Univerzálna pečiatka na štátne regulácie
Pojem trhové zlyhanie mal v ekonomickej teórii pôvodne presné a prísne vymedzenie. Dnes slúži vládnym úradníkom ako univerzálne alibi na regulácie cien, dotácie a nafukovanie byrokracie. Skutočným problémom pritom nebýva zlyhanie trhového mechanizmu, ale neschopnosť štátu rešpektovať základné zákony ponuky a dopytu.
Priznajme si to hneď na začiatku, aby sme predišli nedorozumeniam: trhové zlyhanie skutočne existuje. Ekonómovia tento pojem nevymysleli ako nadávku ani ako ideologickú floskulu. V teórii označuje veľmi konkrétne situácie, keď cenový mechanizmus voľného trhu nedokáže zabezpečiť, aby sa zdroje dostali tam, kde prinesú najväčší úžitok bez zbytočného plytvania.
Trhové zlyhanie je v učebniciach presne ohraničený technický termín, nie morálny súd. Keď ekonóm hovorí o zlyhaní, nehodnotí spravodlivosť sveta a nežiada úradnícky diktát. Konštatuje iba prítomnosť špecifickej prekážky, ktorá bráni tomu, aby sa uskutočnili všetky vzájomne výhodné trhové výmeny.
V politickom živote sa však z tohto pojmu stala univerzálna dymová clona. Súdruhovia v Bratislave aj v Bruseli ho vyťahujú zakaždým, keď sa realita odmietne podriadiť ich plánom. Ak zdražie maslo, ohlásia trhové zlyhanie. Ak banky zvýšia úroky, zlyhal trh. Ak je bývanie drahé, na vine je samozrejme trh.
Pôvodný zmysel sa úplne vytratil. Z odbornej diagnózy sa stala nálepka pre každý výsledok slobodného konania, ktorý sa nehodí do vládneho naratívu. Kdekoľvek trh vygeneruje cenu, ktorú volič nechce platiť a politik nedokáže obhájiť, aparát ohlási poruchu a pribehne s novým balíkom štátnych regulácií.
Čo v skutočnosti hovorí ekonomická teória
V serióznej ekonómii sa trhové zlyhanie viaže na niekoľko presne definovaných javov. Prvým sú negatívne externality, kde náklady činnosti nedobrovoľne znáša tretia strana mimo obchodu. Príkladom je fabrika vypúšťajúca emisie: výrobca predáva tovar za trhovú cenu, no náklady na liečbu nesú susední obyvatelia.
Druhým prípadom sú čisté verejné statky. Tie musia spĺňať dve podmienky: nerivalitnú spotrebu a nevylúčiteľnosť. Ak statok využíva jeden človek, neubúda z neho pre iných, a zároveň nemožno vylúčiť neplatičov. Učebnice sem zvyknú zaradiť maják na pobreží alebo obranu územia. Ani jeden z týchto príkladov však nedokazuje, že ochranu osôb a majetku zvládne jedine štát: spory rieši arbitráž, riziká poisťovne a bezpečnosť aj súkromné a susedské služby. Štátny monopol na ochranu je politická voľba, nie prírodný zákon.
Treťou kategóriou je informačná asymetria, ktorú George Akerlof popísal na trhu s nekvalitnými autami. Nastáva vtedy, keď predávajúci pozná skrytú chybu tovaru a kupujúci ju nemá ako zistiť. A napokon sú to prirodzené monopoly, kde infraštruktúrne fixné náklady robia stavbu dvoch sietí nezmyselnou.
Vysoká cena žiadneho tovaru ani služby však zo svojej podstaty trhovým zlyhaním nie je. Cena je iba neutrálny posol informácie o vzácnosti. Ak nastane neúroda alebo nedostatok bytov, cena logicky stúpne. Vysoká cena núti šetriť a zároveň láka podnikateľov investovať do novej ponuky a zraziť ceny späť.
Ako rád pripomínal Murray Rothbard, trh nie je žiadna autonómna bytosť schopná zlyhávať. Je to len súhrnný názov pre dobrovoľné dohody jednotlivcov. Keď plánovači hovoria o zlyhaní trhu, hovoria iba to, že ľudia odmietli žiť podľa ich úradníckej šablóny.
Slovenská prax: Ako urobiť z trhového signálu nepriateľa
Pozrime sa na to, ako s týmto pojmom narába slovenská vláda. Ukážkovým príkladom bola kampaň okolo cien potravín. Politici mesiace vykrikovali o zlyhaní trhu a karteloch reťazcov, pričom súdruh minister Takáč avizoval prísnejšiu kontrolu marží aj nákupných a predajných cien a regulačné opatrenia, ak ceny vyskočia bez vysvetlenia. Vraj trh s jedlom prestal fungovať.
Dáta však mýtus rozbili. Protimonopolný úrad SR prešetril približne štyristo produktov protiinflačnej garancie za obdobie od marca 2022 do marca 2023 a nedospel k podozreniu, že by reťazce predajné ceny koordinovali. Naopak, podľa úradu časť vyšších nákladov kryli znížením vlastného zisku. Trh fungoval, zlyhala len vládna demagógia.
| Oblasť | Čo tvrdí vládna moc | Skutočná ekonomická príčina | Reálny účet pre daňovníka |
|---|---|---|---|
| Potraviny | Trhové zlyhanie a kartel reťazcov | Nárast cien energií a surovín (marža reťazcov bola iba 1,6 až 1,9 %) | Hrozby cenovými reguláciami a nákupná turistika za hranice |
| Nájomné byty | Zlyhanie trhu v ponuke dostupného bývania | Povoľovacie procesy trvajúce roky a politika lacných peňazí ECB | Milióny eur na prevádzku štátnej agentúry a nula odovzdaných bytov |
| Hypotéky | Zlyhanie komerčných bánk pri raste úrokov | Trhová cena kapitálu reagujúca na infláciu vyvolanú ECB | Štátna bonifikácia splátok a umelé udržiavanie drahých nehnuteľností |
| Energie | Zlyhanie trhu na burzách s elektrinou a plynom | Bežná trhová komodita reagujúca na zmenu ponuky a dopytu | Plošné dotácie za vyše štyri miliardy eur a rekordný deficit rozpočtu |
Zdroj: Protimonopolný úrad SR, Ministerstvo hospodárstva SR, Ministerstvo financií SR.
Rovnaká fraška sprevádzala takzvané zlyhanie trhu s bývaním. Štátne nájomné byty sa sľubovali po tisícoch ročne, pretože trh vraj zlyhal. Schválil sa zákon č. 222/2022 Z. z., ktorý zriadil Agentúru štátom podporovaného nájomného bývania, a investorom sa priklepla znížená, päťpercentná sadzba DPH.
Výsledok po rokoch úradovania? Agentúra odovzdala prvé byty v Bratislave a ďalšie v Žiline, lenže nie postavené, iba odkúpené od súkromných investorov. A zo stodvoch bratislavských bytov obsadila štvrtinu. Bývanie na Slovensku nie je drahé pre trhové zlyhanie, ale pre stavebné regulácie a lacné peniaze z dielne ECB. Štát najprv sám ponuku priškrtí a potom vlastné zlyhanie zvalí na trh.
Ďalším terčom sa stali hypotéky. Keď ECB začala dvíhať úroky, aby zastavila infláciu, cena úverov stúpla. Súdruhovia na to odpovedali príspevkom zo štátneho rozpočtu na zvýšenú splátku úveru na bývanie, akoby vyšší úrok bol poruchou finančného trhu. Drahší kapitál pritom nie je zlyhanie, ale normálna cena peňazí a odraz inflačného rizika.
Vrcholom absurdity je dotovanie energií. Prirodzeným monopolom sú len rozvodné siete, no samotná elektrina či plyn sú bežný tovar. Vláda napriek tomu vyhlásila trhové ceny za zlyhanie a podľa údajov Ministerstva hospodárstva SR vyplatila v rokoch 2023-2024 na plošné dotácie vyše štyri miliardy eur.
Námietka sociálnej ochrany a jej fatálny omyl
Zástancovia štátnych zásahov namietnu: „To máme nechať rodiny napospas drahým energiám len kvôli poučkám z učebnice? Ak štát nezasiahne pri základných potrebách, zlyháva v elementárnej sociálnej ochrane ľudí.“ Táto námietka znie súcitne, no dopúšťa sa zásadnej chyby a mieša trhovú efektivitu so sociálnou túžbou.
Sociálna núdza jednotlivca nie je dôkazom trhového zlyhania, ale dôkazom nedostatku jeho kúpyschopnosti. Pšenica, byty ani elektrina nie sú verejné statky. Sú to rýdzo súkromné tovary, ktoré sú rivalitné a vylúčiteľné. Ak niekto spotrebuje megawatthodinu plynu, iný ju spotrebovať nemôže.
Keď politik nahradí trhovú cenu cenovým stropom alebo dotáciou, nedostatok nezmizne, len sa presunie na daňovníkov. Dôsledkom tohto vládneho dobrodenia bol hotovostný schodok štátneho rozpočtu za rok 2024 vo výške 6,37 miliardy eur, ako potvrdzujú oficiálne dáta Ministerstva financií SR.
Tento účet sa teraz vracia občanom priamo do tváre. Súdruhovia v Bratislave v rámci konsolidácie zvýšili od januára 2025 základnú sadzbu DPH z dvadsiatich na dvadsaťtri percent. To, čo vláda ľuďom včera „ušetrila“ na dotovaných faktúrach za teplo, im dnes s úrokmi berie pri každom nákupe.
Štátne zlyhanie je trvalé, trhové sa opravuje samo
Ekonomická veda pritom pozná trhové riešenia problémov. Ronald Coase ukázal, že ak sú vlastnícke práva jasne vymedzené a transakčné náklady nízke, účastníci trhu dokážu externality vyriešiť vzájomnou dohodou. Informačnú asymetriu zase úspešne odbúrava konkurencia cez garancie, certifikáty a hodnotenia.
Na rozdiel od trhu však štátny aparát nemá žiadnu ekonomickú motiváciu svoje vlastné chyby naprávať. Pre armádu byrokratov je vymyslené trhové zlyhanie najlepšou správou. Odôvodňuje rozpočty ministerstiev, vznik nových úradov a komisií. Keby trh fungoval slobodne, úradníci by prišli o vplyv aj moc.
Každý politický zásah navyše vyvoláva reťaz ďalších porúch. Zastropovanie cien potravín spôsobuje prázdne pulty, dotácie na hypotéky udržiavajú drahé nehnuteľnosti a plodia krik po štátnych bytoch. Tento reťazec centrálneho plánovania cien a kvót by potešil Karla Marxa, no pre prosperitu znamená postupný úpadok.
Keď vám nabudúce ministerskí úradníci oznámia, že trh v nejakej oblasti zlyhal, zbystrite pozornosť. Nejde o žiadny vedecký záver. Ide výlučne o zámienku na to, aby štát mohol siahnuť hlbšie do vašich peňaženiek a rozhodovať za vás. Slobodný trh nezlyhal, iba odmietol poslúchať pokyny štátnych plánovačov.
