V spoločnosti vo všeobecnosti prevláda mýtus, že akonáhle nejaký produkt používate alebo niekoho služby využívate, automaticky vám vzniká povinnosť za tieto produkty alebo služby platiť. Nie je to alebo vôbec tak. Nič také ako automatický nárok na odmenu totiž neexistuje.
Tento mýtus je presiaknutý naskrz celou spoločnosťou od jej základov a začína už pri „spoločenskej zmluve“ so štátom, ktorá je uplatňovaná unilaterálne a platí len v tom prípade, ak ju uplatňuje štát (nie opačne). Bez ohľadu na logické nedostatky samotného konceptu je podstata založená na tom, že akonáhle sa nachádzate na teritóriu daného štátu, teda využívate zdroje ktoré sa na danom území nachádzajú, ste povinní platiť (dane).
Ako druhý príklad by som uviedol tému, ktorá veľmi úzko súvisí s predošlou a to sú automatické poplatky, resp. kompenzácie či už štátnym alebo aj súkromným firmám za používanie produktov a využívanie služieb. V poslednej dobe napr. diskutovaná téma ďalšieho zdaňovania áut, kde všetci argumentujú tým, že akonáhle autá jazdia a teda derú cesty a znečisťujú životné prostredie, sú povinní platiť. To isté by platilo aj na fajčenie cigariet. Teda že tí čo si ničia zdravie, sú „nákladnejší“ pre zdravotníctvo, takže musia aj viac platiť. Už to, že by toto malo byť výhradne pod kuratelou zdravotných poisťovní, je len ďalší nelogický prvok v celej chaotickej skladačke menom štát. A našlo by sa mnoho ďalších príkladov.
Tretí príklad vychádzajúci z rovnakej podstaty je téma duševného vlastníctva. Niekto kto vytvorí pesničku a zaspieva ju alebo ju pustí v rádiu, si automaticky nárokuje na odmenu v prípade jej ďalšieho šírenia alebo len zaznamenania (skopírovania). Znovu bez ohľadu na logické nedostatky konceptu duševného vlastníctva ako napr. či sa dá pesnička rozdeliť (na slová, písmená) a autorské práva (resp. finančná kompenzácia) uplatňovať rovnako na tieto časti alikvótne radšej nejdem rozoberať. Znovu rovnaká podstata, rovnaký nezmysel.
Ľudia pritom žijú každý deň v zmiešanom prostredí privátneho a štátneho prostredia, ktoré im dokazuje pravý opak a je v rozpore s touto mŕtvou dogmou.
Je to totiž to isté, ako keby ste išli na súkromný pozemok a majiteľ by vás zastavil a povedal vám: „tým, že ste sa rozhodli vstúpiť na tento pozemok, ste sa zaviazali k vyplateniu finančnej kompenzácie vo výške xy €“. Alebo by ste išli na nákup do nákupného centra a k rožkom a mlieku by vám naúčtovali aj použitie klimatizácie v obchode, upratovania priestorov, využití parkovacej plochy a mnoho ďalších položiek, ktoré súvisia s prevádzkou nákupného centra. Dobrý príklad k duševnému vlastníctvu by možno bol: ak by ste si na ulici pospevovali časť nejakej pesničky a jej autor by vás zastavil s tým, že ste ju (čiastočne) neoprávnene skopírovali do svojej pamäte a teraz šírite bez jeho súhlasu do okolia. Šialené? Presne takto sa to deje, len inými formami.
Príkladov ktoré idú proti tomuto presvedčeniu je mnoho. Ľudia by mali konečne pochopiť, že ak neexistuje súhlas o zaplatení, teda pokiaľ neexistuje akceptácia podmienok výmeny na trhu, nie ste povinní za nič platiť.
Samozrejme so zachovaním nedotknuteľnosti vlastníckych práv. Niekto si môže aj na čelo napísať, že požaduje za zaspievanie pesničky 10 €, no keď vám tú pesničku zaspieva, vy nie ste povinní mu za to automaticky zaplatiť. Na druhej strane, rovnako si môže majiteľ pozemku na plot napísať, že za vstup na pozemok sa platí 10 €, vy mu nemusíte zaplatiť, no on vás môže s kľudným svedomím z pozemku vyhodiť.
7,925 celkovo návštev, 5 návštev dnes
Dobrý príklad, o čo v skutočnosti ide, je dnes na blogu sme:
http://baricak.blog.sme.sk/c/307630/Ludia-nechodia-na-koncerty-CD-sa-stalo-zberatelskou-raritou.html
.
Autor, prevádzkovateľ obchodu s hudobninami sa nám snaží nahovoriť, akí sme nekultúrni, pretože nilen, že si nekupujeme (ním predávané) CD-čka, ale už nechodíme ani na koncerty. My, čo na koncerty chodíme a CD-čka si kupujeme o skutočnom stave samozrejme vieme svoje 🙂
.
O duševnom „vlastníctve“ sa skutočne nemá zmysel baviť. Vlastniť sa dá len niečo vzácne, niečo, čo nie je verejne dostupné a čo sa nedá skopírovať, t.j. môže to mať každý.
.
O čom sa baviť oplatí, to je odmena autorovi za jeho dielo. A tam práve treba začať od ochrany vlastníctva, skutočného vlastníctva, resp. nedotknuteľnosti práv iných. Tú odmenu si autor zaslúži, ale nemôže ju vyberať spôsobom, ktorý porušuje práva iných. Problém je v tom, že ponuka diel je dnes taká široká, že zarobiť na diele je skutočne problém. Nahrať CD-čko si môže pomaly každý, za hudobné dielo sa považuje aj plynulá recitácia vulgarizmov a to, isto uznáte, dokáže oveľa viac ľudí, ako kedysi dokázalo produkovať skutočnú hudbu.
.
No a tak je v priestore audiovizuálnych diel, ale tiež aj jednoduchých nápadov (obdĺžnikový tvar prenosného multifunkčného počítačového zariadenia) plno. Distribúcia diel a nápadov je vďaka globalizácii oveľa jednoduhšia, ako kedysi. Takže máme síce veľmi veľký trh, ale zároveň má na tento trh prístup oveľa viac potenciálnych tvorcov.
.
No a tak sa subjekty pokúšajú presúvať spôsob obživy od obživy pomocou diela samotného k obžive zabezpečenej zákazom podobného zárobku iným učastníkom trhu. Proste veľkosť trhu by si chceli zachovať, ale konkurenciu by chceli obmedziť. A tu nastupuje na scénu silný prostriedok: štátne donucovanie. Tak, ako sa Baričák snaží (pre mňa) smiešnym spôsobom dať na známosť svoje knižky a svoj obchod, tak sa silní hráči snažia pomocou sily peňazí snažia ovplyvniť zákony štátu vo svoj prospech. A ako štát stále viac a viac rastie, tak sa viac a viac opláca živiť sa prerozdeľovaním, nie skutočnou produkciou. A to je cesta do pekla, po ktorej kráčame nezadržateľne vpred. Ale pokoj, už čoskoro dorazíme do cieľa 🙂
K tej hudbe ešte. Ak by som bol hudobným producentom, šírenie mojej hudby by som podporoval všetkými možnými spôsobmi. Teda aj kopírovanie. Akékoľvek, kýmkoľvek. V podstate je to nelogické, zabraňovať šíreniu myšlienky. Šírenie je dôkazom toho, že moja práca bola kvalitná. Keď to takto obmedzujem, obmedzujem sám seba, povedomie o mne a tým aj svoj vlastný úspech.
To závisí od zvoleného biznis modelu. Ty na svojej produkcii chceš aj zarábať, chceš sa ňou živiť. Ide o to, aký spôsob spoplatnenia si vyberieš. Ak si umelci vybrali organizáciu SOZA, tak to tiež o niečo svedčí. Podobne v patentovej ochrane. Ak si niekto postaví biznis na tom, že iný telefón sa nemôže odomykať posunom prsta na obrazovke, alebo konkurenčný tablet nemôže mať obdĺžnikový tvar, tak je proste niečo zle.
Iste, umelci si to uľahčujú. Snažia sa zarábať nemorálne. Vytvoria myšlienku a chcú na nej zarábať do konca života pod hrozbou zbrane. Nechcú zarábať prácou ale špinavým vydieraním. 🙂
V princípe som sympatizantom tohoto webu. Výnimkou je ale problematika duševného vlastníctva. Ale budem konkrétny:
„Je to totiž to isté, ako keby ste išli na súkromný pozemok a niekto by vás zastavil a povedal vám: “tým, že ste sa rozhodli vstúpiť na tento pozemok, zaviazali ste sa k vyplateniu finančnej kompenzácie v sume xy €”.“
Tento príklad nijako nesúvisí s povinnosťou platiť, či neplatiť za niečo čo som si neobjednal a s vlastníkom som si nedohodol cenu, teda za službu nemusím platiť. Skôr by som očakával, že práve toto bude použité ako príklad pre nedotknuteľnosť súkromného vlasníctva. Ako ja ako vlastník pozemku prídem k tomu, že sa mi po dvore bude len tak hocikto špacírovať??!! Ak dostatočne jasne a zrozumiteľne zverejním (napr. tabuľami na plote) podmienky vstupu, tak sa jednoducho musia rešpektovať. Ak je na tabuli napísaná texa 25,-€ za každú začatú hodinu pobytu na mojom pozemku, tak sa akýkoľvek návštevník vstupom naň zaväzuje uhradiť tento poplatok.
Má niekto azda iný názor?
Tak ešte raz. Kľudne si to môžeš s prepáčením napísať aj na čelo, no to ešte neznamená, že ti je niekto povinný aj zaplatiť. Kúpim si rušnú cestu, alebo ešte lepšie len časť tej rušnej cesty, povedzme 10 metrov aby ma to veľa nestálo a poviem si, že za prechod cez tú cestu sa platí 10.000,- EUR. Cenník si napíšem a sám si ho aj podpíšem. Budem si evidovať všetky autá, ktoré tade prejdú a následne všetkým pošlem domov účet na 10.000,- EUR. Budem boháč. Takto si to predstavuješ?
Môžeš síce tvrdiť, že upozornenie musí byť na začiatku cesty, no potom to nie je argumentácia princípom. Rovnako totižto môže niekto tvrdiť, že si ten nápis nevšimol, lebo tma, lebo sa nepozeral… atď. atď.. Treba rozlišovať, že či si môžeš účtovať a či máš právo (morálne) vymáhať. Účtovať si môžeš aj milión za prejdenie cez tú cestu, no ten človek ktorý cez tú cestu prejde, ti nie je povinný zaplatiť ani cent, pokiaľ s tým nesúhlasil. Druhá vec je, že ty máš legitímne právo si tú cestu zahradiť a nikoho na ňu nepustiť, resp. vyhodiť každého, kto na nej bude bez tvojho súhlasu.
Priznám sa, že úplne nerozumiem, čo chceš povedať, ale skúsim to takto:
Predstav si, že sa na víkend aj s rodinou vyberiem na stanovačku. Prikvitneme všetci štyria na dvor pred tvoj dom (predpokladajme, že bránička nebude zamknutá) a nielenže rozložíme stan, ale si tam založíme aj táborák (keďže nie sme zlodeji, tak si drevo donesieme vlastné). Mal by si niečo proti tomu?
Ak by ste to urobili s rodinkou bez opýtania, najskôr by som vás z môjho pozemku vyhnal. Ak by ste slušne požiadali, možno by som vás nechal. 🙂
V niečom sa teda zhodneme. Že teda každý má mať zvrchovanú moc nad svojím majetkom.
Rozdiel medzi nami je v tom, že ja, som ochotný za istú protihodnotu umožniť aj iným použiť môj majetok. Ja predsa nikoho nenútim, aby cez môj pozemok chodil. Predpokladajme, že „cenník“ bude zverejnený tak, že s ním bude návštevník bezpochyby oboznámený. Také argumenty, že „nevšimol si“, „bola tma“… To už by sme mohli skôr predpokladať, že niekto neovláda zákony a nazdáva sa, že môže bez povolenia a bezodplatne zaberať cudzí pozemok na účely kempovania.
Kľúčovou otázkou podľa mňa je:
Je prípustné v istých prípadoch nahradiť dohodu (písonmú, či ústnu) o používaní/prenájme cudzej veci jednostranným stanovením podmienok zo strany vlastníka (predpokladajme, že tie podmiemky budú neprehliadnuteľne zverejnené a zrozumiteľné každému záujemcovi), a dobrovoľné použitie tej veci záujemcom automaticky považovať za jeho súhlas s týmito podmienkami? Ja si myslím, že áno.
Prosím čitateľov, aby svoj názor vyjadrili palcami. Ďakujem.
Ja som tiež samozrejme ochotný poskytnúť svoj majetok v určitých prípadoch komukoľvek za odplatu. O to nejde.
K tomu druhému. Veď o tom bol tento článok. Nemôže. Vravím, je to to isté, ako keby si sa prechádzal po ceste alebo po lúke a následne by ti prišiel domov účet, že si prešiel po lúke, ktorá niekomu patrila.
Pokiaľ nesúhlasíš s podmienkami vzájomnej dohody, pokiaľ nie je obojstranná dohoda, tak nie si povinný platiť za čokoľvek.
V žiadnej morálnej spoločnosti nemôžeš uplatňovať jednostranné rozhodnutia, jednostranné zmluvy, na nezainteresované osoby.
Je to dokonca paradoxne právna poučka, že zmluva platí len pre zmluvné strany, nie pre tretie osoby.
Anton, ja s tebou naprosto suhlasim. Martin je zaseknuty v krutej dichotomii:
– na jednej strane ma vlastnik zvrchovane pravo robit si so svojim majetkom co chce; to znamena aj jednostranne si urcit podmienky a ostatni ich potom musia dodrziavat inak poskodzuju prava vlastnika – takze ak Martin nikomu nedovoli stanovat na svojej zahrade, tak sa potencialny kempisti mozu aj na hlavu postavit
– na druhej strane nikto nemusi za nic platit ak sa nedohodol, takze pri absencii obojstrannej (viacstrannej) dohody je mozne kludne porusovat vlastnicke prava, lebo ste ziadne neakceptovali – takze si nasi potencialni kempisti kludne mozu rozbit tabor na Martinovej zahrade a ak tam Martin pribehne, ze nech vypadnu alebo aspon zaplatia, tak ho poslu kade lahsie, ze oni sa s nim predsa na nicom nedohodli
Vkladáš mi do úst niečo, čo som nepovedal. Nikde som netvrdil, že niekto môže „kľudne porušovať vlastnícke práva“. Asi si prehliadol posledný odstavec, kde som jasne zdôraznil, že vlastnícke práva musia zostať nedotknuteľné. To že ty „môžeš“ ísť „neoprávnene“ na niekoho pozemok ešte neznamená, že on ťa je povinný na tom pozemku nechať. Môžeš holými rukami zaútočiť na rozzúreného pitbulla. Môžeš kľudne aj z mosta skočiť. Je plno vecí, ktoré môžeš v živote spraviť, len za všetko konanie si znášaš následky.
Takze ak ma revizor nachyta vo vlaku bez listku, tak …. vlastne odpoved mi daj ty – CO MOZE a CO NEMOZE
– nezabudni, ze revizor je predlzena ruka majitela
– nezabudni, ze ja som sa k nicomu nezaviazal
Pozn: vlak je plne sukromne financovany (nech neutecies :))
Čo môže? Môže ťa vyhodiť z vlaku. Čo nemôže? Vyhodiť ťa za jazdy. 🙂 A pre korektnosť samozrejme musím dodať, že má právo vymáhať si vzniknutú škodu. No vzniknutá škoda nerovná sa suma, ktorú si on stanovil ako cenu cestovného lístka. Pričom to neznamená, že tá náhrada škody nemôže byť vyššia.
Co to je „moze vymahat“. Ma na to podla teba narok alebo nie? Uvazovat o nahrade skody pod urovnou cennikovrj ceny asi preto, ze sme dost rozumni radsej nebudeme, co ty na to?
Rovnako tak, ma narok majitel restauracie na zaplatenie piva, ktore si vypil? Vsak si iba vosiel, objednal si 3x zlaty bazant a chystal si sa odist, ked v tom casnik chce po tebe zaplatit!
Ty nejak stále obchádzaš podstatu vlastníckych práv, ktorá je nespochybniteľná, no s nárokom na odmenu priamo nesúvisí. Ak pôjdeš do krčmy, sadneš si tam, vstaneš a odídeš, tak asi uznáš, že žiadnu škodu si nespôsobil. Ak vypiješ 3 pivá a odídeš, spôsobil si jasne preukázateľnú škodu, ktorú musíš uhradiť. S tou jazdou vo vlaku to môže byť rovnako. Vstúpiš a vystúpiš, no majiteľ vlaku si môže vyrátať vzniknutú škodu a vymáhať ju od teba. Napr. alikvótne zaťaženie vozňa, resp. spláchnutá voda na záchode, ktorý si použil alebo špina na podlahe z topánok, ktorú musela jeho upratovačka vyčistiť, čím mu vznikol náklad. Toto sú všetko teoreticky (prakticky by do toho asi nikto nešiel) veci, ktoré má majiteľ právo vymáhať, no toto nijak nesúvisí s cenou cestovného lístka, ktorý si on môže ľubovoľne stanoviť. Spôsobená škoda je povedzme 10€, no lístok môže byť aj 10.000€ (teoreticky majiteľ nie je nijak limitovaný v stanovení ceny za svoje služby). Podľa tvojej logiky by asi bol teda tento čierny pasažier povinný platiť tých 10 litrov.
Je zasadny rozdiel:
– ak mi niekto bez mojho vedomia poryluje zahradu a druhy den chce po mne 10 EUR – tu skutocne nielenze nema narok za vykonanu pracu, ale este po nom mozem pozadovat platbu ja
– ak niekto vstupi na moj sukromny pozemok, kde platia moje pravidla, da si na mojom pozemku 3x pivo (co ja dost jasne avizujem, ze je za 1,40 EUR za kus a je to v sulade so vseobecne akceptovanou neformalnou instituciou „v krcme sa za pitie plati“) a ja po nom pozadujem napriklad aj to penazne plnenie, ktore so vstupom na moj pozemok suvisi. Uplne rovnako ako ked niekto vstupi do mojej elektricky a ja po nom pozadujem prepravne plus prirazku k prepravnemu (pokutu) v sulade so Vseobecnymi prepravnymi podmienkami Dopravneho podniku Tomasa Lengyela
No to je presne to o čom hovorím. Niekto si arbitrárne stanoví svoje pravidlá a očakáva, že všetci ostatní sú povinní ich plniť. Ty máš samozrejme právo stanoviť si vlastné podmienky užívania tvojho majetku a máš právo vyhodiť každého z tvojho pozemku, kto tie pravidlá dodržiavať nebude. To že si si ty stanovil 1,40 EUR za pivo, je len tebou stanovená cena, ktorú predpokladáš že bude trhovo akceptovateľná. Nič viac, nič menej.
Ty si uplne arbitrarne stanovis svoje pravidla o tom, co je a co nie je legitimne vlastnictvo (a je uplne jedno jak logicky nepriestrelne to je) a ostatni ich maju akceptovat.
A napriklad zatialco pravidla, ktore popisujem ja
– platit za cestovanie vlakom cenu, ktoru si urcil prepravca alebo do neho nenastupovat
– platit v krcme za pivo cenu, ktoru si krcma urcila alebo si to pivo neobjednavat
su na male vynimky momentalne akceptovane
Tak pravidla, ktore popisujes ty nikomu moc zily netrhaju
Ja netvrdim, ze toto je jedine kriterium spravnosti, ale od minuleho vyvoja proste nemozes abstrahovat len preto, ze ti pride logicke a moralne ine institucionalne usporiadanie
Anton Novotný, spajas a mylis si dve uplne odlisne veci. Na jednej strane je nedotknutelnost majetku a na druhej strane je nejaky arbitrarne urceny „cennik sluzieb“. Kym majitel pozemku ma pravo na spravodlivu kompenzaciu vzniknutej skody, nema pravo na uhradenie sumy jednostranne urcenej v cenniku. Jednostranny cennik za sluzbu a kompenzacia skody su dve uplne odlisne a nespojitelne veci. Nepochopenie tohto jednoducheho faktu je korenom mnohych omylov v prave a ekonomii.
Cela tato problematika vyplyva z toho, akym sposobom moze clovek nadobudnut vlastnicky titul k veci: 1) prvotnym privlastnenim z prirody alebo 2) dobrovolnym zmluvnym prevodom.
Cize majitelovi pozemku vznika narok na uhradenie cennikovej sumy az vtedy, ked host dobrovolne vystavi kontraktualny prevod tejto sumy zo svojho vlastnictva do vlastnictva majitela pozemku. Na oplatku ho za to majitel z pozemku nevyhodi.
Pozri aj http://mises.org/document/1951/A-Libertarian-Theory-of-Contract-Title-Transfer-Binding-Promises-Inalienability
Oudeicrat Annachrista, došlo asi k nepochopeniu. Ja som sa ani slovkom nezmienil o práve na spravodlivú kompenzáciu vzniknutej škody. Tejto problematike som sa vôbec nevenoval. Celý čas hovorím iba o plnohodnotnom vlastníckom práve. Ak si predsa niekto na mojom dvore vystrie deku, odpočinie si a o tri hodiny si všetko zbalí, uprace po sebe a zamáva mi, nespôsobí mi predsa žiadnu škodu. Znamená to azda, že to môže hocikto hocikedy spraviť a ja musím zakaždým, keď sa mi to nepáči vyháňať návštevníkov z dvora?
Vidím, že Tomáš s Martinom sa tu pekne rozrečnili. :))
Myslím že tomášov príklad s dopravným prostriedkom je vhodný pre objasnenie problému.
Ja pôjdem ešte ďalej a ponúknem tri modelové situácie:
1)
Na nástupišti stojí vlak Dopravnej spoločnosti Tomáš Lengyela, smer Kysak, Margecany, Poprad. V staničnej hale sú jasne, zrozumiteľne a neprehliadnuteľne zverejnené ceny cestovného a ostatné pravidlá týkajúce sa cestovania v prostriedkoch DSTL (vrátane zákazu obťažovať spolucestujúcich hlasným hovorom, spevom, reprodukciou hudby, zákazu pľuvania na dlážku a podobne). Súčasťou týchto pravidiel je aj sadzobník pokút za čiernu jazdu, či iné prehrešky proti pravidlám, ktoré DSTL stanovila. Cestujúci (pracovne ho nazvime Martin) napriek tomu, že pozná podmienky používania cudzieho súkromného majetku ich ignoruje s odôvodnením, že on s nimi predsa nesúhlasí. Bez lístka nasadne na vlak a čaká, či a kedy ho niekto skontroluje, či za jazdu zaplatil. Na polceste medzi Malou Vieskou a Trebejovom ho sprievodca vyzve, aby sa preukázal cestovným lískom, čím vyvolá výmenu názorov trvajúcu až do Kysaku, ktorá sa tam skončí vyhodením z vlaku. (A ak máme byť dôslední, tak aj iniciovaním nejakého priestupkového konania.)
2)
Na nástupišti stojí vlak Dopravnej spoločnosti Tomáš Lengyela, smer Kysak, Margecany, Poprad…. Všetko ako v situácii č. 1. Ibaže cestujúci Juraj súc si vedomý pravidiel vydaných DSTL ich rešpektuje, kúpi si lístok do Popradu a nasadne do vlaku. Na polceste medzi Malou Vieskou a Trebejovom ho sprievodca vyzve, aby sa preukázal cestovným lískom, čo on spraví. Zvyšok cesty do Kysaku sa baví na húževnatej výmene názorov sprievodcu s čiernym pasažierom, ktorý sa vraj volá Martin.
3)
Na nástupišti stojí vlak Dopravnej spoločnosti Tomáš Lengyela, smer Kysak, Margecany, Poprad. Cenník cestovného a pravidlá tentokrát nie sú len zverejnené v hale, ale pri každých dverách do vlaku stojí zamestnanec DSTL a všetkým záujemcom o prepravu podá trojstranový návrh zmluvy. Každý záujemca sa legitimuje, aby zamestnanec mohol overiť totožnosť druhej strany zmluvného vzťahu. Ak ide náhodou o neplnoletého cestujúceho, musí ho tam odprevadiť rodič, aby v jeho mene mohol podpísať zmluvu o poskytnutí služby. Nesmie si samozrejme zabudnúť doklad, ktorý dokáže ich vzťah. Každý z cestujúcich si návrh zmluvy dôkladne preštuduje a v prípade námietok sa obráti na príslušného zamestnanca DSTL. Napríklad jednému sa nebude páčiť zákaz fajčenia v súprave a navrhne upustenie od tejto podmienky. Zamestnanec mu nevyhovie a naďalej bude trvať na čisto nefajčiarskom vlaku, pretože také má pokyny od zamestnávateľa. Nádejnému cestujúcemu Martinovi sa nebude páčiť výška cestovného KE – PP 25,-€ a navrhne jej zmenu na 10,-€. Zamestnanec však bude trvať na pôvodnej cene. Čo spraví Martin? Má dve možnosti: Prijať podmienky zmluvy, podpísať ju a odviezť sa, alebo sa otočiť na opätku a porozmýšľať nad iným spôsobom prepravy do Popradu.
Cestujúci Juraj pri iných dverách do vlaku chytro podpísal zmluvu, našiel si miesto, usadil sa a celú cestu do Popradu krúti hlavou nad tým, koľko papiera a pracovnej sily musí Dopravná spoločnosť vynaložiť na administrovanie cestujúcich. Aké dlhé prestoje vznikajú aj na malých zastávkach osobných vlakov, a o koľko by asi bol cestovný lístok lacnejší, ak by sa prijalo pravidlo, že nastúpením do vlaku cestujúci prejavuje súhlas s pravidlami prepravcu a zaväzuje sa ich dodržiavať.
Dakujem Antonovi hned trikrat
1) ze na rozdiel odo mna opustil nikam neveducu debatu o principoch, ktoru ale este stihol pred tym doplnit podla mna velmi peknym prikladom o vzornom piknikarovi na dvore
2) ze v podrobnom a pritom jasnom a usmevnom pribehu na trati smer Kysak, Margecany-Poprad (ja som sa fakt dobre bavil) vystavil pointu dost jasne
3) ze ponechal Dopravnej spolocnosti moje ctene meno
este, aby bolo jasne:
„Bez suhlasu, nie ste povinní nič platiť“ je princíp, pod ktorí sa podpíšem, len sa s Martinom nezhodneme na tom, čo už je a čo už nie je súhlas. Predpokladám, že tak na 99% reálných každodenných situácii by sme mali teda rovnaký názor 🙂
ja k tomu plateniu v obchodoch za klimu, elektrinu atd. to je na tuti zahrnute v koncovej cene spotrebitelovi. dochadza k tomu presne takym istym sposobom ako ked vlada uvali dane na podnikatela. podnikatel zvysi ceny a skor alebo neskor plati cely naklad danoveho zatazenia bud zamestnanec, alebo spotrebitel, alebo obaja. externalizacia bola, je a bude.
Dobre že to porovnávaš s privátnym sektorom. Zaplatil som za produkt, v ktorom je už cena za príjazdovú cestu zahrnutá. Prečo potom musím platiť za cesty štátu, ak už platím daň z príjmu? Alebo ináč sa spýtam – ktorý je ten produkt, ktorý nám štát poskytuje, ktorý produkuje, za ktorý platíme?
ja externalizaciu v statnom sektore nepopieram, len tam je viac vidiet, viac o nej mainstream pise.
inac toto je uplne klucovy problem – ako sa vlastne vytvori cena. tuto vseobecne prijmanu nakladovu teoriu, sa mi zda, ze kritizovali aj rakusania (ale nemam to tak nastudovane). ‘trhova’ teoria tvrdi, ze cena sa vytvori na trhu ponukou, dopytom, cenou substitutov … a tato cena sa nasledne porovnava s nakladmi.
to znamena, ze ked sa napriklad vynasiel sposob, ako kopirovat hudbu, tak trhova cena nahravok klesla na minimum a neexistuje ten sposob, ktory by ju vratil na staru uroven. rovnako si predavajuci nemoze len tak z roztopase navysit cenu vyrobku o nejaky naklad (klimu), ak takto vytvorena cena prevysi trhovu.
znie to ako uplna malickost, ale ak raz takuto teoriu prijmes, tak sa jednoducho stane trhove prostredie absolutnou prioriou, lebo inac nemas k dispozicii samotne trhove ceny – informacny system ekonomiky. naopak ak prijmes nakladovu teoriu, potom trh nieje az tak nevyhnutny, lebo aj stat vie bez problemov urcit cenu lieku trivialnym spocitanim nakladov.
v skratke. trh je tam kde dochadza k vymene. to co si opisal to je ekonomicka kalkulacia, tu je mozne robit iba v peniazoch a aj o tom pojednavali rakusania. da sa teda povedat, ze s jednou svojou teoriou popreli druhu. tvrdili dalej, ze kazdy clovek v tomto pripade obchodnik jedna za ucelom zisku. a tam kde je ekonomicka kalkulacia v peniazoch tak tam je mozne definovat zisk len rozdielom prijmov a vydavkov.
ekonomicka kalkulacia je proces nasledny a je mozny iby po vzniku trhovych cien.
cenu urcuje predavajuci, to ale nie je trhova cena. trhovou sa stava az potom ako dojde k vymene, cize vtedy ked sa stretne ponuka s dopytom. to dalej znamena, ze ekonomicka kalkulacia predchadza trhovej cene (pozor nie stanovenej cene producentom, alebo poskytovatelom sluzby). je to aj logicky postup nakolko je lepsie vediet dopredu ci sa mi to ci ono oplati kupit, ako potom plakat nad rozliatym mliekom. toto dokonca potvrdzuje aj moje tvrdenie, ze spotreba predchadza produkciu. nikto na svete nedokaze nic vyrobit skor ako na to nieco nespotrebuje.
Akurat to ze „ci sa mi to oplati kupit“ je iba vasa spekulacia. Ceny su ina historicke fakty.
To ako vy pouzivate slova spotreba a produkcia nema s ekonomiou nic spolocne. Striktne, Rakusania hovoria o transformacii hmoty pri produkcii a spotrebe. Hmota sa neda „vyrobit“, iba transformovat.
>>>>>>>> da sa teda povedat, ze s jednou svojou teoriou popreli druhu
Pre hlupaka kazdy hlupak.
1. Barter – ceny stanovene ponukou/dopytom, hodnota existuje iba v mysliach ludi
2. Peniaze – ceny stanovene ponukou/dopytom po tovaroch/sluzbach a peniazoch, hodnota stale existuje iba v mysliach ludi, peniaze umoznuju racionalnu ekonomicku kalkulaciu
Najdite mi popretie jednej teorie druhou.
>>>>>>>>>> tvrdili dalej, ze kazdy clovek v tomto pripade obchodnik jedna za ucelom zisku
Nie nevyhnutne monetarnym ziskom. Hodnoty su subjektivne.
>>>>>>>> dochadza k tomu presne takym istym sposobom ako ked vlada uvali dane na podnikatela.
Cize „uvalenie“ dani s ktorymi podnikatel nesuhlasi je to iste ako dobrovolna dohoda o predaji medzi predavajucim a zakaznikom? Ale no tak.
>>>>>>>> podnikatel zvysi ceny a skor alebo neskor plati cely naklad danoveho zatazenia bud zamestnanec, alebo spotrebitel, alebo obaja.
Opat ten vas nezmysel. Podnikatel je taky sprosty ze nedviha ceny az pokial mu nezvysia dane. Potom zacne. Takisto caka az do zvysenia dani na to aby menej platil svojim zamestnancom.
>>>>>>>> externalizacia bola, je a bude.
Externalizacia vo vasom ponimani existuje tam kde su porusovane vlastnicke prava a tam kde neexistuju („verejny“ majetok).
Ono ak chceme jazdiť po cestách a nie v pralese, tak to niekto zaplatiť musí. Už celé stáročia to ide z daní, aj keď samozrejme existujú aj moderné projekty súkromných komunikácií. Môžeme sa baviť o ich úspešnosti. Ale vo väčšine krajín je to v réžii štátu. Má to svoju logiku, ak totiž existuje dedina s 50 obyvateľmi, sotva by tam súkromník staval komunikáciu, pretože by sa mu to neoplatilo. Sú teda dve možnosti: cestu postaví štát (príp. obec alebo kraj) alebo ľudí necháme odrezaných od sveta. A keďže každý špás niečo stojí, potrebuje štát na to dane – ak teda nechceme, aby si štát zarábal podnikaním (ja som teda síce sviňa etatistická, ale štát by sa do podnikania veľmi pchať nemal, snáď s výnimkou sieťových odvetví a niektorých monopolov). A tudiž sa môžeme rozhodnúť, či dane budú adresnejšie, to je aj zmysel spotrebnej dane na alkohol a cigarety, keďže konzumácia týchto látok má negatívne externality pre spoločnosť (liečenie, atď.). Podobne je akiste správne, aby za cesty zaplatil viac kamión ako vodič Fabie, keďže vieme, kto cesty ničí viac.
Rozumiem, že ani toto logické vysvetlenie existencie daní za služby štátu miestnych vyznavačov tržného fundamentalizmu nepresvedčí, ale aj tak je dobré si zopakovať elementárne fakty. Úplne mimo misu je však prirovnanie s parkoviskom supermarketu. Kupujúci síce na parkovisku nič neplatí, no náklady spojené s existenciou možnosti zaparkovania platí nákupom. Je to v podstate obdoba ofajču, keď súkromná firma ponúka tovar, ku ktorému je „zadarmo“ doprava (a preto mám rád Ikeu, ktorá sa na takéto srandy nehrá). Netvárme sa však, že supermarketom za ich cesty neplatíme…
A k duševnému vlastníctvu… U nás je trochu iná koncepcia ako na západe, ale na strane druhej si tak nejak neviem predstaviť modernú spoločnosť bez neho. Nejde tam teraz ani tak o Britney Spears, ako skôr o patentovú ochranu, ktorá je vcelku dobrým stimulom pre nové vynálezy. Musí to však byť vyvážená a kvalitná ochrana – je ale zaujímavé, ako to niekedy vyzerá v praxi, viď Apple vs. Samsung.
To je predsa tá podstata o ktorej píšem. Je úplne jedno, že cesty „potrebujeme“. Potrebujeme aj bezpečnostné informačné značenia na cestách. Znovu, pokiaľ neexistuje DOHODA o výmene – ja ti dám toto a ty mne dáš hento, tak NIK nie je povinný platiť. Ak si subjekt A postaví na svojom pozemku cestu, má na to plné právo, len ja nie som povinný mu na tú cestu prispievať, len preto, že vlastním auto a potrebujem jazdiť. Rovnako ako mám rád pivo, čo ma nezaväzuje spolupodielať sa pivovarom na ich investičných zámeroch. 🙂
Ked ide o prípad, že :
Ked zastavím auto na súkromnom pozemku, ktorý nieje oplotený, za účelom napríklad prechádzky pri chatárskej oblasti a príde majiteľ a hneď si fotí moje auto a volá policajtov, čomu sa môže domáhať? Je vobec dokázateľné? Pozemok nieje ohraničený ani oplotený len niekde na kraji napis“sukormny pozemok“.