotované lístky za cudzie peniaze, ale stiahnutie štátnych regulácií a skutočná konkurencia. Kým budú politici využívať vlaky a autobusy ako nástroj predvolebného podplácania, kvalita cestovania sa nepohne z miesta. Skutočnú cenu za lacné lístky totiž neplatíme v staničnej pokladnici, ale v nekonečných meškaniach, zničených nervoch a na daňových dokladoch, ktoré nám štát nemilosrdne zúčtuje.