Tarabov zelený socializmus: Prečo sa chudobní skladajú na fabriky boháčov?

Súdruhovia v Bratislave opäť raz objavili čaro bezodnej štedrosti z cudzieho vrecka. Ministerstvo životného prostredia pod taktovkou Tomáša Tarabu schválilo gigantické dotácie na dekarbonizáciu priemyslu pre najvplyvnejších hráčov na trhu. Kým bežný človek v správach počúva len o uťahovaní opaskov, v ministerských kanceláriách sa veselo rozdávajú stovky miliónov eur.

Na prideľovanie verejných prostriedkov poukázala analýza magazínu Index, podľa ktorej štát odklepol obrovskú finančnú injekciu napríklad rafinérii Slovnaft. Z takzvaného Modernizačného fondu jej pripadlo závratných 139 miliónov eur. Rafinéria z portfólia maďarského koncernu MOL s miliardovými tržbami tak získa štedrý dar na modernizáciu svojich prevádzok.

Slovnaft nie je jediný, kto sa pri ministerských dverách dočkal kráľovskej nádielky. Vyše sedem miliónov eur získala fabrika OFZ v Oravskom Podzámku, pričom jej projekt na zmenu redukčného činidla preplatí štát v plnom rozsahu. Považská cementáreň zinkasovala 7,4 milióna eur a medzi úspešnými žiadateľmi sú aj ďalšie známe mená ako Cemmac, Knauf Insulation či biopalivový Enviral.

Vláda Roberta Fica pritom ordinuje celej krajine drastickú „konsolidáciu“, zvyšuje DPH, zavádza transakčnú daň a dusí drobných živnostníkov. No keď ide o kapitálovo silné podniky, štátna kasa je zrazu otvorená dokorán. Toto nie je nič iné ako učebnicový korporativizmus, v ktorom štát berie peniaze malým a poslušne ich prerozdeľuje vybraným oligarchom.

Rozprávka o tom, že bruselské peniaze nič nestoja

Politici majú na takúto nehoráznosť vždy pripravenú pohodlnú obhajobu. Ministerstvo životného prostredia nezabudlo zdôrazniť, že milióny nejdú zo štátneho rozpočtu, ale z európskeho Modernizačného fondu napájaného z predaja emisných povoleniek. Podľa oficiálnej rétoriky to teda daňovníkov na Slovensku nestojí ani euro a všetci by sme mali ministrovi tlieskať.

Predstava, že bruselské fondy sú akousi mannou nebeskou, patrí k najodolnejším politickým mýtom. Úradníci sa tvária, že peniaze z predaja emisných kvót vznikajú vo vzduchoprázdne. Pravdou je pravý opak. Emisné povolenky v systéme EU ETS musia povinne nakupovať fabriky, teplárne a elektrárne, ktoré z nich vyrábajú teplo, elektrinu a základné materiály.

Žiadny výrobný podnik neplatí za povolenky zo svojho zisku z čistej lásky k planéte. Všetky tieto náklady sa okamžite premietajú do konečných cien. Každý cent minutý na emisné povolenky je v skutočnosti skrytou spotrebnou daňou, ktorú v účtoch za elektrinu a drahších tovaroch platia bežné rodiny a malé firmy.

Mechanizmus funguje s cynickou dokonalosťou. Bruselskí a bratislavskí súdruhovia najprv umelo predražia život celej populácii cez energetické prirážky. Následne tieto miliardy sústredia v centrálnom fonde a s veľkou pompou ich prerozdelia hŕstke gigantov, ktorí vedia najlepšie chodiť po chodbách úradov a písať vyhovujúce žiadosti o dotácie.

Tvrdiť, že ide o „peniaze zadarmo“, je bohapustá lož. Z vrecka chudobnejších ľudí sa cez drahšie kúrenie vytiahnu drobné mince, aby sa z nich poskladali stámiliónové granty pre najbohatšie fabriky v krajine. Ide o prerozdeľovanie bohatstva naruby, kde peňaženky más dotujú technologické vybavenie vyvolených korporácií.

Bastiat a to, čo ministerskí úradníci radšej nevidia

Pred takmer dvoma storočiami napísal francúzsky liberálny ekonóm Frédéric Bastiat svoju slávnu esej o tom, čo je vidieť a čo nie je vidieť. Ak by Bastiat dnes navštívil Bratislavu, envirorezort by mu ponúkol dokonalý študijný materiál. Vládna propaganda sa totiž opiera výlučne o to, čo je vidieť na prvý pohľad, kým skutočnú cenu celého zásahu zamlčuje.

To, čo je vidieť, sú ministerské limuzíny pred novou linkou, naleštené nožnice prestrihujúce pásku a usmievaví riaditelia podávajúci si ruky s politikmi. Vidieť sú moderné stroje, vodíkové jednotky a propagačné tabule oznamujúce, koľko tisíc ton oxidu uhličitého sa ročne ušetrí vďaka ministerskej podpore.

Čo však zostáva pred verejnosťou skryté, je druhá strana rovnice. To, čo nie je vidieť, je obrovské bohatstvo odčerpané z produktívnej ekonomiky, aby táto dotačná schéma vôbec mohla vzniknúť. Nie sú vidieť tie stovky miliónov eur, ktoré chýbajú v rozpočtoch drobných remeselníkov, v rodinných úsporách či v zmysluplnejších investíciách.

Thomas Sowell vo svojej knihe Základná ekonómia ukázal, ako vládne subvencie deformujú využitie vzácnych zdrojov. Keď štát dotuje výrobu určitého tovaru alebo procesu, verejnosť zaň zaplatí dvakrát: najprv v priamych cenách a druhý raz v daniach či poplatkoch. Trhový cenový mechanizmus je pritom jediný nástroj, ktorý verne ukazuje skutočnú vzácnosť a spoločenskú potrebu.

Keby peniaze neboli odčerpané cez systém emisných povoleniek a prerozdeľovacích fondov, ľudia by ich použili na to, čo skutočne potrebujú. Vznikli by nové malé firmy a služby s reálnym dopytom. Namiesto toho sa tieto zdroje zabetónovali v projektoch, ktoré by na slobodnom trhu nikdy nedokázali obstáť samy osebe bez barličky od úradníkov.

Privatizácia ziskov a socializácia nákladov

Pohľad na samotných príjemcov pomoci odhaľuje ďalší rozpor štátneho dirigizmu. Spoločnosť Slovnaft nie je žiadnou krachujúcou dielňou, ktorá by bez pomoci štátu neprežila. V uplynulých rokoch vykazovala čisté zisky presahujúce 160 miliónov eur ročne. Disponuje rozsiahlymi rezervami, silným holdingom a prvotriednym prístupom ku komerčným úverom.

Ak táto rafinéria potrebuje prejsť na moderné technológie spracovania ropy alebo využitia vodíka, mala by to financovať presne tak ako každý iný podnikateľ: z vlastných úspor alebo z úveru, ktorého splácanie zaručí budúcimi tržbami. Namiesto toho prichádza štát s ponukou, ktorú korporácia neodmietne: vezmite si 139 miliónov eur od cudzích ľudí.

Ešte krikľavejším príkladom je hutnícka spoločnosť OFZ, ktorej štát preplatil projekt v sume vyše sedem miliónov eur bez toho, aby musela doložiť čo i len cent vlastnej spoluúčasti. Kým drobný remeselník ručí za každú novú dodávku celým svojím majetkom, veľká priemyselná fabrika prenáša stopercentné investičné riziko na verejné zdroje.

Základným kameňom kapitalizmu je prepojenie zisku a rizika: kto chce brať plody úspechu, musí v plnej miere znášať aj náklady a prípadnú stratu. Vládni úradníci však vytvárajú zvrátený hybrid, v ktorom zisky zostávajú súkromné, no investičné náklady a modernizačné výdavky sa socializujú a prenášajú na plecia celej spoločnosti.

Ako rozobral Murray Rothbard, štátne subvencie nemajú s podporou tvorby hodnôt nič spoločné. Ide o privilégiá udeľované vyvoleným producentom na úkor všetkých ostatných. Korporácie sa potom nemusia snažiť slúžiť zákazníkom kvalitou a cenou. Oveľa výnosnejšou stratégiou sa pre ne stáva budovanie lobistických kanálov k vládnym prameňom peňazí.

Útek priemyslu alebo vykrúcanie reality

Zástancovia dotácií a priemyselní lobisti vytiahnu svoj obľúbený tromf. Ak štát nepomôže fabrikám dekarbonizovať výrobu, priemysel zo Slovenska vraj utečie do Číny či Ameriky, kde žiadne drahé emisné normy neplatia. Podľa nich sú teda stovky miliónov eur len nevyhnutnou cenou za to, aby sa v regiónoch udržali tisíce pracovných miest.

Táto námietka síce znie presvedčivo, no trpí logickým klamom. Zámerne totiž zamieňa príčinu a následok. Prečo vlastne európskym fabrikám hrozí útek do zahraničia? Rozhodne to nie je pre nedostatok dotácií. Dôvodom je neúnosná regulačná a daňová smršť, ktorú na podnikateľský sektor uvalili práve bruselskí a domáci byrokratickí plánovači.

Úradníci najprv zadusia ekonomiku emisnými kvótami, zákazmi a drahými energiami. A keď podniky začnú pod týmto bremenom kolabovať, tí istí úradníci začnú rozdávať dotácie a tvária sa ako záchrancovia. Presne to vystihuje známy bonmot: štát vám najprv doláme obe nohy, potom vám podá barlu a žiada vďaku za to, že bez neho by ste nevedeli chodiť.

Skutočnou pomocou pre slovenský priemysel nie je dotačný kolotoč, kde si zopár vyvolených rozdelí stovky miliónov a ostatní utrú ústa. Skutočným riešením je radikálne odbúranie regulačných bariér, zrušenie umelého systému emisných povoleniek a zníženie daní pre všetkých bez výnimky. Až keď prestane štát trestať produktivitu, získa priemysel pevnú pôdu pod nohami.

Čo súdruhovia v Bratislave nikdy nepochopia, je to, že prosperitu vytvárajú slobodní podnikatelia a ich zákazníci, nie ministerské komisie podpisujúce dotačné zmluvy. Pokiaľ budeme naďalej brať peniaze miliónom bežných ľudí a liať ich do vreciek ziskových obrov, nezískame zelenšiu budúcnosť. Získame len chudobnejšiu krajinu riadenú politickými vazalmi a oligarchami.