Menová expanzia, EURo a spolužitie národov.

EURo je mena fiduciárna (nekrytá, neplnohodnotná), je to mena s núteným obehom a je používaná vo viacerých štátoch. Súbeh týchto troch charakteristík môže a pravdepodobne bude mať neblahé následky. Na vysvetlenie použijem myšlienkový pokus.

Vyjdem z teoretického rovnovážneho stavu, kde sa v ekonomike používané množstvo peňazí M rovná súčtu cien všetkých dostupných statkov S. Je to ideálny vyvážený stav. Ideálne a vyvážené stavy nezvyknú trvať dlho a tak si k nemu pridáme dobromyseľného politika, ktorý chce pre svoj ľud len to najlepšie a tak sa rozhodne zvýšiť jeho blahobyt napríklad podporou rastu. Rast sa predsa najlepšie podporuje jednorázovým vytlačením trochy nových peňazí a tým nárastom množstva peňazí o M’.

V tejto chvíli sa nám rovnováha rozpadá M + M’ > S a tak sa niečo musí udiať. To niečo si nie je ťažké predstaviť. Udeje sa inflácia, ceny statkov vzrastú, vzrastú o nejaké S’ tak, že nakoniec znova nastane rovnováha v podobe stavu M + M’ = S + S’. Samozrejme neudeje sa to naraz, chvíľu bude proces rastu cien trvať a ako to už býva, tak na celom procese niekto zarobí a niekto prerobí.

V tejto chvíli prichádza kľúčová otázka. Kto prerobí a kto zarobí? Na začiatku deja máme nejaké ceny statkov a M’ peňazí navyše. Ten, kto dostane tieto „nové“ peniaze na začiatku, ten nakupuje za pôvodné ceny a teda si môže dovoliť nakúpiť o M’ viac. Keďže stúpol dopyt, ceny postupne rastú. Ceny najprv rastú tam, kde stúpol dopyt ako prvý, to znamená u dodávateľov, u ktorých niekto nakupoval za „nové“ M’ peniaze. Títo dodávatelia viac zarobia a následne viac minú, čím presunú rast dopytu a teda i cien ďalej. Postupne prejde celou ekonomikou vlna nárastu dopytu a cien, až sa vytvorí nová rovnováha. Zatiaľ to vyzerá optimisticky a blahobyt rastie. Bohužiaľ pokým vlna rastu dopytu spôsobí nárast príjmu posledného v rade, budú existovať ľudia, ktorí majú ešte pôvodné príjmy, ale nakupujú za už zvýšené ceny. Tí pre zmenu za svoj pôvodný príjem nakúpia o S’ menej. Ako vidieť ekonomické perpetum mobile sa nekoná a to, čo jedni zarobili, to iní prerobili.

Pokúsim sa vrátiť do reálnej ekonomiky. V skutočnosti proces vyrábania „nových peňazí“ nie je jednorázová udalosť, ale prebieha vo väčšej, či menšej miere trvale. Keďže výrobcovia „nových“ peňazí v noci spia môžeme to rozdeliť na množstvo jednorázových hore popísaných udalostí. V rámci jedného štátu nie je dosť dobre možné identifikovať, kto „nové“ peniaze dostal ako prvý a kto na tom prerobil. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ako prvá sa k „novým“ peniazom dostane vláda a nasledovať budú ľudia platení zo štátneho rozpočtu. To je ale dosť široká a nesúrodá skupina, raz to budú stavitelia diaľníc, potom štrajkujúci lekári, dôchodcovia, úradníci katastrálnych úradov, učitelia, atď. Každý navyše dostane pridané v inom množstve a inom čase, takže na koniec nie je možné vstať, ukázať prstom na nejakého človeka, či skupinu a povedať „Ty si sa na tom nabalil“.

Situácia sa ale dramaticky mení, ak sa takýto proces deje v medzinárodnom prostredí, ako je tomu u EURa. Chvíľu sa síce dá ukazovať na nenažraté nadnárodné banky, ale je len otázkou času, kedy sa niekto postaví a povie. „Gréci, Portugalci, Íri,… sa nabalili na váš úkor.“ a nadšené davy odpovedia „Chceme naspäť čo je naše.“.

Čo potom?

3,849 celkovo návštev, 1 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

9 odpovedí

  1. Avatar
    jún 05, 2012

    Článok síce vystihuje podstatu, ale dosť zjednodušene. Na rast monetárnej masy majú vplyv aj iné faktory, ako externý dopyt po mene či finančná špekulácia. Čím je to väčšia mena, tým sú tieto vplyvy menšie, no dnes sú predmetom špekulatívnych nájazdov i také meny, ako dolár či euro.

    Na článok https://www.menejstatu.sk/svajciarska-demokracia-nie-je-cestou-k-prosperite som chcel reagovať už dávnejšie, lebo tam je graf monetárnej masy švajčiarskeho franku bez ďalšieho vysvetlenia a štát je zlý, lebo uvoľňuje frank. Ono je to zložitejšie. Už pri vzniku krízy v 2008 bol obrovský externý dopyt po franku, ktorého kurz veľmi posilňoval a to do tej miery, že ohrozoval hospodárstvo krajiny. Napríklad dolár sa dostal z kurzu 1.20 v 2007 až k parite v 2008, v najhorších chvíľach v lete 2011 až pod 0.70 CHF/USD. Euro bolo v 2007 na 1.70, v 2008-2009 za 1.50 a v lete 2011 spadlo na paritu 1:1. Vtedy Švajčiarska národná banka urobila krok, že prehlásila, že kúpi každé euro na svete, ktoré by sa predávalo lacnejšie, než 1.20 Frs. Odvtedy je kurz 1.20 a BNS musí stále na trh vrhať nové a nové tisícfrankovky. No i naďalej prehlasuje, že na ochranu exportu udrží tento kurz, nech by okolnosti boli akokoľvek nepriaznivé. Grécke miliardové úspory už sú v Londýne, v Zurichu či v New Yorku a podobne aj peniaze Portugalcov, Španielov a Talianov. Hollandovo víťazstvo euru tiež neprospelo a bohatí Francúzi si kupujú domy v Ženeve, aby mohli byť zdanení tu. To sa podobá exodu po Mitterrandovom víťazstve.

    Švajčiarska ekonomika nie je sebestačná, je veľmi previazaná s EU a USA. Všetky fosílne palivá sú z importu, podobne i všetok kov. Výrobky sú s veľmi vysokou pridanou hodnotou, ako hodinky, solárne panely, optika, elektronika, obrábacie stroje, turbíny, finančné služby, ale i turistický ruch. Zvýšený kurz franku už spôsobil problémy vyše tretine firiem: pokles odbytu, prepúšťanie, bankroty. Zúfalí zamestnávatelia skúšajú platiť Francúzov eurami v kurze 1.30 či 1.40, ktorým sa to samozrejme nepáči. Ale je to buď plat v eurách, alebo vyhadzov, alebo bankrot firmy. Dobrý kurz bol ešte 1.50 až 1.30 Frs za Euro, teraz to je veľmi, veľmi napäté pre export.

    Thumb up 6 Thumb down 1

    Odpovedať

    • Avatar
      jún 06, 2012

      Len by som dodal, že Gréci a ostatné zadlžené krajiny nezarobia na kríze. Na tom zarábajú ich veritelia a to sú práve bohaté krajiny – USA, Nemecko, Francúzsko, Británia…

      Thumb up 0 Thumb down 1

      Odpovedať

  2. Avatar
    jún 06, 2012

    Pekný článok. Pomerne jednoduchý, takže by ho mohol pochopiť aj národ slovenský, teda aspoň 37 slovákov ho pochopí. . Iba „naši“ politici ho nepochopia, lebo sa im to nehodí.
    Fajn, že vyšiel aj na finwebe.
    Len drobna pripomienka k textu :
    Tie nové peniaze vo veľkej miere idu do obehu ako NENÁVRATNÁ „pôžička“ . Teda tí obdarovaní sa nabalia ešte rádovo viac, a tí ostatní (drobní ludia) rádovo viac prerobia. Ako NENÁVRATNÚ „pôžičku“ dostavaju tie peniaze hlavne politici, bankári, niektorí spriatelení podnikatelia (nákup štatnych dlhopisov, bankové dotácie, kadejaké podporné programy, …..) . Takže je to fakticky ešte horšie ako v článku.

    Thumb up 5 Thumb down 1

    Odpovedať

    • Avatar
      jún 06, 2012

      Pripájam sa k oceneniu pôvodného článku, lebo dobre vysvetľuje základný mechanizmus inflácie a úlohu kvantitatívneho uvoľňovania pri vzniku inflácie. Ale je príliš zjednodušujúci a zanedbáva externé faktory.

      Tiež nesúhlasím s nasledovným tvrdením:
      Tie nové peniaze vo veľkej miere idu do obehu ako NENÁVRATNÁ “pôžička”
      Ešte že to je relativizované slovami „vo veľkej miere“, pretože centrálna banka môže stiahnuť peniaze z obehu rovnako dobre, ako ich do obehu vypustila. Totiž prostriedky viazané špekuláciou v obehu ani nie sú, a keď sú vrhnuté do obehu naspäť, tak spôsobia prepad meny a preto ich treba znovu stiahnuť. Všimnite si, že v článku o Švajčiarsku je na grafe s monetárnou masou dlhodobá potreba obeživa vo Švajčiarsku asi 40 miliárd. Počas krízy museli byť vypustené nové franky až do výšky 120 miliárd, čo je úplne závratné číslo a národná banka to stiahla na 80 miliárd, akonáhle to bolo možné. Potom v ďalšom roku to číslo vyšlo až na 130 miliárd, skorigované na 70 miliárd. No v 2011 bolo treba vypustiť do obehu ešte viac frankov, 260 miliárd. To nemá už ekonomický ekvivalent ani v produkcii, ani v krytí meny reálnymi hodnotami. To je len o psychológii hľadania bezpečného prístavu pre veľké sumy zahraničných investorov. Niečo podobné zažila aj česká koruna a iné malé meny. Tak zarobil aj Soros svoje legendárne 2 miliardy na britskej libre.

      Takže áno, článok je správny, ale len pre veľké meny v uzavretej ekonomike.

      Thumb up 2 Thumb down 1

      Odpovedať

  3. Avatar
    jún 06, 2012

    s uvodom sa neda suhlasit ani v teoretickej rovine. doslova popiera funkciu penazi ako obeziva. dobre to vysvetluje napr. rothbard, ale som v praci a nechce sa mi to hladat. v skratke teda: s jednou p.j. je mozne uspokojit potreby hned niekolkych spotrebitelov za sebou v case t+1. sucet cien teda moze a aj by mal byt vacsi ako je mnozstvo penazi.

    druha poznamka sa tyka toho, ze vlady netlacia peniaze. vsetky dokonca aj papier a mince tlacia banky, ci uz centralne, ale vacsinu sukromne. vlady tlacia dlhopisy a to je dost podstatny rozdiel. tlacenie dlhopisov nevedie vzdy k rastu penaznej zasoby, lebo dlhopisy moze nakupovat aj subjekt, ktory nema moznost tlacit nove peniaze ako banky, ale nakupuje za uspory. samozrejme ak ide o uspory zo zahranicia tak v pripade pozicania si vladou su inflacne tlaky rovnake a skupina okradanych a kradnucich je tiez priblizne ta ista.

    Thumb up 3 Thumb down 1

    Odpovedať

    • Avatar
      jún 09, 2012

      mas pravdu, aj Kanala. Je to vysvetlenie pre enthusiastov zacinajucich studovat ekonomiu. To „tlacenie penazi“ nie je take jednoduche a ani efektivne z hladiska umyslu CB zvysit penaznu zasobu. CB moze manipulovat so svojimi peniazmi (monetarna baza), ci to povedie k zvyseniu penaznej zasoby zavisi od komercnych bank a verejnosti, co sa prejavuje v kolisani penazneho multiplikatora.

      A ten popisany mechanizmus inflacie zasa neberie do uvahy kolisanie rychlosti obehu penazi.

      Suma sumarum (tiez zjednodusene): Bude to fungovat tak ako autor popisuje len vtedy, ak je konstantny penazny multiplikator a konstantna rychlost obehu penazi, co su predpoklady velmi silne a zvlast v sucasnosti nerealisticke.

      Thumb up 0 Thumb down 1

      Odpovedať

      • Avatar
        jún 10, 2012

        No práve… v súčasnosti. Pre mňa je omnoho menej realistické, že ECB:

        1. bude mať vôľu tie peniaze neskôr stiahnuť z obehu,
        2. že bude vedieť ako,
        3. že to urobí v správny čas.

        Thumb up 1 Thumb down 1

        Odpovedať

      • Avatar
        jún 10, 2012

        zmenilo by sa to zrusenim frakcnych rezerv a zavedenim 100% rezerv. prisla by na program dna deflacia (chap ako pokles cenovej hladiny). to by malo za nasledok aj to, ze by klesala spolu s ostatnymi cenami aj cena penazi a zaroven by stupala ich kupyschopnost. ludia by vytvarali uspory a to bez ohladu na to, ze by ich k tomu niekto motivoval, lebo by vedeli, ze peniaze budu mat zajtra vacsiu hodnotu ako dnes. uz toto by vnimali ako zisk. urok ako cena penazi by ich nezaujimala, dokonca by boli ochotni poziciavat za velmi nizky urok, teda lacno, lebo pri raste produktivity prace a celkovej produkcie by bez poziciavania penazi nastala prudka deflacia (chap ako stahovanie penazi z obehu, ale aj ako pokles cenovej hladiny). to by zaroven viedlo k stabilnej cene penazi (uroku) a teda aj ku stabilnej rychlosti obehu penazi.

        v sucasnosti je to cele na draka….

        Thumb up 0 Thumb down 1

        Odpovedať

  4. Avatar
    január 31, 2013

    Chyby popísaného myšlienkového experimentu:
    .
    Keby objem peňazí zostal rovnaký, vplyvom produktivity a pokroku by sa ceny, vyjadrené v peniazoch, znižovali. Keďže ekonomika skutočne funguje kontinuálne ceny by sa tiež znižovali kontinuálne.
    .
    Keby skutočne existoval dobromyseľný politik, ktorý chce pre svoj ľud len to najlepšie, tak by tie peniaze pripisoval priamo na účty občanov. S novými peniazmi by teda začali nakupovať všetci naraz, samozrejme kontinuálne.
    .
    Samozrejme, aj takýto „férový“ prístup je možné označiť za kriviaci prirodzené vzťahy. Akurát skutočné krivenie sa skrýva v tom, že politik bude tie nové peniaze tlačiť svojim, nie všetkým.
    .
    A teda nie samotná inflácia, t.j. nárast objemu peňazí je problém. Skutočné pokryvenie prirodzeného trhu je politické rozdelenie na rovných a rovnejších.

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*