Menej štátu

Často sa preberáme rôznymi ukazateľmi miery zdanenia alebo pomeru vládnych výdajov k HDP, aby sme boli schopní ukázať, ktorý štát je „väčší alebo menší“. Pri tomto, ale často zabúdame, že sa jedná iba o jeden z indikátorov, ktoré rozsah štátu dokážu zachytiť.

Sú to však nielen dane a štátna spotreba, ktoré určujú „veľkosť štátu“. Rovnako tak sa jedná o štátne podnikanie (prítomnosť štátnych firiem na trhu), nezávislosť súdov na štátnej moci, ochranu a vymáhateľnosť vlastníckych práv, vzťah štátu a centrálnej banky, rast peňažnej zásoby, infláciu, regulovaný prístup k cudzím menám a bankovým účtom, clá, zákonné obmedzenia medzinárodného obchodu, regulácie medzinárodného kapitálového trhu, regulácie trhu práce alebo podnikateľského prostredia. Všetky tieto, a nielen tieto, indikátory dokážu nejakým spôsobom poukazovať na rozsah štátnych zásahov. Tieto javy sa komplexne snažia zachytiť rôzne indexy ekonomických slobôd.

Pozrime sa teda na jeden konkrétny – Index ekonomickej slobody – konkrétne Economic Freedom of the World, ktorý každoročne uverejňuje kanadský Fraser Institute. Tento index sa od polovice 80. rokov 20. storočia snaží zachytiť ekonomické slobody tak, aby ich bolo možné lepšie previesť na súbor sledovateľných znakov a učiniť ich celosvetovo porovnateľnými. Jeho posledné vydanie z roku 2011 porovnáva mieru ekonomickej slobody celkom 141 krajín sveta (podľa údajov k roku 2009).

Čo sa dočítame v aktuálnom rebríčku najslobodnejších krajín sveta? Nikoho asi neprekvapuje dlhodobé top umiestnenie krajín ako Honk Kong, Singapúr, Nový Zéland alebo Švajčiarsko. Oveľa zaujímavejším je však fakt, že na 5. a 6. mieste tejto pomyselnej hitparády sa nachádzajú Austrália a Kanada. Jedná sa o štáty, ktoré by pri obvyklom porovnaní „veľkosti štátu“ iba ako Size of Government (teda veľkosti vládnych výdajov a daní) boli na 56. resp. 80. mieste.

Nemenej zaujímavý je aj pohľad na Švédsko (39.), ktoré sa nachádza za hranicou prvého kvartilu najslobodnejších zemí a podotýkam, že na sklonku roku 2000 patrilo do najslobodnejšej dvadsiatky. Podľa ukazovateľa „Size of Government“ je však až 123. zo všetkých 141 skúmaných krajín. Ako je možné, že krajina s tak veľkou vládou je hodnotená ako relatívne ekonomicky slobodná? Jednoducho! Takmer dokonalé vlastnícke práva a ich vymáhateľnost, pevná mena a relatívne malé zásahy do medzinárodného trhu, podnikania alebo do bankového sektora.

A čo my? Slovenská republika si za rok 2009 vyslúžila 13. miesto. Podľa merateľných údajov sme na tom boli v absolútnom vyjadrení posledné štyri roky „slobodnejšie“. Inými slovami, slobody nám mierne ubúdajú, ale nie tak rýchlo ako inde. Každopádne, za posledných desať, či dvadsať rokov ušla táto krajina už dlhú (aj keď kľukatú) cestu práve smerom k slobode. Údaje za rok 1999 radili Slovenskú republiku dokonca až do druhej polovice skúmaných štátov, takže k tým výrazne ekonomicky menej slobodným krajinám ako Belize, Keňa alebo Zambia.

Zanechajme však nudnú hitparádu slobôd. Slobody sa nenaješ, chudobných nenakŕmi, chorých nevylieči, deti čítať a počítať nenaučí…

Ale načo toto všetko? Samozrejme, ak poukážeme na to, kde sú občania slobodnejší a kde menej slobodní, tak by to mohlo stačiť. Obzvlášť, ak máme na pamäti, že aj sloboda ako taká je pre nemálo ľudí sama o sebe cieľom. Zostať pri tomto konštatovaní by však bolo zastavenie sa v polovici dobrej cesty a aj Fraser Institute si toto veľmi dobre uvedomuje. Druhú časť každoročnej správy preto tvoria ďalšie štatistické merania, ktoré dávajú do súvislosti ekonomickú slobodu a rôzne ďalšie indikátory kvality života.

Štáty sú rozdelené do kvartilov v závislosti na ich miere ekonomickej slobody, od najslobodnejších po tie najmenej slobodné a tieto štyri skupiny sú navzájom porovnávané s ďalšími ukazovateľmi. Ako autori sami uvádzajú, prezentované grafy a porovnania zobrazujú korelácie a nemusí sa teda jednať o priame kauzality medzi sledovanými veličinami. Na to nám ostatne slúžia rôzne teórie. Zároveň však veria, že poskytujú určitý pohľad na kontrast medzi trhovo orientovanými ekonomikami a ekonomikami, kde dominuje štátne plánovanie a regulácie. Nech teda prehovoria čísla.

Ekonomická sloboda a ekonomický rast (1990-2009) / HDP na hlavu (PPP, $ 2005)

Ekonomická sloboda a podiel na príjmoch najchudobnejších 10% / príjem najchudobnějších 10%

Ekonomická sloboda a gramotnosť mužov a žien / očakávaná dĺžka života

Ľudia v ekonomicky slobodnejších krajinách sú teda v priemere výrazne bohatší a ich príjem rastie rýchlejšie. Oproti tým najmenej slobodným žijú zhruba o dvadsať rokov dlhšie. Čo sa týka gramotnosti obyvateľstva, tak s rástúcou slobodou rastie aj vyšší podiel gramotného obyvateľstva a obzvlášť negramotnosť žien je v menej slobodných krajinách relatívna vyššia.

Veľmi zaujímavým zistením je podiel tých najchudobnejších na celkových príjmoch, ktorý je prakticky rovnaký bez ohľadu na veľkosť štátu a podotýkam, že ani v minulých šetreniach tomu nebolo inak. Korelácia medzi mierou ekonomickej slobody (veľkosťou štátu) a podielom najchudobnejších z celkového koláča príjmov nie je zaznamenaná. Zároveň však platí, že priemerný disponibilný príjem v cenách zohľadňujúcich paritu kúpnej sily tých najchudobnejších 10% v najslobodnejších krajinách je na úrovni 60% priemeru tých menej slobodných.

Ak chceme určiť rozsah štátnych zásahov do slobodného trhu, nesmieme sa zamerať iba striktne na daňové zaťaženie. Jedná sa totiž len o jeden z kúskov mozaiky, ktorá nám dáva odpoveď na to, ktorý štát je menší. Potrebujeme nástroj, ktorý dokáže komplexnejšie zachytiť aj iné štátne zásahy a indexy ekonomických slobôd týmto nástrojom určite sú.

Korelácia neznamená automaticky kauzalitu, to vieme. Každopádne zaznamenané korelácie empiricky podporujú teórie, ktoré hovoria, že vyšší stupeň ekonomickej slobody dáva ľuďom možnosť mať sa lepšie. Ako s touto možnosťou každý naloží, je už potom na ňom. A aj preto budem obhajovať MENEJ štátu … viac slobody.

Dodatok 28.7. z kapitoly 3

4,124 celkovo návštev, 2 návštev dnes