Menej štátu

„Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža. Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností.“
(Čl. 3, Zákon o rodine – Zákon č. 36/2005 Z. z.)

Čenková vypla televízor ešte pred koncom reportáže. Stačilo jej náreku zdrvených rodičov, ktorí vlastnou hlúposťou prišli o rodinný domček a s tromi či štyrmi deťmi sa ocitli na ulici. Teraz vystierajú ruky k štátu a obecnému úradu, teraz do kamery chrlia oheň a síru na všetky nenažrané pôžičkové spoločnosti s ich úžerníckym úrokom a nezrozumiteľnými zmluvami, ktorými balamutia úbohých nešťastníkov. Nechceli nič iné, len si pomôcť. Logicky a nutne z toho po čase vyplynulo, že pôžička na pôžičku nebude ideálnou formou pomoci. Teraz sú bezdomovci a o svoje deti sa budú môcť postarať ešte horšie než predtým. Potrestá týchto rodičov za ich nezodpovednosť vôbec niekto? Pôjdu do basy a budú musieť deťom splácať obrovskú traumu z pocitu neistoty, ktorý týmto na nich odkázaným stvoreniam spôsobili?

A vôbec, prečo nebol ich (a úplne každej) rodine už dopredu, hneď pri narodení prvého dieťaťa, súdom ustanovený kurátor, ktorý by im okrem iného jednoducho nedovolil takto hlúpo prešustrovať strechu nad hlavou? Tento človek by v čase ich núdze buchol päsťou do stola a riekol: „Nie veru! Nedovolím vám takto ohroziť vaše deti! Som tu na to, aby som chránil ich práva a istoty pred vašimi záujmami. Mám zodpovednosť a bez môjho povolenia riskovať nebudete! Nájdite iné riešenie!“ Prípadne by to podpísal a po exekúcii by za svoj neuvážený podpis platil ubytovaním deložovanej rodinky v svojom vlastnom byte. A problému by sa predišlo. Štát by deti spoľahlivo chránil a podobné emotívne reportáže by pred spaním nerozhorčovali spravodlivých občanov.

Absurdné? Ako sa to vezme. Hoci podobný nápad musí rozpáliť do biela každého samostatne mysliaceho zodpovedného rodiča. Je nepredstaviteľné, aby štát takto necitlivo zasahoval do uzavretého súkromia rodiny, ktorá má mať svoj vlastný poriadok a žiť autonómne podľa vlastných možností. Žlč kypí a na adresu autorky tejto nezmyselnej úvahy sa už určite v hlavách čitateľov roja vulgarizmy a najrôznejšie psychiatrické diagnózy. Uznávam, je veľkou urážkou dopredu rodičov označovať za potenciálnych zbedačovateľov vlastných detí. Uznávam aj to, že zodpovednosť za spôsob života ich potomkov je hlavne a predovšetkým v rukách rodičov a zásah štátu do nej je necitlivým obmedzením rodičovských práv. Lenže podobné prípady v rôznych obmenách sa dejú, nezodpovední a vypočítaví rodičia predsa len existujú a vtedy ich nevinné deti trpia najviac. Tak uznajte aj vy, rozhorčení čitatelia, že takáto kľučka v zákone by bola ochranou. Uznajte konečne, že taká ochrana potenciálne ohrozeného dieťaťa má stáť nad právami a svojprávnosťou aj toho najlepšieho rodiča! Neuznáte?

Ani ja. Pevne dúfam, že sa tohto môjho hypotetického výplodu nechytí nejaký agilný legislatívec, či priamo najsociálnejšia ministerka vlády*, ktorá akoby sa systematicky snažila premieňať rôzne absurdity na zákonom deklarovanú skutočnosť. Len som v čitateľovi chcela aspoň vzdialene navodiť zmes pocitov, s akými musí žiť naša Čenková. Tá si totiž myslela, že vymámenie poistného plnenia zo štátnej poisťovne bez ešte ďalších prieťahov, prípadne zdĺhavé dedičské konanie u notára so všetkými papierovačkami a notárskymi poplatkami budú posledné nepríjemnosti, ktoré v súvislosti s ovdovením zažije. Taká bola naivná.

Nerátala s tým, že najnepríjemnejšia zo všetkého je zmes jej vlastných pocitov. Pocitov poníženia, hnevu a bezmocnosti, ktoré sa dostavili potom, ako bola obvinená, že môže chcieť okradnúť vlastné deti. Veru áno. Ak ovdoviete, štát sa nestará, ako už bolo napísané v predošlom článku, akým spôsobom to najhoršie obdobie so svojimi deťmi prežijete, či vôbec na živobytie máte prostriedky. Nikto vám ani nedá osobného strážcu, lebo čo ak by ste v zúfalstve a žiali spravili niečo neuvážené. Štát sa do vás stará až vtedy, keď ide prebiehať dedičské konanie ohľadom majetku, ktorý ste spolu so zosnulým partnerom nahromadili. Vtedy vám vmetie do tváre, že o tomto majetku nemôžete v mene svojich maloletých detí rozhodovať, lebo to je proti záujmu týchto vašich detí. Aby s ním bolo naložené v ich záujme, musí okrem iného nastúpiť ešte iná osoba pod záštitou štátu. A vyrovnajte sa s tým, ako chcete.

Je jedno, že tú osobu môžete navrhnúť vy, a teda to môže byť človek, s ktorým tie chúdence deti viete elegantne oblafnúť spoločne. Hlavné je, že ho formálne schválil súd, a tak štát ukázal zas raz svoju prezieravosť a moc nad občanom. Na nejaké pocity rodiča on, beťár, kašle. Nakoniec, sú to len pocity a precitlivená Čenková ich určite preháňa. To si povie nejeden z nás a možno aj ona sama. Lenže ona za svoje deti doteraz vždy bojovala a nikdy ich do núdze svojou nerozvážnosťou neuviedla. Nečudo, že je precitlivená.

Pozrela som si zákon č. 36/2005 o rodine, teda jeho časti týkajúce sa ustanovenia kolízneho opatrovníka. Vyznievajú tak logicky, veď ide o ochranu práv dieťaťa. Pre rodiča však celkom logicky vyznieva aj pocit Čenkovej, že tento zákon pre ňu znamená prezumpciu viny. Že predpokladá, že bude zrazu k svojim deťom nezodpovednejšou, než bola doteraz, a treba ju preto obmedziť. Pritom práve videla v televízii, že zákon nijako dopredu nebráni rodičom, ktorí v dvojici robia nezodpovedné prešľapy. Dáva im voľnosť a právo na omyl. U nej túto voľnosť obmedzuje. Ako vdova má byť menejcenná, čo je podľa mňa z hľadiska ľudských práv nepochopiteľné. Ale mne už dávnejšie jeden právnik povedal, nech sa právo nesnažím pochopiť. Tak sa radšej snažiť nebudem. No štve ma to.

* Pôvodný článok uverejnený 23.7.2007

Toľko k ochrane rodičovstva a starostlivosti oň poskytovaných štátom v praxi. Popísaný príbeh sa udial zhruba pred piatimi rokmi a v čase napísania celý cirkus ešte ukončený nebol.

Viac ako rok po úmrtí manžela (dedičské konanie stále neukončené) Čenkovú predvolali na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Bola podrobená náročnému výsluchu, ktorým chceli úradníčky zistiť, či matka tuší, koľko má detí, ako sa volajú, koľko rokov majú, kam chodia do školy a či v nej prospievajú. Keď zistili, že matka tieto dôverné skutočnosti ovláda, hneď začala byť v ich očiach považovaná za dôveryhodnejšiu a tak jej jedna z nich na odchode sprisahanecky pošepla, že na súde by nemali byť problémy.

Na súde? Čenková je vari v súdnom spore? S kým sa to sporí? To je otázka.

Dá sa súhlasiť s definíciou práce súdov, ktorú tu v komentároch nedávno zanechal jeden kritický čitateľ: „Súdy len riešia sporné prípady, keď sa ľudia nevedia sami dohodnúť, ako má v danom konkrétnom prípade dodržiavanie záväzných pravidiel vyzerať.“

Ona však nemá problém s nikým a ničím. Chce ukončiť celú túto už tragikomickú záležitosť a to v našich končinách bežne zaužívaným spôsobom. Teda polovicu majetku, ktorý bol súčasťou bezpodielového vlastníctva a patrila jej nebohému manželovi, chce rovnými dielmi rozdeliť medzi ňu a deti. Napriek tomu, že toto znamená, že sa doživotne vzdáva možnosti neobmedzenej možnosti manipulácie so svojim majetkom v prospech detí. Aj tak musí podstúpiť súdne konanie. Tam je opäť podrobená výsluchu sudkyne, ktorú hlavne zaujíma, či je presvedčená, že skutočne svojim deťom takýmto vysporiadaním nespôsobí ujmu. Toto sudkyňa následne zisťuje aj u kolíznej opatrovníčky, mimochodom priateľky Čenkovej a do tretice u úradníčky zo sociálneho úradu. Všetky konštatujú, že Čenková svojim deťom naozaj nechce uškodiť. Prítomná zapisovateľka všetko poctivo zapisuje do zápisnice. Áno, Čenková sa vzdáva práva na odvolanie, všetko je potvrdené. Už len počkať na písomné uznesenie.

V jednej miestnosti bolo v jednej chvíli päť žien, ktoré práve vyriešili problém, ktorý nebol problémom. Aspoň že tie feministky môžu v tomto celom vidieť niečo pozitívne.

Za pol hodinu času v pojednávačke + pol hodinu čakania pred miestnosťou + pol až hodinu trvania cesty na a zo súdu + veľa, veľa času stráveného pri predošlých byrokratických peripetiách, mohli všetky vykonávať oveľa prospešnejšiu prácu a vyprodukovať niečo naozaj užitočné. Sociálna pracovníčka mohla riešiť naozajstný prípad, v ktorom niekto naozaj ubližoval konkrétnemu dieťaťu. Čenková s priateľkou, ktoré makajú v súkromných firmách, nemuseli všetok ten čas nadstaviť dlhším pobytom v práci, aby stihli urobiť svoju robotu a radšej mohli ten čas venovať svojim deťom, svojim rodinám. Zapisovateľka mohla zapisovať na inom – dôležitejšom pojednávaní. A sudkyňa? Mohla rozhodovať iný, ďaleko závažnejší prípad a možno tak zabrániť nešťastiu v inej rodine.

Na písomné rozhodnutie si Čenkovci počkali ďalšieho viac ako pol roka (viac ako 2 slovom dva roky od úmrtia ich otca a manžela). Vydali im ho akonáhle zaplatili súdny poplatok. Poplatok za niečo, čo si neobjednali, čo ničím neovplyvnilo ich život a majetkové pomery, čo o ničom nerozhodlo. Také to rozhodnutie pre rozhodnutie. A pre zmenu zápisu v katastri. Peniaze na stavebnom sporení Čenku už aj tak boli znehodnotené. Na nič iné rozhodnutie vplyv nemalo.

Malé zhrnutie výhod a nevýhod štátneho sociálneho systému v konkrétnom prípade Čenkovcov, popísanom v predošlom aj tomto článku.

Výhody:

1. Vdovský dôchodok (40% z výšky vypočítaného dôchodku, ktorý by dostával Čenko). Pomerne sa zníži, pokiaľ spolu so všetkými sirotskými dôchodkami prekračuje 100% vypočítaného dôchodku. Vdova má naň nárok doživotne, pokiaľ sa znovu nevydá.
2. Sirotské dôchodky (na dieťa 30% z výšky vypočítaného dôchodku, ktorý by dostával Čenko.) Pomerne sa znižujú, pokiaľ spolu s vdovským a ostatnými sirotskými dôchodkami prekračujú 100%. Dieťa má nárok na sirotský dôchodok, pokiaľ sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom, max. do veku 26 rokov.
3. Nárok na pohrebné – v súčasnosti 79,67€, v čase príbehu to bolo 2.300,-Sk.

Teda, či by Čenko žil a mal invalidný dôchodok, alebo zomrel a rodina poberá pozostalostné dôchodky, suma je vždy rovnaká, samozrejme, pokiaľ sa nestratí nárok na pozostalostné dôchodky.

Nevýhody:

1. Príjem rodiny bol celé roky ochudobnený o odvody, ktoré platil Čenko zo svojho platu.
2. Tieto peniaze v prípade ich súkromného a múdreho investovania mohli priniesť rodine oveľa vyšší profit.
3. Viac ako trojmesačné vákuum v príjmoch značne ohrozilo fungovanie rodiny.
4. Viacnásobná návšteva Sociálnej poisťovne, Úradu práce sociálnych vecí a rodiny – náklady na cestu, strávený čas – zásadne počas pracovnej doby, ktorý bolo nevyhnutné v práci nahradiť.
5. Náklady na telefonické urgencie v centrále Sociálnej poisťovne
6. Náklady spojené s pokusom o vysporiadanie dedičstva u notára – v prípade maloletých detí totiž samotný notár nemôže rozhodnúť, avšak poplatky z majetku sa platia rovnaké.
7. Súdny poplatok – za pojednávanie, ktoré nepojednávalo o žiadnom spore a nebolo pre nikoho potrebné, jedine ako alibi pre štát.
8. Neuveriteľné šikanovanie hraničiace s ponižovaním už tak dosť skúšaného občana Slovenskej republiky, ktorý si aj tak v najťažších chvíľach musí pomôcť sám.
9. Zvýšenie byrokracie súdov, ktoré ako vieme, nestíhajú. A nestíhajú v takých závažných veciach a tak dlho, až to začína stáť ľudské životy. Dá sa teda povedať, že podobné prípady by mohli mať na svedomí napríklad aj spoluúčasť na nedávnej pravdepodobnej justičnej samovražde.

 

Fragmenty z Ústavy Slovenskej republiky:

– Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
– Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
– Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
– Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
– …

2,042 celkovo návštev, 1 návštev dnes