Viac odpadu vo svete problémom nie je. Boj proti nemu môže byť

SME minulý týždeň zverejnilo sériu článkov, v ktorých holandský fotograf Kadir Van Lohuizen predstavuje svoj pohľad na klimatické zmeny a situáciu s odpadmi vo svete. Lohuizenove fotky ukazujú skládky odpadu po celom svete, ako aj rôzne štádiá spracovania odpadu. Tieto fotky majú byť podľa SME ukážkou toho, že svet smeruje k apokalypse. Ako totiž končí varovný článok SME o odpade:

“Ak sa svet nezačne zamýšľať nad znižovaním odpadu a bude k nemu pristupovať ako k zdroju, ďalšie generácie sa utopia vo vlastnom odpade.”

Našťastie, problémy s tvorbou odpadu vo svete článok významne preceňuje a v skutočnosti žiadna apokalypsa nehrozí. Riešenie tohto, ako je ukázané nižšie do veľkej miery vykonštruovaného problému, môže byť navyše v mnohých prípadoch kontraproduktívne a paradoxne viesť k plytvaniu zdrojov. Niektoré návrhy na riešenia problémov s odpadom by tak mohli byť do istej miery samonapĺňajúcim sa proroctvom, keďže by svet mohli priblížiť k apokalyptickým víziám o svete zaplavenom odpadom.

 

Manipulácia ako pracovná metóda

Vyzerá to tak, že v SME majú dvojaký meter na boj proti fake news a manipulácii. V článkoch s Lohuizenom sa totiž objavilo viacero zásadných faktických chýb, prípadne zavádzania.

Zavádzajúca je navyše samotná práca Lohuizena už z princípu. Jeho práca je totiž založená na čisto anekdotickom základe – fotí náhodne (alebo starostlivo) vybrané miesta, ktoré nejakým spôsobom majú reprezentovať celkový vývoj situácie vo svete. Je to podobné, ako keby som odfotil teplomer v chladnejší letný deň a povedal, že je to ukážka toho, že ku klimatickým zmenám nedochádza. Koniec koncov, ako Lohuizen priznáva, manipulatívnosť jeho fotenia nie je náhodná, ale cielená. Ako totiž v rozhovore SME uviedol:

“Pravdaže. My novinári máme takú chybu, že si vopred predstavujeme, ako by naše reportáže mali dopadnúť.

Určíme si, ako majú vyzerať a čo nimi chceme povedať. Musíme mať aspoň základný scenár, nemôžeme vyjsť do terénu nepripravení. Lenže keď sa na tento scenár príliš upneme, môže sa stať, že veci budeme siliť.

Až na mieste predsa zistíme, aký je rozdiel medzi našimi predstavami a tým, čo si reálne môžeme zo svojej cesty priniesť. Treba sa prispôsobiť. Ani to sa však niekedy nedá. Ak idem na miesto a zistím, že ten naskicovaný príbeh odtiaľ neprinesiem, nesilím to. Jednoducho odídem.”

Inak povedané – Lohuizen má predstavu o tom, ako na nejakom mieste nafotí “dôkazy” o úpadku sveta. Ale keď tam príde a tieto “dôkazy” úpadok sveta neukazujú, Lohuizen “jednoducho odíde”. Jeho fotografie tak ukazujú len jednu, tú negatívnu, časť reality a z princípu tak nikdy nemôžu dokázať, že svet sa zlepšuje.

Lohuizen tiež hovorí o tom, ako sa snaží manipulovať fotky farbami. Čiernobiele fotky totiž podľa neho nemusia vyvolať dostatočne znepokojivý pocit:

“Projekt stúpajúcich morí si však vyžiadal farbu, aby lepšie vynikli kontrasty. Keď ste totiž niekde v Pacifiku a fotíte jeden z tých utešených ostrovov, pri zábere z väčšej diaľky vyzerajú biele pláže bezchybne a podmanivo.

Keď sa však priblížite, vidíte niečo celkom iné a ten pohľad na zaplavené oblasti je skľučujúci. Aby ste dokázali verne zachytiť kontrast medzi vzdialenou krásou a utrpením zblízka, potrebujete farbu.

Podobne to bolo aj pri projekte Wasteland. V čiernobielom vyhotovení neboli zábery na hory plastov vôbec také znepokojivé ako skutočnosť.

Nevyvolávali ten pocit, ktorý som mal, keď som sa na hromadu odpadkov pozeral vlastnými očami. Tento pocit dokázali vzbudiť až fotky, na ktorých odpadky hýrili farbami.”

Sám pritom priznáva, že práve čiernobiela fotka zvýrazňuje podstatu:

Myslím si, že lepšie fotím čiernobielo, vtedy vypnem farebný filter aj vo vlastných očiach. Čiernobiela fotka zvýrazňuje podstatu, všetko nepodstatné čiastočne alebo úplne odfiltruje.

No podstata zjavne nie je dôležitá, tá zrejme len odpútava pozornosť. Dôležité nie sú fakty a celkový stav vo svete. Dôležité je to, ako znepokojený je človek, keď bez vhodného kontextu vidí na fotkách hory odpadu.

Lohuizen tiež hovoril aj o tom, ako sa katastroficky mení počasie v Amsterdame:

“My sa do reality prebúdzame až teraz, keď už extrémy počasia zažívame tiež. V Amsterdame je síce august najteplejší mesiac v roku, ale priemerná teplota sa pohybuje okolo 17 stupňov Celzia. Minulý týždeň tam bolo 32 stupňov.”

Áno, Lohuizen má pravdu, že v Amsterdame bolo v auguste 32 stupňov. Lenže to bola len najvyššia teplota počas jediného dňa v auguste. Aký význam, okrem manipulovania, teda má porovnávať tieto dva údaje, je mi neznáme. Reálna priemerná teplota tento rok v auguste v Amsterdame dosiahla 19 stupňov, čo je viac ako dlhodobý priemer, ale nie je to také dramatické.

 

Skládky nezaplavia svet odpadom

Jedným z hlavných problémov, na ktorý kritici “nadmernej” produkcie odpadu upozorňujú je to, že pokiaľ je odpad uložený na skládkach, zaberá miesto a prípadne aj poškodzuje životné prostredie únikmi škodlivých látok do pôdy alebo ovzdušia. Skládkovanie odpadu tak má byť neudržateľná aktivita, keďže odpad by nakoniec zaplavil celú planétu a ľudia, ktorí by sa náhodou “neutopili vo vlastnom odpade”, by trpeli, keďže by museli bývať blízko skládky odpadu.

Našťastie, realita opäť nie je taká dramatická. Ako príklad si zoberme USA, v ktorých je produkcia odpadu na obyvateľa zásadne vyššia ako vo väčšine ostatného sveta. Ak by USA od dnešného dňa nerecyklovali ani jeden kilogram odpadu a všetok odpad by len skládkovali, odpad za 1000 rokov by sa dal uložiť na skládkach s rozlohou len 2500 štvorcových míľ.

Vzhľadom na to, že celkové územie USA má 3 794 083 štvorcových míľ, by tak išlo len o 0,066% celkového územia, čiže zhruba o tretinu menej ako tisícinu územia USA. Spomenutých 2500 štvorcových míľ navyše predpokladá, že populácia USA sa zdvojnásobí a spolu s ňou aj tvorba odpadu. Ani pri nerealistickom predpoklade nulovej recyklácie a ani v krajine, ktorá produkuje mimoriadne množstvo odpadu na obyvateľa, tak žiadne zaplavenie odpadom nehrozí.

Lohuizen však poukazuje na to, že okrem problému s tým, že odpad zaberá miesto, najmä otvorené skládky škodia životnému prostrediu:

“Ani netreba pripomínať, že najmä otvorené skládky majú závažné environmentálne dosahy v dôsledku vypúšťania metánu. Škodlivé je aj otvorené spaľovanie pre jeho negatívne vplyvy na životné prostredie a zdravie.”

Takéto zdraviu škodlivé skládky alebo spaľovne sa však vyskytujú najmä v chudobných krajinách. V bohatších krajinách skládky odpadu životnému prostrediu často neškodia prakticky vôbec. Modernejšie skládky navyše dokážu zachytiť spomínaný metán, ktorý sa v nich tvorí a využiť ho na výrobu elektrickej energie. Terminológiou Lohuizena – odpad sa stáva zdrojom aj pri jeho skládkovaní.

Navyše, ani necelá tisícina územia USA by v prípade tisícročného skládkovania nebola nevyužiteľnou. Bežnou praxou pri moderných skládkach totiž je to, že po ich naplnení sa zapečatia, aby do okolitého prostredia nemohli uniknúť škodlivé látky, a následne sa môžu zasypať hlinou a využiť napríklad ako golfové ihrisko, lyžiarska zjazdovka, parkovisko, alebo na iné účely.

Nie celkom vzdialená predstava, že buď budú ľudia odpad “ekologicky” recyklovať, alebo odpad skončí na zdraviu škodlivých skládkach prípadne v spaľovniach, tak je falošnou dilemou. Škodlivé skládky v chudobných krajinách rozhodne nebudú nahradené drahým recyklovaním, pri ktorom aj tak veľká časť odpadu končí opäť len na skládkach. Realistickejšou alternatívou pre tieto krajiny sú modernejšie skládky, prípadne spaľovne. Napríklad ako spaľovne, ktoré v Tokiu fotografoval aj Lohuizen. Tie sú voči životnému prostrediu také šetrné, že ich je možné stavať aj v husto osídlených oblastiach, bez obáv o zdravie ľudí:

“Spaľovňa Toshima je jedna z mnohých spaľovní v centrálnom Tokiu. Mesto Tokio vyhlasuje, že sú natoľko sofistikované, že je úplne bezpečné stavať ich v husto obývaných mestských oblastiach, a nepredstavujú žiadne zdravotné riziko. “

Stále zvyšujúca sa produkcia odpadu tak rozhodne nepredstavuje riziko, že svet bude zaplavený odpadom.

 

Šetrenie zdrojov pre budúce generácie

Druhým z dvoch hlavných problémov, na ktorý kritici “nadmernej” produkcie odpadu upozorňujú je to, že vysoká tvorba, prípadne nízka recyklácia odpadu vedie k vyčerpávaniu obmedzených zdrojov. To pripravuje ľudí v budúcnosti o suroviny a zároveň to vedie k väčšej spotrebe energií a iných zdrojov dnes.

V prvom rade, napriek násobnému nárastu svetovej populácie a zároveň spotreby na obyvateľa planéty, sú dnes suroviny dostupnejšie ako pred 200 rokmi, prípadne ako počas celej predošlej histórie. Ceny surovín, očistené o infláciu, totiž v priebehu času klesajú.

Aj to je dôvod, prečo ekológ Paul Ehrlich prehral stávku s ekonómom Julianom Simonom. Ehrlich totiž, podobne ako ekológovia dlhodobo pred ním a po ňom, vyhlasoval, že ceny surovín v budúcnosti stúpnu. V roku 1980 ho tak Simon vyzval, aby sa za svoju predpoveď postavil aj finančne a aby si vybral akékoľvek suroviny a akýkoľvek budúci dátum, vzdialený viac ako 1 rok, a v prípade, že ceny týchto surovín stúpnu, Simon mu dá 10 000 dolárov. V prípade prehry mal Ehrlich zaplatiť Simonovi.

Ehrlich si vybral meď, chróm, nikel, cín a volfrám. Stávka sa uzavrela k 29. septembru 1980, pričom k vyhodnoteniu malo dôjsť o 10 rokov neskôr. Ehrlich nakoniec stávku kompletne prehral, keďže cena všetkých 5 surovín klesla a v prípade cínu a volfrámu dokonca o viac ako polovicu.

Samozrejme, množstvo materiálnych surovín na tejto planéte je obmedzené. No to, ako efektívne, a či vôbec, budú využívané, záleží od tej najdôležitejšej “suroviny” – ľudskej mysle. Len vďaka nej je možné prírodné zdroje využiť na produktívne účely. Napríklad ropa bola počas prakticky celej ľudskej histórie len čiernou a smradľavou tekutinou, ktorá ľuďom neprinášala žiadny úžitok. No dnes, len vďaka inteligencii ľudskej mysle, ropa slúži, či už priamo alebo nepriamo, miliardám ľudí na svete.

Trh navyše prirodzene vedie ľudí k šetreniu zdrojov. Vyššia vzácnosť surovín sa totiž odrazí vo vyšších cenách týchto surovín, čo vedie k niekoľkým veciam:

  1. Ľudia spotrebovávajú menej danej suroviny a používajú, prípadne hľadajú k danej surovine alternatívy
  2. Vyššia cena suroviny motivuje k vývoju efektívnejších ťažobných technológií, vďaka ktorým je možné získať z daného zdroja viac surovín ako predtým
  3. Vyššia cena suroviny motivuje aj k využívaniu alebo hľadaniu ložísk surovín, ktoré dovtedy nebolo rentabilné využívať alebo hľadať
  4. Nakoniec – vyššia cena danej suroviny motivuje ľudí, aby ju sami od seba, čiže bez donútenia vlády a bez pocitu sebaobetovania, prirodzene viac recyklovali

Tieto princípy vedú k samoregulačnému systému, ktorý prakticky vylučuje nadmerné vyčerpávanie zdrojov v stave, kde je solídna ochrana súkromného vlastníctva a vláda trh príliš nedeformuje. To je tiež dôvod, prečo sa napríklad ropa mala minúť už nespočetne veľa krát, no v skutočnosti sa zrejme neminie nikdy.

Snaha o šetrenie zdrojov pre budúce generácie tak nie je potrebná. Tento proces totiž prebieha automaticky a jeho nepochopenie znamená to, že fakticky budúcim generáciám bude zanechaných menej zdrojov. Obhajcovia netrhového (čiže s iným ako ziskovým cieľom, pričom zisk znamená, že človek premenil existujúce zdroje na zdroje vyššej hodnoty) šetrenia materiálnych zdrojov sú totiž na zlej strane histórie. Trendy v priebehu ľudskej histórie sú jasné – ceny materiálnych surovín klesajú, zatiaľ čo ceny ľudských zdrojov stúpajú. Netrhová recyklácia tak využíva stále drahšie zdroje na “šetrenie” stále lacnejších zdrojov.

 

Samonapĺňajúce sa proroctvo

Nie je preto práve netrhová recyklácia nezodpovedným drancovaním najmä, no nielen ľudských zdrojov, na úkor budúcich generácií? Nehovoriac o tom, že práve takýto prístup môže viesť k tomu, že ľudia skutočne budú zaplavení odpadom. Z dôvodov rôznych “ekologických” iniciatív totiž ľudia majú doma často niekoľko smetných košov (na plast, papier, kovy, sklo, zmiešaný odpad, potravinový odpad,…) namiesto jedného a v rámci “ekologického” prístupu sa tiež často znižuje frekvencia odvozu odpadu.

Ľudia sú tak obklopení (zaplavení?) nie len väčším množstvom odpadu, ale aj po dlhší čas. To ich vracia do minulosti, keď sa nie z ekologických rozmarov, ale kvôli reálnym materiálnym obmedzeniam ľudia nemohli efektívne zbavovať odpadu (napríklad výkalov) zo svojho okolia, čo viedlo k šíreniu rôznych chôrob. Takýto stav je možné do veľkej miery ešte stále vidieť v chudobných krajinách.

Navyše, recyklácia samotná je výrobným procesom. Na recyklovanie surovín je potrebné používať viac smetiarskych áut, ktoré v sumáre spália viac nafty a na výrobu ktorých sa spotrebovalo viac surovín. Je potrebné postaviť triediace strediská a nakoniec miesta, kde sa bude vytriedený odpad transformovať na použiteľné suroviny. Zároveň sa mrhá obrovské množstvo ľudských zdrojov, keď ľudia venujú svoj čas triedeniu a inému spracovávaniu odpadu doma.

V prípade, keď recyklácia prebieha len vďaka štátnym dotáciám alebo reguláciám (napr. ľudia musia povinne separovať odpad), to znamená, že všetky tieto veci dokopy spotrebujú viac vzácnych zdrojov ako by spotrebovalo vyhodenie daného odpadu a následne vytvorenie nových surovín. Koľko ropy, ľudského času a iných zdrojov sú ľudia ochotní obetovať na zrecyklovanie jednej plastovej fľaše? V stave, keď vláda spomínanými dotáciami a reguláciami izoluje recykláciu od trhových signálov, neexistuje žiadny limit, aký by toto plytvanie mohlo dosiahnuť.

Navyše, toto potemkinovské “šetrenie zdrojmi” z dlhodobého hľadiska znamená menej reálne ušetrených zdrojov. V prvom rade samozrejme kvôli tomu, že zdroje vyplytvané pri netrhovom recyklovaní by sa využili na riešenie prioritnejších problémov. A v druhom rade kvôli tomu, že štát bráni vzniknutiu reálneho trhu s recyklovaním surovín, a tak aj hľadaniu spôsobov recyklovania, ktoré by mohli zdroje šetriť skutočne, čiže aj bez pomoci vlády. Dostávame sa tak k tomu, že nie odpad samotný, ale neuvážený boj proti odpadu sám plytvá zdrojmi a vracia ľudí v tom najhoršom možnom zmysle do minulosti.

Pripomína to tak vtip:

– Čím svietili socialisti pred tým, ako svietili sviečkami?

– Elektrinou

905 celkovo návštev, 2 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

Zatiaľ bez komentárov.

Tento článok zatiaľ nik nekomentoval.

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*