V minulej časti, sme si podrobnejšie rozobrali darwinistický model evolúcie a niektoré jeho dôsledky pre sociálne vedy. V druhej časti eseje si predstavíme darwinistický koncept narastania komplexity foriem darwinovského sveta a napokon samotný darwinovský svet.

⇐ prvá časť „Mojimi okuliarmi“

Darwinistická komplexita

Kým predstava, že svet sa vyvíja od jednoduchých foriem po stále komplexnejšie sa stala pevnou súčasťou všeobecného nazerania na svet, otázka AKO sa to deje zostala prevažne súčasťou biológie.  Aj keď v biológii existuje viacero smerov v tejto otázke, darwinistický jednoznačne kraľuje a skôr ako by ostatné smery vylučoval, dokáže ich v rôznej miere do seba integrovať. Treba teda zdôrazniť, že iný konštrukčný model ako sa stavia komplexita od jednoduchšej po zložitejšiu, ako prebieha evolúcia, mimo darwinistický nemáme. Aspoň nie taký, ktorý by dokázal dostatočne vierohodne vysvetliť všetky javy skúmaného sveta tou istou metódou, vychádzajúc z tých istých predpokladov. Pohľad na darwinistický svet by nebol konzistentný, keby sme obišli otázku rastu a udržania komplexity foriem.

V klasickom a neodarwinistickom modeli sa prepokladá, že komplexita rastie (ako inak) iba v momete replikácie formy mutáciami. Napríklad môže byť nejaký znak zdvojený, nejaký sa rozpadne na dva, či viac znakov a podobne. Ďalšou možnosťou je spojenie viacerých znakov, či foriem do jednej formy, čo sa nazýva symbióza. Ak takéto štrukturalizácie uspejú v danom ekosystéme, tak vzniknutá nová forma vstupuje do ďalších cyklov.

Znaky formy voči tlaku prírodného výberu nevystupujú rovnocenne. Komplexnosť formy býva veľmi často realizovaná formou štrukturálnej topológie. V tejto súvislosti považujem za veľmi užitočné darwinistický model spojiť s konceptom jedného zo zakladateľov biosemiotiky Jakobom von Uexküll, teda predstavy formy, ako entity, ktorá aby mohla s prostredím interagovať, musí mať o ňom svoj vlastný model, teda svoju „predstavu“. Podľa Uexkülla je každý organizmus tvorený dvoma vzájomne prepojenými subsystémami:

1. Vnútorným, ktorý je vlastným funkčným svetom organizmu. Tento nazýva Innenwelt (vnútorný svet). Ide vlastne o podstatu a „zmysel života“ organizmu.
2. Vonkajším, čo je niečo ako jeho predstava o svete, model sveta, ktorý ho obklopuje. Tento nazýva Umwelt, čo by do slovenčiny bolo najvýstižnejšie preložiteľné slovom „obsvet“, lenže také slovo slovenčina nepozná, a preto budem oba nemecké pojmy ďalej používať. Umweltom organizmu je model toho, s čím sa organizmus môže v prostredí stretnúť a ako má na to reagovať.

Uexküll svoj koncept uplatňoval ako biológ iba na organizmy, ja však nevidím dôvod prečo ho neuplatmiť na akýkoľvek darwinistický systém. Preto naďalej budem hovoriť o forme, tak ako od začiatku textu. Mnohé formy darwinistického sveta sa tlakom prírodného výberu sformujú postupne do štruktúry, ktorá obsahuje znaky, ktoré sú účelom samým osebe, teda znaky innenweltu a znaky zamerané na interakcie s prostredím (obr. 2). Je to zákonité, pretože forma sa chce uchovať v čo najpresnejšej podobe, a preto selekcia nevyhnutne uprednostní takto štruktúrované formy, ktoré čiastočne sa meniacim umweltom „chránia“ zachovanie vnútornej štruktúry formy. Dôsledkom narastania komplexnosti je, že sú zvýhodné formy, ktoré dokážu oddeliť znaky vnútorné od znakov väzby na prostredie.

Logika darwinistického modelu hovorí o tom, že znaky umweltu sú primárne vystavené tlaku prírodného výberu. Cez ne sa forma „dozvedá“ ako uspieva v udržaní svojej integrity. Tiež ekosystém pozná formy vlastne iba cez ich umweltové znaky. Umwelty zúčastnených foriem svojimi interakciami nastavujú pravidlá replikácie a selekcie v nastávajúcich cykloch.

To nastoluje otázku udržania konzistentnosti formy ako celku, teda dopad selekcie na jej innenwelt a umwelt. Prírodný výber uprednostnil formy, ktoré dokázali vystaviť selekčným tlakom umwelt. Prírodný výber uprednostní formy schopné zmien umweltu s minimalizujúcim dopadom na innenwelt. Ako príklad si uveďme motýľa, ktorého mimikry zodpovedá vnútornému prostrediu pod korunami stomov, takže je jeho povrch šedo-čierno škvrnitý. Povedzme, že sa zmení hustota lesa výrubom. Takéto udalosti sa mohli odohrávať v evolučnej minulosti motýľa, čo malo dopad na vysselektovanie vyššej variability jeho umweltu, a tak zareaguje zmenou svojho umweltu, teda zmenou nastavenia expresie génov sa zmení aj svetlosť a škvrnitosť jeho povrchu. Toto nnastavenie si prenesie do ďalších generácií, prostredníctvom vajíčka samičky. V zásade sa nič na jeho „motýľovitosti“ nezmenilo, nezmenil sa jeho innenwelt, ale zmenil sa iba jeho umwelt.

Aj na tomto príklade vidno, že vyššia štruktúrovanosť a komplexnosť prináša evolučnú výhodu, aj keď za cenu spomalenia replikácie. Súčasne je dobré zdôrazniť, že k zdôvodneniu navyšovania miery komplexnosti netreba prijímať iné dodatočné predpoklady mimo darwinistický model.

Tak isto by sme si mali uvedomiť, že darwinistický model, síce umožňuje, ba čo viac predpokladá, narastanie komplexity, súčasne však neumožňuje „vyrásť“ akýmkoľvek spôsobom z tohoto modelu. Inak povedané: darwinovský model neumožňuje vývin takej komplexity, ktorá by v nejakej forme umožnila sa z evolúcie vyslobodiť. Jediné, čo umožňuje je, že tlaku prírodného výberu vystaví časť formy (umwelt), pričom časť (innenwelt) ponechá zakonzervovaný na dlhšiu dobu. Aj to však nejde na veky. Skôr či neskôr sa podmienky v ekosystéme zmenia natoľko, že forma sa neudrží ako celok a spravidla vymrie.

Darwinistický svet

Evolúcia nášho sveta je empirický poznatok. Je úplne kontraintuitívny, preto nie je obsiahnutý vlastne v žiadnej významnej mytológii.  Iste, tieto často majú nejaké etapy, do akých sa svet dostal, nejaké generácie bohov a podobne. Lenže svet bol vždy vytvorený ako celok., nanajvýš v niekoľkých následných jednorázových aktoch, ktoré však navzájom okrem osoby tvorcu nič nespájalo. Myšlienka postupnej premeny foriem sa objavila v západnej kultúre až v 18. storočí ako dôsledok nahromadenej vedeckej evidencie.

Podľa historikov s prvým konceptom evolúcie života od foriem jednoduchých po zložité prišiel Erasmus Darwin, starý otec Charlesa Darwina. V jeho časoch sa súčasne množili dôkazy o geologickom vývoji Zeme a Immanuel Kant prišiel s predstavou vývoja slnečnej sústavy pomocou newtonovských zákonov z jednoduchej prahmloviny. Vďaka archeológii a paleontológii vieme, že sa postupne aj človek a aj jeho sociálna organizovanosť vývíjali od jednoduchších po zložité formy. Nemennosti sveta zasadil poslednú ranu v 20. storočí Hubblov objav rozpínania Vesmíru.

Podstatou darwinistického modelu je, že svet sa skladá z foriem, ktoré svoju stabilitu, svoje bytie, uchovávajú tak, že sa obnovujú rozmnožením rýchlejšie, ako sa rozpadnú v dôsledku pôsobenia druhej vety termodynamickej. Formy sa bránia akémukoľvek vývoju, nie sú jeho zdrojom a už vôbec nie jeho organizátorom, demiurgom. Iste, to aká je forma, ako je sformovaná, ako interaguje s inými formami, čím spôsobuje zmeny v ekosystéme, následne mení pravidlá v jednotlivých vývojových stavoch. Lenže aj to, ako je forma usporiadaná a ako pôsobí mimo seba nie je vôbec jej iniciatíva, tvorivosť, či zásluha. Usporiadanie nastáva v momente replikácie a forma na to nemá vplyv. Len v momente replikácie sa rozhodne, ako sa nová forma bude správať, ako bude vnútorne vystavaná a ako bude interagovať s prostredím. Tu vzniká jej onticita, ktorú bude následne len slepo vykonávať.

Pochopenie toho, ako a prečo sa v našom svete deje to, či ono nemôže byť preto správne, ak predpokladáme formy, ktoré môžu sami určovať svoj osud. Vidiac tú nesmiernu bohatosť foriem, tú neuveriteľnú a nepopísateľnú komplikovanosť ich vzťahov a prejavov, by sme nikdy nemali zabúdať na to, že všetko je to dôsledok tvorivosti darwinistických cyklov, nie samotných foriem.

Ak napríklad vidíme, že rodina levov loví iba keď jej členovia vyhladnú, netvrdíme, že to robia preto, lebo usúdili, že ak by lovili hocikedy, pre zábavu, tak by si vylovili teritórium a následne by nebolo čo žrať, pretože sú úzko potravinovo špecializovaní. Ich príbuzné, mačky domáce lovia pre potešenie, pretože majú širší výber potravy. Darwinisticky túto vec vysvetlíme tak, že iste vznikali pri rozmnožovaní vývojové vetvy aj s takým správaním, ktoré viedlo ku krajnej exploatácii teritórií. Tieto vetvy samozrejme mali v následnej selekcii menšiu šancu na šírenie ako tie „uvážlivé“, tie čo „hľadeli do budúcnosti.“ Levy v oboch vetvách vývoja nemali na výber vo svojom správaní a neurčovali ho. To čo je udržateľné rozhodol prírodný výber z oboch varuánt správania.

Príklad s komunizmom v druhom citáte (v minulej časti) je v podstate iný variant príkladu s levmi, ktoré lovia pre zábavu. V tom sa s autorom citátu zhodneme, dokonca aj v darwinistickom popise slepej vývojovej línie. Čo však na mňa pôsobí rušivo je citát:

Preto aj od toho, koľko, kedy a ako mocných sapientov sa napríklad „rozhorčí“ závisí, či zvitazí inštitúcia A alebo B alebo vznikne nová inštitúcia C. Nie sú sapienti mraveniskom pre inštitúcie?

Od čoho však závisí „koľko, kedy a ako mocných sapientov sa rozhorčí“? Prečo neboli rozhorčení, keď inštitúcia vznikla? Bez nich by to predsa nešlo, mozgy sapientov sa museli najprv sformovať tak, aby replikovali inštitúcie komunizmu. Pokiaľ v darwinovskom svete novinky vznikajú len ako mutácie foriem v momente replikácie formy, tak vysvetlenie prechodu od ochoty zorganizovať sa do mraveniska komunizmu k ochote zorganizovať sa do inej organizačnej formy treba hľadať len v mutáciách nejakých foriem a cez tento proces to vysvetľovať, rovnako ako u mravcov to vysvetľujeme cez mutácie génov. Tak ako mraveniská súťažia v schopnosti využívania fenotypového (znakového) potenciálu genofondu mravca, tak aj inštitúcie súťažia v schopnosti využitia znakového potenciálu kognitívno-behaviorálnych modulov sapientieho mozgu. Selekčný tlak pôsobí na morfológiu mraveniska alebo inštitúcie, nie na fenotyp mravca, alebo sapienta.

Hlbší pohľad na darwinovský svet nám ukazuje jeho uzavretosť do seba. Samozrejme aj naň pôsobia zákonitosti, ktoré možno pôsobia zvonka, napríklad fyzikálne zákonitosti. Podstatné množstvo pravidiel, ktoré darwinistický svet obsahuje však nepochádza zvonka, ale vyvinuli sa ako dôsledok darwinistických cyklov, ktoré formujú vždy nové a nové formy, ale aj nové a nové ekosystémové pravidlá, ktoré z interakcií foriem vyplývajú. Je veľmi dôležité si to uvedomiť, pretože tým, že si darwinistický svet tvorí súčasne entity a zákonitosti vnútorných interakcií, nemá ako z nich vyrásť.

Zvnútra darwinistického sveta sa nemá ako vyvinúť niečo nedarwinistické, a toto pravidlo platí tým dôslednejšie, čím viac narastá komplexita entít, ktoré ekosystém tvoria. Novinky totiž môžu vždy prísť iba ako malé mutácie, veľké mutácie sú s rastom komplexity foriem pre ne deštrukčnejšie. Súčasne platí, že vo fáze selekcie uspejú iba tie formy, ktoré sa lepšie prispôsobia ekosystémovým podmienkam, čiže uspejú iba malé mutácie, ktoré sú výhodné pre udržanie komplexity foriem.

pokračovanie ⇒

3,082 celkovo návštev, 1 návštev dnes