Menej štátu

Experti koalície PS/Spolu na vzdelávanie, vedu a inovácie minulý týždeň predstavili článok s názvom “Slovenský inštitút technológií a inovácií – nový motor pre Slovensko”. V ňom predstavujú typické, tisíckrát opakované reči o tom, ako Slovensko nemá byť montážnou dielňou, ale má sa vo svete presadiť inováciami.

No žiaľ, len pri rečiach to nezostáva. PS totiž v článku prichádza s nápadmi, ako by inovácie mal podporovať štát, napríklad aj prostredníctvom vytvorenia spomínaného “Slovenského inštitútu technológií a inovácií” (SITI). A ako to už pri návrhoch PS býva, aj tento prístup je založený na veľkej naivite, keďže ignoruje nielen základnú logiku, ale aj historické skúsenosti. Z nich pritom vyplýva, že akákoľvek snaha štátu podporovať inovácie môže dosiahnuť akurát tak presný opak, čiže menšie množstvo reálnych inovácií.

Čo prinesie nový inštitút

“V horizonte tri až päť rokov SITI môže dosiahnuť reálne výsledky: nové pracovné miesta mimo Bratislavy, vyššiu pridanú hodnotu práce v slovenských firmách, väčšie prepojenie na aktuálne medzinárodné trendy vo výskume a vývoji.”

“Na ekonomický rozvoj celej krajiny sú potrebné finančné stimuly, ale bez chápania silných a slabých stránok jednotlivých regiónov takto „investované“ peniaze vyhadzujeme von oknom. “

Ciele SITI samozrejme vyzerajú dobre. Kto by už len nechcel nové pracovné miesta, vyššiu pridanú hodnotu práce, alebo väčšie prepojenie na aktuálne trendy? Problémom je však to, že dané “finančné stimuly” na podporu SITI alebo podobných programov PS môže čerpať jedine z vybraných daní občanov. O čo viac by teda PS podporovalo výskum a tvorbu pracovných miest, o to menej peňazí by na tvorbu pracovných miest zostávalo podnikateľom a iným ľuďom v súkromnom sektore.

Podnikatelia pritom vytvárajú pracovné miesta a financujú výskum, po ktorých je na trhu reálny dopyt, a teda majú tendenciu byť udržateľné a prospešné. Štátne investície však z definície podporujú výskum a pracovné miesta, po ktorých na trhu dopyt nie je, a teda nemajú tendenciu byť v relatívnom porovnaní s aktivitami súkromného sektoru ani udržateľné, ani prospešné. Podnikatelia na trhu sú viazaní neúprosnými mechanizmami zisku a straty. Ak by teda nejaký podnikateľ na trhu dlhodobo investoval do aktivít, na ktoré spotrebuje viac zdrojov ako vytvorí, postupom času by skrachoval a jeho miesto by nahradili podnikatelia, ktorí zdroje využívajú lepšie.

Pri štátnych projektoch však môže k plytvaniu dochádzať aj dlhodobo, a tieto projekty nielen, že môžu vo svojom fungovaní pokračovať, ale politici môžu tvrdiť, že sú úspešné. Úspechy štátnych investícií totiž je možné vidieť pomerne jasne. To, čo tak jasne vidieť nie je, však sú takzvané náklady obetovaných príležitostí. Inak povedané, ako by bola životná úroveň ľudí zvýšená v prípade, ak by štát ľuďom zobral menej peňazí prostredníctvom daní a ľudia by mohli tieto peniaze využiť podľa vlastného uváženia. Tento základný ekonomický omyl ešte v 19. storočí popísal francúzsky ekonóm Frédéric Bastiat ako tzv. Klam rozbitého okna:

Sú podobné inštitúty v zahraničí úspešné?

Práve v dôsledku Klamu rozbitého okna sú aj experti PS presvedčení o tom, že podobné projekty štátneho investovania fungujú aj v zahraničí:

“SITI nebude ďalšia zbytočná inštitúcia. Stačí sa pozrieť do zahraničia a je jasné, že podobné pracoviská výborne fungujú v iných vyspelých ekonomikách. U nás zatiaľ chýba.“

Konkrétne to autori ilustrujú aj na príklade Fraunhoferovej spoločnosti (FS):

“Medzi zahraničné inšpirácie pre SITI patrí Frauenhoferova spoločnosť pre podporu aplikovaného výskumu, ktorú po vojne založili nemecká a bavorská vláda so zástupcami priemyslu a vedy. Dnes je s vyše 25-tisíc zamestnancami na 40 miestach po celom Nemecku najväčšou organizáciou pre aplikovaný výskum v Európe. Majú záber od nanotechnológií po obranu, ročne vyprodukujú stovky patentov a vyvinuli napríklad formát MP3.”

Tieto úspechy FS sú pekné. No to, čo nevidíme je to, koľko nezmyselných projektov museli daňoví poplatníci financovať na každý jeden projekt, ktorý bol prospešný. Preto tiež nevidíme to, o aké prospešné projekty bol svet ukrátený, v dôsledku financovania FS. Koniec koncov, ročný rozpočet FS má aktuálne výšku zhruba 2,6 miliardy eur. To, že za tieto peniaze FS vyprodukuje rôzne hodnotné projekty, tak nie je prekvapivé.

Nový inštitút zhorší uplatnenie (nielen) mladých 

Pri založení SITI tiež experti PS dúfajú, že pomôže aj mladej generácií, ktorá kvôli frustrácii hľadá uplatnenie v zahraničí:

“Vybudovanie SITI by malo byť aj signálom pre našu frustrovanú mladú generáciu, ktorá húfne hľadá uplatnenie v zahraničí, že aj doma majú perspektívu a že Slovensko sa stane významným európskym hráčom.”

Je pravdou, že SITI môže prispieť k vytvoreniu pracovných miest, v dôsledku ktorých sa niektorí frustrovaní mladí ľudia zo zahraničia vrátia, prípadne doň neodídu. No o čo viac bude pracovné miesta a iné úspechy SITI podporovať štát, o to menej peňazí zostane podnikateľom na tvorbu iných pracovných miest. Menšia frustrácia niektorých mladých tak bude nevyhnutne vykúpená ešte väčšou frustráciou iných, ktorým sa v dôsledku spomínaných chýbajúcich pracovných miest na Slovensku sťaží uplatnenie. V sumáre tak budú do zahraničia odchádzať ešte väčšie húfy mladých, a nie naopak.

Ako štát rozhodne, kde bude investovať?

Podnikatelia majú na trhu spomínané mechanizmy zisku a straty, vďaka ktorým vedia, ktoré projekty majú väčší potenciál a ktoré menší. Prioritu tak samozrejme majú investície do projektov s vyšším výnosom a v projektoch, ktoré sú stratové, sa (úspešní) podnikatelia snažia nepokračovať.

Naproti tomu rozhodovanie štátu je podstatne komplikovanejšie. Predstavitelia štátu v inštitútoch ako je SITI totiž nie len, že musia tipovať, ktoré projekty v SITI podporiť, ale musia tipovať aj to, koľko daní venujú na SITI a koľko na iné aktivity. Je dobré podporiť 20 inovatívnych projektov v SITI, alebo radšej postaviť 50 kilometrov diaľnic? Je lepšie postaviť jednu nemocnicu, alebo 5 škôl? A ako som uviedol vyššie, keďže pri štátnych investíciách chýba mechanizmus zisku a straty, štát môže zle investovať aj dlhodobo a napriek tomu to môžu politici prezentovať ako úspech. Centrálne plánovanie štátu tak je v skutočnosti skôr centrálnym plánovaním chaosu.

Experti PS však tento odveký problém nemožnosti ekonomickej kalkulácie chcú riešiť mimoriadne naivným spôsobom:

„SITI bude podporovať inovácie podľa priorít, ktoré vyplynú z celonárodnej diskusie. V nej si musíme povedať, v čom presne chceme byť svetoví. Nemôžeme si túto ambíciu klásť vo všetkých oblastiach, ale v niekoľkých na to máme.“

Aké jednoduché. Stačí si povedať, v čom chceme byť svetoví a verejne o tom diskutovať. Dobré je aj to, že všetkým tým, ktorí si myslia, že Slovensko môže byť svetové vo všetkých oblastiach, PS pripomína, že tak môže byť len v niekoľkých oblastiach.

V čom by vôbec bola pridaná hodnota SITI?

Ohľadom SITI tak má PS naivné, no vysoké očakávania. Okrem vyššie uvedených vecí text spomína napríklad aj toto:

“ (SITI) Bude môcť aj investične vstupovať do inovatívnych podnikov, ktoré v jeho portfóliu vzniknú.”

“(…)Súčasťou SITI budú aj regionálne inovačné centrá, ktoré zastrešia a podporia inovácie na lokálnej úrovni. Môžu zriaďovať vedecké parky, kreatívne štvrte, centrá rýchlej produkcie prototypov pre inovačné firmy, testovacie centrá atď.”

Pozrime sa bližšie na to, čo konkrétne PS myslí. Niektorí ľudia založili, prípadne práve plánujú založiť zdanlivo inovatívne firmy. Na financovanie založenia alebo rozšírenia firiem hľadajú peniaze na trhu, u investorov. Tieto peniaze sa im však nepodarí získať, a preto ich podporí SITI. Na základe čoho by však SITI vedelo posúdiť inovatívny potenciál firiem lepšie ako spomínaní investori? SITI totiž nebude mať oproti týmto investorom žiadne relevantné informácie a ani iné možnosti. Bude však mať jednu kľúčovú nevýhodu. Na trhu totiž majú tendenciu byť úspešnejší investori tým viac, čím lepší sú v odhadovaní potenciálu firiem. Tí, ktorí sú vo svojich odhadoch dlhodobo úspešní, tak majú viac peňazí na investovanie, zatiaľ čo tí menej úspešní majú peňazí na investovanie menej, prípadne skrachujú.

SITI však svoje zdroje nezíska na trhu, teda učením sa toho, čo fungovať môže a čo nie. Oproti úspešným investorom tak predstavitelia SITI budú mať menej cenných, priamo relevantných skúseností, a budú tak mať tendenciu byť menej úspešní. Inak povedané, budú mať tendenciu viac peňazí vyplytvať ako zhodnotiť.

Štátne investície zabíja aj byrokracia a formalizmus

Vyššie spomínaný problém zosilňuje aj fakt, že projekty financované štátom sú spojené s nevyhnutnou byrokraciou. V prvom rade ide o administratívne náklady spojené s výberom daní na podporu “inovácií”. Ak by teda aj náhodou inštitúty ako SITI boli presne rovnako úspešné ako investori, ktorým od úspešnosti investovania závisí živobytie, projekty SITI by boli už len kvôli týmto nákladom čistou stratou.

Problémom je však aj byrokracia pri samotnom prideľovaní peňazí na “inovatívne” projekty. Ak by totiž boli peniaze na tieto projekty prideľované pomerne voľne, je pravdepodobné, že by dochádzalo k ich zneužívaniu. Ak by naopak boli spojené s prísnymi pravidlami, zvýšili by samotné náklady na vytváranie týchto projektov a tak by výskumníci čas, ktorí by inak venovali samotnému výskumu, museli venovať vykazovaniu spĺňania byrokratických pravidiel. To, akú absurdnú úroveň to môže dosiahnuť, napríklad pred pár rokmi naznačil v rozhovore pre SME molekulárny biológ Peter Celec:

“Momentálne najmä vypisujeme úradnícke formuláre a snažíme sa prežiť rôzne ministerské kontroly. To je pomaly väčšina nášho pracovného času.”

Byrokratický prístup, v dôsledku absencie komplexnejších signálov zisku a straty, pritom často nabáda k posudzovaniu úspechu podľa formálnych kritérií. Vo vede to často býva napríklad počet citácií alebo množstvo vydaných patentov. Aj jedným z kľúčových znakov úspechu Fraunhoverovej spoločnosti je podľa autorov PS spomínaný počet vydaných patentov:

“Majú záber od nanotechnológií po obranu, ročne vyprodukujú stovky patentov a vyvinuli napríklad formát MP3. “

Množstvo vydaných patentov a citácií, množstvo konferencií, ktorých sa výskumníci zúčastnili a podobne, často skutočne súvisí aj s vyššou pridanou hodnotou daných výskumníkov. No nie je medzi nimi priame prepojenie. Výskumníci teoreticky môžu chrliť patenty ako na bežiacom páse, ale ak skončia len v šuflíku a nenájdu uplatnenie na trhu, je to len plytvanie peniazmi, ako aj časom daných výskumníkov.

Ohľadom patentov

K patentom ešte malá odbočka. Tento štátny výmysel je fakticky len legalizovaným monopolom a nie len na základe logiky, ale aj empirických dát bráni pokroku. Príkladov z histórie je nespočetné množstvo. Za všetky spomeniem dva:

Farmaceutické veľmoci sa nimi stali nie napriek, ale vďaka tomu, že v tých krajinách boli pri liečivách zakázané patenty:

“Historický vývoj tohoto odvětví v zemích jako Švýcarsko, Itálie nebo Francie dokonce svědčí o tom, že by tomu mohlo být právě naopak. Ve všech třech zemích bylo totiž patentování samotných léků (nikoli výrobních procesů) až do roku 1977 (Švýcarsko) a 1978 (Itálie, Francie) výslovně zakázáno. Přesto se právě tyto země staly evropskými farmaceutickými velmocemi, včetně Itálie, která byla ještě ke konci 70. let pátým největším výrobcem farmak na světě. A ve Španělsku se patenty na farmaka reálně vymáhají teprve od roku 1992.”

Hollywood vznikol v Kalifornii práve vďaka vtedajšej absencii patentov, resp. copyrightu:

“Našli se však takoví, kterým Edisonovy filmy přišly primitivní a pomýšleli na nový žánr – celovečerní film. Aby mohli točit filmy bez strachu z neustálých patentových sporů, odešli tehdejší producenti na západní pobřeží Ameriky do Kalifornie, kde patenty neplatily. Producenti, kteří utekli z východního pobřeží kvůli tomu, aby mohli svobodně točit filmy, se stali zárodkem toho, čemu dnes říkáme filmový průmysl. Filmový průmysl, který dnes požaduje přísnější ochranu duševního vlastnictví, vznikl tak, že něčí duševní vlastnictví porušoval.”

Pár poznámok na záver

Ako som popísal vyššie, vyzerá to tak, že štát má veľmi zlé predpoklady na to, aby mohol prostredníctvom podpory inovácií zvýšiť životnú úroveň ľudí. Samozrejme, občas môže “motyka vystreliť” a štát môže zafinancovať extrémne úspešné projekty, ktoré by bez jeho podpory nevznikli. No ide len o mimoriadne šťastnú zhodu náhod. Je to totiž podobné, ako keby niekomu zaviazali oči, postavili ho na strelnicu a ani by mu nepovedali, do ktorej strany má strielať. V jednom z tisíca prípadov sa môže človeku pošťastiť a môže trafiť presne do stredu terča. To však v žiadnom prípade neznamená, že ak chce niekto presnejšie strieľať, mal by si zaviazať oči.

Koniec koncov, podobný záver v minulosti vyšiel napríklad v jednej štúdii aj OECD, ktorá teda nie je známa tým, že by odmietala prístup štátu k riešeniu problémov. Podľa tejto štúdie existuje viditeľný pozitívny dopad medzi vedou a výskumom súkromného sektora a hospodárskym rastom. No medzi vládou podporovanou vedou a výskumom takéto spojenie viditeľné nie je. Štát tak má prakticky len jedinú možnosť, ako v krajine zvýšiť množstvo inovácií a životnú úroveň vo všeobecnosti – uvoľniť ruky súkromnému sektoru, či už znížením regulačnej alebo daňovej záťaže.

Nanešťastie, ako som to podrobne rozobral v sérii článkov o programe PS, Progresívne Slovensko ide presne opačným smerom, a tak inovatívnosti a životnej úrovni skôr uškodí ako pomôže. Do pozornosti dávam obzvlášť článok, v ktorom som sa venoval iným návrhom PS ohľadom toho, ako by štát mal podporovať inovácie: Program PS/SPOLU: Vzdelávanie – prázdne reči a viac štátu

1,853 celkovo návštev, 1 návštev dnes