Pokrok bez povolenia napriek štátnym zákazom – recenzia knihy

Minulý rok vyšla na Slovensku podľa môjho názoru jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítal – Pokrok bez povolenia. Táto kniha ponúka neskutočné množstvo zaujímavých faktov, príbehov, ako aj teórie. Verím tomu, že pre mnohých by jej dôkladné prečítanie a zamyslenie sa nad ňou bolo podobne revolučné, ako bolo kedysi potvrdenie toho, že Zem nie je plochá, alebo že každý jeden predmet na svete sa skladá z atómov a molekúl.

Môžete navyše zabudnúť na vaše predstavy o tom, ako vyzerá štandardná ekonomická literatúra. Toto nie je kniha, ktorej rozumie málokto okrem jej autora a na ktorej pochopenie sú potrebné roky predošlého štúdia. Túto knihu je možné čítať rovnako jednoducho a príjemne ako počúvať rozhovor s nejakým vašim vzdelaným a zábavným kamarátom (ak takého máte). Preto prečítanie knihy jednoznačne odporúčam všetkým ľuďom, ktorých len trochu zaujíma fungovanie dnešného sveta a chcú sa naučiť viac o tom, ako ľudia inovatívne riešia problémy, o ktorých ani nevedeli, že existujú. Či už je človek zarytým libertariánom, socialistom, alebo je vo svojom politickom vierovyznaní apatický, len ťažko sa dá predstaviť, že by mu táto kniha nemala čo ponúknuť.

Týmto textom fakticky skutočná recenzia knihy Pokrok bez povolenia končí. Nasleduje opis niektorých vecí, ktoré ma na tejto knihe najviac zaujali. Pre hlbšie rozvinutie týchto vecí, ich teoretické vysvetlenie, ako aj pre mnoho ďalších zaujímavých príkladov a príbehov, si budete musieť prečítať samotnú knihu. Bez nej sa môže neprávom zdať, že tieto veci sú síce zaujímavé, no nechávajú príliš veľa nezodpovedaných otázok a preto nie sú presvedčivé. Verím, že v prípade, že by niekto pri čítaní tohto článku nadobudol takýto dojem, prečítanie samotnej knihy by zmenilo jeho názor.

Uber a jeho predchodcovia

Vyzerá to tak, že Uber dnes už vo väčšine sveta, vrátane Slovenska, nadobudol pomerne vysokú mieru akceptovanosti ľuďmi. Najmä na začiatku však mnohí Uber vnímali (a niektorí dodnes vnímajú) ako niečo nelegálne, neférové a bezprecedentne drzé. Faktom však je, že podobne fungovali niektoré inovatívne služby aj v hlbokej minulosti. Paradoxne, aj taxíky, ktoré dnes proti Uberu bojujú. Predchodcovia dnešných taxíkov, ktoré predstavovali koče zapriahnuté koňmi, boli rovnako obviňované z neférového a nekalého konania. A ako riešenie boli vytvorené rôzne regulácie, napríklad aj to, že na jeden koč mohol byť prihlásený len jeden vodič – pohonič.

Proti neskorším automobilom sa aj v Spojenom kráľovstve bojovalo absurdnými reguláciami, možno práve tak absurdnými, ako budú ľuďom v budúcnosti pripadať dnešné regulácie Uberu v rôznych častiach sveta:

“V čase, keď začínala sila piestov nahrádzať konské svaly, prijala vláda v Spojenom kráľovstve zákony pod názvom „Locomotive Acts“, z ktorých najprísnejší bol tzv. „Zákon červenej zástavy“. Písal sa rok 1865 a vláda stanovila rýchlostné obmedzenia pre „cestné lokomotívy“ na 6,4 km/h a 3,2 km/h v obci. A nariadila, aby 55 metrov pred každým takýmto vozidlom bežala osoba s červenou vlajkou.“

A zatiaľ čo v niektorých mestách sa miestni politici Uberu bránia ako len môžu, inde ho dokonca miestni politici používajú na zabezpečovanie “verejných” služieb. Kniha napríklad ponúka niekoľko prípadov miest v USA a Kanade, ktoré si od Uberu objednávajú služby mestskej dopravy, keďže je to lacnejšie a efektívnejšie ako napríklad dotovať a prevádzkovať autobusy.

Keď trh napĺňa Marxove sny

Okrem známeho Uberu a napríklad Airbnb existuje veľké množstvo príležitostí, ako si je možné drobnými prácami privyrobiť. Vo svete existujú služby ako napr. Taskrabbit, prostredníctvom ktorých je možné nájsť ľudí, ktorí na požiadanie poskladajú nábytok, pokosia trávnik, zapoja práčku, zbalia veci pri sťahovaní a podobne. Slovenským ekvivalentom sú platformy ako napríklad Supersused, Jaspravim, Rukie alebo YuVe.

Proti takýmto službám tzv. gig economy (ekonomika drobných prác, resp. voľne v knihe preložené ako “ekonomika fušiek”) sa ozývajú mnohí ľavicovo orientovaní politici a filozofi. Podľa nich ide o vykorisťovanie pracujúcich, ktorým chýba stabilita pracovného miesta a bezpečie štátnych sociálnych istôt. V skutočnosti však práve takéto možnosti konečne napĺňajú Marxove sny o človeku, ktorý má „príležitosť robiť jednu vec dnes a inú zajtra; poľovať ráno, rybárčiť popoludní, večer pásť dobytok a poobede kritizovať tak, ako sa mu zachce, bez toho, aby sa stal poľovníkom, rybárom, pastierom alebo kritikom“. Akurát, že tieto služby nepriniesli komunistickí súdruhovia, ale podnikatelia.

Je pravdou, že na takýchto pracovníkov sa často nevzťahujú všetky “sociálne benefity”, ktoré im prináša napríklad Zákonník práce. No ako sa uvádza v knihe:

“Najlepšia sociálna ochrana pracujúcich nie je hrubý Zákonník práce, ale veľa možností pri výbere zamestnania. A práve to prináša zdieľaná ekonomika. Súťaženie o pracujúcich na platformách tak robí zo Zákonníka práce zastaraný spôsob zabezpečenia ochrany a sociálnych výhod pre pracujúcich.”

Každý človek totiž môže mať vo vrecku mobil, na ktorom má nainštalované veľké množstvo aplikácií, medzi ktorými si plynule môže vyberať, o ktorú prácu a v akom čase má záujem. Platformy reprezentujúce tieto aplikácie tak musia o svojich potenciálnych zamestnancov súťažiť, prostredníctvom toho, že im ponúknu najvýhodnejšie možné pracovné podmienky. V opačnom prípade ľudia pre nich pracovať nebudú a tieto platformy môžu skrachovať (ako sa to aj v realite často deje).

Keď súkromný sektor chráni spotrebiteľov lepšie ako štát

Snaha štátu chrániť spotrebiteľov je podľa mňa oxymoron. Pre viac informácií odporúčam prečítať napríklad túto sumarizáciu knihy Regulovaný spotrebiteľ. Kniha Pokrok bez povolenia však ukazuje prípady, v ktorých trh chráni spotrebiteľov lepšie aj z pohľadu tých, ktorí štátnej ochrane spotrebiteľa veria. Vysvetľuje aj to, že alternatívou voči štátnym reguláciám nie sú žiadne regulácie. Podobne ako alternatívou voči štátnej výrobe topánok nebolo to, že topánky nebude vyrábať nikto. Alternatívou sú súkromné regulácie. A rovnako ako je súkromný sektor efektívnejší vo výrobe topánok, je efektívnejší aj vo vytváraní a aplikovaní súkromných regulácií.

Ako “umiernenejšie” príklady tohto princípu kniha uvádza rôzne spotrebiteľské združenia, ktoré vo vlastných laboratóriách testujú výrobky na trhu a dokážu tak zákazníkom poskytnúť cenné informácie o tom, ktoré z nich sú vhodnejšie. V našich končinách je známa najmä spoločnosť dTest, ktorá mesačne vydáva časopis a medzičasom otestovala už desiatky tisíc produktov.

Extrémnejšími príkladmi sú rozsiahle vnútorné regulácie na platformách ako sú Uber, Airbnb, eBay a iné. Tie, podobne ako štát, vytvárajú regulácie ako preventívne, tak aj v reakcii na rôzne nešťastné udalosti, ktoré sa na ich platformách udiali. Vzhľadom na to, že na týchto platformách prebiehajú každoročne stovky miliónov transakcií, sú takéto nešťastné udalosti zo štatistického hľadiska prakticky nevyhnuteľné.

V roku 2013 napríklad vodič Uber-u v San Franciscu spôsobil nehodu. Mal síce zapnutú aplikáciu, no nemal v aute platiaceho zákazníka. Išlo tak o dieru v systéme Uberu, ktorý síce už vtedy kryl vodičov poistením, no len v prípade, ak platiaceho zákazníka vo vozidle mali. V reakcii na to už do troch mesaicov od nehody Uber túto politiku zmenil a poistným tak kryl vodičov aj v prípadoch času medzi hľadaním a nájdením zákazníka. Neskôr navyše pridal rôzne ďalšie zlepšenia – pridal nové požiadavky na overenie účtov, pridal nástroj, ktorý umožňoval zbierať a vyhodnocovať údaje z mobilov vodičov, na základe ktorých vedel kontrolovať, ako vodiči narábajú s mobilom a či ho napríklad počas jazdy nedržia v ruke. Videl aj to, či vodiči nebrzdia príliš prudko alebo nejazdia príliš rýchlo. A medzičasom si dokonca patentoval aj systém na detekciu opitosti cestujúcich a ich odhadovaný čas do vytriezvenia. Uber to dokáže zistiť na základe údajov ako je rýchlosť chôdze, uhol držania telefónu a podobne.

Podobný prístup má aj platforma Airbnb, ktorá slúži na prepájanie ľudí s voľnými bytmi alebo izbami v byte a ľuďmi, ktorí majú záujem si ich prenajať. V roku 2011 jeden nájomca pri svojej návšteve zdevastoval byt, ktorý mal cez Airbnb prenajatý. Spoločnosť tak okrem iného zdvojnásobila počet zamestnancov pomoci zákazníkov, zaviedla nepretržitú pomoc (24/7) a vytvorila samostatné oddelenie bezpečnosti. Zároveň zaviedla poistenie pre hostiteľov, až do výšky 1 milión dolárov. Vysoké poistenie má aj spomínaná spoločnosť Uber, vďaka čomu napríklad na Floride je zákazník tejto platformy poistený o 400% viac ako pasažier taxíka.

Platformy ako Uber a Airbnb musia reagovať rýchlo a dôkladne. Za každý deň váhania totiž prichádzajú o dôveru zákazníkov a v dôsledku toho aj reálne o peniaze. Štátu takéto motivácie často chýbajú. Aj preto sú mnohé problémy neriešené roky, prípadne sú nakoniec vyriešené úplne zle. Ťažkopádny prístup totiž môže byť ešte horší ako žiadna regulácia. Napríklad, štáty USA s nadmerne prísnymi reguláciami elektrikárov majú paradoxne väčší počet úmrtí spôsobených elektrinou. Dôvodom je to, že tieto regulácie prácu elektrikárov predražili do takej miery, že ľudia sa vo väčšej miere spoliehajú na vlastné schopnosti a nie na profesionálov. Kvalitní, no neúnosne drahí elektrikári, tak v konečnom dôsledku môžu viesť k menej kvalitným elektrickým rozvodom.

Súkromne financované verejné statky

Zástancovia štátnych zásahov často hovoria o tzv. verejných statkoch, čo sú veci, ktoré súkromný sektor podľa nich nedokáže zabezpečiť buď vôbec, alebo nedostatočne. Pravdou však je to, že pokiaľ po niečom skutočne existuje dopyt a štát ľuďom do cesty nekladie prekážky, prakticky vždy si ľudia nájdu spôsob, ako si danú vec zabezpečiť. Internet a moderné technológie tento proces zjednodušujú tak, ako nikdy predtým. No vo väčšej či menšej miere tak tomu bolo vždy.

Už v minulosti boli rôznymi spôsobmi zabezpečované tieto, údajne verejné statky. Zo súkromných zdrojov bola financovaná napr. aj Socha slobody, ale napríklad aj mnohé majáky. Dnes však tzv. crowdfunding, čiže financovanie davom, oveľa jednoduchšie umožňuje vytvárať aj obrovské projekty, ako je napríklad Wikipedia. Tá má podľa Roba Chovanculiaka až 44 miliónov strán, a pritom je financovaná dobrovoľne a jej samotný obsah tvoria ľudia zadarmo.

Známe sú aj stránky ako Indiegogo alebo Kickstarter. Vďaka nim vznikajú všemožné projekty, od tých za pár stoviek eur, až po kolosálne, multimiliónové projekty. Najväčším projektom na Kickstarteri napríklad bola hra Star Citizen, na ktorú sa vyzbieralo viac ako štvrť miliardy dolárov. Mimo Kickstarteru boli napríklad na platforme Ethereum financované 2 ešte drahšie projekty, drahší z nich za vyše 4 miliardy dolárov.

Crowdfundingové projekty viedli napríklad aj ku financovaniu verejného osvetlenia, polície, výpravy jamajských bobistov, financovaniu verejných toaliet v Ghane alebo aj ku financovaniu ukrajinskej armády. Na Slovensku tiež 80-tisíc eur vyzbierala napríklad aj organizácia Za slušné Slovensko v reakcii na slovné útoky Roberta Fica. Kuriozitou a v istom zmysle aj potvrdením argumentov Roba Chovanculiaka je to, že aj samotná kniha Pokrok bez povolenia vznikla s podporou crowdfundingu.

Niektoré z ďalších príkladov crowdfundingu, ktoré sa v tejto knihe nachádzajú:

“Na občianskych crowdfundingových platformách sa vo veľkom budujú komunitné centrá, záhradky, komposty, knižnice, múzeá, detské ihriská, cyklotrasy, organizujú sa podujatia, pochody, koncerty, zbierky na pomoc chudobným deťom a vybavenie škôl, rekonštruujú sa parky, chodníky, námestia, sochy, historické budovy, synagógy, odpadkové koše či ihriská.

Väčšina ľudí si toto všetko spája s úlohou štátu a financovaním prostredníctvom daní. Ako to dokázal crowdfunding? Ako presvedčil ľudí, aby prispeli takým objemom peňazí na verejné projekty, z ktorých budú mať úžitok všetci? Ako dokázal znížiť problém verejných statkov?”

Najväčšie súdne dvory na svete sú súkromné

Internetové platformy ako sú Airbnb, Uber alebo eBay riešia toľko reálnych alebo potenciálnych právnych problémov medzi alebo so svojimi používateľmi, že je pre nich nereálne spoliehať sa len na služby štátneho súdnictva. Koniec koncov, ako ohľadom efektivity štátnych súdov uvádza Pokrok bez povolenia:

“Podľa rebríčka Doing Business Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) trvá priemerný spor, ktorý prejde na Slovensku od najnižšieho súdu po najvyšší, v priemere vyše 550 dní. To je však nič oproti tomu, ako fungujú súdy v rozvojových krajinách.

Napríklad v Indii to prestali počítať na dni. Priemerný spor, ktorý prejde viacerými stupňami, tam trvá viac ako 10 rokov. India má 13 sudcov na jeden milión obyvateľov. Na Slovensku ich máme viac ako 250.”

Tieto služby si tak vytvárajú vlastné, súkromné spôsoby riešenia týchto konfliktov. Jedným z kľúčových nástrojov je reputácia. Na každej zo spomenutých platforiem si môžu používatelia vzájomne udeliť pozitívne alebo negatívne hodnotenie. A pokiaľ niekto má v sumáre nepriaznivé hodnotenie, je to prakticky zárukou toho, že o jeho služby alebo tovar nakupujúci nebudú mať záujem. V krajnom prípade im tieto platformy môžu zablokovať účty, prípadne ich previnenia riešiť inými spôsobmi.

No riešiť spory až po tom, ako vzniknú, je často príliš drahé. Spoločnosti ako je napríklad PayPal tak používajú rôzne nástroje, od skúmania dát prostredníctvom umelej inteligencie, po detektívov, ktorí vyšetrujú zločiny ešte pred tým, ako sa stanú. S pomerne vysokou úspešnosťou tak dokážu odhadnúť, ktoré transakcie sú rizikové a hrozí pri nich podvod.

“Vzhľadom na bezpečnostnú politiku tohto rozsahu je spoločnosť PayPal podľa jej spoluzakladateľa Maxa Levchina v skutočnosti bezpečnostnou agentúrou, ktorá len predstiera, že poskytuje finančné služby.”

Vlastné a dôkladné pravidlá majú dnes všetky veľké platformy, od YouTube, cez Facebook a Amazon, až po eBay. Tieto pokrývajú všetky možné problémy, ktoré vznikajú pri interakcii užívateľov na týchto platformách. Od zabránenia správania, ktoré by mohlo byť pre iných užívateľov otravné, až po zastavenie podvodov. eBay chráni zákazníkov pred podvodnými predajcami, no chráni aj predajcov pred špekulantmi, ktorí neoprávnene požadujú vrátenie peňazí alebo vracajú poškodené veci.

Zrejme najďalej však v tomto zašla čínska platforma Taobao, na ktorej obchoduje zhruba pol miliardy ľudí. Okrem reputačných systémov, ako má napríklad eBay a odhaľovaniu rizika podvodov ako má napríklad PayPal, totiž aplikuje crowdsourcing dokonca aj pri riešení súdnych sporov:

“Okrem toho má platforma Taobao aj niečo navyše, čo na platformách v západnom svete nie je zvykom. V roku 2012 uviedla do prevádzky vlastné Centrum riešenia sporov používateľov. Podobné centrá má síce aj eBay alebo Airbnb, avšak v centre Taobao nie sú zodpovední za vynášanie verdiktov vyškolení zamestnanci ani najatí sudcovia, ale samotní používatelia platformy. Ide o prvý prípad rozsiahleho crowdsourcingu služieb spravodlivosti na obyčajných užívateľov. Peer-to-peer sudníctvo. Dnes má Taobao dva milióny voľnočasových sudcov, ktorí vyriešili už takmer tri milióny sporov. Centrum spolu s automatizovaným systémom dokáže vyriešiť 99 % sporov skôr, než sa vôbec dostanú k zamestnancom Taobao.”

Prax tak už dnes nie len vyvracia mnohé naivné predstavy o tom, ako by mohol štát prostredníctvom svojho právneho systému riešiť spory medzi ľuďmi, ale dokonca zrejme prekonáva aj predstavy mnohých idealistických libertariánov.

799 celkovo návštev, 2 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

Zatiaľ bez komentárov.

Tento článok zatiaľ nik nekomentoval.

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*