Kto zaplatí účet za lacnú energiu?

Keď opoziční politici predstavia ekonomický program, zvyčajne v ňom nájdeme plejádu nápadov, ako minúť cudzie peniaze. Ani programové dokumenty Progresívneho Slovenska nebývajú výnimkou, veď ich návrhy na nové dane či štátne agentúry pre inovácie sme na stránkach Menej štátu rozoberali viackrát. Uprostred bežných fráz o zelenom plánovaní sa však objavil jeden nečakaný záblesk zdravého rozumu.

V programovej kapitole Energetika navrhli zaviesť princíp „čo robíš za elektromerom je tvoja vec“ a poplatky v koncovej cene elektriny nevzťahovať na elektrinu vyrobenú a spotrebovanú u toho istého odberajúceho subjektu, teda pri firmách aj pri domácnostiach. Ide o takzvané poplatky za elektromerom, ktoré dnes platí každý, kto si dovolí vyrobiť vlastný prúd a obratom ho minúť vo vlastnej prevádzke.

Predstavte si firmu, ktorá si na strechu haly nainštaluje fotovoltické panely alebo podnikovú kogeneračnú jednotku. Elektrina pretečie zopár metrov káblom z panelu priamo do výrobného stroja či chladiaceho boxu. Nikdy neopustí areál fabriky a ani na zlomok sekundy sa nedotkne štátnych stĺpov či verejnej distribučnej siete.

Logika voľného trhu hovorí, že čo si na vlastnom pozemku vyrobíte a sami spotrebujete, je výlučne vaša súkromná záležitosť. Slovenský štát však na takúto odvahu pozerá inak. Každý samovýrobca sa podľa úradníkov dopustil koncového odberu, a preto musí poslušne zaplatiť tarifu za prevádzkovanie systému aj systémové služby.

Ako súdruhovia zdanili slnko za vlastným plotom

Mechanizmus tohto absurdného výpalného stojí na cenových vyhláškach, ktoré schvaľuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Práve ony ustanovujú tarifu za prevádzkovanie systému aj tarifu za systémové služby. Pojem „ostatná vlastná spotreba elektriny“ nájdete v metodických materiáloch OKTE k meraniu výroby a podpore, kde presne ho však predpisy viažu na povinnosť platiť tarify za prúd, ktorý verejná sieť nikdy nevidela, sa nám pri všetkej snahe dohľadať nepodarilo. O prehľadnosti slovenskej regulácie to hovorí viac než ktorýkoľvek náš komentár.

Výber týchto peňazí má pod palcom štátny organizátor krátkodobého trhu s elektrinou, akciová spoločnosť OKTE. Cez centrálnu fakturáciu dohliada na to, aby žiadna megawatthodina neunikla bez toho, aby z nej štátna mašinéria neodtrhla svoj diel. Podnikateľ tak musí montovať drahé certifikované meradlá len preto, aby úradom hlásil, koľko energie vyrobil sám pre seba.

Na čo tieto peniaze idú, je naopak zdokumentované čierne na bielom. Z tarify za prevádzkovanie systému sa financuje podpora obnoviteľných zdrojov, kombinovanej výroby elektriny a tepla a financovalo sa z nej aj spaľovanie uhlia z Hornonitrianskych baní v Elektrárni Nováky. Podpora domáceho uhlia sa skončila na konci roka 2023 a výroba v Novákoch 20. decembra 2023, dovtedy však štát na uhlie a útlm baní sypal podľa Pravdy takmer 150 miliónov eur ročne. Dotačný mešec bolo treba z niečoho napĺňať a napĺňal ho odberateľ.

Aby mali súdruhovia z čoho financovať svoje politické sľuby, prilepili poplatok na koncovú spotrebu elektriny v republike. Úradníci potrebovali objem, z ktorého by vyberali desiatok, a ten objem si našli. Pri spotrebe do jednej gigawatthodiny vyšplhala základná sadzba tejto tarify v roku 2023 na 25,4807 eura za megawatthodinu. V rokoch 2024 a 2025 to bolo 15,90 eura a od januára 2026 je to 14,0710 eura. Väčší odberatelia platia v nižších pásmach menej.

K tomu si pripočítajte tarifu za systémové služby, z ktorej sa platia podporné služby pre prenosovú sústavu. V roku 2023 to bolo 10,1320 eura za megawatthodinu, pre rok 2026 je to 11 eur. Spolu s tarifou za prevádzkovanie systému tak na koncovej spotrebe malého odberateľa sedelo v roku 2025 približne 28 eur na každej megawatthodine, teda naozaj desiatky eur. Cenové rozhodnutie na rok 2026 pritom tarifu za systémové služby viaže na elektrinu odobratú zo sústavy a že v rovnakej výške dopadne aj na megawatthodinu, ktorá do siete nikdy nevstúpila, sme z verejných rozhodnutí nedoložili. Že sa dnes za prúd z vlastnej strechy platí, však nepriamo potvrdzuje aj samotný návrh progresívcov. Inak by nebolo čo rušiť.

Vznikol tak ukážkový rozpor medzi slovami a činmi politikov. Na jednej strane sa vládne dokumenty hemžia výzvami na dekarbonizáciu, energetickú nezávislosť a ekologické inovácie. Na druhej strane štát okamžite potrestá každého podnikateľa, ktorý sa o takúto nezávislosť pokúsi bez pýtania peňazí z verejných rozpočtov.

Infraštruktúra ako zámienka pre feudálne mýto

Skúste si predstaviť, že by rovnaký princíp fungoval v iných oblastiach nášho života. Pekár by si na dvore svojej prevádzky postavil pec na drevo z vlastného lesa a upiekol by chlieb pre personál. Štát by k nemu poslal kontrolóra a vyrubil mýto za štátne diaľnice s odôvodnením, že nepoužil kamión a nekúpil múku z centrálneho skladu.

Alebo by záhradkár zjedol jablko zo svojho stromu a úrad pre reguláciu ovocia by mu poslal šek na podporu štátnych veľkoskladov, lebo svojou sebestačnosťou obral systém o plánovaný obrat. Štát sa pri energii tvári, že ak niekto spotrebúva vlastný výrobok, dopúšťa sa krádeže na verejnej infraštruktúre.

V tomto bode prichádza obvyklá námietka zo strany distribučných monopolov a regulačných úradníkov. Tvrdia, že podnik predsa zostáva fyzicky pripojený k distribučnej sústave. Sieť mu slúži ako poistka pre chvíle, keď nesvieti slnko, nefúka vietor alebo sa pokazí motor. Ak by samovýrobcovia neplatili systémové poplatky zo všetkého, čo vyrobia, náklady na sieť by vraj nespravodlivo padli na ostatných.

Tento argument je však zámerným miešaním dvoch odlišných vecí. Nikto nespochybňuje, že byť pripojený k elektrickej sieti prináša hodnotu a vytvára náklady. Lenže túto poistku si podnikateľ poctivo platí vo fixných poplatkoch za rezervovanú kapacitu, za prístup do sústavy a za veľkosť ističa, či už elektrinu odoberá, alebo nie.

Platba za rezervovanú kapacitu je legitímna cena za to, že pre vás niekto udržiava drôty v pohotovosti. Pýtať si však variabilný poplatok za kilowatthodiny, ktoré týmito drôtmi nikdy nepretiekli, je neobhájiteľné. Platiť za službu, ktorú vám nikto nedodal a ktorú ste nevyužili, nie je sieťový poplatok, ale čisté výpalné.

Prevádzkovateľ distribučnej sústavy nemá s elektrónom spotrebovaným päť metrov od solárneho panelu žiadne dodatočné náklady. Naopak, lokálna výroba a spotreba odľahčuje prenosové trasy v čase dennej špičky a znižuje technologické straty. Namiesto ocenenia tejto úspory štát na samovýrobcu uvalí rovnaký bič ako na pasívneho konzumenta.

Ako vyzerá skutočný účet za lacnú energiu

Dostávame sa k otázke, ktorú regulátori radi kladú na postrašenie verejnosti: kto zaplatí účet za lacnú energiu, ak fabriky prestanú platiť poplatky za vlastnú spotrebu? Obhajcovia súčasného stavu tvrdia, že výpadok príjmov sa presunie na plecia bežných domácností, ktorým následne stúpnu koncové ceny.

Jednoznačná odpoveď znie, že tento účet nemá zaplatiť žiadny občan ani iný odberateľ, ale štátny dotačný aparát tým, že konečne zruší svoje drahé politické schémy. Tarifa za prevádzkovanie systému je politická konštrukcia na prerozdeľovanie peňazí vyvoleným odvetviam. Len doplatky pre obnoviteľné zdroje a kombinovanú výrobu dosiahli v roku 2023 podľa dát ÚRSO 136,4 milióna eur, päťnásobok predchádzajúceho roka, a väčšinu z nich zhrnuli fotovoltické elektrárne s garantovanými výkupnými cenami.

Keď štát zistí, že samovýrobcovia odmietajú platiť za prúd z vlastných striech, správnym riešením nie je zvýšiť poplatky rodinám v panelákoch. Riešením je otvoriť zmluvy z minulosti, prehodnotiť staré garantované výkupné ceny a zrušiť dotácie, ktoré mali dávno skončiť na smetisku hospodárskych dejín.

Slovenské podnikateľské prostredie navyše nečelí len poplatkom za vlastnú spotrebu. Spomeňme si na ťahanice okolo takzvaného G-komponentu, teda platby výrobcov elektriny za prístup do distribučnej sústavy. V roku 2024 úrad navrhol zvýšiť ho o päťdesiat percent a po pripomienkach z toho zostalo dvadsať. Ústavný súd ešte 22. júna 2016 na podnet 45 poslancov zrušil tú časť cenovej vyhlášky, ktorá platbu ukladala aj výrobcom bez zmluvy o prístupe do sústavy. S naším príbehom to súvisí priamo: v oboch prípadoch si úrad pýta peniaze za sieť od toho, kto ju práve nevyužíva.

Mentalita regulátora zostáva nemenná bez ohľadu na to, kto práve sedí vo vláde. Úrad vidí drôt alebo panel a jeho prvou reakciou je vymyslieť novú vyhlášku, ktorou by tok energie zaťažil ďalším odvodom. Štátna mašinéria sa panicky bojí každého náznaku nezávislosti, pretože od sebestačného človeka či podniku sa ťažšie vyberajú poplatky.

Je príjemným prekvapením, že na túto absurditu ukázal prstom aspoň niekto na politickej scéne, hoci inak máme voči programovým plánom progresívcov vážne výhrady. Návrh zrušiť poplatky za elektromerom je vzácnym prípadom deregulácie, ktorá posilňuje vlastnícke práva a umožňuje firmám dýchať bez zbytočného úradníckeho dozoru.

Skutočne lacná energia a stabilné hospodárstvo nevzniknú z dotačných schém, ministerských memoránd ani z nových centrálnych registrov. Vzniknú vtedy, keď štát prestane stáť pri každom súkromnom kábli ako nenásytný vyberač cla. Najlepšia energetická politika spočíva v tom, že necháte podnikateľom ich vlastnú energiu a prestanete ich trestať za to, že sa o seba vedia postarať sami.