Ako boj štátov proti korone poškodzuje ekonomiku a čo s tým robiť

Štáty po celom svete, vrátane Číny, možno spočiatku boj proti koronavírusu zanedbali. Dnes však nedostatočnú aktivitu v boji proti koronavírusu možno vyčítať len máloktorému z nich. Nepochybne, mnohé dnešné štátne zásahy sú užitočné, prípadne priam nevyhnutné, vzhľadom na politickú realitu. No nie je možné vylúčiť, že, slovami súčasného amerického prezidenta, štátne zásahy v boji proti koronavírusu budú nakoniec “liečbou horšou ako problém samotný”. V tomto článku sa preto pokúsim ukázať niektoré príklady toho, v čom štátne zásahy prinášajú obrovské riziká a čím by bolo dobré tieto riziká vykompenzovať.

Vylievanie peňazí na ekonomiku ju nerozmrazí

Vlády po celom svete zakazujú prevádzku rôznych podnikov, ktoré nepovažujú za nevyhnutné, prípadne ktorých prevádzku považujú za príliš rizikovú. Ľudia sedia doma, nič nevyrábajú a ekonomika prakticky zamrzla. Vďaka bohu za internet a nové technológie – vďaka nim je možné aspoň čiastočne kompenzovať ekonomické dopady karantény, keďže mnohí ľudia dokážu svoju prácu čiastočne alebo kompletne vykonávať aj z domu.

Ak bude mať korona kríza nejaký benefit, tak to snáď bude práve ukážka toho, že mnohí zamestnanci dochádzajú do práce zbytočne, keďže svoju prácu by mohli vykonávať aj z domu. Rušenie nadbytočných kancelárií tiež zrejme bude aj jedným z populárnych opatrení po ukončení tejto krízy. No aj keď nám práca z domu dokáže pomôcť, zatiaľ všetky ekonomické aktivity zďaleka nahradiť nedokáže.

V tejto situácii prichádza Európska centrálna banka (ako aj iné centrálne banky po svete), ktorá chce ešte masívnejším nalievaním peňazí do ekonomiky zabrzdiť prichádzajúcu ekonomickú katastrofu. Nalievanie nových peňazí do obehu však zlú ekonomickú situáciu nikdy nevyrieši – ani keby rovno dostal každý obyvateľ eurozóny darček 10 000 eur. Pre pochopenie odporúčam prečítať napríklad nedávny status Menej štátu na túto tému.

V čom lacné peniaze pomôžu a v čom uškodia

Centrálne banky tak svojim prístupom môžu dosiahnuť prinajlepšom to, čo vždy – zabezpečenie o niečo väčšej krátkodobej stability a prosperity, na úkor nižšej stability a prosperity z dlhodobého hľadiska. Konkrétne, ako vysvetľuje spomínaný status Menej štátu, v sumáre vydávanie nových peňazí ekonomiku nezlepší. Keď ľudia sedia na zadku a nič nevyrábajú, tak sa jednoducho v ekonomike produkuje menej tovarov a služieb. A keďže výroba musí nutne predchádzať spotrebe, dnešná nižšia výroba nevyhnutne znamená nižšiu spotrebu, a teda aj prosperitu, v budúcnosti.

Z krátkodobého hľadiska však môže nalievanie peňazí do ekonomiky, ktoré fakticky zníži hodnotu peňazí v obehu, pomôcť viacerými spôsobmi. Pomôžu napríklad dlžníkom, keďže dlhy samozrejme nominálne zostanú na rovnakej úrovni, no v reálnom vyjadrení sa znížia, v dôsledku vyššej inflácie. Toto pomôže všetkým dlžníkom, a keďže najväčším dlžníkom v ekonomike je štát, najviac to pomôže jemu. Samozrejme, toto je aj v ideálnom prípade len hra s nulovým súčtom. A o čo viac inflácia pomôže dlžníkom, o to viac uškodí veriteľom.

Podobne vyššia inflácia pomôže fakticky znížiť rôzne zmluvne dohodnuté sumy. Človek síce bude naďalej platiť za nájom v Bratislave nominálne 800 eur mesačne, no v reálnom vyjadrení sa jeho nájom vďaka inflácii zníži. Nesmieme zabúdať na to, že snáď najrozšírenejšou zmluvou je pracovná zmluva. Mnohým zamestnancom po korona kríze síce zostanú fixné, nominálne rovnaké platy, no v dôsledku vyššej inflácie sa fakticky ich výplata zníži. Inak povedané, za rovnaké množstvo peňazí si toho kúpia menej.

To môže pomôcť zamestnanosti, a tak aj ekonomike, keďže znížiť platy infláciou môže byť priechodnejšie ako masívne zmeniť pracovné zmluvy, prípadne masívne zamestnancov prepúšťať. A tak, ako som spomínal, z krátkodobého hľadiska lacné peniaze môžu viesť k vyššej prosperite a stabilite.

Dnešné lacné peniaze a vládne stimuly veštia zajtrajšiu krízu

Popri lacných peniazoch bánk je ekonomika umelo podporovaná aj vládnymi stimulmi. Napríklad nová slovenská vláda aktuálne prišla s najväčšími fiškálnymi stimulmi v histórii – ktoré majú podľa odhadov stáť zhruba miliardu eur mesačne. Fiškálne stimuly pre krachujúce firmy sú štandardne čisté zlo. Ak totiž firma krachuje kvôli tomu, že nedokáže konkurovať efektívnejším firmám, jej udržiavanie pri živote znamená čistú stratu pre ekonomiku.

Toto však nie je ten prípad. Firmám nehrozí krach preto, lebo im konkurujú iné, efektívnejšie firmy, ale preto, lebo v dôsledku karantény majú zakázané vyrábať. Rovnako majitelia neúspešných firiem dnes nemôžu v prípade krachu len tak založiť nové firmy a vyrábať niečo iné. Vládne opatrenia (ktoré pravdepodobne sú prospešné, prípadne dokonca nevyhnutné) im v tom bránia. Preto sú možno finančné kompenzácie z vládnych rozpočtov alebo z nových peňazí centrálnych bánk vo všeobecnosti prospešné (minimálne do určitej miery).

No ani výnimočná situácia nemôže poprieť základnú ekonomickú realitu. Ekonomický rast* stimulovaný vládami alebo centrálnymi bankami totiž je z princípu neudržateľný a dočasný. Prečo tomu tak je som už dávnejšie vysvetlil vo svojom článku “Ústredná plánovacia komisia pre kapitalistické ekonomiky”, prípadne k tejto téme odporúčam niečo si prečítať o Rakúskej teórii hospodárskeho cyklu. Ide tak len o život na dlh – obrazne a vzhľadom na budúce štátne deficity aj doslovne.

*to platí aj v prípade, keď stimuly neprinesú ekonomický rast, ale len znížia ekonomický pokles – napríklad vďaka týmto stimulom sa ekonomika neprepadne o 20%, ale “len” o 10%.

Dočasné a udržateľné ekonomické stimuly

Tieto dočasné ekonomické stimuly by preto mali sprevádzať aj reálne, udržateľné ekonomické stimuly. Inak povedané kroky, ktoré fakticky zvýšia produktivitu ekonomiky, čiže zvýšia schopnosti ľudí zarábať peniaze a tvoriť bohatstvo. Recept na to je jednoduchý, bohato podporený logickými a empirickými dôkazmi – vyššia ekonomická sloboda. Dočasné vládne a monetárne stimuly by preto mali nevyhnutne sprevádzať kroky, ktoré zvyšujú ekonomickú slobodu. Či už znižovanie regulačného zaťaženia, alebo znižovanie štátnych výdavkov.

Snáď nikdy ešte nebolo vhodnejšie rušiť množstvo zo stoviek štátnych organizácií, prípadne privatizovať niektoré z desiatok štátnych podnikov ako je tomu dnes. Tieto kroky by ekonomickej slobode pomohli hneď niekoľkými spôsobmi. V prvom rade, privatizácia štátnych podnikov a organizácií by trvalo znížila štátne výdavky, keďže štát by tieto organizácie nemusel dotovať. V druhom rade, štát by jednorazovo získal za predaj týchto organizácií peniaze, ktoré by mohol využiť buď na zníženie štátneho dlhu alebo daní. A v treťom rade, privatizácia má tendenciu zvyšovať efektivitu daných organizácií, takže ekonomika by fungovala lepšie aj z tohto dôvodu.

Ako sme mohli vidieť už veľa krát v minulosti, dostatočne radikálne zvýšenie ekonomickej slobody dokáže z dlhodobého hľadiska krajinám pomôcť aj z tej najväčšej biedy. Pri poctivej privatizácii a deregulácii by tak na tom slovenská ekonomika napríklad 5 rokov od skončenia korona krízy mohla byť oveľa lepšie ako pred ňou. Ekonomická sloboda v priebehu niekoľkých desaťročí pomohla krajinám ako sú napríklad Hong Kong, Singapur a mnohé ďalšie, dostať sa z chudobných krajín tretieho sveta medzi najbohatšie krajiny na svete. Slovenská ekonomika nebude potrebovať až taký veľký skok, a preto ani nebude potrebné na prosperitu čakať desaťročia.

Nebude to až také zlé

Počas aktuálnej krízy sa významne obmedzila ekonomická sloboda. Je pravdou, že niektoré krajiny sa môžu v boji proti koronavírusu odtrhnúť z reťaze, a buď obmedziť ekonomickú slobodu príliš drasticky už dnes, alebo ju môžu obmedzovať príliš dlho. Áno, v niektorých krajinách sa ekonomická sloboda nevráti na úroveň pred krízou roky a v niektorých možno nikdy. No napriek tomu verím, že aj po kríze budú existovať krajiny, v ktorých bude ekonomická sloboda vysoká. Tie tak môžu slúžiť jednak ako príklad pre menej slobodné štáty (trebárs ako krajiny Západu pre krajiny RVHP počas socializmu), ale aj ako útočisko pre ľudí a firmy, ktorí chcú žiť slobodnejší život.

Áno, v dôsledku krízy budeme významne chudobnejší. No pokiaľ sa štáty neodtrhnú z reťaze až príliš, nepôjde o chudobu, v dôsledku ktorej by ľudia nemali čo jesť, skôr ľudia budú menej často chodiť na dovolenky, menej často kupovať nové televízory a autá a podobne. Napriek všetkému sa dnes nachádzame v stave najväčšieho nadbytku v histórii ľudstva. Počas drvivej väčšiny histórie ľudstva nebolo samozrejmé mať zabezpečené ani len základné ľudské potreby.

Dnes, počas najväčšej pandémie za celé generácie, nehrozí nedostatok jedla a nehrozí ani obmedzenie prívodu vody, elektriny a plynu. Rovnako korona nebude viesť k zbúraniu obrovského množstva bytov a domov, na Slovensku a ani v iných krajinách. Nech bude akokoľvek, ľudia sa už nevrátia do čias pred sto rokmi, keď v jednom maličkom a biednom dome bežne bývali aj 2-3 generácie ľudí.

Dnešnú realitu nadbytku vo svojom novom článku dobre opísal Juraj Bednár:

Pred rokom 1600 vo väčšine sveta viac ako polovica ľudí pracovala nejakým spôsobom v poľnohospodárstve – teda na produkcii potravín.

Vďaka technológiám, kapitálovému bohatstvu (strojom, efektivite poľnohospodárstva) sme teraz vo väčšine krajín výrazne pod 5%. To znamená, že menšina (menej ako 5%) ľudí dokáže produkovať potraviny tak efektívne, že väčšina ľudí môže robiť niečo iné.

Tým nechcem povedať, že kríza nebude bolieť alebo nikto nebude hladovať, ale efektivita je tak vysoká, že toto bohatstvo nedokáže zmiznúť. Ak má niekto traktor a pole, môže pestovať zeleninu bez ohľadu na to, koľko má „peňazí“ – skutočné bohatstvo sú totiž vzácne zdroje, nie papieriky s obrázkami mŕtvych prezidentov a historicky významných miest.

Individuálne konanie je prvoradé

Netreba tiež zabúdať na to, že obzvlášť v bohatých krajinách západného sveta (medzi ktoré zaraďujem aj Slovensko), oveľa viac ako na aktuálnom výkone ekonomiky a úrovni štátnych zásahov záleží na konkrétnom konaní individuálneho človeka. Áno, ak bude ekonomika v kríze, existujúce firmy budú krachovať a nové firmy budú vznikať zriedkavejšie. No je len na mne, či sa pustím do nejakého projektu, budem ho rok alebo niekoľko rokov prispôsobovať trhovým signálom a nakoniec ho spustím.

Áno, štát rozhoduje, či mi príjem zdaní 9 percentami, 19 percentami alebo 79 percentami. Lenže ja rozhodujem o tom, či to bude 9, 19 alebo 79 percent z 1000 eur mesačne alebo z 20 000 eur mesačne. Na ekonomiku a štát má jednotlivec vo všeobecnosti len veľmi malý vplyv. No oveľa väčší vplyv má na svoj vlastný život.

A aj napriek tomu, že mnohí ľudia sú dnes prinútení zostať doma, majú obrovské množstvo nástrojov na rozvoj. Môžu napríklad začať cvičiť, zmeniť stravu, začať meditovať, alebo dokonca už dnes budovať “kapitál”, ktorý môžu speňažiť po odznení krízy (a v ideálnom prípade už počas nej). Či už ide o tvorbu nejakého podnikateľského projektu, alebo trebárs naučiť sa nový jazyk alebo naučiť sa programovať. Som presvedčený o tom, že človek, ktorý je dnes zavretý s počítačom a internetom doma, má oveľa viac možností na rozvoj ako mali ľudia len o jedinú generáciu skôr, keby sa mohli voľne pohybovať. Dohľadná doba preto bude zrejme ťažšia, no z dlhodobého hľadiska som optimistom.

A budem o to väčším optimistom, o čo disciplinovanejší budú ľudia pri dodržiavaní karanténnych opatrení. Keďže čím skôr sa podarí koronavírus poraziť, alebo dostať na zvládnuteľnú úroveň, tým skôr budeme môcť začať rušiť existujúce ekonomické obmedzenia a normálne žiť.

1,496 celkovo návštev, 1 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

2 odpovedí

  1. Avatar
    marec 30, 2020

    Dakujem! Hovorite mi z duse. Nastastie vy to viete aj putavo a vystizne sformulovat!

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

  2. Avatar
    marec 30, 2020

    dobre napisane

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*