Menej štátu

Údajne existuje pozitívny dôsledok na väčšinu plynúci zo „správnych“ politických rozhodnutí. Verejné blaho je štandardný termín používaný v demokracii. Dá sa povedať, že dnes je možné odsúhlasiť každý zákon, ktorý je médiami alebo politikmi prezentovaný ako prospešný pre verejnosť. Osobne pokladám tento termín za nástroj politickej propagandy určený pre manipuláciu voličmi. Neexistuje nič také ako verejné blaho.

Pojem verejnosť je abstrakcia. Označuje nedefinovaný počet obyvateľov. Z tohto uhľu pohľadu môžeme považovať za verejnosť aj 10 % obyvateľov. Verejnosť ako taká neexistuje, preto nemôže mať konkrétne potreby ani túžby. Skúste mi ukázať zoznam, kto patrí do verejnosti? Natíska sa odpoveď, veď to sme my všetci. Ak to je tak, ako môže byť aplikované politické rozhodnutie, ktoré bude mať pozitívny dopad na väčšinu a negatívny dopad na menšinu? Verejné blaho, ktoré poškodí menšinu nemôže byť blahom. Kto vyňal túto poškodenú menšinu z verejnosti? Ak naozaj existuje verejnosť, kto je jej permanentnou súčasťou a kto iba dočasnou?

Je to len eufemizmus pre uprednostňovanie určitých skupín občanov pred ostatnými. Je to len hra na Čierneho Petra. Ten, komu zostane v rukách, má smolu.

Každé politické rozhodnutie označené ako verejne prospešné uprednostňuje potreby určitých ľudí na úkor ostatných. Vždy sa totiž jedná o určitý druh prerozdeľovania bohatstva. Bohatstvo nadobúda štát jedine pomocou (nedobrovoľného) zdanenia. Zjednodušene to znamená, že štát vám nemôže dať nič, čo predtým niekomu nezobral. Vznikajú tak konflikty typu dôchodcovia vs. pracujúci, bohatí vs. chudobní, stredná vrstva vs. nezamestnaní, ale i národnostné menšiny vs. majorita.

Niekto by mohol namietať, že v záujme spoločnosti je všetko, čo sa zhoduje s väčšinovým názorom. Toto tvrdenie je absolútny nezmysel. Ukážme si to na príklade: 65 % ľudí si myslí, že zvýšenie daňovej záťaže bohatých prospeje verejnosti a ekonomike.

Fakt, že si to myslí väčšina neznamená, že je to pravda. Môže to tak byť, ale i nemusí. Parlament sa v tomto prípade bude riadiť väčšinovým názorom, ktorý sa odjakživa považuje za kompas správnosti, i napriek tomu, že v histórii sa väčšina väčšinou mýlila. Politici zdania vyššiu vrstvu s prísľubom, že očakávaný výnos sa použije na zvýšenie sociálnych dávok pre sociálne odkázané vrstvy a tým sa zabezpečí ich vyšší životný štandard. Skupina sociálne slabších bude tento krát uprednostnená pred skupinou bohatých. Ale, čo sa nestane. Vysoké dane pre bohatých spôsobia pokles prílevu investícií a motivujú bohatých k hľadaniu spôsobu, ako sa vyhnúť plateniu daní. Daňové úniky, odchod investorov na východ a následný pokles ekonomického rastu spôsobí, že štát vyberie rovnako alebo menej ako predtým. Štát nemá dodatočné prostriedky na zvýšenie dávok a tak sa situácia sociálne slabších nezlepší, alebo sa štát rozhodne „dodržať slovo“ a požičia si na zvýšenie dávok. Výsledok: situácia bohatých sa zhoršila, chudobní si polepšia, alebo ich situácia zostane nezmenená. V prípade pôžičky si pohoršia aj tí, ktorých sa zdanenie pôvodne nemalo dotknúť (lebo peniaze vynaložené na splatenie dlhu teraz nemôžu byť použité inak, resp. dlh môže štát splatiť jedine daňami). Všetci občania doplatia na toto rozhodnutie zhoršením podnikateľského prostredia vrátane sociálne slabých vrstiev napr. na zvýšených cenách. Môže sa aj stať, že vyššie dane investorov neodradia, ale vysoké sociálne dávky budú motivovať ľudí obchádzať systém a zneužívať dávky. A to tiež nie je nič pozitívne. Môže nastať nespočetné množstvo scenárov, tak či tak, vždy to je „kto z koho“.

Ďalším na prvý pohľad odlišným, principiálne však rovnakým, príkladom je vyvlastňovanie. Pár domov stojí v ceste novej diaľnici, ktorej dokončenie je v záujme verejného blaha. Štát tak využije svoju moc a vyvlastní pozemky. Násilne donúti ľudí opustiť ich legitímne nadobudnutý majetok. Väčšina (motoristi) bola uprednostnená na úkor pár občanov. Pretože štát predpokladá pozitívny dopad na široké masy občanov, je ochotný porušiť základné práva malej skupinky občanov. Ich právo na súkromné vlastníctvo musí ustúpiť akémusi nedefinovanému právu verejnosti „na pohodlnejšie cestovanie“.

Verejné blaho v tomto príklade pokladá každý za výhodné, kým patrí do profitujúcej verejnosti. Skúste posudzovať princíp verejného blaha z pozície poškodenej menšiny. Asi by ste neboli veľmi nadšení, keby sa jednalo o váš domov, o miesto, kde ste vyrastali. Síce dostanete odškodnenie (aké uzná štát za vhodné), avšak nie všetko sa dá oceniť peniazmi.

Vďaka pojmu verejné blaho či záujem sa politikom podarilo zrelativizovať ponímanie základných ľudských práv. Porušili tak základný koncept individualizmu, na ktorom bola vybudovaná západná civilizácia. Všetci máme určité nescudziteľné práva, ktoré musia byť rešpektované za každú cenu, bez ohľadu na možný benefit plynúci z ich prípadného porušenia. Sú nimi právo na život, súkromný majetok a nasledovanie osobného šťastia.

Demokracii bolo často vytýkané, že je to vláda davu, že 51 % občanov káže zvyšným 49 %, čo môžu robiť. Preto bola vymyslená republika, v ktorej bola vláda regulovaná ústavou. Ústava vymedzovala kompetencie vlády, ale aj demokratickej voľby. Definovala, o čom všetkom môžu občania rozhodovať demokraticky, v ktorých otázkach môžu občania rozhodovať o svojich spoluobčanoch a kde už dochádza k narúšaniu súkromia a porušovaniu práv jednotlivca. Dnes je to viac menej minulosť. Má to za následok rozšírenia kolektivistickej morálky na úkor individualistickej. Čo považujem za nesprávne. Zástancovia kolektivistickej morálky by si mali uvedomiť, že základnou stavebnou jednotkou kolektívu je jednotlivec.

Ako chcete budovať niečo väčšie ako jednotlivec teda kolektív? Ak nie sú vytvorené vhodné podmienky ani pre fungovanie jeho základov – jednotlivcov. Aké práva chcete dodržiavať, ak nie základné? Dajú sa vôbec definovať práva kolektívu? Ochranu práv potrebuje jednotlivec voči kolektívu, nie naopak. Väčšina má v demokracii navrch, jednoducho jednotlivca prečísli a prehlasuje. Aj ty si jednotlivec, nezabúdaj na to!

7,563 celkovo návštev, 3 návštev dnes