Prečo má Volkswagen emisie na háku

Musím povedať, že veľmi dobre rozumiem zdeseniu európskych elít z kauzy Volkswagen. Nemecký koncern inštaloval do áut softwér, ktorý im maľoval emisné analýzy na ružovo. Ochladzovači planéty si po prevalení škandálu uvedomili, že svet si ide svoje. Napriek ich vzletným cieľom. A oni nemajú ani spoľahlivé dáta nato, aby zistili, kam ide.

Presne tento pocit frustrácie museli svojho času zažiť aj ekonomickí komisári v bývalom Sovietskom Zväze. Na papieri už vo výrobe acidofilného mlieka najpokrokovejšia krajina sveta predbehla prehnitý západ o hektoliter na obyvateľa. Komisár pre mliečnu výrobu žiaril ako slniečko. Krivky stúpali do nebies. Do dvoch rokov utopíme v sovietskom mlieku všetkých neprajníkov a posmeškárov. Ďalšie veľké víťazstvo socialistického hospodárstva je na dosah.

Jediný znepokojujúci moment na celom príbehu bol fakt, že acidofilné mlieko v obchode nikto nikdy nevidel.

Súdruh komisár Mliječkin začal byť podozrievavý. Rozhodol sa preto mega závod v Kravičkino poctiť svojou návštevou. A tam prišlo trpké precitnutie.

Závod vyprodukoval sotva cisternu mlieka týždenne. Jediné, čo fungovalo podľa predstáv centra, boli štatistiky. Vedenie závodu dodávalo Moskve presne tie čísla, ktoré plánovaciu komisiu potešili. A mohli sa potom nerušene venovať klasickým ruským záľubám (popíjať vodku, hrať gorotky a počúvať pri tom na plné pecky Alu Pugačevu).

Mliječkin zúril. Padali hlavy, a to nielen metaforicky. Dva rozsudky smrti, desať žalárov. Miestna bunka NKVD sa mohla realizovať. Dosadený bol nový súdruh priamo z Moskvy. Ten sa najprv snažil. Ale neskôr zistil, že aj tak centrálnu plánovaciu komisiu zaujímajú iba štatistiky. Zákazník, márne hľadajúci mlieko v regáloch, bol v pomyselnom rebríčku problémov socialistického manažéra na poslednom mieste.

Prešlo pár rokov a sovietskeho komisára nahradila jeho evolučne nadradená verzia. Takzvaný Komisár Európsky (Comisarus Europeus Socialisticus), v dnešnej dobe výrazne premnožený.

Ako pred desiatkami rokov štatistiky ekonomické, aj dnes tie emisné vykazovali potešujúce trendy. Splníme náročné enviromentálne normy na sto percent. Niekto pomaly nadobúdal dojem, že planétu dokážeme ochladzovať pomocou aplikácie na počítači. Klik myškou a globálna teplota klesne o 0,1 stupňa Celzia.

Nakoniec to je úplne inak.

Podnikatelia, rovnako ako svojho času súdruhovia v Sovietskom Zväze, zásobovali byrokratov číslami, ktoré robili ochladzovačom zemegule radosť. Tí im dali následne pokoj a mohli sa sústrediť na to, za čo sú platení - výrobu a predaj áut.

Tresty budú prísne (našťastie sme NKVD ešte nestačili zaviesť). Pokuty dosiahnu miliardy, pár dobre naštartovaných kariér dostane stopku. Najväčší extrémisti dokonca navrhujú úplný zákaz dieslových motorov.

Nikto si ale nevšimol kľúčovú vec.

Ešte som sa nikdy nestretol s človekom, ktorý by pri nákupe auta sledoval vypúšťané emisie. Iste, autá, ktoré nedosahujú stanovené normy, nemôžu po európskych cestách jazdiť. Ale to je ako argumentovať popularitou slovenskej muziky po zavedení kvót. Zákazník sám od seba jednoducho emisie nerieši.

A preto neexistuje pre Volkswagen žiadny prirodzený dôvod, aby emisie meral spoľahlivo. Na rozdiel od úrovne bezpečnostných prvkov, spotreby, veľkosti batožinového priestoru. To sú všetko parametre, podľa ktorých sa ľudia pri kúpe auta rozhodujú. Preto sú pod drobnohľadom zákazníkov a konkurencie.

Každý systém má svoje prirodzené pravidlá a súvislosti. Tie fungujú, bez toho, aby ich niekto vynucoval. Napríklad v socialistickej ekonomike bolo pre manažéra kľúčové, aby mal na svojej strane straníckych funkcionárov. Preto rodinkárstvo a systém protislužieb (ja ťa podržím teraz a ty mňa neskôr) šlapal ako dobre namazaný stroj. Potreby zákazníka takto parádne fungujúci systém iba narúšali.

Naopak na voľnom trhu vládne spotrebiteľ. Ten určuje, čo sa predá a čo zostane na sklade. Ak ho nejaký parameter neinteresuje, rovnako nefiguruje ani v zornom uhle podnikateľa. A to je prípad emisií.

Byrokrat nakoniec svoje predstavy pretlačí silou. Nesmieme sa ale čudovať, že hneď ako sa otočí k trhu chrbtom, ten sa zase začne zaoberať biznisom a rezignuje na „vylepšovanie sveta“.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Štátne regulácie

Univerzálna pečiatka na štátne regulácie

Pojem trhové zlyhanie mal v ekonomickej teórii pôvodne presné a prísne vymedzenie. Dnes slúži vládnym úradníkom ako univerzálne alibi na regulácie cien, dotácie a nafukovanie byrokracie. Skutočným problémom pritom nebýva zlyhanie trhového mechanizmu, ale neschopnosť štátu rešpektovať základné zákony ponuky a dopytu.

Martin Bulák

Štátne regulácie

„Ochrana spotrebiteľa v sieťových odvetviach." Preklad: ako štát chráni staré káble pred lacnejšou konkurenciou

Pojem prirodzeného monopolu mal v učebniciach ekonómie ospravedlniť štátny dohľad tam, kde by druhá paralelná sieť bola pridrahá. Technologický vývoj v telekomunikáciách aj v energetike však ukázal, že fixné drôty sa dajú jednoducho obísť vzduchom alebo lokálnou výrobou. Regulačné úrady napriek tomu namiesto deregulácie vymýšľajú nové poplatky a bránia rozpadu starých monopolov.

Martin Bulák

Diskusia (25)