Menej štátu

26. apríla 1986 sa stala najväčšia nukleárna nehoda v histórii – výbuch jedného z reaktorov v jadrovej elektrárni v ukrajinskom Černobyle (v tom čase Sovietsky zväz). Dnes je tomu teda presne 34 rokov. Táto nehoda tragicky poznačila svet viacerými spôsobmi. Od akútnych úmrtí počas tejto katastrofy, cez množstvo následných úmrtí na rakovinu v dôsledku zvýšenej radiácie, až po úmrtia a poškodenie životného prostredia, kvôli neopodstatnenému strachu z nukleárnej energie.

Príčinou Černobyľskej katastrofy totiž nebolo to, že nukleárna energia by bola sama o sebe nebezpečná. Dôvodom bola séria ľudských zlyhaní, od amaterizmu sovietskych inžinierov a vedcov, až po typické zatĺkanie sovietskych politikov. Černobyľská tragédia však môže byť veľmi dobrou analógiou aj pre boj s koronavírusom. Tá totiž tiež začala zatĺkaním problému zo strany Číny, na čo zvyšok sveta reagoval prehnanými reakciami, ktoré môžu mať horšie následky ako koronavírus samotný.

Katastrofe predchádzal test na zvýšenie bezpečnosti

Môže to znieť absurdne, no černobyľská katastrofa vznikla počas testu, ktorý mal paradoxne viesť k zvýšeniu bezpečnosti jadrovej elektrárne. Test simuloval situáciu náhleho výpadku dodávky elektrickej energie. V dôsledku neho by totiž mohlo byť ohrozené chladenie reaktora jadrovej elektrárne, čo by mohlo viesť k roztaveniu jadra a následnej nukleárnej katastrofe. Pre prípad výpadku dodávky elektriny mala jadrová elektráreň k dispozícii záložné generátory. Ich uvedenie do obehu by však mohlo trvať zhruba jednu minútu a počas tejto doby by zostal jadrový reaktor bez chladenia.

Preto test overoval možnosť, či by túto minútovú rezervu mohla pokryť elektrická energia vygenerovaná zostatkovou rotačnou energiou z roztočenej turbíny. Medzi rokmi 1982 a 1986 sa uskutočnili tri takéto testy, no všetky tri skončili neúspešne.

Test mal byť pôvodne vykonaný o deň skôr – 25. apríla 1986 o 14:15. V tento deň dostali zamestnanci dennej zmeny elektrárne inštrukcie, ako majú pri tomto teste postupovať. No tesne pred testom, okolo 14:00, došlo k výpadku výroby elektriny v inej ukrajinskej elektrárni. Kyjevský správca elektrickej siete tak černobyľskú elektráreň požiadal, aby odložila zníženie výroby elektriny, ktoré bolo nevyhnutnou súčasťou testu. Pri znížení dodávok energie z Černobyľu by totiž mohla časť ľudí v blízkom regióne dočasne zostať bez elektriny.

Test tak bol odložený a krátko na to boli zamestnanci dennej zmeny nahradení zamestnancami večernej zmeny. Kyjevský správca elektrickej siete černobyľskej elektrárni udelil povolenie na plánované odstavenie reaktora, potrebné pre vykonanie testu, o 23:04. V tom čase sa už večerná zmena zberala na odchod, keďže o polnoci ju mala nahradiť nočná zmena. Pracovníci nočnej zmeny tak mali len veľmi málo času na prípravu a vykonanie testu.

Už o 00:05 totiž došlo k zníženiu výkonu reaktora na 720 MW, čo bolo potrebné pre začatie testu, pričom typický výkon reaktora dosahoval 3 200 MW. No výkon reaktora sa následne začal rýchlo a drasticky znižovať, v dôsledku čoho poklesol na 30 MW alebo ešte menej. Presný dôvod tohto zlyhania nie je známy. Za zlyhanie bol obviňovaný 26-ročný inžinier riadenia reaktora Leonid Toptunov, no podľa iných odhadov zaň bola zodpovedná technická porucha. Žiaľ, bližšie detaily sa pravdepodobne nikdy nedozvieme, keďže Toptunov zomrel v nemocnici o necelé 3 týždne neskôr, 14. mája 1986 na následky ožiarenia radiáciou. Nízky výkon reaktora viedol k spusteniu viacerých alarmov, ktoré boli ignorované – pravdepodobne v snahe zachovať výkon jadrového reaktora a pokračovať v pôvodne plánovanom teste.

Riadiaci pracovníci tak pokračovali vo zvyšovaní výkonu reaktora a keď sa im podarilo dosiahnuť výkon 200 MW, rozhodli sa v príprave na test pokračovať. Napriek tomu, že test vyžadoval, aby bol výkon reaktora v rozmedzí 700 – 1 000 MW. Test však neprebiehal podľa očakávaní, v dôsledku čoho pracovníci, v snahe úspešne dokončiť test, porušili ďalšie bezpečnostné predpisy. To okrem iného zahŕňalo vypnutie viacerých bezpečnostných systémov, ktoré sa mali automaticky aktivovať v prípade ohrozenia reaktora.

Ako došlo k výbuchu v Černobyle

V takýchto podmienkach bol o 01:23:04 spustený test. Test mal trvať len 39 sekúnd, keďže už o 01:23:43 mali záložné generátory nahradiť výkon turbíny a stabilizovať tak chladenie reaktora. Už o 01:23:40 však bol stlačené tzv. tlačidlo AZ-5, ktoré bolo určené na núdzové vypnutie reaktora. Toto tlačidlo sa opäť v rozpore s bezpečnostnými opatreniami bežne používalo na vypnutie reaktora, aj keď podľa konštruktérov černobyľského reaktora RBMK malo byť použité len v prípade, keď už reaktor začal proces sebadeštrukcie.

Tento núdzový systém však mal jednu závažnú konštrukčnú chybu. Regulačné tyče, ktoré mali zastaviť výkon reaktora, totiž mali špičku z grafitu, a preto sa po aktivovaní núdzového tlačidla AZ-5 výkon reaktora dočasne zvýšil, namiesto toho, aby sa znížil. Zvýšená energia viedla k deformácii týchto tyčí a ich zaseknutiu. V dôsledku toho sa výkon reaktora zvýšil na približne 30 000 MW, čiže 10-násobok normálnej kapacity. Podľa niektorých odhadov výkon reaktora dočasne dosiahol až 3 000 000 MW. Následne došlo k dvom explóziám, ktoré zničili a odhodili kryt reaktora, vytvorili dieru v strope a vyvrhli do povetria kusy vysoko rádioaktívneho grafitu.

A prečo vôbec mali regulačné tyče špičky z grafitu, keď to predstavovalo významné bezpečnostné riziko? Odpoveďou je typický sovietsky prístup, podľa ktorého bola bezpečnosť druhoradá a prvoradé bolo šetrenie nákladov.

Reakcia Sovietov – klamstvá, popieranie a zľahčovanie

V rozpore s bezpečnostnými reguláciami bol na strechách reaktorov a budovy s turbínami použitý asfalt, ktorý je vznetlivý. Výbuch v reaktore 4 tak vyvrhol materiál aj na strechu reaktora 3, ktorý bol stále v plnej prevádzke, a vytvoril tam oheň. Vedúci nočnej zmeny reaktora 3 Yuri Bagdasarov chcel okamžite zastaviť prevádzku tohto reaktora, no hlavný inžinier a vysoký sovietsky funkcionár Nikolaj Fomin to nedovolil. To vytvorilo potenciálne riziko ďalšej obrovskej katastrofy, ku ktorej našťastie nedošlo. Možno aj vďaka tomu, že Bagdasarov o niekoľko hodín neskôr ignoroval zákaz Fomina a sám sa rozhodol prevádzku reaktora zastaviť.

Na miesto katastrofy zakrátko prišli hasiči. Nikto im však nepovedal, aký nebezpečný je rádioaktívny dym a okolité trosky, ani to, že došlo k požiaru reaktora. Hasiči si mysleli, že ide o bežný elektrický požiar. V dôsledku tohto zanedbania viacerí hasiči na následky vystavenia rádioaktívnemu žiareniu neskôr zomreli. Radiácia bola na niektorých miestach taká vysoká, že požiarnikom stačila len jediná minúta, aby boli ožiarení jej smrtiacou dávkou.

Úroveň radiácie dosiahla v najhorších častiach reaktora až 5,6 Röntgenov za sekundu (R/s). Dostupné dozimetre v elektrárni však dokázali namerať radiáciu len po úroveň 0,001 R/s. Pracovníci elektrárne tak dokázali namerať len 5 600 násobne nižšiu úroveň radiácie ako bola skutočnosť.

Na základe týchto meraní si šéf štábu reaktora 4 Alexandr Akimov spočiatku myslel, že reaktor bol nepoškodený, aj keď logicky, dané dozimetre poškodenie reaktora nikdy potvrdiť nemohli. Keď neskôr bol doručený nový dozimeter, ktorý nameral veľmi vysokú úroveň radiácie, jeho meranie nebolo akceptované, keďže z vysokých nameraných hodnôt bola obviňovaná porucha tohto dozimetra.

V dôsledku ignorovania reality tiež spočiatku neboli evakuovaní obyvatelia blízkeho mesta Pripiať. Vysokí sovietski funkcionári tak tragédiu zľahčovali, prípadne sami nemali adekvátne informácie. Podľa nich už ráno v deň explózie bol požiar uhasený a všetko bolo v poriadku. Našťastie ešte vo večer katastrofy prišla do Černobyľu incident vyšetriť komisia vedcov, ktorá zistila, že reaktor bol skutočne zničený a už ráno 27. apríla nariadili evakuáciu Pripiate. Evakuácia mala pôvodne byť len na 3 dni, no nakoniec bola trvalá a obyvatelia Pripiate sa do mesta nevrátili do dnešného dňa. O deň neskôr sa rozbehla evakuácia oblasti s priemerom 10km, pričom o ďalších 10 dní sa evakuácia rozšírila na oblasť 30km.

Radiácia pritom bola taká silná, že spustila alarm aj v 1000 kilometrov vzdialenej nukleárnej elektrárni vo Švédsku. Švédi preto okamžite kontaktovali vládu Sovietskeho zväzu, no tá spočiatku incident zapierala. Priznala sa až potom, ako Švédi navrhli, že zistenia nahlásia Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu. Napriek tomu však Sovieti tvrdili, že išlo len o malú nehodu. Sovieti navyše nehodu zľahčovali aj pred vlastnými občanmi. Vláda v Moskve okrem iného vydala Kyjevu nariadenie, podľa ktorého nebol dôvod ani na odloženie veľkolepých osláv na 1. mája. Neskôr sa tieto oslavy rozhodli aspoň skrátiť, z pôvodných 3 až 4 hodín na 2 hodiny. V samotnej Pripiati pritom zostali otvorené niektoré výrobné fabriky.

Nezodpovedné odstraňovanie rádioaktívneho odpadu

Bezpečnostné opatrenia boli zanedbávané aj pri neskoršom odstraňovaní rádioaktívneho odpadu. Vzhľadom na stále extrémne vysokú úroveň radiácie totiž zlyhávala aj technika a nebolo preto prakticky možné používať robotov. Sovieti preto na odstraňovanie odpadu používali “biorobotov”, čiže ľudí. Tí mohli pri odstraňovaní odpadu v najnebezpečnejších oblastiach stráviť najviac 40 až 90 sekúnd, čo im stačilo na získanie vysokej dávky radiácie na celý život. Mnohí zo zhruba 5000 biorobotov však odstraňovali odpad niekoľkokrát, niektorí vraj odpad odstraňovali až 6 krát, čiže minimálne toľko násobne zvýšili predpísané normy maximálneho vystavenia rádioaktívnemu žiareniu.

V dôsledku nukleárnej katastrofy v priebehu niekoľkých dní až mesiacov zomrelo postupne 42 ľudí. Z dlhodobého hľadiska však na následky rakoviny zomreli tisícky až desiatky tisíc ľudí. Skutočný počet úmrtí, ktoré má na svedomí Černobyľ sa však nikdy nedozvieme. Je to kvôli prekrúcaniu štatistík zo strany Sovietov, ale aj preto, že nie je jasné aký presný podiel má na dodatočných prípadoch rakoviny práve výbuch v Černobyle, resp. vôbec to, koľko dodatočných prípadov rakoviny má na svedomí práve Černobyľ.

Nezmyselný strach z jadrovej energetiky

Černobyľská katastrofa viedla k podstatnému zvýšeniu bezpečnostných štandardov v jadrovej energetike, čo jadrovú energetiku predražilo. Zároveň táto katastrofa veľmi významne podlomila dôveru voči jadrovej energetike u ľudí po celom svete. To v konečnom dôsledku znamená, že jadrová energia sa stala podstatne menej konkurencieschopnou voči štandardným spôsobom výroby energie, najmä z uhlia a neskôr z obnoviteľných zdrojov energie.

Černobyľská katastrofa sa však nestala preto, lebo jadrová energetika je nebezpečná sama o sebe. Stala sa v dôsledku dlhej série ľudských zlyhaní, ku ktorým viedol sovietsky systém. Bezpečnostné štandardy neboli nedostatočne prísne ani pred touto katastrofou – akurát sa dlhodobo a vo veľkom porušovali.

Viac ako na bezpečnosti vlastných občanov, ako aj ľudí vo zvyšku sveta, totiž Sovietskej vláde záležalo na budovaní reputácie nukleárneho lídra a technologickej veľmoci. Menej tiež záležalo na tom, že toto zdanie technologickej veľmoci bolo dosiahnuté vďaka hlúpemu šetreniu na dôležitých veciach, od relatívne menej podstatných, ako sú spomínané strechy na nukleárnych reaktoroch z horľavého materiálu, až po kľúčové, ako boli rovnako spomínané grafitové špičky na regulačných tyčiach.

Sovieti navyše o konštrukčných chybách v reaktoroch RBMK vedeli dlhé roky, no napriek tomu nepracovali na ich odstránení. Dôvodom bolo to, že tieto chyby boli vojenským tajomstvom a nevedeli o nich bežní jadroví fyzici a ani samotní riadiaci inžinieri v reaktoroch RBMK. Náprava týchto chýb by navyše sovietsku vládu stála ďalšie peniaze a tak sovietska vláda zrejme usúdila, že tieto peniaze lepšie investuje do väčšieho utajovania a väčšej propagandy.

Jadrová energetika pritom sama o sebe patrí nie len k najčistejším a najlacnejším spôsobom výroby energie, ale aj k najbezpečnejším. V prepočte na jednu vyprodukovanú TWh energie napríklad hnedé uhlie má na svedomí v priemere 33 úmrtí, čierne uhlie 25 úmrtí, plyn 2,82 úmrtí a nukleárna energia, napriek Černobyľskej katastrofe, len 0,07 úmrtí. Snahy ochrániť populáciu pred jadrovými rizikami prechodom na energiu generovanú z uhlia tak stáli ľudstvo množstvo životov. Konkrétne, vzhľadom na vyššie uvedené čísla, len nahradenie jadrovej energetiky za čierne uhlie zvýšilo úmrtnosť pri tvorbe energie zhruba 352-násobne.

Mohlo by sa to stať aj v súkromnom sektore?

Samozrejme, výbuch jadrového reaktora mohol alebo môže nastať aj v “kapitalistických” krajinách, aj v prípadoch, kedy by výstavba a prevádzka jadrovej elektrárne bola plne súkromná. Pravdepodobnosť toho však je radikálne nižšia a rovnako je prakticky nepredstaviteľné, že by si súkromné spoločnosti mohli dovoliť taký nezodpovedný prístup ku riešeniu vzniknutej katastrofy.

Na rozdiel od vládnych predstaviteľov totiž súkromné spoločnosti za svoje rozhodnutia v oveľa väčšej miere nesú zodpovednosť (minimálne dovtedy, kým im vláda neudelí rôzne výnimky, čo v konečnom dôsledku je opäť následkom vládnych zásahov a nie podnikania na trhu). V prípade významného zanedbania svojich povinností by tak súkromné spoločnosti prišli o majetok nie len priamo, prostredníctvom okamžitých škôd, ale aj nepriamo – v dôsledku nenapraviteľnej reputácie. Navyše by za svoje rozhodnutia museli predstavitelia súkromných spoločností niesť aj trestnoprávnu zodpovednosť, čiže ísť do väzenia.

Naproti tomu sovietsky režim aktívne bránil náprave dlho známych chýb a následne spočiatku aj náprave vzniknutej katastrofy. Vinníkov tak nielenže nepotrestal a chránil, ale rôznymi spôsobmi ich do týchto chýb tlačil. Vzhľadom na vznik a fungovanie sovietskeho režimu to nie je prekvapivé, keďže tento systém vznikol a pretrvával na základe klamstiev a násilia.

Analógia boja proti jadrovej energie ku boju s koronavírusom

Černobyľská tragédia je zároveň výbornou analógiou k aktuálnej epidémii koronavírusu. Ak by sa čínski súdruhovia nastupujúcu epidémiu koronavírusu nesnažili najskôr tajiť a neskôr zľahčovať, jej dopady na životy ľudí po celom svete by boli pravdepodobne podstatne miernejšie.

Následná reakcia zvyšných krajín však bola vzhľadom na skutočnú rizikovosť tohto vírusu hysterická. V záujme ochrany populácie pred koronavírusom totiž vlády po celom svete zaviedli karantény, ktoré majú obrovské negatívne ekonomické dopady. Konkrétne, aj podľa relatívne konzervatívneho odhadu môže 1 zachránený život vďaka karanténe stáť z dlhodobého hľadiska až 70 životov kvôli poškodenej ekonomike.

Návrat ekonomiky do starých koľají je navyše stále v nedohľadne, takže tento pomer bude postupom času pre karanténu ešte menej priaznivý. Stratené životy v dôsledku poškodenej ekonomiky existujú najmä kvôli tomu, že zdravotníctvo a ekonomika sú vždy spojenými nádobami a oslabenie ekonomiky tak prakticky automaticky vedie k zhoršeniu kapacity zdravotníctva. Viac o negatívnych ekonomických, a teda aj zdravotných dopadoch karantény je možné vidieť aj v mojich predošlých článkoch, napríklad “Prečo je blackout nie len ekonomická, ale aj reálna samovražda” alebo “Ako boj štátov proti korone poškodzuje ekonomiku a čo s tým robiť”.

Poučením z Černobyľu tak nemôže byť prístup “bezpečnosť za každú cenu”. Je to totiž podobne absurdné ako povedať: “šetriť musíme, nech to stojí čo to stojí”. Zvýšenie bezpečnosti v jednej oblasti môže tak významne znížiť bezpečnosť inde, že v sumáre honba za vyššou bezpečnosťou ju nakoniec zníži. Skutočné zvyšovanie bezpečnosti tak musí nevyhnutne hľadieť na náklady, ktoré toto zvyšovanie prináša.

Presne rovnaký prístup by politici mali aplikovať pri boji s koronavírusom. Základné bezpečnostné opatrenia, ako napríklad zotrvanie v karanténe, pokiaľ človek prejavuje príznaky choroby, častejšie umývanie rúk alebo nosenie rúšok na miestach s vysokým výskytom ľudí, majú svoj zmysel. Neuvážené obmedzovanie ekonomiky však môže byť kontraproduktívne rovnako ako neuvážený boj proti jadrovej energetike. Viac ako na nasledovanie primitívnych emocionálnych inštinktov by tak mali politici hľadieť na čísla a tvrdú ekonomickú realitu. Koniec koncov, ide pri tom o ľudské životy.

1,530 celkovo návštev, 1 návštev dnes