Menej štátu

Témy: centrálna banka | tlačenie peňazí | história centrálnych bánk | bankovníctvo frakčných rezerv

Flashback: Štátny aparát nášho novovzniknutého štátu sa rozbujnel ako huby po daždi. Netrvalo dlho a už prichádzajú prvé finančné suchoty štátu. Aby si demokratický panovník Hugo nepohneval svojich voličov a sponzorov, musí znova naplniť štátnu kasu. Má to však jeden háčik. Zvyšovanie daní už nepomáha, je to ako dojiť vyschnutú kravu, ktorá je navyše podráždená. Vláda sa preto snaží chýbajúce peniaze požičať od súkromníkov, ale neúspešne. Lebo veď kto by už požičal peniaze štátu, ktorý nedokáže svojich občanov účinne podojiť? Hugo má však v rukáve ešte jeden tromf, ktorý ho z tohto začarovaného kruhu môže vyslobodiť.

Spomínate si na bankára Jána? Kedysi dávno založil prvú banku na ostrove. Táto banka medzičasom významne narástla. Jej šéfom je teraz Janov pra-potomok, ktorý bol práve poctený návštevou Hugovho ministra financií. Na tejto tajnej schôdzi boli prizvaní aj ďalší predstavitelia významných komerčných bánk a spoločne s financmajstrom ukuli nasledovný deal.

Od teraz už nebudú po ostrove kolovať rôzne druhy bankoviek konkurujúcich si bánk, ale len jedna národná mena – Ulita. Pre účely vydávania týchto bankoviek vznikne jedna národná tzv. centrálna banka. Na oplátku, existujúce komerčné banky dostanú od vlády nové privilégiá a výsady, ako napr. nepísaný prísľub záchrany v prípade že sa niektorá z bánk dostane do problémov, možnosť čerpania výhodných úverov z centrálnej banky a zatarasenie cesty potencionálnej konkurencii.

Ako táto rošáda pomôže naplniť štátnu kasu? Jednoducho. Centrálna banka vytlačí nové (nekryté) peniaze a bude ich „požičiavať“ štátu. A to, že peniaze už nebudú plne kryté ulitami sa ľuďom nepovie, aby neprotestovali.
Tak sa aj stalo. Páska na centrálnej banke bola slávnostne prestrihnutá a nové kolo utrácania sa môže začať. Párty pokračuje. Pípu opravili.

Ostrovania si na novú podobu bankoviek postupne zvykli. No až nástup ďalších generácií účinne vymazal povedomie spoločnosti o tom, že peniaze pôvodne prišli zdola a nie z hora, cez dekrét panovníka. Ľudia si zvykli aj na to, že ceny tovarov a služieb na ostrove neklesajú ako kedysi, ale naopak, mierne rastú. Aj napriek zvyšujúcej sa produktivite.

Jednoduchí ľudia, ktorí sa narodili do sveta „národných“, ničím nekrytých peňazí, obviňujú zo zdražovania židov, odbory, šamanov, zlé počasie a neúrodu. Súvis medzi tlačením nových peňazí a zdražovaním vidí len málokto. Aj keď, staré matere s nostalgiou spomínajú na dobu, keď ceny výrobkov a služieb na ostrove rok čo rok klesali. No teraz je situácia opačná a zdražovanie sa stalo novou normou, na ktorú si ľudia postupne zvykli a kým spolu s cenami rastú aj platy, tak obyvatelia príliš nelamentujú.

Nerastú však len ceny. Vďaka umelému nafukovaniu peňažnej zásoby, rastú vládne výdavky na programy od výmyslu sveta, ako napr.: dotované plťky pre rybárov, príspevky na výstavbu chatŕč, či štátom garantovaný minimálny príjem. Tu to však nestačí. Vládnuca trieda si potrebuje poistiť víťazstvo v blížiacich sa voľbách a svoj nový „stolček, prestri sa“ v podobe centrálnej banky sa chystá využiť úplne novým spôsobom. Politická trieda, vládou dotovaní akademici a banková loby sa rozhodli, že je potrebné stimulovať hospodársky rast. Peňažný heroín v podobe novo vytlačených bankoviek si k ľuďom nájde novú cestu. Novovytvorené peniaze z centrálnej banky tentoraz nepotečú len do štátnej kasy, ale skrz bankový sektor aj obyčajným ľuďom a firmám v podobe lacných pôžičiek. No neznie to dobre? Viac sa dozvieme v nasledujúcej epizóde.

Ponaučenie

Keby štát zrazu znárodnil celé automobilové odvetvie a súkromníkom by zakázal v tomto odvetví podnikať, medzi ľuďmi by sa zdvihla vlna odporu. Oprávnene.
Potom tu máme iné odvetvie, ktoré je kompletne znárodnené a regulované štátom. A tu už kritické hlasy ľudí utíchajú. Nie, nejde len o obranu, či súdnictvo. Jedná sa o odvetvie „výroby peňazí“.
Spoločnosť vníma peniaze ako niečo, čo odjakživa „prevádzkoval“ štát a neslobodno ani pomyslieť, že by to mohlo byť inak. Pritom opak je pravdou. Podobne ako automobily, aj peniaze prišli zdola, ako odpoveď neviditeľnej ruky trhu na potreby ľudí. Autá vymysleli ľudia, aby sa rýchlejšie dostali z bodu A do bodu B. Peniaze vymysleli ľudia, aby prekonali komplikácie barterovej ekonomiky (platenie v „naturáliách“, resp. výmena statku za statok). Napr. aby murár Janko nemusel krajčírke Zdenke prerábať kuchyňu, len preto, že potrebuje pár ponožiek. Prvé peniaze vznikli spontánne, ako výsledok dobrovoľnej spolupráce množstva ľudí. Nie vďaka štátu, ale napriek nemu.

Ako a kde sa rodia „nové“ peniaze
Poďme sa teraz pozrieť na to, akým mechanizmom vznikajú súčasné „peniaze“ a cez aké kanály sa dostávajú do ekonomiky. Väčšina ľudí tomuto systému nerozumie a nasledujúce informácie ich môžu šokovať. No nejedná sa o žiadny hoax putujúci Facebookom. V skutočnosti, princíp tvorby nových peňazí netají ani vláda, ani banky. Všetky informácie sú verejne dostupné a overiteľné. Problémom je, že pre ľudí je to príliš abstraktná téma, okrídlená technickými výrazmi, ktorým nikto nerozumie. Skúsme tieto skutočnosti demaskovať a dať ich do súvislosti.

Takže kde sa dnes rodia nové peniaze? Zaujímavé je, že väčšina nových peňazí v systéme vzniká (a zaniká) v komerčných bankách. Centrálna banka je priamo zodpovedná len za malú časť z celkového objemu peňazí v systéme. Ale poďme pekne po poriadku.

Centrálna banka s čarovným prsteňom
Táto „banka bánk“ má možnosť vytvárať nové peniaze z ničoho. Inak povedané, centrálna banka (ďalej len CB) má štátnu licenciu na falšovanie peňazí.
Peniaze, ktoré CB takto „vygeneruje“, môžu mať podobu klasických papierových bankoviek, ale väčšinou sa jedná o elektronické peniaze vo forme bezhotovostných transakcií. Ak má vedenie CB pocit, že je treba oslabiť kurz ich meny (čo je dosť častý prípad), CB „naklonuje“ nové peniaze (vytvorí ich z ničoho) a použije ich na nákup cudzích mien, akcií, dlhopisov, požičiava ich vláde, či komerčným bankám. Takto dochádza k „rozriedeniu“ peňažnej zásoby. Kúpna sila rozriedenej meny klesá nielen voči zahraničným menám, ale aj voči tovarom a službám. Novým peniazom, ktoré takto vstupujú do ekonomiky sa tiež hovorí „base money“.
Tu však cesta nových peňazí nekončí, ale len začína.

Komerčné banky s frakčnými rezervami
Takže už vieme, že s patričnými povoleniami vytvoriť nové peniaze nie je žiadna alchýmia. Pokračujeme. Ako sme spomínali, nové peniaze z tlačiarní a serverov centrálnych bánk putujú vo forme pôžičiek k ich novým majiteľom – komerčným bankám, vládam a niečo sa ujde aj korporáciám. Nakoľko menované entity majú svojich dodávateľov a zamestnancov, v konečnom dôsledku, väčšina takto vytvorených peňazí sa prekotúľa až na účty komerčných bánk jednotlivcov.
A práve tu dochádza k ďalšiemu zázraku. Nastupuje čaro bankovníctva s frakčnými rezervami.
Dnešný regulačný rámec nastavený štátom a CB umožňuje komerčným bankám držať len čiastočné rezervy oproti ich vkladom. Čo to znamená?
Na pochopenie nám poslúži ilustrácia. Anička si na letnej brigáde zarobila 100 eurovú bankovku, ktorú zanesie do banky ako vklad. Pre zjednodušenie predpokladajme, že táto banka je úplne nová, zatiaľ bez vkladov. Banka stovku „uloží do trezora“ a na Ankin účet pripíše +100 EUR. Zatiaľ sa nič zvláštne nedeje. No teraz do tej istej banky príde Tomáš a ten by potreboval požičať nejaké peniaze na kúpu televízora. Koľko EUR bude môcť banka Tomášovi požičať? Ak by táto banka fungovala na 1%-ných povinných rezervách, Tomáš môže vyfasovať až 99 eurovú pôžičku. Teraz sa na chvíľu zastavme a všimnime si, že Anička má stále na svojom účte 100 EUR. Anička ráta s tým, že si svojich 100 EUR môže z banky kedykoľvek vybrať. Kde sa teda tých 99 EUR pre Tomáša vzalo? Áno hádate správne, banka ich vytvorila z ničoho. Pod dohľadom CB. Ale pokračujeme ďalej, toto bolo len zahrievacie kolo. Tomáš dostal pôžičku 99 EUR a tieto peniaze obratom poslal predajcovi elektroniky. Predajcovi elektroniky na účte pribudlo 99 EUR a ak ste dávali pozor, už viete, čo môže banka s týmito peniazmi urobiť. Áno, vytvoriť ďalšie pôžičky v hodnote 98,01 EUR (99 EUR mínus 1% rezervy). Táto pôžička znova skončí na účtoch bánk u niekoho iného a celý kolotoč sa točí ďalej. V konečnom dôsledku, zo 100 EUR rezerv dokáže frakčné bankovníctvo (s 1%-nými rezervami) teoreticky vygenerovať až 9900 nových EUR.
Výšku povinných rezerv stanovuje centrálna banka. V eurozóne je to aktuálne 1%, v USA je to odstupňované od 0% do 10%. Ak banka na konci dňa zistí, že poskytla viac úverov než mala, musí si chýbajúce povinné rezervy doplniť predajom svojich aktív, alebo si ich požičať od centrálnej banky, prípadne od inej komerčnej banky, ktorá má naopak prebytok rezerv (medzibankový trh).
V skutočnosti, celý proces je veľmi dynamický, na ktorom sa zúčastňuje množstvo komerčných bánk, milióny vkladateľov, dlžníkov a hlavne gigantické sumy peňazí. Pozorný čitateľ si všimol, že tento systém nie je z odolný voči hromadnému výberu peňazí z bánk (príklad Grécko 2015). Zostatky na účtoch, ktoré vidíme na našich internet bankingoch, sú tak z časti len fatamorgánou. V dnešnej eurozóne, približne len 17% zo všetkých EUR má podobu fyzických bankoviek a mincí. Peniaze v systéme nie len vznikajú, ale aj zanikajú (napr. pri splatení úveru, alebo pri výbere vkladu, čiže rezerv). Efekt takýchto systémov je však z dlhodobého hľadiska inflačný, nakoľko celý systém je permanentne „zásobovaný“ novými peniazmi (base money) od CB. Tieto peniaze sú následne multiplikované komerčnými bankami spôsobom, ktorý sme práve popísali.
Množstvo peňazí v systéme má tak tendenciu sa zvyšovať. Kúpna sila peňazí klesá. Ceny tovarov a služieb sú tak vyššie, než by boli pri absencii „množenia“ peňazí. Na rekapituláciu popisovanej schémy poslúži táto infografika:

Oficiálne ciele centrálnej banky
Vo všeobecnosti, hlavný cieľ CB, vrátane tej európskej je starostlivosť o stabilitu meny a finančného systému. Americká CB si kladie jeden cieľ navyše, ktorým je snaha o dosiahnutie maximálnej zamestnanosti.

Úroková sadzba a CB
Ako sme už v epizóde o úrokoch a úveroch spomínali, v trhovej ekonomike s „tvrdými“ peniazmi (nie je ich možné len tak tlačiť), sa úrokové sadzby odvíjajú od množstva úspor v ekonomike. Viac úspor = nižšie úrokové sadzby a naopak.
V dnešnom svete centrálnych bánk sa však nominálne úrokové sadzby stanovujú centrálne, nezávisle na množstve reálnych úspor v ekonomike. Ak sú úrokové sadzby stanovené príliš dlho, príliš nízko pod trhovú úroveň, dochádza k pomýleniu ekonomických hráčov a k zlým investíciám. Vznikajú hospodárske cykly (bubliny).
Akým spôsobom centrálna banka manipuluje úrokovými sadzbami? Tak, ako si bežní ľudia vedú svoje účty v komerčnej banke, tak komerčné banky si svoje účty na ktorých majú rezervy vedú v CB. A jedna z kľúčových úrokových sadzieb, ktorú CB pravidelne stanovuje, je sadzba ktorou CB tieto rezervy úročí.
CB tiež stanovuje ďalšiu kľúčovú úrokovú sadzbu, ktorú aplikuje keď požičiava peniaze komerčným bankám.
To, za aký úrok si komerčné banky požičiavajú peniaze medzi sebou, výrazne závisí od týchto dvoch centrálne stanovených úrokových sadzieb. Napr. v eurozóne poznáme tzv. Euribor, čo je referenčná úroková sadzba na medzibankovom trhu (akýsi priemer), za ktorú si veľké komerčné banky požičiavajú peniaze medzi sebou. Od tejto sadzby sa odvíja výška úrokových sadzieb pre bežných klientov komerčných bánk (hypotéky, atď).
CB má aj iné nástroje, ktorými nepriamo ovplyvňuje výšku úrokových mier na trhu s bežnými úvermi. Ide napr. o zmenu požiadavky na výšku povinných rezerv komerčných bánk, alebo o sprísňovanie, resp. uvoľňovanie pravidiel poskytovania úverov.

Pre koho je CB výhodná a pre koho nie je
Štáty zvyčajne hospodária na dlh, ktorý splácajú ďalšími dlhmi. Je to umožnené najmä tým, že vláda a CB motivuje komerčné banky nakupovať vládny dlh. V prípade USA, FED priamo vykupuje štátne dlhopisy od komerčných bánk. V prípade eurozóny, ECB výmenou za požičanie novo-vytvorených peňazí komerčným bankám, vyžaduje poskytnutie garancií v podobe štátnych dlhopisov. Komerčné banky sú tak motivované nakupovať štátne dlhopisy. K tomuto treba ešte prirátať napr. dôchodcovské spoločnosti, ktoré zo zákona musia mať časť spravovaných aktív v štátnych dlhopisoch.
V oboch prístupoch je dosiahnutý jeden výsledok: neustále rolovanie vládneho dlhu pred sebou. Kupec dlhopisov sa vždy nájde, ak nie, tak pomôže CB.
Súčasný model centrálneho bankovníctva je teda výhodný pre tých, ktorí sa nachádzajú pri zdroji nových peňazí najbližšie: banky, vláda a vládny kontraktory. Tieto inštitúcie majú šancu minúť novo-vytvorené peniaze ešte pred tým, než dôjde k plnému rozriedeniu peňažnej zásoby a následnej cenovej inflácii.
Kto na tejto schéme naopak najviac tratí? Sú to ľudia, ktorím sa novo-vytvorené peniaze dostanú do rúk ako posledným a sú tak najviac vystavení bremenu inflácie. Čiže produktívny sektor, zamestnanci a dôchodcovia držiaci hotovosť pod matracom.
Banky na čele s CB politikom zabezpečujú diskrétny transfer bohatstva od ľudí, ktorí vytvárajú reálne hodnoty a politici na oplátku bankám garantujú štedré privilégiá vrátane legalizácie ich „biznis modelu“ s frakčnými rezervami.

Peniaze sú kryté, ale…
Aby švindeľ na ktorom sa podieľajú centrálne banky riadne fungoval, musí byť splnená základná podmienka: Vydavateľ peňazí musí byť zbavený povinnosti na vyžiadanie zameniť svoje bankovky za zlato, či iné reálne statky za vopred stanovený výmenný kurz. Skrátka, peniaze nemôžu byť kryté, lebo inak by sa nedali ľubovoľne rozmnožovať. Väčšinou to fungovalo tak, že štát na oko garantoval zameniteľnosť peňazí za zlato, ale v skutočnosti tlačil oveľa viac peňazí než mal zlata v trezoroch určeného na krytie a štát sa spoliehal na to, že k panickým behom na banku nedôjde. A ak k panike došlo, štát jednoducho musel „pozastaviť“ zameniteľnosť bankoviek za zlato a stanoviť nový výmenný pomer (príklad USA 1933), alebo zameniteľnosť rovno zrušiť (príklad USA 1971).
Ale to je minulosť. V súčastnosti sa centrálne banky ani neunávajú predstierať garanciu zameniteľnosti svojich bankoviek za reálne statky a rovno priznávajú, že nové peniaze emitujú podľa „potreby“. Prípadne sa argumentuje tým, že súčasné „fiat“ peniaze sú kryté schopnosťou štátu vynucovať platenie daní.

Evolúcia centrálnych bánk

Švédsko, domov najstaršej centrálnej banky
Prvá centrálna banka vznikla v roku 1657 vo Švédsku udelením špeciálnych právomocí banke Stockholms Banco. Táto banka dostala privilégium vydávať bankovky kryté meďou a striebrom. Banka výmenou za získané privilégium musela odvádzať polovicu zisku z podnikania (zväčša úverovanie) kráľovi. No už o pár rokov neskôr banka nebola schopná zameniť bankovky vkladateľov za drahé kovy, ktoré mala mať banka uložené vo svojich trezoroch pre tento účel.
Zakladateľ tejto banky Johan Palmstruch bol neskôr odsúdený na smrť, ale vláda neskôr trest znížila na doživotie.
Privilégium tejto banky bolo neskôr presunuté na banku Riksens Ständers Bank, ktorá bola ovládaná priamo parlamentom a neskôr sa z nej stala Sveriges Riksbank, ktorá dodnes funguje ako centrálna banka Švédska (áno, to je tá inštitúcia, ktorej predstavitelia udeľujú nobelovku za ekonómiu).

Anglicko
História vzniku centrálnej banky v Anglicku sa vlastne výrazne nelíši od úvodnej poviedky. Narastajúci militarizmus a výdavky na vojny donútili tamojších politikov nájsť spôsob, ako chýbajúce financie získať. V tom objavil istý bankár William Paterson, ktorý parlamentu navrhol, že výmenou za isté privilégiá, založí banku, ktorá bude mať možnosť vydávať novovytvorené bankovky a financovať vládny dlh. Netrvalo dlho a v roku 1694 parlament schválil vznik Bank of England. Samotný kráľ a niekoľko členov parlamentu sa následne sami stali podielnikmi v tejto novovytvorenej banke.
A tak, Bank of England podľa plánu pomáhala financovať vládne výdavky. No nevyhnutné inflačné efekty tejto politiky spôsobili, že už o 2 roky po založení, sa Bank of England stala insolventnou, nakoľko vkladatelia sa čoraz viac žiadali zameniť svoje bankovky za zlato, ktoré „malo“ byť za týmto účelom uskladnené v trezoroch banky. Banka nebola schopná splniť svoje záväzky a vláda schválila pozastavenie zameniteľnosti bankoviek za zlato. Hodnota bankoviek výrazne poklesla. Neskôr bola zameniteľnosť znova obnovená a situácia s pozastavením a obnovením zameniteľnosti sa viac krát opakovala. Popri tom, Bank of England získavala od vlády čoraz viac privilégií, ako napríklad udelenie statusu zákonného platidla bankovkám tejto banky a komplikovanie života konkurenčným bankám.

Príšera z Jekyll Island – americká centrálna banka, ktorú radšej pomenovali inak
Prvé pokusy založiť stabilnú centrálnu banku v USA nastali už v 18. a 19. storočí. No mnohí otcovia zakladatelia boli silno proti takýmto pokusom, nakoľko dobre poznali ako takéto pokusy dopadli v Európe. Napr. Thomas Jefferson vnímal centrálnu ako motor korupcie, finančnej manipulácie a špekulácie.
Atmosféra v USA s postupne menila a v roku 1913 americký Kongres schválil zákon o centrálnej banke. Volá sa FED (Federal Reserve). Názov „centrálna banka“ sa neujal, nakoľko nemal dobrú reputáciu medzi ľuďmi. Často sa vedú diskusie, či je FED súkromný, alebo štátny „podnik“. Pravda je niekde uprostred. Tento pološtátny monopol na „výrobu“ peňazí pôvodne navrhli založiť vplyvní finančníci, ktorí sa za týmto účelom v tajnosti zišli na vtedy súkromnom ostrove Jekyll Island pri pobreží Georgie.
Akcie FEDu síce vlastnia súkromné banky, tie však nie je možné odpredať. Navyše, zisky FEDu nad určitou hranicou sa musia „preposielať“ do štátnej pokladnice a šéf (chairman) tejto inštitúcie je menovaný prezidentom USA.

Zdroje:
The Fed and the ECB: Two Paths, One Goal
Počátky centrálního bankovnictví
How do Central Banks Determine Interest Rates?
Larken Rose – Ako sa stať zlodejom (video)
G.Edward Griffin – Stvůra z ostrova Jekyll (video)
Juraj Karpiš – Zlé peniaze (kniha)
https://www.ecb.europa.eu/
http://www.federalreserve.gov/

7,880 celkovo návštev, 2 návštev dnes