Menej štátu

Vážený čitateľ maguso1975, dovoľte mi, aby som sa vám poďakoval, za vašu pozornosť, ktorú ste venovali môjmu článku „Detinská povaha ľudských práv“.

Spočiatku som nemal v úmysle na vaše komentáre odpovedať z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že ste vôbec článok nepochopili, čo vidno na podsúvaní mi argumentov a motivácií, ktoré v článku a ani v mojom uvažovaní nie sú prítomné. Druhý dôvod vyplýva z nenávistného agresívneho tónu vašich komentárov, ktoré hovoria o takom duševnom rozpoložení, ktoré vám znemožňuje vecnú diskusiu. Dôvod, prečo napokon odpovedám je ten, že ste pod mojím článkom zatiaľ jediný reprezentant ideológie humanizmu, a teda na vašej argumentácii sa dá pekne demonštrovať plytkosť tejto ideológie, ostatne črty vlastnej všetkým ideológiám bez rozdielu. No a teraz k veci.

Kým prídeme k samotným vašim argumentom, tak je nevyhnutné rozobrať rozdiel v metodike našich argumentácií. Ak niečo tvrdíme o svete, tak všetci vychádzame z nejakých apriorných predpokladov. Kým vy vychádzate z určitých hodnotových predpokladov (napríklad, že silní majú pomáhať slabším), teda z nejakého morálneho hodnotového systému, tak ja sa hlásim sociálnemu darwinizmu, ktorý je bezhodnotový, pretože ani iný byť nemôže. Darwinistická evolúcia je ex definitio bezhodnotová, je to svojím spôsobom algoritmus. Tomuto rozdielu obaja prispôsobujeme svoju argumentáciu. Kým vy apriorne považujet za správne (v súlade s väčšinovým názorom) aby silní pomáhali slabším, tak mňa zaujíma, že ak to je tak, ako sa to vyvinulo, z akých kognitívne-behaviorálnych modulov našich predkov a aké selekčné tlaky to spôsobili. A vôbec nehodnotím, či je to dobré/zlé, pekné/škaredé, dojímavé/odporné, atď., ale ako to zvyšuje, či znižuje šance na prežitie druhu. Ak sa argumentuje z rôznych apriorných stanovísk, tak v prípade sporu nie je možné dospieť k zhode. Ak sa však pokúšate vyvrátiť názory uvedené v článku z mojich apriorných stanovísk, tak by ste ich ovšem mali správne používať a nemiešať ich s hodnotovými, morálnymi. Tu je jeden základný problém argumentácie humanistov, ktorí sa na prírodu obracajú, keď im to vyhovuje, a keď nie, tak začnú kričať na sociálnych darwinistov, že sú fašisti.

Druhý základný metodický rozdiel je v tom, že humanisti, tak ako všetci idealalisti, svoj svet konštruujú z ideí, z hlavy, pričom tieto idei môžu, ale aj nemusia opierať o nejaké dôkazy, pochádzajúce „zvonka“ ich ideového konštruktu. Je to v princípe metóda teologická, ktorá má základ v kresťanskom anropocentrizme, kde možno z hlavy vyvodiť celý vesmír. Sociálny darwinista nemá takú pohodlnú pozíciu. Aj on síce konštruuje svet v hlave, napokon inak sa nedá, ale musí sa pri tom opierať o vedeckú evidenciu. Netvrdím, že vedecká evidencia je slovo Božie, že je to patent na pravdu, ale metóda overovania téz v jednom myšlienkovom systéme pomocou téz iného myšlienkového systému mi príde predsa len hodnovernejšia, a ak dovolíte, aj naďalej sa jej budem držať. Pretože inak by sme na tom boli rovnako. Inak by sa ťažšie dalo rozlíšiť kto ako manipuluje. Narážam tým, na vaše obvinenie mňa z manipulatívnosti, ktoré je, prepáčte mi to smiešne, pretože každé tvrdenie je manipulatívne (vrátan tých vaších), len je rozdiel v tom, čím je to tvrdenie podložené. Tie odkazy na literatúru, zväčša vedeckú, som pod článkom nedal preto, aby som akože vyzeral cool vzdelane, ale preto, aby si moje tvrdenia mohol čitateľ overiť, a prípadne poskytnúť do diskusie iné vedecké zdroje, ktoré by tvrdenia v tomto článku spochybňovali. Alebo po prečítaní týchto zdrojov skúsil nájsť iné vysvetlenie, ak sa mu to moje nepáči. Oboje sa nesporne dá, a aj ja by som sám dokázal nájsť iné vysvetlenia pre popisovaný jav. Ale túto prácu ste si vy nedali, preto vo svetle kontextu týchto zdrojov je vaša argumentácia povrchná a prázdna.

Tak a teraz k vašim námietkam konkrétne.

A) Ukážte mi prosím v článbku miesto, kde je „… zdôvodnenie existencie pánskej elity otrokárov… “? To je iba vaša implikácia, nie moja, ktorá poukazuje na to, že mi podsúvate hodnotový axiomatický systém, a na jeho základe motiváciu k napísaniu článku. Viď vyššie popísaný rozdiel v metodike.

B) Z rovnakého súdku je aj vaše rozhorčenie nad použitím drevorytu J-J. Rousseaua k porovnaniu neotenickosti vzhľadu mladého šimpanza a sapientieho dospelca. Mohol som použiť fotku akéhokoľvek dospelca z profilu (aj vašu, ak mi ju pošlete, tak ich vymením). Najprv som použil Darwina, ale toho som napokon nedal, pretože ho už používam často. prišlo mi akosi kontextovo štýlovejšie, ak sa bavíme o ľudských právach, použiť obrázok (čiernobiely) jedného z osvietenských autorov koncepcie ľudských práv. Je úplne jedno kto je na obrázku, dôležitý je ten neotenický vzhľad, ktorý je podstatou, nie osoba. Je to skrátka jeden z viacerých dôkazov našej neotenickosti, navyše značne ilustratívny. Nemá to nič spoločné s hodnotovými hľadiskami, či je niektorý neotenický sapient fašista, komunista, liberál. Capito?

Najhoršie však dopadla vaša argumentácia, kde ste sa akože pokúsili postaviť na biologické „nohy“ a argumentovať „prírodou“. Tu totiž vaša idealistická metóda okamžite zlyháva, pretože nestačí zrazu budovanie sveta na ideách, či už idei buvolieho stáda, alebo ideí správaní vlka a psa. Treba sa skutočne pozrieť do prírody, nie do idei prírody.

C) Buvolie stádo bol príklad toho, kde by sa dalo nájsť najbližie správanie tomu, kde na rozdiel od všetkých iných správaní, kedy akt správania nemá oddelenú potrebu od jej naplnenia. Jednoducho potreba prežiť a preniesť svoj genofond v konkurencii s inými genofondami mláďat a samíc je čiastočne oddelená od naplnenia tejto potreby, pretože do určitej miery podmieňuje správanie samcov. Lenže aj tu to nie je čisté oddelenie potreby (práva) od jeho naplnenia, pretože si samci vlastne takto tiež ochraňujú svoj genofond. Čiže vaša námietka voči príkladu buvolieho stáda skôr potvrdzuje moje tvrdenie, že v prírode hrá každý v prvom rade sám za seba, a teda nemôže byť oddelené právo od jeho naplnenia.

D) Deviantní, patologickí jedinci sa objavujú vo všetkých societach. O tom predsa je darwinistická diverzita. A vo všetkých sa aj vyvinuli schémy správania na ich elimináciu. V tých societách, kde sa takéto schémy nevyvinuli sa v konečnom dôsledku rodilo menej potomkov a takýto vývinový variant vyhynul. Patologických jedincov nemajú radi žiadne sociálne druhy, pretože práve takí sú svojim genofondom ohrozením stability druhu. Príklad albínov u vrán, či levov, ktorí sú societou nemilosrdne vyháňaní je dostatočne ilustratívny. Nemať rád inakosť je obanný mechanizmus na zachovanie druhu. Patologickí samci sa občas objavia aj medzi šimpanzmi, a občas sa stanú alfa samcami. Lenže pokiaľ si nezískajú náklonnosť tlupy, pokiaľ sú nebezpeční, ostatní samci sa spoja a zvrhnú ich, čo je sprevádzané buď ich zabitím, alebo aspoň amputáciou varlat, čo znemožňuje šírenie ich genofondu. Takže opäť poukazovanie iba na jednu formu inakosti ako na zlú — psychopata, ktorého treba eliminovať a na jeho potreby nevzhliadať — pričom napríklad sociálne retardovaného autistu s aspergrovým syndrómom opisovať ako rovnocenného s normálnymi jedincami, pričom táto rovnocennosť musí byť sociálne zabezpečená tímom normálnych, je ukážkou apriorného hodnotového selektovania faktov, nie vecnej argumentácie. Sociálneho darwinistu nezaujíma, či je psychopat zlý a autista chudák, ale to, prečo sa sociálne preferencie voči autstom a psychopatom vyvinuli do súčasnej podoby, z čoho a prečo.

E) „…zaujímalo by ma, prečo si autor článku za vzor popisu závislého správania vzal práve prímer o vlkoch a psoch …“ Kde som písal o „závislom správaní“? Písal som o neotenickom správaní. To je opäť vkladanie hodnotových kritérií do bezhodnotového systému. Závislosť totiž je veľmi vágny pojem s hodnotovými konotáciami, ktorý sám o sebe nič o ničom nevypovedá. V konečnom dôsledku sme závislí v prírode všetci od všetkých, spolu tvoríme biosféru. Domestikácia nie je jednostranná závislosť, je obojstranná, je to tzv. mutuálna symbióza. Analógiu neotenického správania psa som zvolil preto, že skrátka pes je tak ako my dosmrtne neotenický. Podobne, prasa, ovca, kôň a aj laboratórny potkan. Lenže pes a jeho správanie je obecne najznámejší, preto ako ilustratívny príklad najvhodnejší. Mnohé rysy správania domestikantov (a sapient je tiež DOMESTIKOVANÁ opica) sú rovnaké, a mnohé z týchto rysov vyplývajú z domestikačného selekčného tlaku domestikátora na neotenickosť domestikanta.

F) „… Odhliadnuc dokonca od toho, že vlk síce svoje zranenie možno skrýva, ale ak mu ho raz ošetríte, tak po druhýkrát už príde so svojím zranením oveľa pravdepodobnejšie i sám. A odhliadnuc dokonca i od toho, že svorka sa o svojich starých stará i bez priamych rodinných väzieb…“ Áno, ak odhliadneme od skutočnosti a reálnych pozorovaní etológov, tak môžeme tvrdiť akýkoľvek nezmysel. Vezmeme si ídeu vlka miesto vlka skutočného a môžeme tliachať a tliachať. Chladná a nezúčastnená pravda z reálnych pozorovaní etológov je iná. Tlupa vlkov starých odháňa a stávajú sa z nich samotári, alebo proste zahynú hladom, pretože sa im neujde potrava. Skutočný vlk nežije v iných svorkách ako rodinných. Vlk VŽDY skrýva svoje zranenie, pretože ho to v svorke znevýhodňuje. Ošetriť ho musíme nasilu, a to zakaždým. Tak ako iné divé a nedomestikované zvieratá. To napokon poznáme aj zo zoologických záhrad, kde ak sa musí zviera ošetriť, treba ho predtým uspať. V prírode sa totiž nemá prečo a ako vyvinúť ošetrovateľské správanie. Sú pozorované prípady, napríklad medzi delfínmi, kde sa podobné správanie pozorovalo (napríklad pomoc pri pôrode), lenže samotní etológovia to skôr pripisujú iným dôvodom ako súcitu so slabším.

Slabší totiž oslabuje všetkých, ak obetujú zdroje v jeho prospech. Aby to mohlo fungovať musí byť tých zdrojov nadbytok, a ak bol v prírode nadbytok, tak sa vždy vyvinulo viac preživších potomkov, nie menej s viacerými zdrojmi. Z toho dôvodu sa ľudomilné správanie nikde inde, iba u nás, nevyvinulo. Nemáme na to ani my a ani iné tvory vrodenú výbavu. Aby sme to správanie vysvetlili, nemôžeme ho hľadať v našej prirodzenosti, pretože taká skrátka nejestvuje. To čo pozorujeme a popisujeme ako humanitu, je dôsledkom oddelenia potreby od jej naplnenia prostredníctvom kultúry, teda vrstvy nad našou prirodzenosťou. Z tohoto dôvodu platí, že v konečnom dôsledku je každý humánny čin násilným prinútením ostatných cez mechanizmy kulúrnej vrstvy. To je bezhodnotový fakt. Tak isto je faktom, že práve vďaka kultúre sme sa tak úspešne ako druh presadili po celej planéte. Čiže schopnosť produkovať kultúru je evolučná výhoda. Otázkou je ako je to možné? Napokon schopnosť produkovať kultúru majú všetky primáty, len ich kultúry sú oveľa „tenšie“ a „redšie“. Odpoveďou môže byť práve naša neotenickosť, pretože produkuje jedincov s vývojovo retardovanými mozgami, čo tým mozgom umožňuje dlhšie replikovanie kultúrnych artefaktov, ako ostatne bolo v článku uvedené.

G) „ …Podľa môjho názoru by sme zaujímavé výsledky dostali, ak by sme vytvorili modelovú situáciu, v ktorej by išlo o číre prežitie a schopnosť vzájomnej interakcie horeuvedených troch typov bytostí. Zavreli by sme do uzavretého priestoru vždy po páre bytostí a sledovali by sme, čo sa stane v prípade, ak by jedinou šancou na prežitie bolo zabitie a skonzumovanie ich spoločníka. Nemusíme to uskutočniť v reále, predpoklady možného vývoja takejto situácie poznáme. … “ Nuž nemusíme robiť nijaký skutočný experiment, stačí iba v hlave 🙂 Nádherná ukážka idealistickej argumentácie, kde experimenty sa robia s ideami predmetov, nie so samotnými predmetmi a v ideálnych podmienkach. V reále, mimo svet ideí, pri nedostatku zdrojov zožerie každý každého a aj zabije, ak na to má sily. Príklad toho, že by vraj človek nezožral a nezabil iného človeka, čo údajne podľa vás má naznačovať nejakú prirodzenosť nášho ľudského vrodeného práva na život je totiž nezmysel. Je nespočet historických dôkazov o tom, kedy sa ľudia vzájomne zabíjali pre to, aby mohli skonzumovať toho druhého. Sú policajné záznamy z blokády Leningradu, sú svedectvá z neovládateľných lodí, kde sa hlasovalo o tom, koho najbližšie pre potravu zabiť, sú podozrenia súvisiace s haváriou lietadla v Andách a samozrejme je bohatá história rituálneho kanibalizmu. V reále, kde nefunguje idea vlka, vlci nezožerú druhého vlka, ale hlavne — nezabijú ho. Vlci sa na rozdiel od sapientov, navzájom nevraždia, spory o postavenie v tlupe iba veľmi výnimočne končia smrťou zúčastného. Psy áno, domestikácia silne pozmenila mnohé signály sociálnej komunikácie, preto nastávajú pomerne často medzi psami nedorozumenia končiace smrťou. Proste tento váš argument je úplne mimo.

H) Signifikatné pre každú humanistickú argumentáciu (tu reprezentovanú vami) je, že vlastne v ničom nevyvrátila základnú myšlienku môjho článku, a to, že áno, ľudské práva môžu mať svoj prirodzený biologický pôvod, čiže sú vrodené ako hlása Deklarácia, a ten môže vyplývať z kognitívne-behaviorálnych vektorov našej dosmrtnej neoténie.

Na záver ešte jednu poznámku. Pre ľudskoprávnu ideológiu je dosť typické, ako sa ideológia rozchádza so správaním jej šíriteľov, čím v konečnom dôsledku popiera sama seba. Ak niekto tvrdí, že treba pomáhať slabším, prečo to nerobí sám? Napríklad, keby sa každý, kto sa dojíma krásou ľudskoprávnej civilizácie, postaral aspoň o jedného potrebného, slabého, preukázal by vlastný konzisentný postoj v rámci ním vyznávanej ideológie. Ale nie, on sa spravidla snaží, aby jeho podiel na nákladoch udržania slabých a potrebných bol, pokiaľ to len ide, najmenší. Je oveľa ľahšie nechať náklady na ideály znášať všetkých a tie svoje minimalizovať. Cítiť sa povznesene nad všetkých sebcov a stojí ma to v povrchnom pohľade iba nadšenie pre ideál . Je oveľa ľahšie využívať mechanizmy kultúrnej vrstvy na získavanie zdrojov inštitucionalizovanou silou od iných, kedže sami by to tí idealisti vlastnými silami nezvládli. A TOTO je naša reálna prirodzenosť, nie dojímaco deklarovaná v práve na čokoľvek. Samozrejme je to znova iba dôkaz mláďacieho správania, kde potreby sú moje, ale náklady znášajú rodičia.

5,593 celkovo návštev, 1 návštev dnes