Menej štátu

Amerika je zlá, židia sú zlí, médiá sú zlé, peniaze sú zlé, úrok treba zrušiť, žijeme v najhorších časoch histórie ľudstva, útok na WTC má na svedomí Mossad, všetko ovládajú z úzadia ilumináti s ich novým svetovým poriadkom a spolu s korporáciami a médiami ovládajú vlády po celom svete. Asi takto by sa dal zhrnúť obsah jednej z najpredávanejších kníh na Slovensku v súčasnosti – Mlčanie od Tibora Eliota Rostasa, v ktorej arbitrárne vyjadruje svoje postoje k širokému spektru problémov dnešného sveta.

Mlčanie malo mlčať, no nemlčalo

Rostas už v úvode Mlčania cituje filozofa Ludwiga Wittgensteina: „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať“ a následne to konkretizuje „čím mal na mysli skutočnosť, že ak nie sme schopní určité fenomény argumentačne podložiť, potom – ak chceme byť seriózni – nám nostáva nič iné, ako držať jazyk za zubami. Súhlasím. Chcem byť seriózny, no chcem prekonať mlčanie.“

Rostas si teda uvedomuje, že mnoho vecí argumentačne podložiť nevie, a že takto uvedené informácie by bez dôkazov alebo zdôvodnenia neboli seriózne, no napriek tomu to robí. Mlčanie je v podstate len o tom – arbitrárne konštatovania bez akýchkoľvek argumentov alebo dôkazov, dokonca aj bez uvedenia zdroja. Prečo potom taká popularita? Pretože autor ponúkol ľuďom to, čo chcú počuť. Dal im jednoduchú a priamočiaru odpoveď na všetky svetové problémy, bez vyhýbavých a nejasných konštatovaní. Všetko jasne a s istotou.

Všetky konšpiračné teórie, útržky faktov, všetko, o čom sa len šepká, dal niekto konečne dokopy, vysielal najskôr v rádiu a následne tomu dal aj knižnú podobu! Ideálny materiál pre zaručený úspech v predaji.

Mnoho zamyslení obsahuje fakty použité pravdepodobne z oficiálnych zdrojov, no uvedené v takom kontexte, že autor čitateľovi nedáva žiadne vysvetlenie súvislostí. Napr.: „22 000 detí zomiera denne od hladu, kým ľudia na Západe utratia ročne 17 miliárd dolárov len za krmivo pre domácich miláčikov.“ Takto uvedené fakty vyzerajú síce šokujúco, no čo tým chce autor povedať? Vyzýva ľudí, aby nekupovali svojim domácim miláčikom jedlo, no dali ich utratiť a posielali tie peniaze radšej deťom do Afriky? Alebo chce, aby vlády viac zdaňovali ľudí, a zasielali za tie peniaze zahraničnú pomoc do týchto krajín? Jeho predstavu sa žiaľ čitateľ Mlčania nedozvie. Tento spôsob mi veľmi pripomenul vystúpenia Petra Staněka, ktorý je známy najmä tým, že veľa dáva, no málo podáva.

Ďalšie podobné konštatovania bez stanoviska:

V USA nezamestnanosť dosahuje namiesto oficiálnych 8,3% závratných 23%…
V USA hladuje 25% detí.
Potravinová sebestačnosť Slovenska je len 47%.
450 miliónov ľudí vo svete trpí duševnými poruchami.
Počet samovrážd vo svete vzrástol o 62%.
…

Mlčanie a peniaze

Rostas v tejto knihe viac krát popisuje peniaze ako zdroj zla. Autor si spojil všetky globálne problémy a našiel im spoločného menovateľa.

Žiadne peniaze, žiadni sprostredkovatelia v našich životoch, žiadni politici, žiadne násilie, žiadne vykorisťovanie druhých, žiadne vraždenie, žiadne elity, žiadne utrpenie, beznádej a nespravodlivosť.

Až 93% všetkých peňazí na svete už dokonca neexistuje ani vo forme bankoviek, ale iba v podobe virtuálnych číslic na vašich účtoch.

Ľudia kedysi peniaze k životu vôbec nepotrebovali, všetko prebiehalo na základe výmeny tovaru, čo sa už niekde opäť začína uvádzať do praxe.

Autor Rostas v celej knihe Mlčanie úplne ignoruje postavenie samotného štátu v ekonomike. Všetky negatíva pripisuje existencii určitých prvkov v hospodárstve, ako sú peniaze, úrok, a samozrejme tých „pár vplyvných jedincov“, ktorí to celé ovládajú. Vlády, teda politici a ich vplyv zostávajú v knihe spomenuté len okrajovo. Rovnako je to aj v tomto prípade.

Rostas by mohol napr. pochopiť, že peniaze sú len prostriedkom výmeny. Aby bol prostriedok výmeny v hospodárskom celku reálne použiteľný, musí byť dostatočne likvidný, a na to treba dôveru u ľudí. V prípade monopolného postavenia je to politická garancia (štátu). Peniaze, ktoré používame, fungujú, lebo nám ich hodnotu „garantujú“ (a zároveň nanucujú) politici. Tí istí politici nás ale aj cez tie peniaze okrádajú. Čo je blbé, je to, že nemáme na výber a zákonom stanovenú menu musíme používať.

Čo Rostas v Mlčaní nespomína, je to, že ak by politici neobmedzovali konkurenciu v bankovníctve a emisii platidiel (nebola by zákonom stanovená jedna jediná mena), nemuseli by byť ľudia odkázaní možno na menu, ktorá ich ožobračuje, no mohli by platiť napr. menou krytou zlatom, ktorú by sa rozhodla banka X vydávať. Rostas to zobral radšej „globálne“ a navrhuje zrušiť všetky peniaze a prejsť na barter. Podľa logiky – opitý vodič pri havárii zabije dieťa > zakážme autá!

Pre korektnosť treba však dodať, že Rostas si v Mlčaní protirečí, keďže v jednej časti obhajuje zrušenie peňazí a prechod na barter a v závere navrhuje prechod na komunitné (lokálne) meny, znovu ignorujúc aktuálnu situáciu štátnej monopolnej meny, ktorá daný stav spôsobuje.

Rostas komunista?

Viaceré vyjadrenia v knihe Mlčanie a kontext niektorých celkov esejí dáva čitateľovi pocit, ako keby Rostas inklinoval ku komunistickým ideám.

Všetky skvelé myšlienky, ktoré by mohli viesť k solidarite a lepším životným podmienkam, nevyhnutne súvisia so spravodlivou deľbou moci a prerozdeľovaním bohatstva.

Dnes za nás takmer všetko robia stroje a počítače, preto stúpa nezamestnanosť. Ak však všetko robia stroje, potom ich produkty vznikajú bez väčšej námahy. Ak vznikajú bez námahy, potom nie je dôvod, aby nemohli byť pre každého.

… naša potravinová sebestačnosť je na úrovni žalostných 47%. Naproti tomu na našej úrodnej pôde vidíme pribúdajúce stavby priemyselných parkov či logistických centier.

Teória o likvidácii pracovných miest mi pripomenula Barracka Obamu, (ktorým Rostas tak opovrhuje) ktorý rovnako tvrdil, že technológie sú zlé, lebo ničia pracovné miesta. Peter Schiff túto teóriu nádherne vyvrátil. Avšak Rostas v teórii zašiel ešte ďalej a naznačil potrebu znárodňovania majetku inovatívnym subjektom.

Mimochodom, aká potravinová sebestačnosť je v takej betónovej džungli Hong Kong?

Rostas uvádza v závere Mlčania aj svoje návrhy, ktoré znovu pripomínajú komunistické myšlienky:

Základnými princípmi správneho fungovania peňazí je ich tvorba na základe práce a existencia základného príjmu…

Peniaze si budú vydávať komunity, mestá, obce… Ak vám nedajbože ochorie dieťa a na prípadnú operáciu bude treba peniaze, tie sa jednoducho vytlačia a lekár dostane zaplatené.

Zlé hospodárenie zamestnávateľov nebudú znášať zamestnanci, pretože svoje peniaze vždy dostanú.

Základný príjem je typický komunistický návrh, kde sú zdroje rozdeľované rovnostársky všetkým (dokonca bez ohľadu na to, či pracujú alebo nie). Je to teda taký upgrade komunizmus. Inými slovami – utopizmus 2.

Boj proti úrokom

Úrok je základným stavebným kameňom moci bánk, ktoré vládnu ekonomike a tým aj politike tohto sveta.

Princíp dnešného sveta funguje na princípe moci, ktorú vytvárajú peniaze s úrokmi. Niečo také by však v mimoriadne prosperujúcom období gotiky nebolo možné, pretože úrok cirkev zakazovala.

Existencia úroku viedla ku všetkým zadĺženostiam, a tým aj vojnám, ktoré banky financovali. Ak sa zbavíme tohto „atómu moci“, svetovláda sa zrúti do bezodnej priepasti času.

Rostas v knihe Mlčanie sústavne opakuje, že úrok je zlo, no prečo, to nikde nevysvetľuje. Navyše znovu obchádza fakt preregulovateľnosti a prakticky veľmi obmedzenej možnosti príchodu nových subjektov na trh, ktorú vytvára štát. Chcel by som počuť od neho nejaký konštruktívny návrh. Ako by si predstavoval systém bankovníctva on? Alebo by žiadne banky neexistovali? Kto by ľuďom požičiaval peniaze na financovanie bývania a pod. Alebo by neexistovali ani peniaze a ľudia by svoje nehnuteľnosti splácali produktami z chovu dobytka a pestovaním plodín? Píše to ale celkom jasne – „žiadni sprostredkovatelia„.

Konšpirácie, konšpirácie, konšpirácie…

Mlčanie sa vo viacerých esejách točí okolo typických konšpiračných teórií, ktoré samozrejme nie sú ničím podložené, napr.:

Vojny proti celému svetu vedie drobná, nelegitímna a nikým nevolená skupina ekonomicky najsilnejšej globálnej elity.

…vieme, že svet neriadia politici, ale ekonomické záujmy nikým nevolených skupín v utajení…

Osobnosti

Rostas v Mlčaní viac krát spomína mnohé osobnosti, ako Rona Paula (v pozitívnom svetle), Miltona Friedmana (v negatívnom), Paula Krugmana (neutrálne), Noama Chomskeho (negatívne) a pod. Vo väčšine prípadov sa jedná o nesprávne interpretácie, resp. zavádzajúci popis historických faktov. V prípade Chomského jednoducho o antisemitizmus, keďže je to žid.

Rona Paula spomína Mlčanie v pozitívnom svetle najmä v súvislosti s jeho výrazným odporom voči zahraničným intervenciám USA, no rovnako aj voči mnohým iným krokom americkej vlády, ktoré aj sám Rostas kritizuje. Na druhej strane Miltona Friedmana opisuje už nepochopiteľne v negatívnom svetle, ako keby z dôvodu spolupráce s vtedajším prezidentom (v úlohe poradcu).  Demagógia v Mlčaní o Friedmanovi:

Obmedzenie výroby (v ZŤS Dubnica) napokon vyústilo do zatvárania podnikov na Považí, ale aj na celom Slovensku v línii chicagskej školy Miltona Friedmana.

Do čela ústupkom sa postavil Milton Friedman s jeho chicagskou školou. Vládam nariaďoval odstránenie pravidiel, čo obmedzovali koncentráciu zisku v rukách korporácií.

Zásadný omyl spočíva v tom, domnievať sa, že Milton Friedman bol pro-business. Rovnako ako Ron Paul, aj Friedman bol zástancom voľného trhu, pričom sa pohyboval len na akademickej pôde a robil len poradcu (nebol v exekutíve a teda nemal žiadnu možnosť nikomu nič nariaďovať). Na druhej strane Ron Paul je dlhoročný kongresman štátu Texas a dva krát už kandidoval do funkcie prezidenta USA.

Zlá interpretácia v knihe Mlčanie padla aj na Paula Krugmana:

Dokonca aj Paul Krugman vyhlásil, že ak by sme zažili mimozemskú inváziu, všetci by sme ťahali za jeden povraz záchrany pred ekonomickým kolapsom.

Dezinterpretácia spočíva v nepochopení, resp. nevedomosti o Krugmanovej (mylnej) teórii, ktorá tkvie v potrebe umelej stimulácie agregátneho dopytu. Krugman v tejto súvislosti vôbec nerieši podstatu mimozemšťanov, ako to Rostas v Mlčaní nesprávne zasadil. Paul Krugman je jednoducho mylne presvedčený o podpore ekonomiky z princípu (aj) takouto formou (Mýtus rozbitého okna).

Mlčanie – kde spravil Rostas chybu?

Mlčanie je spojením konšpiračných teórií, nič nehovoriacich úvah a faktov so zlým zdôvodnením. Rostas navyše vo všetkých esejách vytrvale ignoruje prítomnosť štátnej moci. Ako príklad by som uviedol aj jeho kritiku výstavy „The Human Body“, kde sú vystavovaní čínski väzni. Kritizuje len spoločnosť, ktorá vystavuje mŕtvoly,  no ani dvoma slovami sa nezmieni o čínskej vláde, ktorá týchto (prevažne nevinných) ľudí uväzní a neskôr vo väzení aj popraví alebo iným spôsobom zlikviduje, a následne predá spoločnostiam na plastifikáciu. Rostas si všíma „nehumánnosť“ až od tohto bodu. Smutné, a v podobnom duchu sa nesie celá kniha.

Fakty ktoré Rostas pomedzi svoje úvahy podáva, sú zväčša pravdivé a čerpané z dôveryhodných zdrojov. Problémom knihy sú popretkávané fakty s konšpiračnými teóriami, antisemitizmom, antiamerikanizmom, xenofóbiou, homofóbiou a jasným odkazom v zmenu spoločnosti na komunistický model. Ak by sa týmto veciam Rostas vyhol a uvádzal by len fakty s uvedením zdroja, bolo by to určite pre odbornú verejnosť dôveryhodnejšie a akceptovanejšie dielo. No na druhej strane, písať len nudné fakty by asi nebolo tak populárne…

24,605 celkovo návštev, 7 návštev dnes