Ako sa J. Buchanan pozeral na EÚ v roku 1990
Myšlienky hlavných referátov z medzinárodného kolokvia, ktoré organizoval liberálny inštitút EURO 92 v Paríži v dňoch 16.-17. mája 1990, pod názvom „Ústava pre novú Európu“.
James Buchanan – Nobelova cena za ekonómiu 1986, člen spoločnosti liberálnych mysliteľov Mont Pelerin Society, ktorú založil v r. 1947 F.A. Hayek.
Európa je teraz v podobnej situácii, v akej bola americká konfederácia v roku 1787: po víťazstve nad koloniálnou vládou sa nedarila ekonomická a politická intergrácia. Pre Jamesa Madisona a jeho priateľov bol príčinou tohto neúspechu fakt, že konfederácia so zjednocovaním amerických štátov dosť ďaleko. Nechávala otvorený priestor pre permanentné boje medzi jednotlivými štátmi vedené ideou merkantilizmu a usilujúce o autarkiu. Američania potrebovali podľa Madisona a jeho priateľov ústavu ako súbor pravidiel, ktoré by oslabili suverénnu moc jednotlivých štátov konfederácie nad ich občanmi a zriadili by veľký centrálny štát, ku ktorému by občania mohli dovolávať. Madisonov projekt dosiahol svoj cieľ vytvoriť a udržať otvorené hospodárstvo na celom americkom území. Hranice amerického hospodárstva spadali vjedno s kompetenciami centrálneho štátu. Sloboda obchodovania, sloboda pohybu osôb, sloboda pohybu kapitálu, spoločné peniaze, všetky tieto charakteristiky amerického ústavného paktu umožnili, aby krajina čo najviac využila úspory z rozsahu a deľbu práce ponúkané rozmerom celého kontinentu. Ako sa dalo očakávať, Amerika sa stála bohatou krajinou.
Avšak Madisonův projekt federácie neuspel vo svojom druhom cieli, ktorý je menej známy, ale nakoniec ešte dôležitejší, a to obmedziť dopad tak rozsiahlej politickej sily na životy občanov. Vytvorenie federálnej únie predpokladá vytvoriť centrálnu autoritu vybavenú istým stupňom suverenity. Je však potrebné, aby bola moc tejto centrálnej autority obmedzená poistkami zabudovanými do ústavnej zmluvy. Americká skúsenosť nám ukázala, že tieto poistky nie sú dostatočné. Aby boli účinné, musí byť do ústavy vložená klauzula, ktorá občanom združeným do politických celkov priznáva právo opustiť federálnu úniu za predpokladu, že toto rozhodnutie ratifikuje kvalifikovaná väčšina občanov príslušného politického celku.
História Európy je históriou suverénnych národných a autonómnych štátov. Učí nás, nech už sú skúsenosti so spolupráce akékoľvek, že zjednotenie oboch častí Nemecka by mohlo poškodzovať ostatných Európanov. Je však podstatné vidieť, že táto potenciálna škoda existuje, len keď uvažujeme v hegeliánskom myšlienkovom rámci, ktorý kladie princíp totálnej nedeliteľnej suverenity národných štátov nad občanov, ktorí v nich žijú. Vo federácii je perspektíva úplne iná. Princípom federálneho riešenia je, že suverenita je tam rozdelená, zdieľaná. Avšak tento spôsob myslenia bol z vedomia verejnosti úplne vytlačený po tom, čo sa vlády ujali socialistických a kolektivistických myšlienok. Výsledkom bolo nekritické prijímanie nevyhnutnosti monolitického centrálneho riadenia všetkých ekonomických a spoločenských vzťahov. V duchovnom stave post-socialistickej Európy, ktorý, ako sa zdá, sa začína v Európe a inde vynárať, je federálna únia Európy reálnou možnosťou. S verejnými inštitúciami skutočne federálneho typu už nie je dôvod mať strach zo zjednoteného Nemecka. Ak Ústava federálnej Európskej únie efektívne zabezpečí, že každá politická entita, akokoľvek veľká alebo malá, zostane otvorená voči silám konkurencie, ktoré pôsobia na území celej Európy a cez vnútorné hranice, prečo by mali mať napríklad Portugalci strach z relatívne menšej veľkosti svojej krajiny oproti Nemecku?
Myslím si, že sa Európska federálna únia utvorí počas 90. rokov a bude mať dostatočné ústavné záruky na to, aby sa zabránilo vzniku politického typu monolitickej Európy s ústrednou politickou entitou, ktorá by prevzala Kontrolné riadiace funkcie charakteristické pre socialistické a kolektivistických režimy. Existujúce národné subjekty už nebudú redukované na štatút provinčných správnych okrskov alebo mať podriadené postavenie. Tí, čo predpovedali, že všetky zmeny smerom k federálnej únii budú nutne znamenať, že Bruselská byrokracia zredukuje národných politických aktérov na podriadených, sa mýli. Od centrálnej politiky v Európe s federálnou štruktúrou sa bude požadovať, aby vytvárala, rozvíjala a udržiavala klímu všeobecnej nedôvery voči pohnútkam politických aktérov a fungovaniu inštitúcií na všetkých úrovniach. Občania Európy sa nakoniec budú určite cítiť Európanmi, to však neznamená, že už nebudú myslieť po britsky, francúzsky, nemecky alebo taliansky. Brusel ako hlavné mesto federácie začne byť niečím, ako je švajčiarsky Bern, skôr než ako post-napoleonský Paríž.
Je celkom dobre možné, že moja predpoveď je sporná. Ak sa stúpenci Únie úplne nezbavia pozostatkov socialistickej neschopnosti chápať, že sily konkurencie plodia Eefektívnosť ako na trhoch produktov, tak aj medzi politickými entitami federálneho systému, je tu riziko, že zosilnie nočná mora bruselizácie, ktorá je totálne neprijateľná pre tých, ktorí nie sú ochotní ustúpiť ani o vlas z národnej suverenity. Podceňovať sa nesmie ani sila pokušenia, ktoré eventuálne ponúknu Európske byrokratické inštitúcie lovcom privilégií. Prílišná reglementácia a riadenie na úrovni Európy, nútené zjednocovanie daní, to všetko zničí prirodzené výhody sľubované ekonomickou integráciou. Nezdar celého pokusu vyústi do snahy národných jednotiek uniknúť z Únie, ak sa vôbec podarí federáciu založiť. Návrat do stavu pred rokom 1990 by bol scenárom prehry.
Spísať podrobne ústavu skutočnej európskej federácie je úžasná úloha. Trvám na tom, ze príležitosť tu je. Situácia je zrelá. Európa čaká na svojho Jamesa Madisona, ktorý by chápal ústavnosť ekonomickej teórie konkurencie a bol zároveň plne zasvätený do presviedčania a komunikovania, ktorý by rozumel vyjednávaniu a kompromisom, potrebným na dosiahnutie dohody medzi zdanlivo nesúbežnými záujmami. Európania sa musia presvedčiť o tom, že utvorenie federácie pomocou ústavy je príležitosť, z ktorej budú ťažiť všetci. Je potrebné, aby Európania, vrátane Jamesa Madisona 90. rokov, dokázali rozpoznať, ako sú im svetové dejiny naklonené.
Z francúzštiny preložil, skrátil, upravil
Tomáš Ježek
Roman Kanala ·
Toto je staré vyše 20 rokov. Odvtedy už bola libanonská zmluva (Copyright Starý uj), Euroústava I a Euroústava II, ktoré boli iteratívne schvaľované. Hlasovanie o nich sa opakovalo, až kým po prvý raz nedopadlo tak, ako si priali v Bruseli a potom sa hlasovať prestalo. Stále je otvorená otázka, kto dal Žiskárovi legitimitu, aby si tú euroústavu začal doma patlať. Klub kámošov z mokrej štvrte.
V skutočnosti exituje alternatíva centralizovanému štátu na americký spôsob. Podľa nielen môjho názoru je to jediná forma dlhodobo stabilnej a demokratickej formy rozhodovania. Švajčiarsky federalizmus. Konfederácia republík, ktoré delegovali tri právomoci federálu, ale inak majú suverenitu vo všetkých ostatných otázkach. Tri kompetencie delegované federálu sú: mena, armáda a zahraničná politika. Teda presne to, čo Mečiar s Kňažkom vyťahovali na rozbitie repubiiky. Švajčiari poučení občianskou vojnou (Sonderbund) si uvedomili, že kantóny nesmú mať vlastné armády, meny a vlastnú zahraničnú politiku, lebo to môže viesť k novým občianskym vojnám. Federálna ústava 1848 platí dodnes, ale už je z nej pekný patchwork, lebo každé referendum je ústavotvorný akt a novelizuje ústavu. Potom je do nej dopisované všeličo.
Zaujímajte sa o Švajčiarsko. Ak by EÚ bola organizovaná ako švajčiarske kantóny, nebola by kríza.
Alexios I. ·
Iba na upresnenie, Švajčiarsko, napriek svojmu názvu, nie je konfederáciou republík, len federáciou.
EÚ by rozhodne pomohli tieto tri prvky (mena, zahr. politika a armáda), lenže keď členské štáty nie sú ochotné tejto svojej suverenity vzdať, tak nemožno očakávať vznik normálnej európskej federácie. Navyše je ešte nutná aj úprava kreácie európskych inštitúcií. Komisia je úplný mačkopes, Rada takisto.
Vďaka tomuto inštitucionálnemu gulášu je boj proti kríze v EÚ diktátom Nemecka, navyše evidentne neúspešným a dnes to už začína konečne dochádzať aj Nemčúrom.
Andrej ·
boj proti krize?
myslis siriacu sa nakazu, ktorej treba vystavat barieru?
Roman Kanala ·
Áno, je to tak. Švajčiarsko je federácia republík a kantónov od roku 1848, ale predtým od roku 1291 bolo konfederáciou a to pomenovanie si ponechalo. Prvý federálny pakt bol obranný voči vonkajšiemu i vnútornému nepriateľovi. Hovoril, že ak je niektorý kantón napadnutý, všetci ostatní mu musia prísť na pomoc, akoby bol napadnutý ich kantón. Okrem toho zaviedol povinnosť riešiť vnútorné problémy rokovaním a ak by ktorýkoľvek kantón použil silu proti inému, všetci ostatní sú povinní brániť napadnutého bez ohľadu na okolnosti. V tejto pra-ústave boli tiež zavedené prvky suverenity: nebudeme rešpektovať rozhodnutia cudzích súdov v našich dolinách. Bola to zmluva, ktorou sa založila organizácia podobná NATO alebo EHS, ale v 13. storočí.
Po občianskej vojne Sonderbund v 1847 sa Švajčiarsko federalizovalo, ustanovili sa federálne orgány a presne sa vymedzili federálne a republikové kompetencie. Kantóny už nesmú mať vlastné armády, menu, či uzatvárať vlastné medzinárodné dohody a spolky. Ale všetko ostatné, vrátanie škôl a dopravných predpisov, je plne v kantonálnej kompetencii. Každá republika má vlastnú ústavu a vlastnú vládu. Odvtedy sa datujú demokratické vymoženosti, ako ústavodarné referendum, ktoré sa neustále posilňovalo. Napríklad hlasovanie mohol vyvolať ľud, ale o niektorých otázkach muselo byť referendum povinné. Federalizmus (federál - kantón - obec) priniesol politickú stabilitu a ekonomickú prosperitu. Pravda, v rámci možností daných stavom priemyselnej technológie a svetovej spoločnosti. Počas krízy 1929-32 sa mnoho Švajčiarov vysťavalo za oceán kvôli hladu.
EÚ bola tiež spočiatku len taká voľnejšia konfederácia, no teraz je to už skôr federácia a stále viac sa začína podobať na absolutistickú monarchiu. EÚ bola pôvodne o slobodách, no teraz je stále viac zväzujúca a obmedzujúca. Švajčiari odmietajú EÚ, lebo sa boja o slobodu, demokraciu a neutralitu. Napríklad EÚ má možnosť prinútiť členské krajiny, aby urobili niečo, čo nechcú. Napríklad iteratívnym hlasovaním v referende. Na Švajčiarsku po švajčiarsky môže hoci jedna dedina vetovať výstavbu tunela. Ak by Švajčiarsko bolo v EÚ, už by sa po cestách preháňali kamióny so 44 tonami a popod Alpy by neboli železničné, ale cestné tunely pre kamióny. DPH by nebola 8%, ale minimálne 15 a bankové tajomstvo by bolo zakázané. O výrobe hodiniek, jabĺk a univerzitných diplomoch by rozhodoval Brusel.
Ak sa má EÚ federalizovať, tak by bolo lepšie, ak by sa federálne právomoci obmedzili na nutné minimum, a to menu, armádu a zahraničnú politiku. Už dnes má však Brusel omnoho väčšie právomoci a tie spomínané sú jednými z posledných zbytkov suverenity národných štátov.
Alexios I. ·
Problém je, že členské štáty EÚ vlastne samé nie sú ochotné vzdať sa svojej suverenity v týchto oblastiach v prospech EÚ. Radšej dajú do centra možnosť rozhodovať o žiarovkách a bezpečnostných pásoch. A sú to členské štáty EÚ, ktoré nijako netúžia po demokratizácii inštitúcií a radšej nechajú tvoriť komisiu a pôsobiť Radu takým spôsobom, ako to funguje teraz.
Ono, keď sa nadáva na EÚ, tak by sa mohlo aj zároveň nadávať na štáty, z ktorých sa skladá a ktoré sú zodpovedné za každý upackaný zhnitý kompromis, ktorý sa tam upečie.
Roman Kanala ·
No práve. Prenos kompetencií začal zo zlého konca. Načo je dobré mať štandardizovné zakrivenie banánov a podobné nezmysly? Pôvodne EÚ mala byť o slobodách. Teraz je to o zotročovaní a znásilňovaní.
palo satko ·
federalizácia europy prebieha už velmi davno. ešte za socika sa mnohe zakony a predpisy prijimali, tak aby splnili predpisy a normy EHS. realny život europana je velmi univerzalny. rovnake normy su temer na všetko ,cesty, zastrčky pre mobily, uzavery na pivo aj ružence. hoci občas iri maju rumunske konske maso v holansku vyrobenej talianskej špecialite, ale to su to vlastne vynimky. EU je univerzalna technicky, výrobne a viac menej aj pravne. vyzera to tak, že sučasna kriza dorovna nazory na dane a deficity a nasledne bude narodna politika pozostavat len v rozdeleni dotacii pre folklorne subory. je otazne či ameriku spojili nejake zákony a nie skor kolajnice, winchestrovka a podnikavosť.
kri ·
Ameriku spojil spolocny nepriatel :-)
Roman Bondra ·
Ten je z toho nejako mimo. Za čo vôbec dostal tú nobelovku? To nik nečítal tieho jeho výlevy predtým, ako mu ju priklepli? Či to v skutočnosti dostal ako politický nominant. Niečo ako Arafat.
Ján Zvolen ·
Európska únia je politický projekt.
Jej cieľom je brať výhody.
Mnohé výhody sú skryté a potrebujú na svoje odhalenie vedieť vzájomné väzby a prepojenia.
Politici sú rovnakí na národnej aj európskej úrovni.
Radi sľubujú....
To je všetko.
Kto by už volil politikov čo by nesľubovali???