Progresívny mikropodnikateľský účet: Sloboda s daňovákom v mobile

Začať na Slovensku podnikať pripomína pokus prejsť cez mínové pole s batohom úradných formulárov. Ak sa človek rozhodne piecť po večeroch torty, doučovať susedove deti matematiku alebo vytvoriť jednoduchú webovú stránku, štátna mašinéria v ňom nevidí tvorcu hodnôt. Vidí v ňom podozrivého daňovníka a potenciálneho neplatiča odvodov.

Založenie živnosti znamená okamžitý podpis zmluvy s byrokratickým diablom. V roku 2025 musí samostatne zárobkovo činná osoba zaplatiť minimálne odvody vo výške 344,27 eura mesačne. Túto sumu od vás štát zinkasuje aj vtedy, keď vaše podnikanie skončí v strate alebo nevygeneruje ani jediný cent príjmu.

Drobné privyrábanie je preto na Slovensku postavené mimo zákon. Kto si chce vyskúšať podnikateľský nápad s mesačným zárobkom sto či dvesto eur, má len dve cesty: buď bude dotovať sociálny systém sumou prevyšujúcou vlastný zárobok, alebo skončí v šedej ekonomike. Do tejto absurdity teraz vstúpili progresívni plánovači so svojou víziou záchrany.

V programe Podnikavé Slovensko predstavilo hnutie Progresívne Slovensko koncept jednoduchého mikropodnikania. Na prvé počutie znie návrh Michala Trubana lákavo. Sľubuje odbúranie povinnej živnosti, koniec účtovníctva a oslobodenie od likvidačných odvodov pre každého, koho ročný obrat nepresiahne stanovený strop.

Každá fyzická osoba bude mať automaticky pridelené IČO a podnikateľský účet, z ktorého bude môcť jednoducho a legálne vystavovať elektronické faktúry cez jednoduchú aplikáciu v mobilnom telefóne. Štát si z tohto účtu a celkového ročného obratu automaticky zrazí malú zrážku – a to je všetko.

Podľa lídrov hnutia by mal byť ročný limit obratu nastavený na 10 000 eur a štátna zrážka by predstavovala tri percentá. Možnosť podnikať by navyše získali mladí ľudia už od šestnástich rokov. Na papieri to vyzerá ako liberálny sen o nízkych daniach a nulovej byrokracii. Lenže v ekonómii platí, že ak vám štát niečo podáva jednou rukou, druhou vám už siaha hlboko do vrecka.

Čo je vidieť a čo progresívci zamlčali

Frédéric Bastiat vo svojej eseji vysvetlil rozdiel medzi tým, čo je vidieť, a tým, čo vidieť nie je. Čo je vidieť, je usmiaty študent, ktorý cez mobil vystaví faktúru a banka mu z tržby stiahne zopár drobných eur. Čo však na prvý pohľad vidieť nie je, je vybudovanie dokonalej technickej infraštruktúry pre trvalý finančný dohľad nad každým občanom.

Všimnite si jazyk, akým súdruhovia v Bratislave tento nápad opisujú. Štát vám automaticky pridelí identifikačné číslo, štát vám pridelí špeciálny podnikateľský účet a štát vám dodá mobilnú aplikáciu. Podnikanie už zrazu nie je prirodzeným právom slobodného človeka vymieňať tovary a služby, ale štátom udelenou koncesiou viazanou na konkrétny bankový kanál.

Ak má štát priamy prístup k vášmu účtu a právo automaticky si strhávať daň, prestávate byť skutočným vlastníkom svojich peňazí. Stávate sa iba dočasným správcom zostatku, ktorý vám úradník ponechá. Murray Rothbard v diele Man, Economy, and State pripomínal, že zrážková daň vznikla ako vojnové opatrenie s cieľom otupiť odpor daňovníkov a premeniť banky na neplatených drábov štátu.

Keď človek vypisuje daňové priznanie a posiela vlastné peniaze na štátny účet, fyzicky cíti cenu štátneho aparátu. Automatická zrážka v bankovej aplikácii tento psychologický odpor likviduje. Peniaze nikdy nedržíte v rukách, všetko prebehne na pozadí bankového servera a človek si zvykne, že štátna ruka v peňaženke je prirodzenou súčasťou každej digitálnej platby.

Ilúzia slobody: Prečo štátny dohľad v reálnom čase desí

Zatiaľ čo Ficova koalícia terorizuje podnikateľov hrubou silou cez transakčnú daň a prikazuje osobitné účty, progresívci chcú to isté dosiahnuť v modernom technologickom šate. Cieľ oboch táborov je pritom zarážajúco rovnaký: zabezpečiť, aby ani jedno euro nepretieklo slovenskou ekonomikou bez toho, aby o ňom úradníci na ministerstve financií vopred nevedeli.

Čo sa stane v momente, keď sa celá generácia mladých ľudí od šestnástich rokov naučí fungovať výhradne cez štátom dohliadaný účet? Akonáhle je centralizovaná platobná pasca hotová, zmeniť sadzbu zrážkovej dane z troch percent na desať či dvadsať percent je otázkou jedného nočného hlasovania v parlamente. Infrastruktúra na vyberanie existuje, alternatívy sú odrezané a občan je chytený v pasci.

Progresívni autori sa netaja tým, že inšpiráciou pre ich návrh je pobaltský model. Pohľad na estónsky podnikateľský účet, takzvaný ettevõtluskonto, však ukazuje realitu bez pozlátka. V Estónsku štát prostredníctvom banky automaticky sťahuje z každého príjmu dvadsať percent a nad 25 000 eur ročne sadzba vyskočí na brutálnych štyridsať percent.

Rozdiel medzi tromi percentami v sľuboch bratislavských progresívcov a dvadsiatimi percentami v estónskej praxi je len otázkou politického apetítu. Žiadna vláda sa dlhodobo neuspokojila s drobným desiatkom, keď zistila, že má k dispozícii stroj na bezprácne a okamžité odsávanie peňazí priamo z bankových účtov svojich občanov.

Pasca útesového efektu a námietka progresívcov

Predstavitelia Progresívneho Slovenska by namietli, že odmietame krok správnym smerom. Budú tvrdiť, že pre študentov či seniorov je trojpercentná zrážka bez papierovania lepšia než súčasný stav, keď im hrozí likvidačný minimálny odvod. Je to sčasti pravda, no táto námietka ignoruje ekonomickú dynamiku, ktorú takýto systém nevyhnutne vytvorí.

Friedrich August von Hayek v knihe The Road to Serfdom varoval pred dôsledkami selektívneho plánovania. Akonáhle štát vytvorí osobitnú kategóriu s umelými podmienkami, vyvolá nové deformácie. V prípade mikropodnikania je touto deformáciou útesový efekt. Čo urobí mikropodnikateľ, ktorého tržby sa priblížia k hranici 10 000 eur?

Ak mikropodnikateľ zarobí o jediné euro viac než povoľuje stanovený strop, spadne z útesu rovno do pekla bežnej byrokracie. Okamžite bude musieť platiť plné odvody cez tristo eur mesačne a viesť účtovníctvo. Výsledkom bude buď umelé brzdenie vlastnej práce, alebo presun ďalších tržieb do hotovosti. Návrh tak netrestá pasivitu, ale priamo trestá úspech a ekonomický rast.

Problematické je aj samotné zdaňovanie hrubého obratu namiesto zisku. Trojpercentná daň z obratu môže vyhovovať programátorovi s nulovými nákladmi. Pre drobného remeselníka, u ktorého materiál tvorí osemdesiat percent ceny výrobku, však rovnaká daň predstavuje až pätnásťpercentné zaťaženie jeho skutočného zisku. Štát tým zhora vyberá víťazov a porazených.

Skutočné riešenie: Zložiť štátnu ruku z hrdla, nie digitalizovať reťaz

John C. Calhoun, ktorého myšlienky rozvinul Murray Rothbard v Etike slobody, rozdelil spoločnosť na dve triedy: čistých platiteľov daní a čistých spotrebiteľov daní. Byrokracia patrí k druhej kategórii. Snaha registrovať každého šestnásťročného človeka je v skutočnosti snahou vychovať novú generáciu poslušných poplatníkov ešte pred dospelosťou.

Skutočne liberálna reforma by vyzerala úplne inak. Ak chceme ľuďom umožniť tvoriť hodnoty, nepotrebujeme vyvíjať štátne aplikácie, prideľovať povinné účty ani inštalovať automatické bankové vysávače. Štát nemusí robiť nič zložité, stačí, ak ustúpi z cesty. Základným riešením je radikálne zvýšenie nezdaniteľnej časti základu dane a úplné vyňatie drobných príjmov spod povinnosti akejkoľvek registrácie.

Prečo by príležitostné zárobky do niekoľkých tisíc eur ročne nemohli byť legálne bez toho, aby človek musel žiadať o IČO? Prečo by študent predávajúci doučovanie musel hlásiť tržby úradníkom cez certifikovaný softvér? Skutočné zjednodušenie nastane vtedy, keď štát občanom odkáže: pracujte a kým nedosiahnete úroveň bežného podnikania, štát sa o vaše vreckové nebude zaujímať.

Riešením likvidačného systému živností je zrušenie povinných minimálnych odvodov, ktoré trestajú začínajúcich podnikateľov bez ohľadu na výsledok hospodárenia. Tieto odvody slúžia iba na plátanie dier v štátnom rozpočte a udržiavanie neudržateľného dôchodkového systému. Ak zrušíme povinné minimálne odvody, nepotrebujeme vytvárať žiadne špeciálne mikropodnikateľské rezervácie.

V Menej štátu preto hovoríme otvorene: návrh Progresívneho Slovenska je typickým prejavom technokratického socializmu. Nejde mu o slobodu jednotlivca, ale o dokonalú efektivitu výberu štátnych desiatkov. Zatiaľ čo starí socialisti znárodňovali továrne, progresívni súdruhovia chcú digitalizovať bankové účty. Skutočná sloboda nespočíva v tom, že vám štát dovolí dýchať cez certifikovanú mobilnú aplikáciu, ale v tom, že vám prestane nazerať do peňaženky.