Táto esej je inšpirovaná diskusiou na Facebooku s vynikajúcim slovenským ekonomickým analytikom na tému Darwin a jeho vplyv na ekonómiu. Počas tejto diskusie, tak ako veľa krát predtým v podobných diskusiách, som si uvedomil priepastný rozdiel panujúci v popise sveta, ktorý umožnil Charles Darwin, a popise sveta, aký stále vládne v spoločenských vedách. A tiež hlboké nepochopenia darwinizmu a jeho dôsledkov na popis sveta. Preto som sa rozhodol spísať ako vidím darwinizmus ja, a ako vidím jeho význam pre popis kultúrnych javov.Hoci sa niekomu môže zdať, že otázky spojené s javom štátu nemajú s darwinizmom nič spoločné, mojim hlbokým presvedčením je, že opak je pravdou. Dôvody, ktoré ma k tomu vedú sú obsahom tejto eseje.

V texte sú použité niektoré citáty zo spomínanej diskusie, aj keď ochotne pripúšťam, že som ich autora nemusel pochopiť správne. Použil som ich preto, že sa s ich rôznymi obmenami často stretávam, a tak sa dá predpokladať, že vnútorne reprezentujú určitý usídlený všeobecný názor.

Na radu kolegov z menejstatu.sk som obsiahlejší text rozdelil na tri časti, ktoré výjdu s týždňovým intervalom.
Obsah:

1. Darwinistický model
2. Darwinistická komplexita
3. Darwinistický svet
4. Darwinistický Homo sapiens
5. Darwinistická kultúra sapientov
6. Záver

Darwinistický model

Na obrázku sú horčicovou farbou znázornené situácie nejakých populácií foriem, zelenou šipkou tok času, modrou tok systémových konfigurácií. Darwinistické systémy sú cyklické. Začnime teda situáciou kde nejaký ekosystém tvorí populácia foriem. Každá z nich svojím pôsobením mení pravidlá ekosystému. Samozrejme každá z týchto foriem sa snaží meniť ekosystém tak, aby ako forma prežila. Kedže však je iba jednou z mnohých zúčastnených foriem, nie je celým ekosystémom,  jej schopnosť meniť ten celok je daná iba jej čiastkovosťou. Ten, kto však rozhoduje celostne, je ekosystém. A ten nastaví pravidlá, ktoré budú platiť v následnej situácii, teda v momente, kedy sa formy snažia zachovať svoju štruktúru do budúcnosti rozmnožením.

Hoci každá z foriem môže z termodynamických dôvodov prežiť iba tak, že sa zreplikuje skôr ako sa rozpadne, samotný výsledok replikácie nemá pod svojou kontrolou, pretože pravidlá, ktoré v momente replikácie platia, sama neurčila. Môže robiť čokoľvek, dopad replikácie závisí od nej iba v miere jej ekosystémovej čiastkovitosti. Preto tá replikácia môže dopadnúť z pohľadu formy rôzne. Môže byť presná, ale môže byť nepresná, mutovaná. V tento moment by sme si mali uvedomiť dôležitosť faktu, že každá forma má v cykle iba jedno miesto, kde môže skúsiť ovplyvniť budúcnosť svojho prežitia, a to do momentu svojho rozmnoženia, pretože štruktúra foriem po rozmnožení už nezávisí iba od nej.

V zásade sú iba dve hlavné stratégie, ako to môže urobiť:

1. Veľký počet kópií, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť prežitia vlastnej identity. Nevýhodou však je, že sa súčasne zvyšuje počet konkurentných variánt s inou identitou, a tak sa vlastná identita zrieďuje a vytráca.
2. Malý počet kópií s vyššou vnútornou komplexitou, ktorá sa dokáže postarať o opravy mutácií. Nevýhodou je, že s narastaním vnútornej komplexity klesá schopnosť dlhodobého prežitia aspoň časti vlastnej identity. Čím viac cyklov musí takáto entita absolvovať, tým viac narastá pravdepodobnosť, že vnútorná komplexita nebude zodpovedať cyklami nahromadeným zmenám ekosystému a forma definitívne vyhynie. Vidíme to napríklad vo forme vymierania druhov organizmov. Priemerná doba života druhu je 4 milióny rokov, a odhaduje sa, že počas vývoja života na Zemi zatiaľ vyhynulo viac ako 95% druhov.
   Tak isto je nevýhodou, že vyššia vnútorná komplexita potrebuje na replikáciu viac zdrojov, pretože okrem zdrojov na replikáciu potrebuje aj zdroje na udržanie vnútornej integrity komplexity.

Obe stratégie sú pochopiteľne hojne využívané či už v evolúcii biologickej alebo kultúrnej.  Je dôležité si uvedomiť aj to, že či sa nejaká forma  rozmnožuje prvou alebo druhou stratégiou nie je dané nejakým kvantitatívne rozlíšiteľným kritériom. Je to totiž vždy posúditeľné iba v rámci daného ekosystémového kontextu. To, či sa nejaká forma replikuje tak, či onak posúdime iba v relácii k formám podobným. Napríklad myši sa replikujú v kontexte formy nazývanej cicavce stratégiou 1, kým  primáti stratégiou 2. Baktérie sa rozmnožujú stratégiou 1, ale kolónie baktérií viac stratégiou 2.

Súčasne si treba uvedomiť: z logiky darwinovského modelu vyplýva, že prvotné mohli byť iba tie formy, ktoré boli menej komplexné, a teda sa replikovali oproti mladším formám viac stratégiou 1. Zákonite preto vidíme v oboch evolúciách rovnaký proces narastania komplexity. V biologickej od hypotetických prvotných samoreplikujúcich sa molekúl, cez proteínovo-RNA komplexy, protobunky, bunky až po mnohobunkové organizmy a zložité ekotopy a ekosystémy. V evolúcii kultúry sapientov od jednoduchých spoločných zvykov, aké sú aj u iných primátov, cez zložitejšie komunikačné systémy tlúp sapientov, cez prvé metatlupové ekosystémy, prvé inštitúcie, až po dnešnú globálnu civilizáciu, ako globálny kultúrny ekosystém sapientov.

O vnútornej povahe komplexnosti foriem ešte bude reč. Teraz sa vrátime k momentu replikácie a snáď najdôležitejšej zákonitosti darwinovského popisu sveta. Tu je totiž jediné miesto, kde vznikajú novinky. Nikde inde. Forma je z princípu konzervatívna, otázka jej stability (iné meno pre prežitie) je otázkou presného dodržania obsahu. Forma nijaké novinky nechce. Forma je z princípu seba-centrická. Preto v darwinistickom modeli sveta neobstojí názor, citujem:

… odmietam čistý inštitucio-centrizmus rovnako ako antropocentrizmus …

Nemožno odmietať princíp, modus vivendi formy. V tom slovíčku „čistý“ sa v kontexte našej diskusie skrýva snaha obhájiť človeka, ktorý predsa len nejako, iste obmedzene, podriadene prírodným zákonom, ale predsa len je schopný vytvárať si svet podľa vlastných potrieb. Napríklad citát:

… a prijmem perspektívu … , že sociálne systémy/inštitúcie sú druhy na ktorých úrovni prebieha prírodný výber. Potom ale aj od vlastností/postojov/konania sapientov závisí, aká inštitúcia prežije a ktorá nie (viď. komunizmus). Veď „tlak prírodného výberu inštitúcií“ sú aj samotní sapienti. Či inštitúcie prezijú alebo nie závisí aj od toho, či budú schopné poskytnúť dostatku sapinetov zdroje a status na množenie medzi množstvom iných konkurujúcich inštitúcii. To či sa im to podarí závisí aj od toho do akej miery sú schopné napasovať sa na vlastnosti/postoje/konanie minimalného počtu sapientov potrebných na svoje prežitie naprieč generáciami. Ani to že sa im to podarí neznamená, že sa im to bude dariť s meniacimi sa náladami, presvedčeniami, postojmi sapientov…

Áno, skoro by som  to ochotne až na nejaké maličkosti odsúhlasil a vlastne celá táto esej, ktorú teraz čitateľ replikuje do svojho mozgu,  popisuje vec v mnohom podobne, ibaže dôslednejšie. Len v citáte podčiarknutá časť podsúva predstavu, že existencia inštitúcií závisí na konaní sapientov. Odkiaľ sa však v darwinistickom svete berú vlastnosti, nálady, rozhodnutia, postoje a vlastne všetko čo tvorí sapienta sapientom? Zasa len v darwinistickom procese. Teda aj tie vlastnosti, názory a postoje môžu vznikať iba darwinistickým procesom a dobrá teória spoločenských javov musí byť schopná popísať ako sa to deje.

To, že sú sociálne inštitúcie postavené na existencii mozgov sapientov o nich hovorí rovnako málo ako to, že gény sú postavené na existencii molekúl. Ba čo viac, nedá sa vylúčiť možnosť, že by tie isté gény mohli byť založené na iných molekulách a tie isté  inštitúcie na iných replikačných systémoch ako sú mozgy. Nesporne by potom vývoj prebiehal inak, pretože ako je v citáte uvedené AJ od vlastností molekúl či mozgov závisí vývoj. Štúdium oboch evolúcií nás však učí, že tak biologická, ako aj kultúrna evolúcia postupne uprednostňuje také formy, ktoré sú od svojho substrátu v čo najvyššej možnej miere nezávislé. Dôsledkom potom je to, že na ich popis nám popis substrátu zásadne nedostačuje. Biológa nezaujíma, či molekula adenínu v skúmanom géne pochádza z Afriky, či Ázie, kade sa túlala, kto ju vygeneroval a kedy. Jeho zaujíma, na akom mieste v géne sa nachádza a aký proteín spolu s inými molekulami v tom géne kódujú, kedy a prečo. Nezaujíma ho to preto, pretože to nezaujíma ani tú bunku, pre ňou udržiavanú komplexitu je to nepodstatné.

Človek v skutočnosti nič nové nevytvára a z princípu (ako každá z foriem darwinovského sveta) ani nič nové vytvárať nechce a nemôže. Myslí si to o sebe, to áno, ale ak máme ostať vo svete darwinovskom, tak nie je našou úlohou hľadať vysvetlenia pre to, ako človek mení svet pre svoje potreby, ale ako svet používa človeka k produkcii noviniek. Aké tlaky z prostredia, ktoré nazývame pudy, nevedomé reakcie a všelijak podobne, ho nútia konať tak, či onak. Nie je možné sa súčasne hlásiť k Darwinovi a súčasne predpokladať systémové prvky, ktoré do darwinovského popisu sveta nepatria. Nemožno teda predpokladať, že človek môže meniť svoj svet, pretože človek, tak ako všetky formy nie je zdrojom noviniek a ku zmene sveta sú novinky nevyhnutné.

Novinky ovšem nesporne vznikajú, pretože sú dôsledkom interakcií všetkých foriem dokopy, teda ekosystému. Z pohľadu ekosystému však vytváranie noviniek je systémovou nevyhnutnosťou, pretože ako inak by rôzne, často antagonisticky pôsobiace formy dokopy fungovali ako systém? Buď ekosystém vnútorné interakcie dokáže vyriešiť, alebo nebude systémom. Z pohľadu ekosystému neexistujú formy, ale existujú ich interakcie. Ekosystém je sám o sebe forma pozostávajúca z interakcií iných foriem.

Jedným z prejavov výslednice interakcií všetkých foriem je to, čo nazývame mutáciou. Spor o povahu mutácie je dlhý ako darwinizmus a určite bude ešte dlho pretrvávať. Tu sa totiž najčastejšie vyskytuje pojem náhody. Lenže tým sa nič nevysvetľuje, pretože ostáva nevysvetlený samnotný pojem náhody. Pretože čo je náhoda? Je to pomenovanie udalosti, ktorá nezapadá do kauzálnosti nejakého systému. Čo však je zdrojom tej udalosti? Je tá udalosť dôsledkom pozorovateľom nerozoznanej kauzálnej súvislosti, alebo je to udalosť, ktorá do nášho sveta kauzálnych súvislostí vstupuje odkiaľsi „zvonka“, napríklad od Boha? Ja som zastáncom prvej možnosti, už aj preto, že druhá možnosť zanáša do darwinovského modelu nekonzistentný prvok. Darwinovský model je totiž z princípu striktne kauzálny a bez náhody je podľa mňa čistší a elegantnejší. Či už je to tak, alebo onak, či už je mutácia dôsledkom vplyvu zásahu „zvonka“ alebo je výslednicou iba vnútorných procesov ekosytému, rozhodujúce je, že samotné formy nie sú jej zdrojom, ale dôsledkom. Navyše podstatná časť mutácií má prinajmenšom polonáhodný charakter. Napríklad kríženim pri pohlavnom rozmnožovaní sa na jednej strane dosahuje variabilita potomkov, a teda vlastne čiastočne aj vznik noviniek, na strane druhej však iba v rámci variability druhovej formy.

Zákonitým dôsledkom replikácie foriem je zvýšenie ich počtu a variability. To nevyhnutne vedie k dvom dôsledkom. Kedže sa spravidla súčasne nezvýšil objem zdrojov na udržanie nového počtu foriem, nemôžu všetky vstúpiť do ďalšieho cyklu, nemôžu prežiť všetky. Druhým dôsledkom je, že z dôvodu zvýšenia variánt a počtu foriem sa zmenili aj celkové ekosystémové pravidlá. Už nikdy nebudú také, ako na začiatku cyklu. Preto sa zmenili aj pravidlá pre udržanie pôvodných foriem pri živote. Nastáva teda záverečná časť cyklu: selekcia.

Selekcia je spôsob, akým ekosystém zabezpečí vnútornú konzistenciu. Z pohľadu foriem je tu situácia, voči ktorej majú iba dve možnosti. Buď sú tak usporiadané, že v zmenenom ekosystéme dokážu udržať svoje usporiadanie, svoju in-formáciu, a to im umožní vstúpiť do ďalšieho cyklu. Alebo to nedokážu a ich vývojová línia zaniká. Týmto sa dostávame k jednému z mnohých nedorozumení, ktoré darwinistický model evolúcie vyvolal. Hovoríme totiž o adaptácii.

Adaptácia, čiže prispôsobenie, je typický antropocentrický pojem, pretože prispôsobiť sa niečomu je samozrejme a nevedome vnímané ako aktívny čin. Ak sa niekto niečomu prispôsobuje, tak to robí on, nie to „niečo“, čomu sa prispôsobuje. V darwinistickom kontexte to však je nešťastne volený pojem. V momente selekcie totiž je už dávno rozhodnuté, či bude forma zodpovedať novým podmienkam alebo nie. Ak je to stará, nezmenená forma, ale je schopná v novej reinkarnácii odolávať selekčnému tlaku, tak prežije, pretože jej vnútorná in-formácia je schopná interagovať aj so zmeneným ekosystémom. Nijako sa neadaptuje, bola adaptovaná dokonca už pred rozmnožením. Z opačného konca: ak je tu nová, mutovaná forma, ktorá tak zmenila svoju vnútornú štruktúru, že ju to v novo nastavenom ekosystéme diskvalifikuje, tak už s tým nič nenarobí. Je rozhodnuté a adaptovať sa pre ňu značí stratiť možnosť svoju formu preniesť do ďalšieho cyklu, čiže vyhynúť.

V skutočnosti sa však nikto ničomu neprispôsobuje. Formy si udržujú svoju stabilitu tým, že sa rozmnožujú, replikujú. Toto sa deje s chybami, čím vzniká situácia pre výber. Vyberú sa iba také varianty foriem, ktoré novej situácii najbližšie zodpovedajú. Adaptáciu preto  treba v darwinistickom modeli evolúcie chápať tak, že adaptovaná forma je tá, ktorá prešla selekciou do ďalšieho kola. Nič viac a nič menej. K tomu aby sa formy reálne vedeli adaptovať v tom intuitívnom zmysle slova, museli by vedieť ako dopadne ich taká, či onaká akcia. Museli by byť ekosystémami, pretože celok je iba v ňom, iba tam sa uskutočňuje dopad každého individuálneho rozmnoženia.

Týmto sme uzavreli jeden darwinovský cyklus. Nie je to ovšem popis úplný. Napríklad cyklus v ňom prebieha synchrónne pre všetky formy naraz. Tak tomu samozrejme v reálnom svete nie je a náš nákres preto vystupuje pre účely výkladu v dvoch rôznych roliach: raz ako cyklus pre jednu z foriem, inokedy ako cyklus pre celý ekosystém. Na podstate výkladu darwinistického modelu to však nič nemení.

Fakt selekcie z variácií, táto kľúčová časť darwinistického modelu, nám o svete hovorí jednu veľmi dôležitú vec. Poukazuje totiž na fundamentálny rozpor bytia, ktorý objavil Thomas Robert Malthus a pregnantne sformuloval Ch. Darwin. Kedže formy o ničom nerozhodujú, z ich pohľadu sú vopred všetky možnosti možné. Inak povedané, z pohľadu foriem je neobmedzený počet potenciálnych možností. A tie sa snažia uskutočniť. Z pohľadu ekosystému sú však možné iba niektoré možnosti, a tie nakoniec prejdú. Fundamentálny rozpor bytia teda možno formulovať ako rozpor medzi nekonečnosťou potencialít bytia a konečnosťou jeho aktuality. Darwinistický model je jediný mne známy model, ktorý popisuje, ako sa tento rozpor dynamicky rieši.

 

pokračovanie ⇒

5,105 celkovo návštev, 1 návštev dnes