Štátne regulácie vs. voľný trh

V dnešnej spoločnosti panuje väčšinový názor, že voľný trh musí byť regulovaný štátnymi zásahmi, inak by vznikali trhové zlyhania a doplácali by na to spotrebitelia. Bez regulácii (legislatívy) by na trhu vládol chaos. Výrobcovia by predávali nekvalitné a zdraviu škodlivé produkty za neúmerne vysoké ceny. Vznikali by kartely a monopoly, ktoré by zákazníkov neľútostne zdierali. Životná úroveň by klesala. Človek by si nebol ničím istý a preto je nevyhnutné, aby do tohto trhového chaosu vstupoval štát. A plnil funkciu dôveryhodného garanta a ochrancov slabších v tomto prípade spotrebiteľov. Je to naozaj správny názor? Ja sa vám pokúsim dokázať, že tento názor nielen, že nie je správny, ale je aj detinsky naivný.

Štátna legislatíva tvorí právny rámec, ktorý musia podnikateľské subjekty rešpektovať, ak chcú beztrestne vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. V ľudskom jazyku to znamená, že podnikateľ musí dodržiavať zákony a regulácie v opačnom prípade mu hrozí sankcia zo strany štátu.

Aby som dokázal objektívne zhodnotiť význam (pozitívny či negatívny) štátnych regulácií, musím sa zaoberať politickým procesom, ktorý ich tvorí. Regulácie schvaľuje parlament. Je to čisto politická záležitosť. Otto von Bismarck raz povedal: „So zákonmi je to podobné ako s párkami. Je lepšie, keď nevidíme, ako sa robia.“ V drvivej väčšine sveta sa zastupiteľská demokracia premenila na partokraciou (vládu politických strán). Tzn. že politický reprezentanti, už nekonajú podľa vlastného presvedčenia, ale podriaďujú sa rozhodnutiam lídrov svojich strán. Napríklad: u nás tzn., že nemusíte presviedčať jednotlivo 76 poslancov o správnosti schválenia určitého zákona. Stačí presvedčiť pár lídrov.

Dnešná doba politickej korektnosti a bezbrehého používania eufemizmov umožnila politikom zlegalizovať praktiky, ku ktorým sa v minulosti nemohli verejne prihlásiť. Jeden príklad za všetky. Úplatky a korupciu sme dnes nazvali lobbingom. Napriek tomu, že lobbing je legálny, defacto je to úplatok. Je výsmech celému právnemu a demokratickému systému. Funguje nasledovne: skupina, ktorej v záujme je pretlačiť cez legislatívne konanie určitý zákon, pošle do parlamentu svojich vyjednávačov, aby našich zákonodárcov presvedčili o výhodnosti tejto legislatívy. V praxi to znamená, že lobbisti musia nejako motivovať politikov, aby schválili zákony v takej podobe, ktorá bude pre nich priaznivá. Niečo v zmysle: „Schváľ tento zákon a ja ti zafinancujem volebnú kampaň, prípadne sa podelíme o zisky, ktoré by neboli bez existencie tohto zákona možné apod.“ Kauza Gorila to iba potvrdzuje.

Základná otázka: Môžu regulácie, ktoré pretláčajú záujmové skupiny (korporácie) cez skorumpovaných politikov vytvoriť férový právny rámec pre podnikateľské prostredie? Samozrejme, že nie. Takéto regulácie krivia voľný trh, vďaka čomu vzniká na trhu nerovnováha a chaos. Tento stav sa nazve trhovým zlyhaním. Ľudia reagujú rozhorčene a žiadajú vládu, aby konala. Tá neváha a pridá ďalšiu reguláciu a to má za následok prehĺbenie nerovnováhy a ešte väčšie pokrivenie trhu.

Čo je trh? Trh je miesto, kde sa stretávajú spotrebitelia a predajcovia. Dopyt a ponuka. Trh je dobrovoľný, nikto vás nenúti kúpiť si daný výrobok. To vy ste sa rozhodli, že si ho kúpite. Ste ochotný zaplatiť zaň trhovú cenu. Čím väčšia konkurencia na trhu je, tým je cena priaznivejšia. Ak sa nejakej firme na trhu darí, je to preto, lebo poskytuje niečo, čo sú ľudia ochotní kupovať. Trh odráža preferencie (vôľu, želania, túžby, chute) zákazníkov. Či už sa to niekomu páči alebo nie, je to tak.

Ak politik vyhlási, že trh zlyhal. Vlastne tvrdí, že preferencie ľudí sú nesprávne a mali by sa zmeniť. Tvrdí, že naše spotrebiteľské rozhodnutia nespĺňajú predstavy byrokratov a musia byť upravené na správnu mieru. Trh, to nie sú len podnikatelia, ale aj spotrebitelia.

Snažia sa nám tvrdiť, že vždy zlyháva strana ponuky. Zlé chamtivé korporácie, ktoré ryžujú na úbohých spotrebiteľoch. Zaslúžili sa o hrôzostrašný obraz dnešnej doby. Spotreba Coca Coly prevyšuje spotrebu minerálky, nezdravý fastfood víťazí nad ovocím a zeleninou. No počkať! Veď nikto vás nenúti sa nezdravo stravovať, fajčiť, či kupovať nekvalitné potraviny. Strana ponuky sa prispôsobuje dopytu. Najprv musí vzniknúť dopyt až potom vzniká ponuka. Najprv musí vzniknúť potreba, až potom môže byť uspokojená. Ak by 70 % ľudí bolo vegetariánov, McDonald by mal úplne iné menu. Ak by sme chceli zachovať rétoriku o zlyhaní a hľadaní vinníka zlyhania - zákonite by sme sa museli stať spoluvinníkmi trhových zlyhaní. Ja však tvrdím, že trh je o preferenciách ľudí. Ak chceme ekonómiu vnímať ako vedu - musíme si uvedomiť, že ekonomicky neexistujú zlé a dobré preferencie. Preto ani nemožno hovoriť o zlyhaniach. Sme ľudia a trh je našim obrazom. Reguláciami vám politici tvrdia, že nie ste správnymi ľuďmi so správnymi preferenciami a preto musia vašu voľbu upraviť, lebo vy v skutočnosti neviete, čo je pre vás správne a výhodné.

Regulácie majú negatívny vplyv vždy, je jedno, ako ich prezentujeme spoločnosti. Príklad: Regulácia XYZ 123: Kvôli zvýšeniu ochrany spotrebiteľa sa zavedie povinné testovanie každého jednotlivého mliečneho výrobku, alebo každý rok pridáme povinnosť výrobcov testovať jogurty na prítomnosť nových a nových baktérií, či plesní. Veď to je správna regulácia. Ide nám o dobro zákazníka. Aký to ale bude mať reálny dopad na výrobcov mliečnych výrobkov? Veľkému mliekarskému koncernu nerobí ťažkosti si kúpiť každý rok nové testovacie zariadenie za 20 000 €. To však neplatí pre malých výrobcov, ktorí nemajú taký kapitál.

Tieto regulácie ich donútia buď skončiť podnikanie, alebo zvýšiť cenu, či znížiť kvalitu - teda stratia konkurencieschopnosť oproti veľkému koncernu. Regulácia spôsobí, že malý miestny výrobcovia jogurtov zaniknú a mliekarskému koncernu pribudnú nový zákazníci a odstráni konkurenciu. Koncern je zasa o krok bližšie k úplnému ovládnutiu mliekarského trhu. Tu vidíme, že monopoly nevznikajú napriek reguláciám, ale vďaka reguláciám. Novovzniknuté regulácie platia aj pre podnikateľov, ktorí sa snažia vstúpiť na trh s mliečnymi produktmi. Bariéra, ktorú musí začínajúci podnikateľ prekonať sa zvyšuje a je ďaleko vyššia ako bariéra, ktorú musel na začiatku prekonávať dnes už veľký koncern.

Ani argumentácia typu: „To je život, s tým sa musíme naučiť žiť, ak chceme zdraviu neškodlivé a kvalitné produkty“ neobstojí.

Ak pred 50-timi rokmi stačilo na zabezpečenie zdraviu neškodlivých jogurtov 10 regulácií, nevidím logický dôvod na to, aby ich dnes existovalo 150. A porovnajte si kvalitu jogurtov pred 50-timi rokmi od miestnych výrobcov a dnešnú koncernovú kvalitu. Čo sa týka zdravotnej škodlivosti, sme na tom rovnako. Čas od času sa aj v dnešnej dobe regulácií vyskytne nejaký prípad otravy jedlom. A naopak nedá sa tvrdiť, že naši dedkovia a babky by húfne zomierali na zdraviu škodlivé jogurty.

Netvrdím, že by nemali existovať regulácie vôbec. Ale ich neustálym nárastom škodíme podnikateľskému prostrediu aj spotrebiteľom. Krivíme trh, teda správanie všetkých subjektov na trhu.

Dodám, že hygienické, či kvalitatívne regulácie patria medzi tie menej iracionálne. Podnikatelia sa musia vyrovnať s ďaleko väčšími šialenosťami. Samotní politici sa zriekli snahy logicky ich odôvodňovať. (Európska smernica o zakrivení uhoriek, banánov, o nariadenej maximálnej hlasitosti v MP3 prehrávačoch, o predaji kapusty, o vedení registrácie maštaľného hnoja, kvóty stanovujúce počet zamestnancov ženského pohlavia, atď.).

Regulácie majú aj iný škodlivý dopad na trh a tým hlavne na spotrebiteľa. Je to nezamýšľaný následok zavedenia regulácie. Tak ako naše konanie má zamýšľaný následok (efekt), má aj efekt nezamýšľaný. Zaiste sa vám veľakrát stalo, že ste urobili niečo a výsledok bol úplne odlišný od vašich predstáv.

Jeden taký príklad nezamýšľaného dôsledku sa stal len nedávno. Zvýšenie cla na maslo v Nórsku, spôsobil trhovú nerovnováhu - nedostatok a vysoké ceny masla. Je mi jasné, že politici v nórskom parlamente si nedali za úlohu strpčiť ženám pečenie pred Vianocami, ale za ich chybu pykali spotrebitelia.

Pri schvaľovaní regulácií musíte počítať s tým, že to ovplyvní milióny ľudí. A vy dopredu neviete, aký bude výsledok. S ohľadom na kvantum regulácií, ktoré dnes náš národný a v neposlednej rade aj európsky parlament schvaľuje, je jasné, prečo sa hospodársky rast spomaľuje. Takou perličkou je regulácia o predaji kapusty, ktorá obsahuje 35 000 slov.

Predstavte si športový zápas. Ak počas hry zmeníte pár pravidiel (počet hráčov, trestné body, dĺžku hry, výstroj hráčov apod.), ovplyvníte tým nie len priebeh hry, ale aj to, kto bude víťazom a kto porazeným.

Politik by sa vás pravdepodobne snažil presvedčiť, že vinníkmi sú korporácie a že riešením je prijať nový zákon na reguláciu lobbingu. Typické… reguláciu riešime ďalšou reguláciou. Ak nebude fungovať, za pol roka ju znovelizujeme, ak nepomôže ani to, založíme špeciálnu komisiu, ktorá bude mať za úlohu navrhnúť takú legislatívu, aby sa takýmto praktikám zamedzilo. A sme opäť tam, kde sme nechceli byť. Podľa hesla: „Regulujem, reguluješ, regulujeme.“

Na obranu dnešných korporácií budem parafrázovať Stefana Molyneuxa: „Ak je pre úspešné podnikanie nevyhnutné zabezpečenie politického vplyvu, nemôžeme sa čudovať, že to podnikatelia robia.“

Všetci vďaka masmediálnej masáži mozgu a štátom kontrolovaného školstva považujeme štát za garanta istôt a trh za miesto chaosu a neistoty. Ignorujeme skutočnú realitu, že štát vám nie je schopný garantovať vôbec nič. Nie je vám ani schopný garantovať, že za 20 rokov tu bude rovnaký druh štátneho zriadenia ako teraz. Ani to, že euro tu bude i o 10 rokov. Nedokáže vám garantovať, že sa vôbec dožijete dôchodku a že vám ho vyplatí. Dnes je vek odchodu do dôchodku 65 rokov, za rok môže byť 70. Už vôbec vám nie je schopný garantovať mierové spolužitie s inými štátmi. Nevie vám ani garantovať vaše majetkové práva, kto vie, čo napadne mocných? Znárodňovanie, kolektivizácia, branná povinnosť, privatizácia, mobilizácia? Škála je pestrá, čím nás štát môže prekvapiť. Tak, ako to už veľa krát v histórii urobil.

Všetci dnes hovoria o zlyhaní kapitalizmu - voľného trhu. To politici sa pasovali za regulátorov trhov. Je to ich zásluha, ako vyzerá dnešná ekonomika. Veď oni určujú smerovanie voľného trhu. Predstavte si, že voľný trh je ako rieka, ktorá tečie miestom najmenšieho odporu. Nastanú záplavy. Kto za ne môže? Jednotlivé potoky, ktoré sa vlievajú do rieky? Alebo ten, kto reguloval povodie rieky? Ten kto uprednostnil určité potoky pred ostatnými, ten kto bezmyšlienkovito postaval hrádze a vybetónoval brehy?

Na každom kroku je vidieť zlyhanie dnešného demokratického regulacionizmu. Pád socializmu a centrálne plánovaného hospodárstva asi nie je dostatočným ponaučením pre politikov. Mali by pochopiť, že čím menej štátnych zásahov do životov ľudí urobia, tým lepšie sa im bude žiť. Za dnešné ekonomické problémy môže prebujnelá byrokracia, ktorá dokáže iba jedinú vec – zväzovať ruky produktívnej vrstve do papierových okov svojich regulácií. A my - daňoví poplatníci ich za to kráľovsky platíme.

Každý z nás sníva o plate eurobyrokrata, či slovenského poslanca. Pritom ich jedinou náplňou je komplikovať náš život. Sterilná neproduktívna trieda bezduchých a podplatených regulátorov bombarduje celú Európu tonami papierov obsahujúcich nečitateľné texty. Reagan to vystihol presne: „Ak sa to hýbe, zdaň to. Ak sa to stále hýbe, zreguluj to. A ak sa to prestane hýbať, dotuj to.“

Chcú regulovať všetko. Ekonomiku i naše životy. Ekonomická kríza a bieda tu nie je napriek politickej regulácii, ale vďaka nej. Nie je to vina obyčajných ľudí, že vznikajú monopoly, zadlžovanie, či inflácia. Obyčajní ľudia tvoria voľný trh. Politici tvoria pravidlá, ktoré musíme dodržiavať. Napriek snahy väčšiny ľudí ich dodržiavať, tieto zlyhania sa stále prehlbujú. Nie sú to trhové zlyhania, ale zlyhania regulácií. Ak si myslíte, že niekto iný bude regulovať lepšie a spravodlivejšie, tak asi idete voliť prvý krát, alebo ste ešte nevolili. Koľko krát vás musia politici presvedčiť o svojej neschopnosti a skorumpovanosti, aby ste to pochopili?