Menej štátu

V siedmom zo série článkov o programe PS/SPOLU sa zaoberám zrejme najväčšou slabinou tohto programu – ekonomikou. Prístup progresívcov je totiž plný ekonomických mýtov, ktoré môžu znieť dobre, no v realite narobia viac škôd ako úžitku. Ľudia by sa tak v prípade realizácie programu progresívcov mohli pripraviť na rôzne nové dane, prípadne „spravodlivé“ zvýšenie existujúcich daní, ako aj na rôzne byrokratické zasahovania do ekonomiky s cieľom jej podpory. Ľudia sa často sťažujú na politikov, že neplnia svoje sľuby. V prípade progresívcov však môžeme dúfať, že v tejto tradícii budú pokračovať. V opačnom prípade sa môže ľuďom začať cnieť po starých „dobrých“ časoch za Fica.

Daň z jedla, nápojov, dreva a iné nové dane

Program progresívcov obsahuje rôzne návrhy na zvyšovanie existujúcich, prípadne zavádzanie nových daní. Napríklad zdanenie “nezdravých” jedál:

“Okrem pozitívnych motivácií na lepšiu starostlivosť o zdravie podporíme aj politiky na zníženie zdraviu škodlivého správania. Zahŕňa to kampane proti fajčeniu alebo pitiu alkoholu na verejnosti, zdanenie nezdravých jedál, politiky zamerané na zníženie negatívnych vplyvov hazardných hier a závislostí spojených s využívaním moderných technológií. “

Alebo rôzne iné dane, od dane z “nezdravých” nápojov po digitálnu daň:                                                                                     

“Nižšie zaťaženie práce budeme financovať aj cez novú digitálnu daň (kým neexistuje európske riešenie voči internetovým gigantom), daň z ťažby dreva, daň z bilbordov, daň z hazardu alebo daň z nezdravých nápojov.”

Digitálna daň má za účel riešiť stav, keď internetové giganty ako Google, Apple alebo Amazon využívajú rôzne legálne schémy, vďaka ktorým platia nižšie dane, ako by si priali úradníci a politici. Ak by progresívci (či dokonca EÚ) uspeli v zavedení takejto dane, v konečnom dôsledku ju aj tak zaplatia len zákazníci týchto firiem, prostredníctvom vyšších cien služieb, horšej kvality služieb alebo oboch zároveň. Zároveň to zníži konkurencieschopnosť slovenských (alebo európskych) podnikateľov, keďže za využívanie rovnakých služieb budú musieť platiť vyššie ceny ako ich konkurenti v USA alebo Ázii.

Podľa progresívcov by však k celkovému nárastu daňového zaťaženia nemalo dôjsť:

“Nechceme od ľudí vyberať viac peňazí na daniach alebo odvodoch. Budeme meniť iba daňový mix, nie celkové daňové zaťaženie.”

Vzhľadom na veľké množstvo nových výdavkov, ktoré chcú progresívci zaviesť, je však absolútne nereálne, že by dané projekty mohli byť financované bez celkového zvýšenia daňového zaťaženia.

Zdaňovaním do zásoby k stimulácii ekonomiky

K nereálnosti toho, že nápady progresívcov by bolo možné financovať bez zvýšenia daní, prispieva aj zámer zvýšiť dane nad úroveň štátnych výdavkov:

“K realizácii fiškálnej politiky pristúpime zodpovedne proticyklicky, preto v dobrých časoch silného ekonomického rastu budeme svižne znižovať deficit a tvoriť rezervu, ktorá sa využije na stimuláciu ekonomiky v horších časoch. “

Vytváranie takejto rezervy, inak povedané, “zdaňovanie do zásoby” je nezmyslom z niekoľkých dôvodov:

1) Je založené na presvedčení, podľa ktorého je možné získať niečo za nič, konkrétne na predstave, že je možné presúvaním zo súčasnosti do budúcnosti peňazí v sumáre stimulovať ekonomiku. No prinajlepšom, o čo viac by takáto rezerva stimulovala ekonomiku v budúcnosti, o to viac ju utlmí v súčasnosti. Takáto “ochrana” pred ekonomickým poklesom tak v skutočnosti pravdepodobnosť ekonomického poklesu zvyšuje.

2) Návrh predpokladá, že politici využijú túto rezervu v súlade s určenými zámermi. No keď sa v budúcnosti dostane do vlády Fico, alebo nejaký jeho nasledovník, takáto rezerva pre neho bude fakticky darčekom – vďaka ktorému môže svojim voličom nakúpiť sociálne balíčky, bez toho, aby musel zvýšiť dane.

3) Prístupom, podľa ktorého môže štát väčším prerozdeľovaním stimulovať ekonomiku, sa zaoberá množstvo učebníc a iných kníh a na jeho analyzovaní a podpore si množstvo ekonómov založilo kariéru. No podobne ako v prípade geocentrického systému zložité výpočty zakrývali čistý nezmysel (Zem je stredom vesmíru), aj v tomto prípade ani 10 000 kníh nezmení jednoduchú realitu, ktorou je klam rozbitého okna. Inak povedané, štát berie peniaze od produktívnych zamestnancov a firiem, aby za ne “stimuloval” ekonomiku tak, že tieto peniaze použije na financovanie neproduktívnych zamestnancov a firiem. O čo viac sa teda štát snaží ekonomiku stimulovať, o to viac ju poškodzuje.

A tak zatiaľ čo geocentrický systém vysvetľoval stále viac anomálií stále zložitejšími výpočtami a grafmi (analógia ku dnešnej politickej ekonómii), keď sa do stredu vesmíru (Slnečnej sústavy) postavilo Slnko, na spoľahlivý popis pohybu planét stačilo len niekoľko jednoduchých výpočtov.

Podporou zamestnávania k zníženiu pracovných miest

Na mnohé návrhy progresívcov, kde by štát mal míňať viac peňazí, som poukázal v predošlých článkoch. Ďalšie návrhy na míňanie však neobišli ani túto kapitolu. Napríklad:

“Podporíme tých, ktorí sú ochotní za prácou cestovať. Po dobu jedného roka automaticky daňovo zvýhodníme tých dlhodobo nezamestnaných, ktorým v súvislosti s nájdením si práce vznikla potreba uhrádzať výdavky na verejnú dopravu. Tým sa zvýši atraktivita nájdenia si zamestnania.”

Atraktivita zamestnania sa v dôsledku návrhu progresívcov môže zvýšiť. No keďže tieto programy môžu byť platené len z daní firiem, zamestnancov a spotrebiteľov, o čo viac by progresívci podporovali zvyšovanie “atraktivity” pracovných miest, o to menej pracovných miest by sa tvorilo, resp. o to nižšie by boli reálne mzdy. V sumáre tak takéto opatrenie môže zamestnancom len uškodiť.

“Zvýšime podporu vzdelávania a výskumu daňovými úľavami pre zamestnávateľov (duálne vzdelávanie, superodpočet), ale aj zamestnancov. Podporíme motivácie zapájať sa do celoživotného vzdelávania a zvyšovať si kvalifikáciu. Prispejeme aj k zvyšovaniu zručností absolventov a absolventiek a ich zosúladeniu s potrebami trhu práce.”

Štátom podporované zvyšovanie zručností absolventov a štátom podporované zosúlaďovanie s potrebami trhu práce môžu financovať opäť len firmy, zamestnanci a spotrebitelia. Aj tieto opatrenia tak môžu zamestnancom len uškodiť.

Daňové úľavy sú samozrejme žiaduce, no namiesto toho, aby o úľavách pre vybrané firmy rozhodovali úradníci, by bolo lepšie, ak by sa sadzby daní znížili plošne.

Neférovo nízke odvody 

“Zavedieme spravodlivosť a férovosť do zaťaženia živnostníkov. Budeme presadzovať zníženie minimálnych odvodov SZČO s najnižšími príjmami spolu s obmedzením odvodovej optimalizácie SZČO s vyššími príjmami, ktorí zas na druhej strane v porovnaní so zamestnancami či ostatnými nízkopríjmovými SZČO platia neférovo nízke odvody. “

Zníženie minimálnych odvodov je chvályhodné. No predstava, že je vôbec možné platiť “neférovo nízke odvody” je absurdná. Predpokladá to, že niekto si zo svojich poctivo zarobených peňazí necháva viac ako je “férové”. No obzvlášť absurdné je to v tomto prípade. Živnostníci s vyššími príjmami totiž v žiadnej situácii nemôžu platiť nižšie odvody ako živnostníci s vyššími príjmami. Pri platení odvodov síce existuje strop, za hranicou ktorého už príjem nie je zaťažený odvodmi, no rovnako tak existuje aj strop na nároky na dôchodok a rôzne iné dávky.

Navyše, odvod na zdravotné poistenie je v politickom slovníku dokonale “solidárny”, čiže neobsahuje žiadnu zásluhovosť. Človek, ktorý platí do systému minimálne odvody, tak má nárok na presne rovnakú zdravotnú starostlivosť ako človek, ktorý platí trebárs 5-násobne vyššie odvody. Ak teda sú odvody živnostníkov s vyššími príjmami neférové, tak jedine neférovo vysoké.

Obmedzenie daňovej konkurencie v EÚ?

V istom zmysle podobný prístup majú progresívci aj v nasledovnom bode:

“Budeme koordinovať daňovú politiku s ostatnými členmi EÚ tam, kde to bude prospešné a kde nie je možné byť úspešný bez vzájomnej spolupráce. “

Ak by progresívci chceli “koordinovať” daňovú politiku len spôsobom, ktorý by viedol napríklad k zníženiu administratívnej záťaže a neviedol by k harmonizácii sadzieb, bolo by to samozrejme skutočne prospešné. Žiaľ, v súvislosti s koordináciou daňovej politiky v rámci EÚ sa z dlhodobého hľadiska hovorí najmä o harmonizácii daní, čiže o stanovení určitej minimálnej daňovej sadzby, ktorú nemôže podliezť žiadna krajina.

V prípade DPH a spotrebných daní sa už takáto daňová harmonizácia zaviedla, no predstavitelia rôznych krajín EÚ by radi harmonizovali aj sadzby pri iných daniach, najmä pri dani z príjmov právnických osôb. Harmonizácia daní je obhajovaná s tým, že niektoré krajiny majú “neférovo” nízke daňové sadzby, čo vraj narúša daňovú konkurenciu. Nič však nemôže byť ďalej od pravdy. Je to totiž podobné ako povedať, že predajca s nízkymi cenami nejakým spôsobom narúša konkurenciu na trhu. Relatívne nízke daňové sadzby, podobne ako v prípade daného predajcu, vytvárajú tlak na krajiny s vyššími sadzbami, aby nezvyšovali nadmerne svoje dane, keďže by to viedlo k odlivu firiem do krajín s nižšími sadzbami.

Konkurencia vynucovaná monopolom

“Posilníme právomoci a kapacity Protimonopolného úradu, osobitne vo vzťahu k mediálnemu trhu, zdravotníctvu a rozhodnutiam verejnej správy vytvárajúcim priestor pre monopolizáciu a obmedzovanie súťaže. “

Paradoxom fungovania Protimonopolného úradu je to, že na jednej strane bojuje proti monopolom, no na druhej strane má sám na svoje rozhodnutia monopol. Monopolizácia alebo obmedzovanie súťaže zo strany trhu je pritom oxymoron. Protimonopolné politiky tak môžu prinajlepšom trochu zmierniť negatívne následky obmedzovania konkurencie zo strany štátu, často však reálne vedú k väčšiemu obmedzeniu konkurencie. Jediný poctivý spôsob boja proti monopolom je rušiť administratívne, daňové, alebo iné bariéry, v dôsledku ktorých majú nové subjekty sťažený alebo znemožnený prístup na trh.

Nezmyselný pohľad na konkurenciu majú progresívci aj v tomto návrhu:

“Pri obrích národných projektoch navrhneme vyčleniť určité percento na malé alternatívy „zospodu“ a vytvárať tak konkurenciu.“

Pokiaľ totiž nejaká firma v konkurenčnom boji uspeje, a teda poskytne vzhľadom na žiadané podmienky najnižšiu cenu, tak časť tohto projektu budú realizovať aj jej neúspešní konkurenti, ktorí nie sú takí efektívni, a teda dokážu dané podmienky splniť drahšie. Nejde tak o žiadne vytváranie konkurencie, ale o dotovanie nekonkurencieschopných firiem, čo vedie k morálnemu hazardu a teda k menšiemu tlaku na zvyšovanie konkurencieschopnosti.

Navyše, daňovníci v takom prípade už nebudú podporovať len samotné projekty, ktoré sú podľa politikov potrebné, ale budú povinne dotovať aj absurdné snahy o vytváranie konkurencie. A tak nie len, že v zmysle predošlého odseku môže tento nápad konkurenciu viac poškodzovať ako podporovať, v dôsledku vyššieho daňového zaťaženia bude poškodená aj ekonomika ako celok.

Absurdná je aj predstava, že úradníkmi podporovaná “konkurencia” je akousi alternatívou “zospodu”. Čo vôbec môže mať ďalej k alternatívam “zospodu” ako štátom podporované firmy?

Zvyšovanie pridanej hodnoty cez dotácie

“Zastavíme drancovanie lesov a pôdy a zmeníme systém dotácií do pôdohospodárstva tak, aby motivoval k maximalizácii pridanej hodnoty a podpore malých a stredných spracovateľov”

Maximalizácia pridanej hodnoty je možná len na trhu. Zisk je totiž rozdielom medzi príjmami a nákladmi, a teda, z definície je pridanou hodnotou. Ak napríklad poľnohospodár za kúpu pôdy, mzdy zamestnancov, nákup strojov a potrebných materiálov za 10 rokov zaplatil 500 tisíc eur a jeho príjmy sú 700 000 eur, zisk 200 000 eur je pridanou hodnotou.

Dotácie však tento proces narúšajú. Ak totiž nejaký projekt vznikne len vďaka dotáciám, z definície má zápornú pridanú hodnotu, keďže viac zdrojov spotreboval ako vytvoril. Jediným spôsobom, ako prostredníctvom dotácií maximalizovať hodnotu, tak je dotácie zrušiť.

Zníženie daňovej záťaže s otáznou reálnosťou

V niektorých prípadoch progresívci prinášajú aj návrhy, ktoré by mohli byť prospešné. Ide napríklad o znižovanie daní a odvodov, aj keď, ako som písal vyššie, zníženie, alebo čo i len zachovanie celkovej daňovej záťaže, je prakticky nereálne. Ide napríklad o tieto návrhy:

“Plánujeme znížiť zaťaženie práce kombináciou nižšej dane z príjmu prostredníctvom vyššieho nezdaniteľného minima a nižších zdravotných odvodov, s väčším dôrazom v znevýhodnených regiónoch, kde ich pozitívne pocítia aj zamestnávatelia.”

“Zdravotné odvody daňovníkov a daňovníčok znížime cez odvodovú odpočítateľnú položku.”

“Opatrenia na zníženie zaťaženia práce naviažeme automaticky na rast minimálnej mzdy, aby nedochádzalo k zvyšovaniu príjmov štátu na úkor zamestnancov.“

“Výsledná miera zníženia bude závisieť od ekonomických podmienok a miery zvýšenia úspešnosti výberu daní. O čo viac sa nám podarí zlepšiť úspešnosť výberu daní, o to viac sa s týmto úspechom podelíme a znížime daňovo-odvodové zaťaženie nízko a stredno-príjmových skupín.”

“Najmenej rozvinuté regióny podporíme na strane zamestnávateľov cez nulovú daň z reinvestovaného zisku (tzv. „estónska daň“) či možnosť uplatnenia odvodovej odpočítateľnej položky na zdravotné odvody. Týmto podporíme investičnú aktivitu a zamestnanosť v regiónoch, aj príchod nových investícií do zaostávajúcich miest. Na základe pozitívneho vyhodnotenia jej pilotného pôsobenia („estónskej dane“) ju následne rozšírime na celé územie Slovenska.“

Prázdna fráza na záver

Ani táto kapitola programu progresívcov sa nevyhla prázdnym frázam. Jednou z najprázdnejších je táto:

“Dosiahnutie priemeru Európskej únie v životnej úrovni si vyžaduje významný rast miezd, ktorý budeme podporovať.“

Konečne obrat v slovenskej politike a aká zmena oproti všetkým ostatným politickým stranám, ktoré do volieb kandidovali s tým, že proti významnému nárastu miezd budú bojovať. Samozrejme, progresívci môžu povedať, že politické strany síce sľubovali vyššie mzdy, no nič pre to reálne nerobili. Samotné návrhy progresívcov však mnohými spôsobmi vedú k presnému opaku. A tak, aj keď slovne možno budú progresívci zvyšovanie miezd intenzívne podporovať, ak sa im podarí zrealizovať ich program, rast miezd sa môže jedine spomaliť.

2,279 celkovo návštev, 1 návštev dnes