Menej štátu

Predstavte si svetovú vládu zvolenú demokraticky tak, že každému žijúcemu človeku na celej planéte patrí jeden hlas. Aký by bol pravdepodobný výsledok takýchto volieb? Pravdepodobne čínsko-indická koaličná vláda.

A aké by bolo najpravdepodobnejšie rozhodnutie tejto vlády, ktorým by sa snažila uspokojiť svojich voličov a dosiahnuť znovuzvolenie? Pravdepodobne by dospela k záveru, že ľudia v takzvanom západnom svete sú príliš bohatí, zatiaľ čo vo zvyšku sveta, najmä v Číne a Indii, sa bohatstvo nedostáva, takže je nevyhnutné zaviesť systematické prerozdeľovanie bohatstva. Alebo si predstavte, že vo vašom vlastnom meste je volebné právo udelené sedemročným deťom. Hoci je nepravdepodobné, že by sa dostali do vlády, ich politika by nepochybne odrážala ich „legitímne požiadavky“, napríklad „adekvátny“ a „rovný“ prístup k hranolkám, limonáde a filmom „zadarmo“.

Tieto „myšlienkové experimenty“ ukazujú nepochybne dôsledky procesu demokratizácie, ktorý začal v Európe a Spojených štátoch v druhej polovici devätnásteho storočia a dozrel koncom prvej svetovej vojny. Postupné rozširovanie elektorátu, ktoré vyústilo vo všeobecné volebné právo, spôsobilo vo vnútri každej krajiny presne to, čo by priniesla celosvetová demokracia v planetárnom merítku: zdanlivo nezvratný posun smerom k stále masívnejšiemu prerozdeľovaniu bohatstva.

Po menej než jednom storočí demokracie a prerozdeľovania sa dostavili očakávané výsledky. „Rezervný fond“, ktorý sme zdedili z minulosti, je očividne vyčerpaný. Po niekoľko desaťročí (od konca šesťdesiatych rokov a skorých rokov sedemdesiatych) skutočný životný štandard na západe stagnoval, alebo dokonca klesal. Verejný dlh, náklady dôchodkového systému a zdravotníctva nás postavili pred neodkladnú hrozbu úplného zlyhania hospodárstva. Zároveň je na vzostupe takmer každá forma nežiaduceho správania, nezamestnanosť, závislosť na sociálnom systéme, nedbanlivosť, nezodpovednosť, hrubosť, psychopatia a zločin. Spoločenské napätie a zlyhávanie spoločnosti dosiahlo nebezpečnej úrovne. Ak bude súčasný trend pokračovať, môžeme s istotou povedať, že západný sociálny (sociálno-demokratický) štát sa zrúti rovnako, ako sa zrútil východný socializmus koncom osemdesiatych rokov.

Hospodársky kolaps však nepovedie nutne k zlepšeniu podmienok. Naopak stav spoločnosti sa môže ešte zhoršiť, namiesto aby smeroval k lepšiemu. Okrem krízy je nevyhnutná idea – správna idea – a ľudia schopní ju pochopiť a uskutočniť hneď, ako vhodná príležitosť nastane. V konečnom dôsledku je totiž beh histórie určený práve myšlienkami, či už sú správne alebo mylné, a ľuďmi, ktorých tieto správne či zlé myšlienky inšpirujú a vedú. Aj súčasný neporiadok je zavinený ideami. Je to dôsledok všeobecného prijatia myšlienky demokracie. A kým bude toto prijatie trvať, katastrofa je neodvrátiteľná a nemôže byť žiadnej nádeje na zlepšenie. Akonáhle však bude demokracia rozoznaná ako zlá a skazená idea – a idey môžu prejsť takou premenou prakticky v okamihu – katastrofa bude môcť byť odvrátená.

Hlavnou úlohou tých, ktorí chcú zmeniť smerovanie spoločnosti a predísť jej úplnému zlyhaniu, je „delegitimizácia“ myšlienky demokracie, jej odhalenie ako príčiny súčasného procesu postupujúcej „decivilizácie“. K tomu najprv musíme ukázať, aké ťažké je vôbec nájsť zástancu demokracie v histórii politického myslenia. Takmer všetci veľkí myslitelia nemali pre demokraciu nič než pohŕdanie. Dokonca i otcovia zakladatelia Spojených štátov, dnes považovaných za modelovú demokraciu, boli pevne proti nej. Bez jedinej výnimky ju nepovažovali za nič iné ako vládu davu. Sami seba považovali za príslušníkov „prirodzenej aristokracie“ a skôr než demokraciu hájili aristokratickú republiku. Navyše aj v tej malej skupine autorov, ktorí teoreticky demokraciu obhajovali, ako napríklad Rousseau, je takmer nemožné nájsť niekoho, kto by demokraciu neobhajoval viac, než pre veľmi malé spoločenstvá (dediny alebo mestá). Vskutku, v malých skupinách, kde každý pozná každého osobne, ľudia musia uznať, že pozícia majetných je zvyčajne výsledkom ich osobných výkonov, rovnako ako pozícia nemajetných je obvykle spôsobená ich osobnými nedostatkami a neschopnosťou. Za týchto podmienok je oveľa ťažšie uspieť v snahe olúpiť svojich blížnych a zmocniť sa ich majetku. Naopak veľké teritórium miliónov (štát) alebo stoviek miliónov ľudí (Európska únia), kde drancujúci nepoznajú svoje možné obete a obete nepoznajú možného lupiča, ľudská túžba obohatiť sa na úkor druhého nepozná žiadnych hraníc.

Ba čo viac, myšlienka demokracie je nemorálna rovnako ako nehospodárna. Čo sa týka morálneho statusu väčšinovej vlády, musí byť zdôraznené, že umožňuje subjektu A spolčiť sa s B s cieľom okradnúť C, potom C a A spoločne olúpiť B, aby ešte neskôr B a C kuli pikle proti A a tak ďalej a ďalej. Toto nie je spravodlivosť, to je ohavnosť. Skôr než s rešpektom by sme preto demokraciu a demokratov mali odsudzovať a zosmiešňovať ako podvodníkov. Na druhú stranu, čo sa týka hospodárnosti demokracie, musí byť neoblomne zdôrazňované, že demokracii nevďačíme za civilizáciu a že nie je zdrojom nášho bohatstva, ale že konečnou príčinou nášho blahobytu sú súkromné ​​vlastníctvo a voľný trh. Zvlášť je potrebné zdôrazniť, v rozpore s prevládajúcim mýtom, že neprítomnosť demokracie nemá čo do činenia s krachom socializmu ruského modelu. Nebol to princíp výberu politikov do vedúcich funkcií, čo predstavoval hlavný problém socialistického zriadenia. Boli to politici a politické rozhodovanie ako také. Namiesto súkromných podnikateľov rozhodujúcich nezávisle, ako má byť naložené s konkrétnymi zdrojmi, čiastočné alebo plné znárodnenie výrobných faktorov si vyžaduje súhlas niekoho iného s každým jednotlivým krokom. Pre výrobcu nie je vôbec dôležité, ako k týmto rozhodnutiam dochádza. Jediné, na čom mu záleží, je sama skutočnosť, že musí povolenie vôbec získať. Kým také podmienky trvajú, výrobcova motivácia vyrábať je menšia, čo nevyhnutne vedie k chudobe spoločnosti. Súkromné ​​vlastníctvo je nezlučiteľné s demokraciou rovnako ako s každým iným systémom politického riadenia. Skôr než demokraciu, spravodlivosť a ekonomickú efektivitu vyžadujú čisté a nijako neobmedzené súkromné ​​vlastníctvo, „anarchiu v tvorbe bohatstva“, v ktorej nikto nevládne nikomu, kde všetky vzťahy sú dobrovoľné a tým vzájomne výhodné.

A konečne z pohľadu stratégie dosiahnutia slobodnej spoločnosti, teda anarchia súkromného vlastníctva, myšlienka väčšinovej voľby by mala byť obrátená proti demokracii samotnej. V akomkoľvek režime, demokraciu nevynímajúc, vládnuca trieda (politici a štátni zamestnanci) predstavujú len malú časť všetkých obyvateľov. Zatiaľ čo je dobre možné, aby stovka parazitov žila pohodlne z práce tisíce hostiteľov, tisíc parazitov nemôže žiť zo stovky hostiteľov. Na základe tohto zistenia sa zdá možné presvedčiť väčšinu voličov, že tí, ktorí žijú z cudzích daní, by aspoň nemali mať žiadne slovo v určovaní toho, aké vysoké tieto dane budú. Teda zdá sa možné presvedčiť väčšinu, že je potrebné zbaviť volebného práva štátnych zamestnancov a kohokoľvek, kto prijíma od štátu akékoľvek výhody, či už v podobe sociálnych dávok alebo štátnych zákaziek.

Spolu s tým je potrebné rozoznať dôležitosť separatizmu a separatistických hnutí. Ak sú väčšinové rozhodnutia „správne“, potom rozhodnutie najväčšie zo všetkých možných väčšín, svetovej väčšiny a svetovej demokratickej vlády, musí byť považované za ultimátne „správne“. Dôsledky sme si povedali hneď na začiatku tohto článku. Naopak separatizmus predstavuje odštiepenia menšej časti z veľkej populácie. Je to teda voľba proti demokracii a princípu väčšiny. Čím ďalej tento proces postúpi na úrovni malých regiónov, miest, okrskov miest, dedín a konečne jednotlivých domácností a slobodných združení domácností a firiem, tým ťažšie bude udržať súčasnú úroveň prerozdeľovania. Čím menšie tieto jednotky budú, tým je pravdepodobnejšie, že niekoľko tam žijúcich jednotlivcov bude na základe svojej ekonomickej nezávislosti, skvelých výsledkov svojej práce, morálne bezchybného osobného života, výborného úsudku, odvahy a vkusu povýšených na úroveň prirodzenej elity. Títo ľudia potom prepožičajú legitimitu myšlienke prirodzeného poriadku navzájom súperiacich (ne-monopolných) a slobodne (dobrovoľne) financovaných strážcov poriadkov, sudcov a navzájom sa prekrývajúcich jurisdikcií, ako existujú dokonca i dnes vo sfére medzinárodného obchodu a cestovania. Spoločnosť čisto privátneho práva ako odpoveď pre demokraciu a každú ďalšiu formu politickej (donucovacej) vlády.

Zdroj: DFens. Orig.: H.H.Hoppe: „Democracy, The God that Failed“.

Súvisiace články: Švajčiarska demokracia nie je cestou k prosperite

10,289 celkovo návštev, 5 návštev dnes