Menej štátu… viac slobodyHľadať
Mix

Keď si polícia nevie poradiť s kartármi z Walhaly

Andrej Fandak4 min čítania20 komentárov

Nitriansky bar Mariatchi pravidelne terorizujú výtržníci s neonacistickým pozadím. V susedstve podniku si otvorili privátny kartársky klub Walhala(!). Opakovane demolujú dvere a okná baru, surovo bijú návštevníkov podniku, ženy nevynímajúc. Ich špecialitou je hromadne skopať bezvládneho nešťastníka na ulici. Majiteľovi už takto zlomili nohu, keď ich chcel pri ich vyčíňaní nafotiť.

Polícia už viac ako štvrť roka vlastní kvalitnú nahrávku pouličnej kamery z jednej takejto kartárskej session. Napriek tomu sa útoky opakovali naďalej. V období po nahrávke došlo k spomínanému incidentu so zlomenou nohou. Celá vec sa dal do pohybu až v momente, keď video zverejnil na svojich stránkach denník SME. O dva dni už polícia zatkla 5 kartárov (deň na to ďalších troch). To len aby sme mali predstavu, aká namáhavá bola identifikácia útočníkov na základe videa, ktoré mala polícia už pár mesiacov k dispozícií. Kto má ešte stále dôveru k práci polície, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu.

Vždy, keď libertariáni začnú spochybňovať existenciu štátom organizovanej polície, stretnú sa s výsmechom. Ale je tento výsmech v zrkadle reálneho fungovania polície oprávnený?

Obhajcovia masívnej represívnej organizácie financovanej z peňazí daňových poplatníkov, ktorá bude zabezpečovať bezpečnosť obyvateľstva majú dve základné teórie. Prvá by sa dala označiť ako apokalyptická a tá druhá by mohla dostať pracovný názov pouličná.

Rozoberme si najprv na tu apokalyptickú.

Jej základom je predstava, že existuje tenká hranica medzi našou aktuálnou realitou a svetom z filmu Mad Max. A aby sme sa za pár dní nepreklopili do anarchie, tak je potrebná armáda obéznych úradníkov a pár stoviek uniformovaných pochôdzkárov. Táto teória nepriamo navádza k predstave, že ten utiahnutý pán z prvého poschodia si už roky robí zálusk na dcéry z rodiny vo vedľajšom byte. A hneď ako by mu to bolo umožnené – nebránila by mu efektívna a hrdinská práca polície v spolupráci s neúplatným súdnym zborom – tak sekerou rozseká dvere a s maskou na tvári sa dopustí opakovaného znásilnenia.

Táto predstava je samozrejme komická. Rovnako smiešne je presvedčenie, že jedinou hrádzou pred chaosom a anarchiou v každej slovenskej obci s populáciou do tisíc duší je jeden fúzatý pánko v uniforme so služobnou fábiou a revolverom v zásuvke. Ten, čo doteraz ťuká ukazovákmi do písacieho stroje, pretože s tými počítačmi si akosi nevie porozumieť.

Posledným úderom do apokalyptickej teórie je podľa mňa letmý pohľad do nedávnej minulosti. Za posledných sto rokov sa v Európe zrútila civilizácia iba v prípade, že sa poruvali samotné štáty medzi sebou. A to práve prostredníctvom tých ozbrojených zložiek, ktoré sú nám oficiálne prezentované ako záruka našej civilizovanosti a poriadku. Nie je to riadna irónia?

Ak teda odmietneme hroziacu anarchiu ako dôvod existencie štátnej polície, čo nám zostane? Pre dnešné sídla Európskej únie už nie sú hrozbou nájazdníci z ázijských stepí ani moreplavci zo severnej Európy v rohatých helmách. Skôr narazíte vo večerných hodinách na mladú lokálnu agresívnu lúzu. Kartári z Nitry sú dobrým príkladom. Každý, kto zažil bratislavskú obchodnú ulicu v piatok respektíve sobotu v noci, vie o čom hovorím.

Bežná kriminalita by mala byť náplňou policajnej práce podľa menej ambicióznej teórie opodstatnenia bezpečnostných zložiek platených z verejných zdrojov.

A pod bežnou kriminalitou myslím skutočne iba každodennú pouličnú realitu a nie nejaké organizované mafie bielych golierov, ktoré sa špecializujú na defraudáciu verejných peňazí. Na elimináciu takýchto neduhov nebude mať štátna organizácia nikdy dostatok zdrojov a kompetentnosti. A povedzme si otvorene, ani vôle a motivácie, keďže samotné policajné špičky sú menované politickou triedou, ktorá z daných kšeftov profituje.

Že si polícia s pouličným násilím nevie rady, vidíme v priamom prenose. Nekoná, ani keď má usvedčujúci dôkaz na stole.

Podobným problémom z kategórie bežnej kriminality je ochrana súkromného majetku, ktorý momentálne nieje pod dohľadom svojho majiteľa. Archetypálnym príkladom zo slovenskej reality je krádež auta. Každý, komu sa takáto nemilá situácia už stala, vie, že schopnosť reálnej štátnej polície je v tomto prípade nulová. A poškodeného zväčša ešte na úvod samotní policajti vyvedú z omylu, že by mu vedeli ukradnuté auto aj nájsť. Drahá policajná mašinéria sa mení na pečiatkárov, ktorí vám vydajú v prípade krádeže papier o tom, že sa skutok stal. Odkaz pre šťastlivcov, ktorým ešte neukradli auto, ani ich na ulici nikto nezbil - nečakajte od polície viac. Hedviga Malinová nedostala ani ten papier.

Existujú pravdaže objektívne dôvody, prečo štátna polícia takto zlyháva. Existencia polície od spokojnosti daňového poplatníka ergo zákazníka žiadnym spôsobom nezávisí. Oveľa dôležitejšie ako ohodnotenie od občana je pre radového policajta schopnosť ministra vnútra vyrokovať pre jeho rozpočtovú kapitolu navýšenie zdrojov. A že to Kaliňák vie dobre, o čom svedčí jeho popularita v policajnom zbore.

Štátna polícia, ktorá má istotu financovania a absolútne nezávisí od spokojnosti zákazníka, sa následne riadi vlastnými motiváciami. Rieši situácie, ktoré jej buď prinášajú nejaký dodatočný príjem. Napríklad pokutovanie vodičov za rýchlosť tesne za označením začiatku obce. Alebo sa utápa v zbytočných, ale bezrizikových aktivitách. Keď chytá po internátoch študentov pestujúcich v skrini pod lampami marihuanu. Snaží sa ulahodiť mocným. Keď vytvára koridory pre papalášov fujazdiacich na letisko. Respektíve vysedáva v kanceláriach, vydáva povolenia na povolenia a snaží sa nejak zabiť čas do konca pracovnej doby. Hlavne sa nezapliesť do nejakej zmysluplnej, ale nebezpečnej práce.

Ak teda bude niekto tvrdiť, že bez štátnej polície by sa občan nemal kam obrátiť v prípade napadnutia alebo krádeže, tak mu treba pripomenúť, že rovnako sa nemá kam obrátiť ani v dnešnej dobe. Ak sa nechce uspokojiť iba s dokladom pre poisťovňu, respektíve nemocnicu.

A hlavne nesmieme zabudnúť na fakt, ze majiteľovi nitrianskeho baru nepomohla verejná bezpečnostná mašinéria, do ktorej všetci lejeme zdroje práve k tomu to účelu. Ale súkromný denník SME. Ktorý využívam už roky na internete zadarmo.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Diskusia (20)