Menej štátu

Témy: firma | zamestnávateľ | zamestnanec | trh práce | mzda

Flashback: V epizóde 4 si Milan vybavil pôžičku, aby mohol investovať do vlastnej rybárskej siete. Tento nový kapitál mu umožní efektívnejší lov rýb.

Milan si sieť pochvaľuje. Stačí ju len rozmotať, umiestniť a to by v tom bol čert, aby v nej po pár hodinách neuviazli nejaké ryby. Ostrov sa však medzičasom zaľudnil a zrazu je nutné zasýtiť oveľa viac hladných krkov. Na ostrove stúpa dopyt po rybách a iných maškrtách. Milan má toľko objednávok, že nestíha obsluhovať svoju sieť. To je pre Milana dobrá správa, lebo mu to umožní dvihnúť ceny. Keď to skúšal naposledy, tak mu časť zákazníkov odišla ku konkurencii.

Milan potrebuje posilu. Bude však niekto ochotný Milanovi zadarmo zveľaďovať biznis? To sotva! Milan musí ponúknuť odmenu a nakoniec zistil, že odmena v tomto biznise sa pohybuje od 2 do 4 ulít na hodinu.
Milan to zistil tak, že vylepil pracovné inzeráty ponúkajúce 1 ulitu na hodinu, no nikto sa mu neozval. A tak postupne zvyšoval ponúkanú odmenu, až sa mu začali ozývať prví adepti. Milan si spočítal, že nateraz mu stačí jeden pomocník a ten by mal mať skúsenosti s lovom rýb pri plate 4 ulity na hodinu. Ak by sa mu nepodarilo zohnať odborníka, tak zamestná aj neskúseného pomocníka, ale len za 2 ulity na hodinu s tým, že ho za ušetrené ulity zaškolí a neskôr zvýši plat.
Milanovi si napokon z pomedzi kandidátov vybral Juraja. Áno, toho Juraja, ktorý kedysi dávno vymyslel udicu. Udica mu však už nezarába toľko čo predtým, lebo kolega Milan vymyslel oveľa produktívnejšiu sieť.

Okrem platu, sa Milan a Juraj ešte dohodli na mnohých iných podmienkach spolupráce. Juraj napríklad súhlasil, že v prípade nutnosti bude za príplatok pracovať aj v nedeľu, ale že na Vianoce a iné vybrané dni ho do roboty nikto nedostane.
Obidvaja si podali ruky a začiatkom nasledujúceho týždňa sa pustili do práce.
Vzniklo pracovné miesto.

Ponaučenie:

Trh práce je stále „len“ trh. V slobodnej spoločnosti sa dá práca nakúpiť/predať za vzájomne dohodnutú cenu, pri vzájomne dohodnutých podmienkach.
Existujú dva štandardné spôsoby, ako bez použitia násilia zarobiť peniaze:

1. Podnikanie. Investovať do kapitálu a pomocou neho tvoriť zisk. Príklad: Kúpa kamiónu a robiť autodopravu.
2. Zamestnanie. Zamestnať sa u niekoho, kto kapitál už má a poberať výplatu. Príklad: Roznášač pizze pre reštauráciu.

Možnosť číslo 1 nesie značné riziko (investícia môže zlyhať, stratíte úspory, zadĺžite sa). Preto sa väčšina ľudí rozhoduje pre možnosť číslo 2. Väčšina ľudí dáva prednosť istejšiemu zamestnaniu pred neistým podnikaním.

Kapitalista „versus“ pracovník
Medzi ľuďmi je populárna predstava, že kapitalista oberá svojich zamestnancov o peniaze. Myšlienkový pochod (nie len) mnohých ľavičiarov je zhruba takýto: „Robotník dostane 5€ na hodinu, ale jeho produktivita sa rovná 8€ na hodinu. Kapitalista tak zdiera robotníka o 3€ na hodinu!“

Poďme túto námietku vyvrátiť z praktického hľadiska. Predstavme si polonahého bagristu kdesi na lúke ako rukami a nohami robí zvláštne pohyby. Aká je jeho produktivita? Nie je to chyták. Jeho produktivita je nula Eur. Teraz si predstavme, že tento chlapík má na sebe montérky a sedí v bagri, ktorý bagruje základy na stavbe. Tak tu sa už bavíme o nejakej produktivite! Táto produktivita je umožnená zručnosťami bagristu a kapitálom kapitalistu. Ak ešte zohľadníme riziko straty, ktoré kapitalista podstupuje a dobrovoľnú dohodu na pláci medzi kapitalistom a bagristom, zistíme, že námietka odporcov kapitalizmu nie je validná. Nikto nikoho nezdiera.

Iný príklad. Chudobný farmár vlastní kúsok poľa a hrdzavý rýľ. Tento farmár vyprodukuje 100 kg zemiakov ročne. Zrazu príde nejaký chlapík a farmárovi ponúkne hnojivo, traktor a pluh na prenájom za 50 kg zemiakov ročne. Toto extra vybavenie umožní zvýšiť farmárovu produktivitu na 300 kg, čiže jeho čistý zisk po odrátaní prenájmu bude 250 kg. Teda o 150 kg viac, než na začiatku. Z principiálneho hľadiska sa jedná o rovnaký vzťah, ako medzi vlastníkom stavebnej firmy a bagristom zamestnancom. Obidve strany transakcie benefitujú, inak by sa jej nezúčastnili.

Zamestnávateľ a zamestnanec sú obchodnými partnermi a obchod je výhodný pre oboch zúčastnených, inak by sa obchodná transakcia neuskutočnila.

Od čoho sa odvíja výška mzdy
To, ako akumulácia kapitálu benefituje celú spoločnosť, nie len vlastníkov kapitálu – kapitalistov, sme už rozoberali v epizóde 2 a 3. V skratke sa dá povedať, že množstvo a kvalita kapitálového vybavenia v ekonomike determinuje výšku reálnych miezd a teda úroveň prosperity v spoločnosti.

Predstavme si spoločnosť, v ktorej nie sú stroje a všetko sa robí ručne. Ak takáto spoločnosť vyprodukuje 100 zemiakov, tak je logické, že si ľudia dokopy nemôžu kúpiť viac než 100 zemiakov. Tento fakt nezmení ani dotlač núl na bankovky, alebo do výplatných pások ľudí.
Ak by však takáto spoločnosť mala viac vhodnejšieho kapitálu, napr. traktory, pluhy a iné technológie, zrazu sa vyrobí oveľa viac zemiakov, čo sa odzrkadlí na kúpnej sile miezd ľudí. Medzi rovnaké množstvo ľudí sa zrazu bude dať distribuovať oveľa väčšie množstvo zemiakov.
Ako vidieť, produktivita (ľudí a kapitálu) je hlavný faktor, ktorý ovplyvňuje výšku reálnych miezd v spoločnosti.

Produktivitu si netreba mýliť s usilovnosťou ľudí. Stolár, ktorý na formátovanie dosák používa ručnú pílku namiesto drahšej cirkulárky môže byť usilovný, šikovný a nadšený kutil, ale nie produktívny kapitalista.

„Zamestnávatelia na Slovensku platia málo, lebo sú držgroši!“
Výška mzdy sa neodvíja od miery altruizmu zamestnávateľa. Každý zamestnávateľ v súkromnom sektore, či už v Bangladéši, alebo Švajčiarsku, zaplatí svojmu zamestnancovi aspoň toľko, aby neodišiel pracovať ku konkurencii, ale nikdy mu nedá viac, než je cena jeho produktivity. V tomto rozmedzí min-max sa generuje cena práce prostredníctvom vyjednávania medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Vyjednaný „sweet spot“ je dohodnutý plat – mzda.

Ak sa ukáže, že výška vyjednanej mzdy je pod trhovou úrovňou, k slovu sa prihlási neviditeľná ruka trhu. Prebieha to zhruba takto:
Dajme tomu, že firmy jedného odvetvia majú excesívne zisky prameniace z nedocenenia svojich zamestnancov. Jedná sa o signál pre podnikateľov a investorov „hej, poďte sem, je tu priestor pre zisk!“. Ako náhle sa v danom odvetví vyroja nové firmy reagujúce na vyslaný signál, vzniknú nové pracovné príležitosti a teda dopyt pracovnej sile. Následné zlepšenie vyjednávacej pozície zamestnancov sa prejaví vo forme nárastu ich miezd.
Alebo inak povedané, zamestnanec navštívi svojho šéfa s požiadavkou „Zvýš mi plat, lebo pôjdem robiť pre Joža!“. To je trhová regulácia cien.

Prečo na Slovensku zarábame málo
Poďme sa teraz pozrieť na náš post-sovietsky región a skúsme vypátrať skutočné príčiny našich relatívne nízkych platov.
Za prvé, relatívne k západným krajinám máme málo kapitálového vybavenia. Najmä vďaka 40 ročnému experimentu s plánovaným hospodárstvom. Preto naše výplatné pásky kúpia relatívne málo vecí.
Ako je však možné, že aj profesie, ktoré nevyžadujú veľa kapitálu, sú u nás tiež platené výrazne menej než v západných krajinách? Roznášač letákov, alebo predavačka v Lidli pracujú s približne rovnakým kapitálom na oboch stranách Dunaja. Bicykle a pokladničné pásy sú rovnako moderné a efektívne ako v Rakúsku, tak Slovensku. Ako je potom možné, že platový rozdiel týchto kapitálovo nenáročných profesií je 2-3 násobný v náš neprospech?
Prekvapenie sa nekoná. Stále ide o problém nedostatku vhodného kapitálu. Do úvahy však netreba brať len kapitálovú vybavenosť určitého výseku ekonomiky, ale objem všetkého kapitálu v danej geografickej oblasti (v našom prípade Slovensko). Tu je dôležité zdôrazniť, že pracovná sila je vzácny zdroj a teda ide o statok (poznámka autora: autor neprirovnáva pracovnú silu k domestikovaným zvieratám, ale k statku z ekonomického hľadiska). Momentálna ponuka a dopyt po pracovnej sile určuje cenu tohto statku – výšku miezd. Konečná cena práce, ktorú trh vygeneruje (vyššie spomínaným spôsobom), odzrkadľuje úroveň kapitálového vybavenia v danej oblasti.

A tu sa dostávame k ďalšiemu významnému pod-faktoru, ktorý ovplyvňuje výšku reálnych miezd v rámci regiónu. Slovensko je geografická zóna, ohraničená množstvom bariér, ktoré znemožňujú úplné vyrovnanie miezd Slovenska s našimi susedmi.
Niektoré z týchto bariér sú prirodzené, ako napr. odlišné jazyky, rieky, kultúrne rozdiely…
Iné bariéry sú čisto umelé, ako napr. regulácie v oblasti trhu práce na medzinárodnej úrovni.
Tieto bariéry z časti izolujú cenu práce od dopytu z okolitých krajín. Vo výsledku sa generujú rôzne ceny práce (rôzne mzdy) pre jednotlivé krajiny a regióny zvlášť, v závislosti od ich kapitálového vybavenia.

Ďalšia vec, ktorá bráni slovenským mzdám vyrovnať sa tým západným, pramení z jedného špecifika pracovnej sily. Pracovná sila je málo likvidný statok. Čo to znamená? Likvidný statok, ako napr. komodita cukor, sa dá ľahko speňažiť, skladovať, alebo expresne poslať do supermarketu kdesi v tramtárii bez toho, aby sa cukru cnelo po domove. Ceny komodít sú vďaka tejto likvidite zhruba rovnaké, kdekoľvek na svete ich kupujete.
Avšak statok, akou je pracovná sila, je oveľa menej likvidný a menej mobilný. Pracovná sila naráža na už spomínané bariéry a navyše je viazaná na domovinu, svoju rodinu, špecifický spôsob života, vlastnú kultúru, a pod. Z toho prirodzene vyplýva, že na Slovák ktorý si chce vyjednať vyšší plat, pôjde za šéfom skôr s touto požiadavkou: „Zvýš mi plat, lebo pôjdem robiť pre Joža do Žiliny!“ než s touto: „Zvýš mi plat, lebo pôjdem robiť pre Gerharda do Düsseldorfu!“
Toto je teda tiež jeden z dôvodov, prečo sa cena práce na Slovensku „nespriemeruje“ s kapitálovo lepšie vybavenými krajinami, akou je napr. Nemecko.

Zhrnutie: Hlavné faktory ktoré ovplyvňujú výšku reálnych miezd sú: kapitálové vybavenie daného regiónu v prvom rade. Flexibilita trhu práce a likvidita pracovnej sily druhom rade.

 

Ako štát deformuje trh práce

Štát sa na trhu práce snaží „pretlačiť“ neviditeľnú ruku trhu vlastnou sadou arbitrárne vytvorených regulácií, ktorými zasahuje do slobodného konania ľudí. Keďže voličov zamestnancov je oveľa viac než voličov zamestnávateľov, drvivú väčšinu regulácií štát uvaľuje práve na nich.

Minimálna mzda
„Viem jak na to! Treba len zvýšiť minimálnu mzdu na dôstojných 1000 Euro.“
Vynucovanie minimálnej mzdy je zásahom do slobodného konania ľudí. Ľuďom, ktorí sú ochotní akceptovať mzdu pod stanovenou hranicou je vlastne zakázané pracovať. Ak hodinová produktivita jednotlivca je 4 Eur a minimálna mzda je 5 Eur, firma takéhoto človeka logicky nezamestná. Dôležitá je produktivita, nie dekrét panovníka. Politici však nie su hlúpi, oni to vedia. Vedia, že ak zvýšia minimálnu mzdu radikálne, tak spôsobia masovú nezamestnanosť, rozkvet práce na „čierno“, nahradenie ľudskej práce strojmi a odchod firiem do lacnejších krajín. A preto štát zvyšuje minimálnu mzdu po troškách. Jednak je to výhodný marketing (lebo pravidelnosť), a druhak takéto plazivé navyšovanie minimálnej mzdy (ktoré často kopíruje infláciu) do určitej miery kamufluje jej negatívne dopady na ekonomiku.

Privilegované odbory
„Máme slabé odbory. Vyššie platy si musíme vyštrajkovať!“
Odbory sú fajn nástroj na zlepšenie vyjednávacej pozície zamestnancov. Problém nastáva v momente, keď štát odbory zneužíva na politické hry a poskytuje im špeciálne privilégiá, ako napr. povinnosť väčších firiem platiť si vlastného odborára.

Náklady na zamestnanca
Vďaka štátnym reguláciám, musí zamestnávateľ znášať nemalé náklady na každé vytvorené pracovné miesto. Od gastrolístkov, cez rôzne povinnosti, až po sociálne odvody a dane.
Za zmienku stoja aj regulácie, ktoré významne sťažujú prepustenie zamestnanca. Jednou z nich je arbitrárne stanovená výška odstupného.
Sú to náklady na vyše, ktoré firma premieta do výšky platov a cien. Tieto náklady sú vynútené a nevyplývajú z dobrovoľnej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Dobrovoľná dohoda je sabotovaná treťou stranou – štátom.

Ako zvýšiť reálne mzdy?
Treba zatraktívniť prostredie pre príchod domáceho a zahraničného kapitálu. To sa dá urobiť súbežne dvoma hlavnými spôsobmi:
V prvej rade, viac než polovica nákladov na pracovné miesto, je dnes bežne konfiškovaná štátom. Čiže to je hneď jeden zo spôsobov ako plošne zvýšiť platy ľudí – znižovať dane a tak zároveň prilákať nový kapitál do ekonomiky. Inak povedané, urobiť zo Slovenska daňový raj.
Ďalej treba z trhu práce odstrániť štátne regulácie a nechať priestor reguláciám trhovým. Inak povedané, urobiť zo slovenského trhu práce freelancer.com.

Zákonník práce a povinné odvody? Nie ďakujem. Ja radšej Freelancer.com!
Predstava trhu práce bez štátnych regulácií je sci-fi nie len pre „sociálnych inžinierov“. Napriek tomu je dnes takáto predstava čiastočne realitou a funguje oveľa lepšie než štátom regulovaný trh práce. Ide napr. o služby ako Freelancer.com, čo je trh s pracovnými ponukami/dopytom. Potenciálny zamestnanci a zamestnávatelia sa cez podobné portáli dohadujú na spolupráci, hodnotia navzájom kvalitu odvedenej práce, spoľahlivosť a dodržiavanie dohôd. No hlavne, účastníci tejto slobodnej výmeny sú do veľkej miery vymanení z pazúrov štátneho regulátora. Výsledkom sú napr. aj niektoré ilustrácie použité v tomto seriáli, ktoré vytvoril cudzí človek na druhom konci sveta za dohodnutú odmenu. Bez šikany štátneho regulátora, bez vynútených nákladov navyše a bez študovania zákonníka práce po každej jeho novelizácii.

 

4,567 celkovo návštev, 1 návštev dnes