Menej štátu

Mnohí ľudia, vrátane slovenského premiéra, naďalej veria, že tvrdé (súčasné alebo ešte tvrdšie) opatrenia proti koronavírusu môžu zachraňovať ľudské životy. Ide tak o typický klam rozbitého okna – úmrtia v dôsledku korony je vidno ľahko, zatiaľ čo úmrtia v dôsledku zhoršenej ekonomiky je prakticky nemožné prepojiť s koronavírusom priamo. No napriek tomu, vyzerá to tak, že týchto nepriamych úmrtí môže byť ďaleko viac. Už pri dnešných opatreniach môže podľa jedného výpočtu stáť jeden život zachránený vďaka karenténe až 70 životov stratených kvôli zhoršenej ekonomike.

Áno, uvedomujem si, že ako aj pri iných ekonomických analýzach, aj v tomto prípade ide fakticky o veštenie z kávových usadenín. Ako však uvádzam v článku, tento problém nemôže byť argumentom proti takýmto výpočtom. A ako tiež uvádzam v článku, boj proti karanténe obmedzením ekonomiky je viacnásobným pokrytectvom. A to aj preto, že zväčší chudobu, pričom práve chudoba stojí za dnešnou epidémiou koronavírusu.

Spojené nádoby ekonomiky a zdravotníctva

Odhad stratených životov vo svojom článku vypočítal londýnsky ekonóm Paul Frijters. Aj keby sa súčasné opatrenia okamžite zrušili, už teraz aj podľa konzervatívnych odhadov môže svet očakávať ekonomické škody vo výške 50 biliónov dolárov. Ako som písal vo svojom článku “Prečo je blackout nie len ekonomická, ale aj reálna samovražda”, ekonomika a zdravotníctvo sú spojené nádoby. Menší výkon ekonomiky tak automaticky znamená menej zdrojov pre zdravotníctvo, čo automaticky (pri zachovaní rovnakých podmienok) znamená menej zdrojov na liečenie ľudí, čiže odvracanie úmrtí.

Konkrétne britský zdravotnícky systém NHS napríklad počíta s tým, že dodatočných 15 000 libier (nahrubo 20 000 dolárov) v zdravotníctve dokáže v priemere “kúpiť” jeden rok života. Ak teda napríklad liečba za 600 000 dolárov dokáže zachrániť človeku život, a daný človek žije vďaka tomu o 30 rokov dlhšie, na každý rok jeho života zdravotníctvo v priemere vynaložilo spomínaných 20 000 dolárov. Samozrejme, ide len o priemery – v niektorých prípadoch stojí záchrana života oveľa viac peňazí a väčšinou pravdepodobne oveľa menej. Záchrana jedného celého života, pri ktorom by sme počítali s dožitím 75 rokov, by tak stála 1,5 milióna dolárov.

Čím menej chudoby, tým dlhší život

Väčšina sveta však je podstatne chudobnejšia ako Spojené kráľovstvo – podľa autora daného článku v priemere 3-násobne. Rovnaké množstvo peňazí by tak teoreticky dokázalo v chudobnejších krajinách zachrániť podstatne viac životov ako v Británii.

Navyše, na zdravie a dĺžku dožitia populácie nevplýva len samotné zdravotníctvo, ale aj celková ekonomická úroveň. Vďaka nej majú ľudia jednoduchší a spoľahlivejší prístup k jedlu, bývaniu, ku kúreniu a energiám, ako aj k ďalším nevyhnutným veciam. Lepší výkon ekonomiky tiež koreluje s nižšou kriminalitou. A to jednak vďaka tomu, že viac ľudí poctivo pracuje, namiesto toho, aby sa zo zúfalstva uchyľovali ku kriminalite, tak aj vďaka tomu, že lepšia ekonomika prináša aj viac prostriedkov na boj proti kriminalite. Nesmieme tiež zabudnúť na to, že so stúpajúcim výkonom ekonomiky sa zlepšuje psychické zdravie, čo opäť šetrí životy, od menšieho výskytu srdcovo-cievnych chorôb, po menší výskyt duševných chorôb a s tým súvisiacich samovrážd.

Tieto všetky faktory vedú k tomu, že nie len kvalita života, ale aj samotná dĺžka dožitia rastie. Najlepšie je to možné vidieť na príkladoch Číny alebo Indie, ktoré autor spomína v článku. Vďaka vyššej životnej úrovni totiž napríklad v Číne za posledných 42 rokov narástol priemerný vek dožitia zo 65 na 75 rokov, zatiaľ čo v Indii len za posledných 30 rokov narástla výška dožitia až o 15 rokov. Podobné trendy je možné badať v krajinách po celom svete. Od najchudobnejších krajín, kde je možné vidieť ešte väčší nárast dožitia, až po bohatšie krajiny, vrátane Slovenska.

V dôsledku väčšej chudoby tak prakticky zaručene klesne bežný vek dožitia, prípadne nestúpne tak, ako by tomu bolo bez poškodenej ekonomiky. To poukazuje na pokrytectvo takéhoto boja – na jednej strane ušetrí životy, primárne dnešných dôchodcov, na druhej strane vedie k tomu, že sa v budúcnosti kvôli väčšej chudobe menej ľudí dožije dôchodkového, resp. vysokého veku.

10 miliónov mŕtvych kvôli koronavírusu?

Na základe spomínaných výpočtov autor dospel k tomu, že už k dnešnému dňu karanténne opatrenia spôsobili a spôsobia aj pri tých najkonzervatívnejších možných odhadoch minimálne 10 miliónov dodatočných úmrtí. V prepočte tak podľa neho karanténa na každý zachránený život v dôsledku nenakazenia koronavírusom zabije až 70 ľudí v dôsledku súvisiacich ekonomických dopadov.

V skutočnosti však tento pomer bude ešte oveľa vyšší. Autor totiž nie len vychádzal z konzervatívnych odhadov, ale svoj článok zverejnil ešte pred mesiacom – 18. marca. Medzičasom sa karanténne opatrenia ešte viac pritvrdili a predĺžili, čo znamená zodpovedajúco viac ekonomických škôd a v dôsledku toho aj úmrtí.

Koronavírus vznikol práve kvôli chudobe

Koronavírus začal v dôsledku toho, že v otrasných podmienkach tzv. mokrých trhov v Číne, s katastrofálnymi hygienickými podmienkami, niekto zjedol netopiera, od ktorého sa koronavírusom nakazil. Ľudia sa často pohoršujú nad tým, ako Číňania manipulujú s jedlom v nehygienických podmienkach alebo ako jedia zvieratá ako sú napríklad netopiere, krysy, myši, hady a podobne.

No Číňania neuprednostňujú krysy a netopiere pred stejkami preto, lebo by sa im to páčilo. Robia to preto, lebo nemajú inú možnosť. Čína ako celok je v porovnaní s minulosťou síce bohatá, no na vidieku ľudia stále trpia masívnou chudobou a je pre nich v mnohých prípadoch prakticky nemožné, aby si dokázali zabezpečiť dostatok kvalitnej a bezpečnej stravy. Keby komunistický režim v Číne nebrzdil desaťročia ekonomický pokrok, dnes by sa ani bežní čínski vidiečania nemuseli uchyľovať ku konzumácii jedál, ktoré sú pre bežného Europána nestráviteľné.

Obrovská ekomická kríza, ktorú zažijú prakticky všetky krajiny v dôsledku celosvetových karanténnych opatrení, však odstraňovanie chudoby spomalí. Chudobní v Číne, ale aj v iných krajinách, si tak na dostatok bezpečného jedla budú musieť počkať o to dlhšie. Je to tak do istej miery pokrytecké – boj proti koronavírusu, ktorý vznikol v dôsledku chudoby, prinesie ešte väčšiu chudobu, čo znamená ešte väčšie riziká epidémií v budúcnosti. A vyššia životná úroveň vedie k vyššej hygiene nie len vďaka dostupnosti bezpečných potravín, ale aj vďaka lepšej dostupnosti kanalizácie alebo pitnej vody.

Veštenie z kávových usadenín

Mnohí podobné analýzy kritizujú ako šarlatánstvo, podobné astrológii alebo vešteniu z kávových usadenín. S touto kritikou do veľkej miery súhlasím. Nevidím však dôvod, prečo by to malo byť brané ako argument proti používaniu takýchto ekonomických analýz. Voči týmto hypotetickým, “šarlatánskym” ekonomickým alternatívam totiž neexistuje kvalitný a presný odhad, čo sa bude diať v prípade pokračovania karantény. Naopak, tieto analýzy nie sú postavené na vode o nič menej, a teda rovnako ide o “veštenie z kávových usadenín”.

Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Slovenský štátny Inštitút zdravotnej politiky napríklad pred troma týždňami zverejnil odhad vývoja počtu nakazených, pričom aj v najoptimistickejšom scenári ich malo byť 5757 ku 3. aprílu. V skutočnosti však v tej dobe na Slovensku bolo 471 nakazených, čiže 12x menej. Veštenie z kávových usadenín ako vyšité.

Áno, je pravdou, že koronavírus je relatívne novou záležitosťou, že celkom ešte nechápeme jeho, najmä dlhodobé, dopady a že pre jeho lepšie pochopenie je potrebné viac času, viac skúmania a viac skúseností. No problém je v tom, že človek nikdy nemá dokonalé informácie – a napriek tomu musí neustále konať. Nekonečné čakanie na viac informácií mi pripadá podobne absurdne, ako keby počas vojny veliteľ videl, že nepriateľská armáda už je 2 kilometre od jeho pozície, no on ešte stále nedá pokyny vojakom, lebo predsa ešte nemá všetky informácie.

Spomaľme všetky cesty kvôli rizikovým úsekom

V žiadnom prípade nespochybňujem, že koronavírus je veľkým problémom a bol by ním bez ohľadu na to, ako by k nemu štáty pristupovali. No boj proti nemu do veľkej miery považujem za kontraproduktívny, kvôli dôvodom, ktoré som uviedol vyššie, ako aj vo svojich predošlých článkoch.

Pripomína mi totiž situáciu, keby sa na nejakom diaľničnom úseku pravidelne vyskytovalo vysoké množstvo nehôd, no namiesto toho, aby významne znížili rýchlosť na tomto úseku, prípadne ho uzavreli a prestavali, tak plošne znížia rýchlosť na všetkých slovenských cestách – aj na takých, kde sa už roky neudiala žiadna nehoda.

Problémom totiž dnes nie sú otvorené záhradkárstva a problémom by ani neboli opatrne otvárané iné typy podnikov (bežné cesty). Problémom je to, že niektoré najrizikovejšie miesta nákazy (problémové diaľničné úseky) štát neošetril dostatočne (vracajúci sa zo zahraničia boli v rómskych osadách bez karantény) a iné spôsobil sám svojim ťažkopádnym prístupom (zatváranie zdravých a nakazených do spoločnej štátnej karantény).

Podobne preplnené nemocnice, ktoré nestíhajú liečiť chorých na koronavírus, nie sú štandardom po svete a rozhodne nie ani na Slovensku. Problémom je relatívne malý podiel nemocníc, ktoré sa nezvládajú starať o chorých, zatiaľ čo vo väčšine nemocníc je v dnešnej dobe menší nápor pacientov ako zvyčajne, v dôsledku odkladania rôznych “neurgentných” prípadov. Ľudia vďaka uvoľneniu týchto kapacít budú menej zomierať na koronavírus, no viac na iné, inak liečiteľné ochorenia. Takýchto prípadov zo života, aký zverejnil Denník N, je totiž možné v praxi nájsť množstvo:

Aj ja sa bojím koronavírusu. Ale bojím sa aj toho, že moje choré dieťa má zrušené odborné kontroly a lekári miesto toho všetko riešia antibiotikami na diaľku po telefóne. Mám dcéru chorú asi tri týždne, vybrala tri balenia antibiotík a nevidel ju za ten čas ani jeden lekár okrem dneška. A aj to som tŕpla, či sa dnes k lekárke vôbec dostaneme. Ak by sa ma v týchto dňoch niekto spýtal, ako sa cítim, tak poviem, že som neskutočne unavená, frustrovaná a nahnevaná.

Opatrenia bez dôvery nefungujú

Netreba tiež zabúdať na to, že karanténne opatrenia majú len takú účinnosť, akú majú legitimitu. Pokiaľ bežní ľudia v tvrdých karanténnych opatreniach prestanú vidieť zmysel, tak budú v ich dodržiavaní poľavovať. Pokiaľ to robí len nepatrná časť populácie, tak tomu štát môže zabrániť. Ak by však karanténne opatrenia vo veľkom porušovali čo i len jednotky percent obyvateľov, nie je reálne, aby im v tom štát zabránil. Čísla nepustia – nie je na to dostatok policajtov, vojakov a ani väzníc. Obzvlášť vzhľadom na to, že financovanie aj týchto zložiek štátu bude tým náročnejšie, čím dlhšie budú príjmy štátu nižšie v dôsledku nižšieho výberu daní počas karantény a po nej.

Na záver ešte uvediem citát Petra Singera, ktorý nedávno zverejnilo SME:

Čosi podobné je príznačné pre naše myslenie vzhľadom na koronavírus. Sústredíme sa na jeden typ utrpenia, s ktorým sme sa oboznámili, a ignorujeme tie ostatné. Akoby nás pohľad na ľudí umierajúcich na posteliach v stanoch rozložených na parkoviskách nemocníc zaslepoval pred väčšími škodami, ktorých sa môžeme dopustiť pri odvracaní týchto úmrtí.

Prístup mnohých bojovníkov proti obetiam koronavírusu by sa tak dal zhrnúť do absurdného hesla: “Obetiam koronavírusu zabránime, bez ohľadu na to, koľko ľudí bude musieť kvôli tomu zomrieť!”

3,892 celkovo návštev, 1 návštev dnes