Politické kŕmidlo pre organizované menšiny
Teória verejnej voľby Jamesa Buchanana zbavila politiku romantických ilúzií o nezištných úradníkoch pracujúcich pre takzvané spoločné dobro. Vládne prerozdeľovanie sa neriadi anjelskými úmyslami, ale chladnou matematikou koncentrovaných ziskov a rozptýlených nákladov. Výsledkom sú dotačné schémy a privilégiá, pri ktorých pár tisíc vyvolených profituje na účet miliónov daňovníkov.
V politickej debate dodnes pretrváva romantická predstava o fungovaní štátneho aparátu. Mnohí ľudia vidia vládu ako múdreho arbitra, ktorý sa vznáša nad spoločnosťou a hľadá takzvané spoločné dobro. Keď človek zloží poslanecký sľub alebo preberie ministerský dekrét, akoby zázrakom odhodil osobné záujmy a stal sa nezištným sluhom spoločnosti.
Americký ekonóm James M. Buchanan, ktorý za rozpracovanie teórie verejnej voľby získal v roku 1986 Nobelovu cenu, označil tento prístup za nebezpečnú rozprávku. Svoj pohľad na štát zhrnul do slovného spojenia politika bez romantiky, ktoré dal aj do názvu eseje z roku 1979. S Gordonom Tullockom predtým napísal knihu The Calculus of Consent. Politická aréna podľa nich funguje ako trh, kde ľudia konajú na základe rovnakých pohnútok.
Politika bez anjelov a bez ilúzií
Na politika a byrokrata sa musíme pozerať rovnakou optikou ako na ktoréhokoľvek podnikateľa či zákazníka na voľnom trhu. Človek sa po vstupe do štátneho úradu nemení na anjela. Každý jednotlivec sleduje vlastné ciele, preferencie a priority. Rozdiel spočíva len v tom, aké mantinely a pravidlá mu dané inštitucionálne prostredie určuje.
Podnikateľ na trhu usiluje o zisk tým, že ponúka tovary či služby, ktoré si zákazníci dobrovoľne kúpia za vlastné peniaze. Ak ich neuspokojí, utrpí stratu a jeho podnikanie skončí. V politike sa však o dobrovoľnosť neopiera nič. Vládna moc disponuje legálnym donútením a narába so zdrojmi, ktoré daňovníkom povinne vytiahla z ich peňaženiek.
Politik preto nehľadá trhový zisk, ale šance na udržanie moci a znovuzvolenie v nasledujúcich voľbách. Úradník zasa podľa analýz ekonóma Williama Niskanena maximalizuje rozpočet svojej inštitúcie, tabuľkové miesta a spoločenský vplyv. Nikto z nich nenesie priamu osobnú stratu, keď ich nápady zlyhajú alebo premrhajú milióny eur daňovníkov.
Keď z úvah vyškrtneme anjelskú povahu vládcov, štátne kroky prestanú pôsobiť ako nepochopiteľné omyly. Súdruhovia v Bratislave nerobia ekonomické nezmysly z nevedomosti. Robia ich preto, lebo inštitucionálne pravidlá politického trhu takéto správanie bohato odmeňujú a motivujú k nemu.
Matematika koncentrovaného zisku a rozptýleného účtu
Základným kameňom teórie verejnej voľby je neúprosná asymetria medzi koncentrovaným prospechom a rozptýlenými nákladmi. Každé štátne prerozdelenie vytvára dve nerovnaké skupiny. Na jednej strane stojí úzka skupina príjemcov s obrovským ziskom, na druhej strane masa miliónov občanov, ktorí to zaplatia.
Predstavme si dotačný balík v hodnote sto miliónov eur pre hŕstku vybraných priemyselných fabrík. Pre každú z týchto firiem ide o miliónové prilepšenie k zisku, za ktoré sa jej bohato vyplatí platiť armádu lobistov a právnikov. Títo podnikatelia nespia a neúnavne klopú na dvere príslušných ministerstiev.
Na opačnej strane stojí celá spoločnosť. Keď sa sto miliónov eur rozpočíta na všetkých obyvateľov Slovenska, pripadá na každého z nich necelých dvadsať eur ročne. Nikto nepôjde štrajkovať na námestie ani nestrávi hodiny štúdiom zákonov preto, aby zabránil strate dvadsiatich eur.
Tento jav ekonómovia označujú ako racionálna nevedomosť voliča. Pre bežného človeka je ekonomicky nevýhodné tráviť čas odhaľovaním vládneho plytvania. Čas a energia potrebná na preštudovanie rozpočtu stoja viac než tých pár drobných, o ktoré ho štát pri konkrétnom dotačnom programe pripraví.
Pre záujmovú skupinu je však výnos obrovský. Vzniká fenomén, ktorý ekonóm Gordon Tullock opísal už v roku 1967 a ktorý o sedem rokov neskôr pomenovala ekonómka Anne Kruegerová ako dobývanie renty. Podnikatelia prestávajú súťažiť o zákazníkov a začínajú súťažiť o priazeň ministerských úradníkov. Lobing pri štátnom rozpočte prináša vyšší zisk než technologické inovácie a poctivá práca.
Presne rovnakú logiku používajú aj bruselskí súdruhovia pri poľnohospodárskych dotáciách a zelených balíčkoch. Úzke agropotravinárske zväzy a priemyselné korporácie si vylobujú miliardové podpory, zatiaľ čo bežní spotrebitelia v celej únii platia drahšie potraviny a vyššie účty za energie.
Výsledok je vopred daný. Dobre organizovaná a hlasná menšina bez námahy porazí neorganizovanú a tichú väčšinu. Politici radi ustúpia organizovanému tlaku výmenou za hlasy a mediálnu podporu. Účet za túto dohodu jednoducho rozpustia v štátnom dlhu a v daniach skrytých v bežných nákupoch.
Slovenská realita v réžii záujmových skupín
Presne tento mechanizmus vidíme v praxi na Slovensku. Ukážkovým príkladom sú selektívne stimuly pre veľké podniky. Podľa analýzy inštitútu INESS štát v rokoch 2017-2022 rozdal vybraným podnikom stimuly za vyše 272 miliónov eur na projekty, ktoré mali vytvoriť necelých desaťtisíc pracovných miest.
Priemerný náklad na jedno štátom dotované pracovné miesto dosiahol viac ako 28 500 eur. Konkrétna korporácia získala miliónové daňové úľavy, zatiaľ čo domáci živnostníci a malé firmy platia plné dane. V Menej štátu sme na tento nezmysel upozorňovali opakovane: koncentrovaný prospech skončil u vyvolených akcionárov, rozptýlenú stratu znášajú všetci domáci daňovníci.
Rovnakú schému predstavuje vládna pomoc s hypotékami. Štát dlžníkom s príjmom do 1,6-násobku priemernej mzdy preplácal 75 percent z nárastu splátky úveru až do výšky 150 eur mesačne, teda až 1 800 eur ročne na jednu zmluvu. Príspevok vyplácali úrady práce do konca novembra 2025, potom zákon zrušili a záväzok presunuli na banky. Parametre zostali rovnaké, zmenil sa platiteľ.
Pre poberateľov išlo o vítaný koncentrovaný darček. O príspevok požiadalo približne 35-tisíc domácností a štát na ňom minul okolo 41 miliónov eur. Kto to zaplatil? Skladali sa všetci daňovníci vrátane rodín, ktoré si vlastné bývanie nemôžu dovoliť a žijú v drahých podnájmoch. Solidarita naruby v réžii štátu znamená, že chudobnejší nájomca dotuje majetok bohatšieho vlastníka.
Ešte drahším príkladom sú plošné energodotácie, pred ktorými varuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Od konca roka 2022 štát na energopomoc vyplatil vyše štyri miliardy eur a ceny plynu aj tepla dotoval plošne. Podľa rady tak štátne peniaze tiekli takmer všetkým domácnostiam vrátane tých s vysokými príjmami, ktoré pomoc nepotrebovali, a predĺženie takého režimu by si vyžiadalo ďalšiu miliardu.
Každý občan síce uvidel na účte nižšiu sumu, no skutočná cena nezmizla. Štátny rozpočet sa prehĺbil o miliardové sekery. A keď prišiel čas platiť účty, súdruh minister Kamenický presadil daň z finančných transakcií pre firmy a podnikateľov a zvýšenie základnej sadzby DPH z 20 na 23 percent. Náklady sa opäť rozptýlili, tentoraz do bežných nákupov.
| Vládne opatrenie | Kto získa (koncentrovaný prospech) | Kto zaplatí (rozptýlený náklad) | Reálny ekonomický dôsledok |
|---|---|---|---|
| Investičné stimuly pre korporácie | Vybraná nadnárodná fabrika (vyše 28 500 € na jedno pracovné miesto) | Všetci domáci podnikatelia a zamestnanci bez úľav | Deformácia trhu, odliv kapitálu a diskriminácia poctivých firiem |
| Štátna bonifikácia hypoték | Desiatky tisíc dlžníkov s úverom (až 1 800 € ročne na zmluvu) | Všetci daňovníci vrátane rodín v podnájmoch bez vlastného bytu | Umelé udržiavanie vysokých cien nehnuteľností a záchrana marží bánk |
| Plošné energodotácie | Všetci odberatelia vrátane majiteľov vyhrievaných bazénov | Všetci občania cez štátny dlh a novú 23 % sadzbu DPH | Zmrazenie motivácie šetriť energiami a deficit rozpočtu cez 5 % HDP |
| Zľavnené cestovné a vlaky „zadarmo“ | Vybrané skupiny cestujúcich (študenti a penzisti) | Daňovníci a platiaci cestujúci v zanedbaných súpravách | Preplnené vlaky, chýbajúce investície do koľají a meškania spojov |
Zdroje: Analýzy INESS, prepočty Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a Ministerstva financií SR.
Prečo voľby a parlamentné hlasovanie zlyhávajú
Zástancovia štátnych zásahov namietajú, že demokratické voľby predsa chránia väčšinu. Občania by podľa nich nikdy nehlasovali za vládu, ktorá ich ochudobňuje v prospech hŕstky lobistov. Ak by to politici robili, väčšina by ich pri najbližších voľbách vyhnala z parlamentu a nahradila poctivejšími zástupcami.
Táto námietka prehliada fenomén, ktorý teória verejnej voľby nazýva logrolling, teda politický výmenný obchod. V parlamente nesedí zbor anjelov strážiacich všeobecné blaho. Sedia tam zástupcovia konkrétnych volebných obvodov a záujmových skupín, ktorí si svoje požiadavky navzájom schvaľujú.
Poslanec z východu podporí dotáciu pre fabriku na severe výmenou za to, že kolegovia odhlasujú štátne peniaze pre obchvat v jeho regióne. Samostatne by žiadny z týchto návrhov väčšinovú podporu nezískal, pretože občanom prináša čistú stratu. Spoločne však prejdú, lebo každý poslanec si odnesie trofej pre svojich voličov.
Vo voľbách si občan povinne vyberá celý balík naraz, kde sa privilégiá pre vyvolených bez problémov stratia. Nemôže voliť stranu, ktorá mu zníži dane, no zároveň zruší dotácie na hypotéky či investičné stimuly. Volič dostáva zmes desiatok nesúvisiacich sľubov a nemá možnosť hlasovať o každom zákone osobitne.
Z tejto analýzy plynie dôležité ponaučenie. Ak si myslíme, že vládne plytvanie vyriešime výmenou zlých politikov za lepších, zostaneme sklamaní. Problém nespočíva v osobných zlyhaniach jednotlivcov, ale v povahe neobmedzenej moci, ktorá politikom umožňuje kupovať si lojalitu za cudzie peniaze.
James Buchanan preto trval na prísnych ústavných pravidlách, ktoré moc štátu zviažu. Jedinou skutočnou ochranou občanov nie je nádej na príchod osvieteného vládcu, ale odobratie nástrojov, ktorými politici rozdávajú privilégiá. Kde štát nemôže rozdávať dotácie, tam nikto neutrácí peniaze za lobing.
Najlepšou hrádzou proti parazitovaniu záujmových skupín zostáva radikálne zoškrtanie štátnych výdavkov a prísne obmedzenie vládnej moci. Čím menej peňazí a výnimiek majú úradníci k dispozícii, tým menej dôvodov majú lobisti na dobývanie renty. Spoločnosť nezbohatne dokonalejším vyberaním spoločného rozpočtu, ale tým, že politikom zatvorí kŕmidlo.
