Menej štátu

Združenie MyMamy sa rozhodlo v prešovskej mestskej časti Šidlovec zriadiť azylový dom pre týrané ženy. Miestne zastupiteľstvo im v tejto oblasti ponúklo budovu na prenájom za symbolické jedno euro. Obyvatelia štvrte s rozhodnutím svojich zastupiteľov, ktorí by mali primárne hájiť ich záujmy, nesúhlasia. V demokratickej spoločnosti so silným sociálnym štátom majú v rukách mocnú zbraň – petíciu. Irony off.

V podstate bežná situácia, ktorá má určitý edukatívny potenciál. Prešovčania sa dúfam vyliečia z predstavy, že štátny majetok patrí nám všetkým. Ich vplyv na jeho spravovanie (konkrétne verejného majetku v bezprostrednom okolí ich domov) vrcholí podpisom hárku papiera s ostro formulovanou žiadosťou. Dennodenná realita, ktorá ani nestojí za reakciu.

Po prečítaní blogu som sa ale prinútil k napísaniu tohto textu. Autorka obviňuje Prešovčanov z nedostatku empatie k týraným ženám. Vraj sa nevedia vyrovnať so zníženým komfortom. Sebci!

Musím konštatovať, že s tak šokujúcim nedostatkom základného porozumenia ku konaniu bežných ľudí ako prezentuje blogerka vo svojom článku, som sa už dávno nestretol. Pokúsim sa teda vzbudiť u nej trochu empatie k signatárom petície.

Azylový dom so spomenutým účelom, to sú po okolí sa prechádzajúce ženy so smútkom v očiach. Neskôr sa k nim pridajú potetovaní muži fajčiaci jednu od druhej. Tí už ale majú miesto smútku v očiach agresivitu. A nakoniec ich deti. Výrazne zvyšujúce šancu, že to vaše sa raz vráti domov s plačom. A bez bicykla. Ako to ovplyvní kvalitu života daného nejbru nechám na posúdenie čitateľovi.

Kľúčový rozdiel medzi nami, relatívne spokojnými ľuďmi, a spomenutými ženami so smutnými očami je ten, že tie dievčatá sú každú minútu svojho života v nehostinnom svete tam vonku. Nemajú taký ten karteziánsky bod 0,0,0, kde môžu vypnúť a cítiť sa bezpečne. Kde vás niekto vypočuje a namiesto objektívneho feedbacku nekriticky pochváli a poľutuje. My čo také miesto máme, tomu hovoríme domov.

Nemôžem si pomôcť, ale spomínaná stavba azylového domu proti vôli obyvateľov štvrte je v podstate útok na ich domov. Že si svoje bezpečné miesto chcú chrániť aj pred náznakom rizika? To predsa nemôže absolútne nikoho prekvapiť.

Nemôžeme budovať útočište pre niekoho tým, že ohrozíme domov niekoho iného.

Vybudovať domov nie je nič triviálne. Po stránke medziľudskej a rovnako aj po stránke materiálnej. Keď sme si nafúknutú realitnú bublinu zamenili za prosperitu a naši sociálni inžinieri s mániou hráča Simcity obmedzili svojimi reguláciami ponuku stavebných plôch na nevyhnutné minimum (narážam na administratívne rozdelenie pozemkov na takzvané stavebné a tie ostatné), sa zabezpečenie nehnuteľnosti stalo celoživotnou misiou, ktorá odčerpá masívne množstvo finančných prostriedkov.

Len tak na okraj, profesionálni páchači dobra ho konajú nielen v cudzom susedstve, ale aj za cudzie peniaze. Väčšina má byť financovaná z Nórskeho finančného mechanizmu a štátneho rozpočtu. A aj na povinných desať percent, ktoré majú pochádzať z vlastných prostriedkov plánuje združenie vyhlásiť zbierku.

Dá sa povedať, že bežný človek nezrealizuje za svojho života väčšiu obchodnú transakciu ako nákup bytu, alebo stavbu domu. Tá je spojená s určitou predstavou o domove pre seba a svojich blížnych na nasledujúce roky, pre mnohých ľudí až do smrti. Za tragédiu blogu považujem presvedčenie, že by sa ľudia mali svojej predstavy o budúcnosti vzdať s nadšením presvedčeného komunistu z budovateľského plagátu.

Slečna pravdepodobne ešte žiadnu tridsaťročnú hypotéku neriešila, keď sa nevie vžiť do mentálneho nastavenia obyvateľov Šidlovca. Možno by zaujala iný postoj, keby bol v hre osud nehnuteľnosti, na ktorej splatenie venovala dve tretiny svojho profesionálneho života. Z mojich skúseností majú podobné názory väčšinou ľudia, ktorým „zníženie komfortu“ nehrozí.

Pripomína mi slovenskú europoslankyňu, vo voľnom čase optimalizátorku migračných trás tresky baltickej, Moniku Flašíkovú Beňovú. Keď odopierala obyvateľom neslávne známej Družstevnej ulice v Malackách, ktorým primátor nasťahoval do bezprostredného okolia (tu už je neprispôsobiví slabé slovo) Rómov, čo i len právo na protest. Aby potom po pôsobivej demonštrácii proti intolerancii odišla do svojej miliónovej vily. A Malačania naspäť na bojisko.

BTW nezabudnime, že rovnako ako v prípade azylový dom, proti vôli Malačanov konali predstavitelia štátu. To len keď bude zase niekto tvrdiť, že tu štát máme na riešenie negatívnych externalít.

Osobne považujem takýto útok na domov za neuveriteľne arogantný čin. Človek dokáže robiť heroické činy v ťažkých podmienkach. Ak má domov, kde môže načerpať sily. Takto fungujú aj pracovníci humanitárnych organizácii, ktorí majú moju úctu. Ale aj oni potrebujú zázemie, kde môžu uniknúť pred problémami, ktoré pomáhajú riešiť. Budú si ho pravdepodobne strážiť rovnako ako to robia „sebci“ z Malaciek a Prešova. Nerobme niekomu niečo, čo nechceme, aby ostatní robili nám.

Ak sa ma v diskusii k tomuto článku niekto spýta, aké riešenie teda mám pre týrané ženy ja, tak úprimne poviem, že nemám žiadne. Uvedomujem si komplexnosť problému. Ja nemám šancu ani ambíciu zachraňovať svet. Moje možnosti sú obmedzené a preto sa sústredím na okruh ľudí v mojom blízkom okolí. Dúfam, že raz, keď sa v ňom týraná žena objaví, tak jej budem schopný pomôcť.

Ale určite nie tak, že ju nasťahujem do bytu niekomu cudziemu.

4,420 celkovo návštev, 1 návštev dnes