Menej štátu

K mnohým čudesnostiam moderného štátu patrí aj pohrobok absolutistickej monarchie — úrad prezidenta. Týmto by mohla a mala zrejme akákoľvek racionálna diskusia okolo Ivana Gašparoviča končiť. Nedá mi však, aby som sa na chvíľu nezapojil do tejto síce vecne zbytočnej, napriek tomu však z jedného aspektu podľa mojej mienky komickej diskusie. Slováci totiž diskutujú o prezidentovi, ktorého síce de iure majú, de facto však nie. Treba povedať, že jediný skutočne tvorivý čin Ivana Gašparoviča je, že svoj úrad pomenoval presne tak, ako ho zastáva, hoci pochybujem, že je na tento tvorivý čin hrdý. O tom, prečo nie je Ivan Gašparovič prezidentom a aký je teda správny názov jeho úradu bude táto úvaha.

Úrad prezidenta vznikol ako potreba postmonarchistických štátov mať v rokovaní s ešte prevládajúcimi monarchiami niečo ako dôstojného partnera kráľom a cisárom. Predseda vlády totiž v tých časoch bol vnímaný ako prvý minister, teda prvý služobník kráľa a bolo by nevýhodné posieľať na medzinárodné rokovania s kráľmi sluhov. Vznikla tak chúlostivá a v mojich očiach komická potreba mať nekráľovského kráľa, čiže ako tu na Slovensku hovoríme: drevené želiezko. Neriešiteľný problém sa, ako to v takých momentoch býva, riešil všelijako. Od prezidenta, ktorý je súčasne skutočným vládcom demokratickej vlády, ako je tomu v USA, či Francúzsku, pričom mu chýba zákonodarná a súdna moc kráľov, po najkomickejšiu formu, kde skutočnú moc má predseda vlády a prezident je čosi ako kráľ bez moci a bez historickej tradície pomazanosti a nástupníctva. Bolo by to smiešne, keby to súčasne nebolo smutné, ale tento paškvil rozumu sa stal demokratickou tradíciou v strednej Európe, a my sme ho bezducho do druhého Slovenského štátu prevzali.

Ako odporca etatizmu pochopiteľne považujem úrad prezidenta za vecne úplne zbytočný. Nielenže zvyšuje moje výdaje na štát, to povedzme, nech berie čert. Oveľa horšie je, že systémová nekonzistentnosť tohoto úradu komplikuje a tým aj zdražuje chod súčasnej formy štátu v jej akej-takej racionalite. Dokonalý príklad toho sú súčasné udalosti. Pokiaľ má štát mať prokuratúru, tak zrejme je užitočné, aby prokuratúra mala šéfa. Pokiaľ Ivan Gašparovič robí svoje kroky, tak zvoleného prokurátora nie je možné ustanoviť do úradu. A všetko stojí peniaze nás, daňových poplatníkov. Aj zasadania ústavného súdu, aj opakovanie voľby prokurátora, aj odškodnenia štátom za porušenia práv občanov, atď. A teraz mi nejde o to, či potrebujeme prokuratúru, či je Čentéš lepší alebo horší ako iní postkomunistickí prokurátori. Systém štátu je skrátka taký a úrad prezidenta, tak ako je definovaný ho iba zhoršuje práve tým, že je to nesystémový prvok.

Ale pristúpme chvíľu na tú hru, ktorú momentálne všetci hrajú a skúsme si povedať, aký môže byť maximálny významový výsledok dreveného želiezka. Čo teda je prezidentstvo nie formálne, ale obsahovo. Formálna stránka je totiž tá komická, ako som sa pokúšal vyššie zdôvodniť. Predseda vlády môže byť hlupák, jeho význam však zostáva nezmenený. Formálna a obsahová stránka sa kryje. Má moc formálne a vecne a s tou nakladá tak, ako je mu dané. Prezident sa však prezidentom môže a nemusí stať, napriek tomu, že je formálne vymenovaný. Stane sa ním, až keď formu naplní svojím obsahom. Tento obsah si musí vytvoriť, a to práve z dôvodu systémovej hlúposti úradu prezidenta, kde je definovaná formálna stránka, ako sú ceremoniálne úkony, postfeudálne amnestie, formálne podpisovanie medzinárodných aktov, atď., ale obsahová stránka definovaná nie je. A tu sa ukáže, akou je kto osobnosťou.

Pokiaľ prezident osobnosťou je, rešpekt si získa aj u svojich nepriateľov. Dobrým príkladom je český Václav Klaus. Ak osobnosťou nie je, tak mu neostáva nič iné, ako si rešpekt (alebo ako sa tomu eufemisticky hovorí vážnosť prezidentského úradu) musí vynucovať trestnými oznámeniami.

Ako teda Ivan Gašparovič naplnil formu svojho úradu? S Ivanom Gašparovičom sa nedá polemizovať, pretože niet s čím polemizovať. Za celú dobu jeho pôsobenia som od neho nepočul, alebo nečítal nič hlbšie od všeobecnej bezobsažnej frázy. Ivan Gašparovič má vhľad do problematiky na úrovni priemerného tlčhubu. Ničomu v podstate poriadne nerozumie s výnimkou toho, ako sa v správnu chvíľu pridať k správnemu zdroju moci. Túto schopnosť bolševického aparátčika, nepochybne vrodenú, si úspešne rozvinul za komunizmu. Netreba vedieť čo, ale s kým, základný to talent aprátčika.

Možno by sa v tejto chvíli ohradil. Je právnik a rozumie dobre právu. Toto naozaj neviem posúdiť a ani ma to nezaujíma, pretože mne ako občanovi je jedno, aký fiškál je Ivan Gašparovič. Áno fiškál, pretože fiškálstvo je základným rysom jeho malichernej povahy. Vychytralé fiškálske finty, úzkoprsé držanie sa slova zákona, nie jeho obsahu. Ivan Gašparovič sa bude vždy zaštiťovať znením zákona, jeho formálnosťou, a to nie iba preto, že by mu to z malicherných dôvodov vyhovovalo, ale hlavne preto, že nemá schopnosť vhľadu a znenie zákona si stotožňuje z funkciou zákona, ktorou by údajne malo byť nastolenie spravodlivosti, nech už sa tým myslí čokoľvek. A spravodlivosť je to, čo si všeobecne myslia občania, nie to, čo je v zákone napísané.

Lenže pre Ivana Gašparoviča to, čo si myslia občania hrá dôležitú úlohu len pri voľbe. Ako každý demokratický politik má plnú hubu ľudu, ale v skutočnosti má k ľudu pohŕdavý postoj. Z mnohých jeho vyjadrení sa dá ľahko vyvodiť, že spoločnosť si stotožňuje so štátom. Ľud je v podstate pasívna čvarga, ktorá má čušať a prijímať dobrodenia štátu. Viď jeho spolupráca s občianskymi združeniami, jeho vyjadrenia k občianskym iniciatívam, či protestom.

Neschopnosť aspoň elementárneho vhľadu do vecí je určujúcim osobnostným hendicapom Ivana Gašparoviča. Sám si definoval seba takto: „Myslím národne, cítim sociálne.“ Myslieť národne v jeho poňatí a jeho činoch však znamená upevňovať v Slovákoch poddanský charakter, ktorý vždy trpel zbožnou úctou voči cudzej vrchnosti. Voľakedy uhorskej, potom českej, nemeckej a dnes bruselskej. Namiesto burcovania hrdosti Slovákov, kde by bolo na mieste poukazovať na škodlivosť eurofondových milodarov chudobným príbuzným, namiesto pestovania závislosti od nich, on ich víta. V jeho ponímaní každý, kto škodí prílevu milodarov je protislovenský. Existuje snáď odpornejší príklad uprednostňovania poddanosti pred národnou zvrchovanosťou? Je národnou hrdosťou hrdosť žobráka na to, koľko vyžobral? A sociálnosť? Nebudem na portáli Menej štátu nosiť drevo do lesa a poukazovať na to, aké sú pri hlbšom vhľade do veci tzv. prosociálne kroky ľavicových vlád, kroky tak obdivované Ivanom Gašparovičom, v konečnom dôsledku zhoršujúce celkový stav ekonomiky.

Neostáva toho veľa, čo by o obsahu prezidentovania Ivana Gašparoviča bolo možné povedať. Okrem škriepnej malichernosti starca. Okrem neschopnosti hovoriť spisovne po slovensky. Okrem toho, že je to pán Kokto, pán Brebto, pán Zadrheľ. Okrem hlúpych chýb, ktorých sa dopustil aj na medzinárodnom poli, chýb, ktoré majú ďaleko vážnejšie dôsledky, ako je isteže nedostatočne vysvetlená skartácia výpovede svedka kandidátom na generálneho prokurátora.

Je tu predsa len jedna jediná vec, ktorá má svoju hĺbku, vec, ktorá (aj keď omylom) je produktom inteligencie Ivana Gašparoviča a je teda rozhodne hodná pripomenutia. Ivan Gašparovič totiž presne zadefinoval obsah svojho úradu.

Za druhej Mečiarovej vlády bol predsedom Národnej rady Slovenskej republiky. Ako predseda NRSR, teda v úlohe ústavného činiteľa mal na pôde NRSR podľa protokolu privítať iného ústavného činiteľa, prezidenta SR Michala Kováča. Pri čakaní na príchod prezidenta v snahe servilne podporiť nepriateľstvo Vladimíra Mečiara voči Michalovi Kováčovi prehlásil:

…Gusto, poď to dokončiť. Mňa tam volajú k tomu starému chujovi…

Typické pre jeho senilnú neohrabanosť je, že si nevšimol zapnuté mikrofóny, a tak sa táto perla ocitla v médiách. Človek, ktorý dnes obviňuje Čentéša z toho, že klamal o skartácii svedeckej výpovede, vtedy fiškálsky nehanebne celému národu tvrdil, že nepovedal „starého chuja“, ale „starého uja“. Držme sme sa po gašparovičovsky formálnej stránky výroku, nie toho, čo chcel ako človek povedať. Predseda NRSR išiel privítať nie prezidenta, ale Starého Chuja. Tým vyjadril svoje chápanie obsahu úradu, o ktorý sa neskôr uchádzal. Po skúsenostiach s jeho pôsobením v úrade hlavy štátu sa dá povedať, že si svoje pôsobenie zadefinoval prekvapivo presne.

Slováci síce majú de iure prezidenta, de facto však Starého Chuja.

21,751 celkovo návštev, 2 návštev dnes