Programové vyhlásenie vlády: Štátny rozpočet ignoruje realitu a vedie štát do krachu

Kapitola Programového vyhlásenia vlády (ďalej “PVV”) venujúca sa verejným financiám má názov “Stabilizácia verejných financií zasiahnutých prebiehajúcou krízou a zvýšenie efektivity vynakladania verejných prostriedkov”. Tento názov však popiera realitu uvádzanú v PVV podobne, ako plány PVV popierajú existujúcu ekonomickú realitu. Prístup k štátnemu rozpočtu totiž vyzerá v podstate tak, ako keby žiadna koronakríza nenastala a štát by si mohol dovoliť hospodáriť viac-menej tak, ako zvyčajne.

Pravdou je presný opak. Ako napríklad uvádza Radovan Ďurana vo svojom článku “Bude to drsné”, štát už podľa aktuálnych odhadov (ak sa bude kríza ohľadom korony vyvíjať optimisticky) dosiahne vyšší deficit ako na začiatku minulej hospodárskej krízy v roku 2009. Deficit dosiahne pravdepodobne zhruba rovnakú výšku ako je celá suma vyplácaných starobných dôchodkov.

Čítanie PVV však pôsobí úplne iným dojmom. Na pravdepodobne najväčšiu ekonomickú krízu od 2. svetovej vojny chce štát reagovať zvyšovaním efektivity výdavkov a rôznymi opatreniami, ktorých celkový dopad bude relatívne veľmi nízky. Vláda si jednoducho nechce priznať, že bude musieť drasticky škrtať svoje výdavky. Čím neskôr si to prizná, tým drastickejšie budú musieť byť následné škrty. A ak vláda zostane pri ignorovaní reality, ako je možné vidieť v PVV, prakticky zaručene sa nevyhne bankrotu.

Zefektívneme reformy, no nevieme čo budeme reformovať

PVV obsahuje veľa rôznych návrhov, ako štát bude efektívnejšie vyhodnocovať používanie svojich výdavkov. Napríklad:

Inštitút finančnej politiky ako národný koordinátor NPR (Národný program reforiem) v spolupráci s ostatnými rezortmi zabezpečí identifikáciu zdrojov zaostávania rastu slovenskej ekonomiky, bude ich každoročne prehodnocovať a kvantifikovať vplyvy štrukturálnych reforiem na ekonomický rast. Nové opatrenia budú mať jasne stanovený cieľ vrátane časového rámca plnenia.

Na tvorbe kvalitných reformných opatrení budú pracovať analytické útvary na jednotlivých ministerstvách, ktoré sa budú zlaďovať aj s Národnými strategickým plánom, výsledkami revízií výdavkov a špecifickými odporúčaniami Rady EÚ.

Vláda tiež chce napríklad zlepšiť prístup štátnych analytikov ku kvalitným dátam:

Vláda SR zabezpečí, aby štátni analytici, RRZ a NBS mali prístup k potrebným dátam od verejných inštitúcií, ako aj súkromných firiem, ktoré vytvárajú dáta pre štát. Čo najviac dát bude verejných v užívateľsky prístupnej podobe. Významným zdrojom dát bude aj Centrálny ekonomický systém, ktorý zabezpečí unifikáciu a optimalizáciu ekonomických procesov v štátnej správe.

Okrem toho chce vláda napríklad “posilniť rozpočtovanie orientované na výsledky”, ako aj informovanie o ňom, “významne posilniť úlohu hodnoty za peniaze” alebo pripraviť “novú stratégiu riadenia štátneho dlhu podloženú analýzou rizík a nákladov v súlade s najlepšou praxou vo svete”. Vláda chce napríklad aj zvýšiť “transparentnosť a zrozumiteľnosť rozpočtu častejším a zrozumiteľným informovaním o jeho priebežnom plnení a úpravách”. Väčšiu zrozumiteľnosť rozpočtu chce vláda dosiahnuť aj vytvorením projektu “Rozpočet pre ľudí”. Snáď v tomto pomôže aj plánované vydávanie štátnych novín.

Podobných návrhov je v kapitole PVV o verejných financiách množstvo. Tieto návrhy určite pomáhajú k vykonaniu potenciálnych reforiem. Majú však len malú chybičku – PVV žiadne skutočné návrhy reforiem v oblasti verejných financií neprináša. Prístup vlády tak pripomína prístup niektorých raperov, ktorý pred 15 rokmi vo svojom texte zhrnul Vec: “len rapujú, o tom ako rapujú, že rapujú a nikto vlastne nevie, o čom rapujú”. Vláda teda plánuje reformovať, no jej reformou je samotné reformovanie a nikto (vrátane samotnej vlády) vlastne nevie čo vlastne reformujú.

Aby nedošlo k omylu – prístup vlády ohľadom vyššie spomenutých plánov chválim. Môže skutočne prispieť k zvýšeniu efektivity štátnych výdavkov. No malo by ísť skôr o doplnok k reformám a nie ako náhrada samotných reforiem. Na štátny rozpočet totiž vzniká a bude narastať obrovský tlak zo všetkých troch strán – zníženie príjmov, zvýšenie výdavkov (napríklad na vyplácanie dávok v nezamestnanosti, ale aj na kompenzáciu stratených príjmov zamestnancov a firiem v dôsledku opatrení vlády) a drahšie a menej dostupné zadlžovanie v budúcnosti. V takejto situácii tak už kozmetické zmeny nestačia a je potrebné povedať, komu vláda reálne bude dávať menej peňazí, aby mohla vykonať nevyhnutné radikálne zníženie svojich výdavkov.

Ešte väčšia ignorácia reality – vláda chce zvýšiť udržateľnosť financií a viac rozdávať

Vzhľadom na to, že v kapitole PVV o rozpočte sa nenachádzajú žiadne konkrétne opatrenia, ktoré by dokázali zásadne zlepšiť fungovanie štátneho rozpočtu, sú vládne financie možno najmenej udržateľné v novodobej histórii Slovenska. Ignorácia reality sa však v PVV stupňuje. Vláda totiž chce dokonca udržateľnosť verejných financií zvýšiť aj oproti súčasnosti, t.j. oproti stavu, keď sa výzvy ohľadom koronakrízy ešte len štátneho rozpočtu začínajú dotýkať:

“Vláda SR výrazne zvýši udržateľnosť a efektívnosť verejných financií aj ekonomický potenciál Slovenska.”

“zlepšíme dlhodobú udržateľnosť verejných financií”

“opatrenia pôjdu ruka vruke s posilnením udržateľnosti verejných financií, vkrátkodobom aj dlhodobom horizonte”

Je to teda podobne absurdná predstava, ako keby si niekto povedal, že začne jesť 5x viac sladkostí, popri tom 3x menej cvičiť, no jeho plán pôjde ruka v ruke s opatreniami na spomalenie priberania.

A navyše popri tom vláda spomína aj možné zvyšovanie výdavkov, t.j. väčšie rozdávanie:

“zvýšime dôchodky pre občanov prijatím dôležitých zmien vo všetkých pilieroch dôchodkového systému”

“získané zdroje budú použité na priority, ktoré majú najvyšší potenciál zvýšiť blahobyt občanov”

Ako vláda plánuje meniť dane

Podľa PVV chce vláda zabrániť celkovému zvyšovaniu daní a odvodov:

Vláda SR vytvorí predpoklady pre zastavenie rastu daňovo-odvodového zaťaženia.

Môžeme len dúfať, že predpoklady na zastavenie tohto rastu budú solídnejšie ako predpoklady na zvýšenie udržateľnosti verejných financií.

Vláda spomína aj konkrétne príklady, v ktorých by mohla dane znížiť:

V priamych daniach zvážime návrat k osvedčenému jednoduchému systému rovnej dane, odstraňujúcej deformácie a zlepšujúce motiváciu priznávať príjmy.

(…) znížením daňovo-odvodového zaťaženia nízko-príjmových skupín obyvateľstva, vrátane posilnenia odpočítateľnej položky pre nízkopríjmových.

Toto je samozrejme chvályhodné a plne zdieľam prístup ekonóma Miltona Friedmana, ktorý kedysi vyhlásil: “Som za škrtanie daní za akýchkoľvek podmienok a s akýmkoľvek ospravedlnením, pre akýkoľvek dôvod, vždy, keď to je možné.”

Vláda však plánuje mnohé dane aj zvýšiť. Napríklad:

V daňovom mixe zvýšime podiel zdaňovania spotreby, majetku a negatívnych externalít, naopak, znížime zdaňovanie ekonomickej aktivity a nerovnomerné zaťaženie sektorov ekonomiky. Budeme podporovať zvýšenie majetkových daní z nehnuteľností

Okrem toho chce vláda napríklad “posilňovať úlohu environmentálnych daní”. Viacero návrhov na zvyšovanie daní navyše bude nepochybne populárnych, keďže na prvé počutie môžu znieť spravodlivo. Napríklad:

Prehodnotíme nahradenie desiatok neprehľadných daňových a odvodových úľav a výnimiek fungujúcich podľa odlišných pravidiel adresnejším a jednoduchším riešením. Analogicky k revíziám výdavkov vyhodnotíme efektívnosť výnimiek a zvýhodnení na strane daní a odvodov, ktoré v súčasnosti dosahujú výšku 1,6 miliardy eur.

Rušenie výnimiek môže byť užitočné, ak však je zároveň spojené so znížením celkových daňových sadzieb. Na dani z príjmu z fyzických osôb napríklad minulý rok štát vybral zhruba 3,3 miliardy eur. Ak by sa mu teda hypoteticky podarilo odstrániť všetky spomínané výnimky v hodnote 1,6 miliardy eur, na ekonomiku by to malo podobne negatívny dopad, ako keby bola z ničoho nič efektívna sadzba dane z príjmu fyzických osôb zvýšená o polovicu.

Takisto vyvinieme maximálnu snahu aplikovať špeciálne dane na ekonomické renty oligarchov, ktoré pochádzajú z lobizmu, korupcie, neférových výhod a nedostatočnej konkurencii. Vláda SR zváži vyššie zdanenie oligopolov a monopolov.

Podobne aj zdaňovanie “oligarchov” a iných osôb a podnikov nazývaných osočujúcimi názvami v konečnom dôsledku poškodí ekonomiku. V tejto súvislosti navyše populizmus zakrýva dva fakty. Po prvé, pokiaľ niekto preukázateľne nadobudol majetok nelegálne, napríklad prostredníctvom korupcie, prakticky nie je možné, aby tento majetok mohol v plnej miere využívať. O také prípady tak v návrhu PVV zjavne ísť nemôže. Ide teda fakticky o prezumpciu viny a vylievanie vaničky aj s dieťaťom – postihovanie “oligarchov” len preto, že niektorých z nich vláda bude podozrievať z nekalej činnosti. Viac o tomto probléme som spomínal vo svojom článku “Programové vyhlásenie vlády: Boj proti korupcii namiesto zníženia priestoru pre korupciu”.

A po druhé, vyšším zdanením subjektov, ktoré nemajú dostatočnú konkurenciu, ako sú napríklad oligopoly alebo monopoly, vláda môže situáciu s týmito subjektmi len zhoršiť. Tieto subjekty nemajú (z pohľadu vlády) dostatočnú konkurenciu kvôli tomu, že pre príliš vysokú regulačnú a daňovo-odvodovú záťaž nie je pre ich potenciálnych konkurentov perspektívne vstúpiť do daného odvetvia.

Zavedenie špeciálnych daní pre existujúce subjekty preto ešte viac zvýši bariéry pre vstup do tohto odvetvia a tak aj zníži pravdepodobnosť, že tieto subjekty raz budú čeliť väčšej konkurencii. Ide tak o obrátené perpetuum mobile – na nízku konkurenciu v dôsledku nadmerných štátnych zásahov vláda reaguje ešte väčšími štátnymi zásahmi, čo má tendenciu konkurenciu ešte viac poškodiť a priniesť volania po ešte väčších štátnych zásahoch.

Populistický boj proti daňovým únikom

Ak je niečo ešte populárnejšie ako zdaňovanie monopolov a oligarchov, je to možno boj proti daňovým únikom. Ten chce vláda tiež zintenzívniť, čo v PVV spomína napríklad takto:

Prioritou je dosahovať medzinárodne porovnateľné výsledky v boji proti daňovým únikom

Budeme budovať analytické kapacity finančnej správyso zameraním na efektívnejší manažment rizík a na podporu adresných opatrení na zvyšovanie efektivity výberu daní. Zároveň budeme každoročne zverejňovať podrobnú správu o veľkosti únikov na jednotlivých daniach a dôvodov únikov. Súčasťou návrhov na ich zníženie bude zohľadnenie behaviorálnych aspektov, na tento účel bude na ministerstve financií zriadený špecializovaný útvar.

Boj proti daňovým únikom však je pre dva dôvody nemenej nebezpečným populizmom. Po prvé, je to ľahšie naplánovať ako reálne uskutočniť. Proti daňovým únikom sa snažili intenzívne bojovať snáď všetky vlády od roku 1993. Predstava, že sa tejto vláde na rozdiel od tých predošlých podarí radikálne znížiť daňové úniky, tak je dosť naivná. Možné to samozrejme je, len otázkou je, za akú cenu.

Už dnes sú totiž aj podnikatelia, ktorí platia dane v plnej výške, šikanovaní rôznymi opatreniami proti daňovým únikom. Od zložitých účtovných, daňových a iných regulácií, cez zákaz používania hotovosti nad určitú výšku, až po fakt, že za prípadné daňové úniky dodávateľa je zodpovedný jeho odberateľ, aj keď on sám vždy platil všetky dane v súlade so zákonom:

“odberateľ ručí za daň svojho dodávateľa, ak dodávateľ daň uvedenú na faktúre nezaplatil alebo sa stal neschopným zaplatiť daň a platiteľ dane (odberateľ) v čase vzniku daňovej povinnosti vedel alebo na základe dostatočných dôvodov vedieť mal alebo vedieť mohol, že daň či už celá alebo jej časť, nebude zaplatená.”

Zdroj: Finančná správa

Navyše, len zákon o dani z príjmu má vyše 200 strán a vyše 100 tisíc slov, pričom jeho kompletná veľkosť je podstatne väčšia. Odkazuje totiž na mnohé ďalšie právne normy, takže len pre pochopenie tohto zákona je potrebné prečítať minimálne desiatky strán iných právnych textov. Neznalosť zákona však neospravedlňuje, a to ani v prípade, keď len tento jeden zákon bol len za posledné dva roky aktualizovaný zhruba 10x.

Ešte intenzívnejší boj proti daňovým únikom tak znamená ešte väčšie sprísnenie povinností, t.j. ešte väčšie zvýšenie regulačnej záťaže, pre tých, ktorí si plnia svoje zákonom dané daňové povinnosti. Koľko ekonomických škôd teda vláde stojí za zvýšenie výberu daní? Je navyše namieste predpoklad, že už súčasné, vyššie spomenuté opatrenia proti neplateniu daní, sú také škodlivé, že sú  kontraproduktívne. Ekonomiku totiž môžu poškodzovať tak veľmi, že v konečnom dôsledku sa vyberie daní menej. Prístup vlády by sa tak dal zhrnúť ako “proti neplateniu daní budeme bojovať, aj keby sme nemali vybrať žiadne dane”.

Okrem toho, aj keby sa vláde podarilo znížiť daňové úniky bez nevyhnutných vedľajších škôd, v žiadnom prípade nejde o žiadne “peniaze zadarmo”. Na firmy, ktoré dnes neplatia dane v plnej miere, by totiž zastavenie únikov malo fakticky presne rovnaký dopad ako zákonné zvýšenie sadzieb daní. Inak povedané, množstvo ich dostupných zdrojov sa zníži a na ich chod to môže mať zásadne negatívny dopad. Je totiž nepopulárnym faktom, že množstvo firiem a pracovných miest pretrváva len vďaka tomu, že si v plnej miere neplnia svoje daňové povinnosti.

Častou reakciou na tento fakt je niečo ako: “Keď nevedia podnikať v súlade so zákonom, nech nepodnikajú vôbec”. No takýto prístup žiadnym spôsobom nerieši spomenuté problémy. Navyše, zatiaľ čo spomenuté firmy dnes platia dane aspoň čiastočne, po krachu, alebo presťahovaní do krajín, kde aktivity ich dodávateľov nemôžu ohroziť ich vlastný majetok, ako u slovenských platcov DPH, štát príde aj o to menšie množstvo daní a odvodov, ktoré platili doteraz. A samozrejme nesmieme zabúdať, že hlavnou aktivitou podnikateľov nie je platenie daní, ale samotné podnikanie. Takže spolu so znížením daňových výnosov, ktorým by utrpel štát, by ekonomika utrpela v dôsledku nižšej konkurencie medzi firmami, ako aj v dôsledku zníženia zamestnanosti.

Boj proti daňovým únikom teda môže byť poctivý a udržateľný len jediným spôsobom – znižovaním administratívnej záťaže a aj samotných sadzieb daní. O tom, že takýto prístup môže zvýšiť výber daní, hovorí nie len teoretická (a v praxi mnohokrát preukázaná) Lafferova krivka, ale aj priame skúsenosti zo Slovenska. Po zavedení daňovej reformy a znížení daňových sadzieb v roku 2004 totiž celkový výber daní stúpol.

Ďalšie ohrozenie rozpočtu – euroval

Vládny rozpočet teda bude pod obrovským finančným tlakom. Okrem problémov, ktoré som spomenul v tomto článku, si mnohé potenciálne problémy vláda plánuje vytvárať aj sama – napríklad rôznymi plánmi zvyšovať výdavky, alebo špekulovaním o zrušení súkromných zdravotných poisťovní, ako som spomínal v článku “Programové vyhlásenie vlády: populizmus v zdravotníctve, za ktorý by sa nehanbil ani Fico”.

No okrem toho, že vlastných rozpočtových problémov bude mať slovenská vláda nad hlavu, bude musieť s vysokou pravdepodobnosťou prispieť aj k riešeniu rozpočtových problémov iných krajín eurozóny. Dnes sa slovenskej vláde peniaze v eurovaloch môžu zdať ako dar z neba a niektorí členovia vlády možno medzičasom nadobudli dojem, že euroval nakoniec bol dobrou vecou (nezabúdajme, že za euroval nehlasoval okrem SaS ani Igor Matovič so svojimi Obyčajnými ľuďmi).

Lenže aj keby euroval mohol byť dobrou poistkou pre prípad, že sa niektorý z členov eurozóny dostane do problémov (ale nemohol, kvôli morálnemu hazardu), je nezmyslom využívať ho v situácii, keď rozpočtovým problémom čelia prakticky všetky krajiny eurozóny. Slovensko možno z eurovalu nejaké peniaze získa, no zároveň vzrastú jeho záruky za iných členov eurozóny a možno aj priame finančné príspevky do eurovalu. Je tak vysoko pravdepodobné, že euroval v konečnom dôsledku finančné zdravie slovenského štátneho rozpočtu zníži. A to je o dôvod viac, aby si vláda ohľadom reformovania rozpočtu neklamala, ale čo najskôr predstavila riešenia na znižovanie výdavkov.

Poctivý prístup v nedohľadne

O tom, ako by mohol vyzerať poctivý prístup nielen slovenskej vlády ku riešeniu koronakrízy, som písal ešte v marci vo svojom článku “Ako boj štátov proti korone poškodzuje ekonomiku a čo s tým robiť”. V skratke – vláda by mala v maximálnej miere zvýšiť ekonomickú slobodu, znížením svojich výdavkov, celkovej administratívnej a daňovej záťaže a podobne. Jedným z najúčinnejších nástrojov môže byť privatizácia štátnych podnikov a iných organizácií v správe štátu. Žiaľ, podobne, ako vláda nechce riešiť korene problémov daňových únikov, ale radšej ich následky, tak ani nechce riešiť korene neefektívneho štátneho vlastníctva, ale namiesto toho chce vykonávať kozmetické zmeny:

“Posilníme a zrýchlime vykazovanie čistého bohatstva štátu s cieľom zlepšiť spravovanie štátnych aktív a pasív. Zefektívnime manažment štátnych podnikov profesionalizáciou ich správy pri dodržiavaní vysokých štandardov zodpovednosti a transparentnosti pri zohľadnení pravidiel platných pre verejné korporácie.”

Populizmus tak žiaľ v PVV vyhráva nad poctivým prístupom takmer na každom kroku.

1,705 celkovo návštev, 1 návštev dnes

1 odpovedí

  1. Avatar
    máj 17, 2020

    “odberateľ ručí za daň svojho dodávateľa, ak dodávateľ daň uvedenú na faktúre nezaplatil alebo sa stal neschopným zaplatiť daň a platiteľ dane (odberateľ) v čase vzniku daňovej povinnosti vedel alebo na základe dostatočných dôvodov vedieť mal alebo vedieť mohol, že daň či už celá alebo jej časť, nebude zaplatená.”

    Ak vyžaduje štát (alebo iná entita) niečo, o čom má dáta, myslím si, že je vhodné, aby poskytol i riešenie.

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*