Slniečkar

Slniečkar je pejoratívne označenie pre človeka presadzujúceho progresívny či ľavicovo-liberálny svetonázor, ktorý morálne cítenie a dobré úmysly nadraďuje nad ekonomické fakty a individuálnu slobodu.

Slniečkar je hovorové a pejoratívne označenie človeka, ktorý nekriticky presadzuje sociálne progresívnu, ľavicovo-liberálnu agendu a svoje morálne cítenie stavia nad vecné argumenty, ekonomické zákonitosti či osobnú zodpovednosť. Pojem vznikol v česko-slovenskom prostredí a pôvodne narážal na naivný idealizmus, postupne sa však posunul k označovaniu ideologického fanatizmu a morálneho nátlaku na oponentov. V širšom zmysle opisuje človeka, pre ktorého je pocit vlastnej morálnej nadradenosti a dobrého úmyslu dôležitejší než reálne dopady presadzovaných politík.

Ako to vyzerá v praxi

Pojem sa masovo rozšíril počas európskej migračnej krízy v rokoch 2014 a 2015, kedy ním kritici označovali zástancov bezpodmienečne otvorených hraníc, ktorí ignorovali bezpečnostné, integračné a rozpočtové limity štátov. V bežnej debate sa tento postoj prejavuje redukciou zložitých spoločenských otázok na čiernobiele morálne dilemy. Kto nesúhlasí s navrhovaným štátnym zásahom v mene „vyššieho dobra“, nie je vnímaný ako partner v diskusii s iným názorom, ale ako morálne chybný človek - sebec, spiatočník či rovno extrémista.

Rovnaký vzorec správania sa objavuje v environmentálnej či kultúrnej oblasti. Pri presadzovaní zelených regulácií, dotácií a zákazov sa často prehliadajú reálne náklady pre bežných ľudí, technologické obmedzenia i zákonitosti trhu. Keď konfrontácia s realitou ukáže, že ušľachtilý plán nefunguje, reakciou zvyčajne nebýva prehodnotenie teórie, ale stupňovanie štátnych zákazov, snaha o umlčanie kritikov a sociálna ostrakizácia každého, kto sa odchýli od predpísanej línie.

Prečo o tom píšeme

Pre libertariánov a zástancov voľného trhu je tento fenomén dôležitý preto, že morálne rozhorčenie býva najčastejším ospravedlnením pre rast štátnej moci. Cesta k novým reguláciám, cenzúre a obmedzovaniu slobody sa málokedy začína otvorenou túžbou po tyranii - takmer vždy začína úprimnou snahou „konať dobro“ a chrániť zraniteľných. Ak však niekto uverí, že jeho ideologická predstava je nespochybniteľná a morálne nadradená realite, veľmi rýchlo dospeje k záveru, že na jej presadenie je dovolené použiť štátne donútenie. Z naivného idealizmu sa tak stáva rovnaká hrozba pre slobodu ako z akéhokoľvek iného autoritárskeho kolektivizmu.

Viac k téme nájdete v článkoch Prečo pomáhame zvieratkám a kašleme na ľudí a Prečo má Volkswagen emisie na háku.