„Ochrana spotrebiteľa v sieťových odvetviach." Preklad: ako štát chráni staré káble pred lacnejšou konkurenciou

Každý študent ekonómie na prvej prednáške počúva rovnakú poučku. Existujú vraj odvetvia, kde voľný trh zlyháva, lebo stavba dvoch sietí by bola pridrahá. Bolo by predsa nezmyselné, aby dve firmy kopali súbežné vodovody, stavali dvoje koľajnice vedľa seba alebo ťahali do každého bytu dvojité medené drôty.

Prirodzený monopol sa tak stal univerzálnym ospravedlnením pre štátne zásahy, cenovú reguláciu a prideľovanie výsad. Keď úradníci označia odvetvie touto nálepkou, trh má okamžite ustúpiť. Do hry vstupuje štát, zriadi regulačný úrad a začne určovať, kto smie vstúpiť na trh a aký zisk je ešte primeraný.

Čo však oficiálne zdôvodnenia zamlčujú, je fakt, že prirodzený monopol nikdy nebol nemenným fyzikálnym zákonom. Je to len popis technológie v danom okamihu. Ak bolo ťahanie medeného kábla jedinou cestou na prenos hlasu v roku 1910, vôbec to neznamená, že rovnaké technické obmedzenie musí platiť aj v dnešnej dobe.

Friedrich August von Hayek vo svojom diele Cesta do nevoľníctva pripomína, že tvrdenie o nevyhnutnosti monopolu kvôli úsporám z rozsahu nemá oporu vo faktoch. Monopol nebýva prirodzeným výsledkom trhového vývoja, ale plodom dohôd a štátnej politiky, ktorá ho cieľavedome chráni pred vonkajšou konkurenciou.

Ako bezdrôtový svet pochoval telekomunikačný monopol

Najlepšou ukážkou tohto omylu sú telekomunikácie. Celé desaťročia držali štátne pošty a telekomunikačné monopoly neobmedzenú moc nad každým hovorom. Zriadenie pevnej linky trvalo mesiace či roky, poplatok bol astronomický a minúta medzimestského hovoru stála toľko ako obed. Aparát si žiarlivo strážil každý stĺp.

Súdruhovia v Bratislave aj v Bruseli vtedy svätosväte tvrdili, že medená dvojlinka v zemi je nedotknuteľný monopol vyžadujúci štátny dozor. Konkurencia bola nemysliteľná, veď nikto by nekopal druhú sieť. Trh však staré vedenia vôbec nepotreboval kopať nanovo. Jednoducho ich obišiel rádiovými vlnami cez vzduch.

Nástup mobilných sietí a bezdrôtových technológií rozbil telekomunikačný monopol na prach bez jediného úradníckeho dekrétu. Zrazu sa ukázalo, že na prenos hlasu a dát vôbec netreba káble pod asfaltom. Tam, kde úradníci videli jedinú technickú cestu, súkromní inovátori postavili sieť rádiových vysielačov.

Podľa štatistiky Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb klesol počet hlasových prístupov na geografických číslach v roku 2025 na 401 798, z toho 298 743 u bytových a 103 055 u nebytových zákazníkov. Ešte o rok skôr ich bolo 455 181. Oproti tomu stojí vyše 7,7 milióna mobilných predplatných, ktoré k decembru 2024 vykazuje zo slovenských dát medzinárodná štatistika ITU. Pevná linka sa za jednu generáciu zmenila z nevyhnutnosti na zriedkavosť.

Rovnaký reflex pozná aj americká história. Úrad Interstate Commerce Commission vznikol na reguláciu železníc. Keď sa objavili nákladné autá, byrokrati svoje miesta nezrušili. Zákonom Motor Carrier Act z roku 1935 získal úrad právomoc regulovať aj cestnú nákladnú dopravu a obmedzoval ju okrem iného preto, aby slabšie železnice prežili. Thomas Sowell v knihe Basic Economics potom popisuje, čo táto regulácia kamiónovej dopravy stála a čo priniesla jej neskoršia deregulácia.

Štátne regulačné úrady totiž netrpia technologickým pokrokom, trpia stratou vlastnej mocenskej agendy. Akonáhle technológia obíde starú sieť, úradník neoslavuje trhovú súťaž. Panikári, že stráca dôvod na svoju existenciu, a pokúsi sa novú technológiu natlačiť do starých predpisov a zaťažiť ju novou daňou.

Rozpad centrálnej siete a energetická decentralizácia

Presne rovnaké divadlo dnes sledujeme v elektroenergetike. Celé minulé storočie nám plánovači opakovali, že energetická sústava môže fungovať len ako centrálna pyramída. Pár gigantických elektrární, prenosová sústava, tri regionálne distribučky a na konci bezmocný odberateľ, ktorý platí všetko, čo úradníci schvália.

Nad týmto skanzenom bdie Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý oficiálne obhajuje ochranu spotrebiteľa. V skutočnosti však dohliada na to, aby mali distribučné monopoly zaručený svoj primeraný zisk. V učebniciach sa tomu stále hovorí prirodzený monopol, hoci technologická realita sa mení priamo pred očami.

Príchod lacnej fotovoltiky a batériových úložísk mení pasívnych odberateľov na samostatných výrobcov energie. Domácnosť so solárnymi panelmi na streche už nie je rukojemníkom centrálneho plánovača. Dokáže si vyrobiť vlastnú elektrinu priamo na mieste spotreby a sieť využíva len ako občasnú zálohu či trhovisko.

Podľa odhadu Slovenskej asociácie udržateľnej energetiky využíva vlastnú solárnu elektrinu viac ako 70-tisíc slovenských domácností a celkový výkon solárnych elektrární dosiahol 1 357 megawattov. V samotnom roku 2025 pribudlo takmer 16-tisíc nových fotovoltických zdrojov, z toho vyše 15-tisíc domácich. Elektrina sa dnes vyrába decentralizovane priamo na strechách budov.

Reakcia úradov je presne taká, akú poznáme z minulosti. Súdruhovia z ÚRSO nezačali uvažovať o deregulácii. Úrad pod vedením Jozefa Holjenčíka pripravuje koncept aktívneho odberateľa ako súčasť regulačnej politiky na roky 2028-2032: vlastná zodpovednosť za odchýlku, platba za prístup do sústavy, kapacitný charakter platieb za odberné miesto a platba za služby zúčtovateľa odchýlky. Týkať sa to má domácností aj firiem, obcí a skupín odberateľov. Úrad to odôvodňuje fungovaním sústavy. Odberateľ to uvidí na faktúre.

Monopolná sieť sa bojí nezávislosti svojich zákazníkov. Samotná silová elektrina tvorila podľa ÚRSO v cene pre domácnosti za rok 2023 necelých 35 percent. Zvyšok sú regulované položky a prirážky: distribúcia a prenos, systémové služby, tarifa za prevádzkovanie systému, z ktorej sa dotujú vybrané výroby, k tomu marža dodávateľa a dane. Ak si občan vyrobí prúd sám, sieť prichádza o garantovaný výnos.

Prečo námietka o sieťovej stabilite neobstojí

Zástancovia štátneho dohľadu okamžite vytiahnu zdanlivo nepriestrelný protiargument. Elektrina predsa nie je telefónny hovor a prenosová sústava musí byť v každej sekunde vyvážená. Ak nesvieti slnko a nefúka vietor, aj majiteľ panelov potrebuje elektrinu zo siete. Niekto teda musí udržiavať zálohy a platiť za údržbu drôtov.

Tento technický argument má reálny základ, no vedie k nesprávnemu záveru. Potreba sieťovej rovnováhy neznamená, že ceny a podmienky musí diktovať štátny úradník. Znamená to iba to, že záložná kapacita a flexibilita majú svoju trhovú hodnotu. Tá sa však nemá určovať politickým rozhodnutím, ale voľnou cenotvorbou na trhu.

Pokiaľ by štát nebránil voľným dynamickým cenám, trh by problém vyriešil oveľa pružnejšie než úradnícke vyhlášky. Pri prebytku prúdu záporná cena okamžite motivuje k nabíjaniu batérií či akumulácii tepla. Pri nedostatku naopak vysoká trhová cena odmení každého, kto dodá energiu zo svojho úložiska alebo obmedzí spotrebu.

Namiesto toho, aby súdruhovia v Bratislave umožnili rozvoj trhu s flexibilitou a firiem, ktoré vedia spojiť tisíce malých zdrojov do jednej ponuky, dusia investície G-komponentom. Nie je to poplatok za pripojenie, ale platba výrobcu za prístup do distribučnej sústavy, teda za to, že vlastný zdroj vôbec visí na drôte. Zaviedla ho vyhláška ÚRSO od 1. januára 2014, v roku 2021 úrad znížil jeho výpočet z 30 na 10 percent hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity. Štátny aparát tak chráni ziskový model troch distribučných podnikov pred konkurenciou batériových parkov a komunitných sietí.

Na tom stojí celý Hayekov výklad cien. Čím je hospodárstvo zložitejšie, tým neohrabanejšie je centrálne plánovanie. Vedomosť o tom, kde je prúdu málo a kde prebytok, je rozptýlená medzi státisíce domácností a firiem. Zhrnúť ju dokáže cena, nie úradník, ktorý by musel poznať stav každej batérie v republike.

Substitút ako najväčší nepriateľ úradníka

Thomas Sowell v knihe Basic Economics trefne pripomína, že regulátori málokedy rozumejú konceptu ekonomických substitútov. Pre úradníka je trh definovaný parametrami z minulého storočia. Káblová sieť je iný trh ako rádiový signál a distribučné vedenie iný trh ako batéria. Pre spotrebiteľa je však dôležitý iba výsledok.

Akonáhle sa monopolná služba predraží, trh vždy nájde funkčnú náhradu, hoci vyzerá technologicky úplne inak. Satelitný internet dnes obsluhuje odľahlé oblasti bez jediného metra štátom dotovanej optiky. Lokálne fotovoltické inštalácie s úložiskami napájajú prevádzky bez drahých prípojok distribučného monopolu.

Tento vývoj sa nezastaví pri telekomunikáciách ani pri elektrine. To isté, čo sa stalo s pevnou linkou, čaká postupne aj ďalšie odvetvia, ktoré sa schovávajú za nálepku prirodzeného monopolu. Lokálne čističky odpadových vôd či moderné tepelné čerpadlá narúšajú aj tradičné vodárenské a teplárenské monopoly v mestách.

V Menej štátu dlhodobo upozorňujeme, že pojem prirodzeného monopolu slúži záujmovým skupinám ako pohodlné alibi. Vymysleli ho v časoch parných strojov a medených drôtov, no dnes ho používajú na zastavenie inovácií a ochranu zaručených výnosov. Pre regulátora je ľahšie zakázať pokrok, než priznať vlastnú zbytočnosť.

Skutočnou hrozbou pre spotrebiteľa nie je voľný trh, ale štát, ktorý zákonmi zakazuje technologickú konkurenciu a udržiava monopoly pri živote. Akonáhle odstránime úradné bariéry, zistíme, že prirodzený monopol nebol večnou realitou, ale len dočasným technickým stavom, ktorý slobodná ľudská tvorivosť dávno prekonala.