Menej štátu

EURo je mena fiduciárna (nekrytá, neplnohodnotná), je to mena s núteným obehom a je používaná vo viacerých štátoch. Súbeh týchto troch charakteristík môže a pravdepodobne bude mať neblahé následky. Na vysvetlenie použijem myšlienkový pokus.

Vyjdem z teoretického rovnovážneho stavu, kde sa v ekonomike používané množstvo peňazí M rovná súčtu cien všetkých dostupných statkov S. Je to ideálny vyvážený stav. Ideálne a vyvážené stavy nezvyknú trvať dlho a tak si k nemu pridáme dobromyseľného politika, ktorý chce pre svoj ľud len to najlepšie a tak sa rozhodne zvýšiť jeho blahobyt napríklad podporou rastu. Rast sa predsa najlepšie podporuje jednorázovým vytlačením trochy nových peňazí a tým nárastom množstva peňazí o M’.

V tejto chvíli sa nám rovnováha rozpadá M + M’ > S a tak sa niečo musí udiať. To niečo si nie je ťažké predstaviť. Udeje sa inflácia, ceny statkov vzrastú, vzrastú o nejaké S’ tak, že nakoniec znova nastane rovnováha v podobe stavu M + M’ = S + S’. Samozrejme neudeje sa to naraz, chvíľu bude proces rastu cien trvať a ako to už býva, tak na celom procese niekto zarobí a niekto prerobí.

V tejto chvíli prichádza kľúčová otázka. Kto prerobí a kto zarobí? Na začiatku deja máme nejaké ceny statkov a M’ peňazí navyše. Ten, kto dostane tieto „nové“ peniaze na začiatku, ten nakupuje za pôvodné ceny a teda si môže dovoliť nakúpiť o M’ viac. Keďže stúpol dopyt, ceny postupne rastú. Ceny najprv rastú tam, kde stúpol dopyt ako prvý, to znamená u dodávateľov, u ktorých niekto nakupoval za „nové“ M’ peniaze. Títo dodávatelia viac zarobia a následne viac minú, čím presunú rast dopytu a teda i cien ďalej. Postupne prejde celou ekonomikou vlna nárastu dopytu a cien, až sa vytvorí nová rovnováha. Zatiaľ to vyzerá optimisticky a blahobyt rastie. Bohužiaľ pokým vlna rastu dopytu spôsobí nárast príjmu posledného v rade, budú existovať ľudia, ktorí majú ešte pôvodné príjmy, ale nakupujú za už zvýšené ceny. Tí pre zmenu za svoj pôvodný príjem nakúpia o S’ menej. Ako vidieť ekonomické perpetum mobile sa nekoná a to, čo jedni zarobili, to iní prerobili.

Pokúsim sa vrátiť do reálnej ekonomiky. V skutočnosti proces vyrábania „nových peňazí“ nie je jednorázová udalosť, ale prebieha vo väčšej, či menšej miere trvale. Keďže výrobcovia „nových“ peňazí v noci spia môžeme to rozdeliť na množstvo jednorázových hore popísaných udalostí. V rámci jedného štátu nie je dosť dobre možné identifikovať, kto „nové“ peniaze dostal ako prvý a kto na tom prerobil. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ako prvá sa k „novým“ peniazom dostane vláda a nasledovať budú ľudia platení zo štátneho rozpočtu. To je ale dosť široká a nesúrodá skupina, raz to budú stavitelia diaľníc, potom štrajkujúci lekári, dôchodcovia, úradníci katastrálnych úradov, učitelia, atď. Každý navyše dostane pridané v inom množstve a inom čase, takže na koniec nie je možné vstať, ukázať prstom na nejakého človeka, či skupinu a povedať „Ty si sa na tom nabalil“.

Situácia sa ale dramaticky mení, ak sa takýto proces deje v medzinárodnom prostredí, ako je tomu u EURa. Chvíľu sa síce dá ukazovať na nenažraté nadnárodné banky, ale je len otázkou času, kedy sa niekto postaví a povie. „Gréci, Portugalci, Íri,… sa nabalili na váš úkor.“ a nadšené davy odpovedia „Chceme naspäť čo je naše.“.

Čo potom?

4,457 celkovo návštev, 1 návštev dnes