Vdovy a siroty – v literatúre a v praxi sociálneho štátu

Tak jsem se tuhle jednoho z milionářu zeptal, kde vzal starý Bloggs všechny ty peníze.
»Kde je vzal?« ušklíb se. »To všechno dostal z vdov a sirotků.«
Z vdov a sirotků! pomyslel jsem si. To je předse nápad! Ale kdo by byl tušil, že se u nich tolik peněz najde?
»A jak,« zeptal jsem se jaksepatří opatrně, »je z nich vlastně dostal?«
»Jak?«, odpovědel můj informátor . »Jednoduše je z nich vyždímal!«

To je storočný návod na zbohatnutie od nesmrteľného Stephena Leacocka v českom vydaní jeho zbierky poviedok Lietarárni poklesky (Mladá fronta 1986). Tento úryvok v čase vydania originálu, citovaného prekladu až doteraz u mnohých spravodlivo zapálených sociálne cítiacich humanistov rezonuje pri poukazovaní na sociálnu nespravodlivosť, ktorú najlepšie môže sanovať silný sociálny štát.

Knižku, už celú ochytanú, mám medzi ďalšími perlami roky v mojej knižnici a čerpávam z nej pohodu a dobrú náladu. Práve tento úryvok mi teraz pripomenul môj dávny článok o akútnej pomoci sociálneho štátu vdovám a sirotám v praxi. Má už päť rokov a nazvala som ho Čenkovej deti  v sociálnej sieti . Aby ste sa nemuseli prepínať, tu je text:

Volajme ju Čenková. Čerstvá vdova s maloletými deťmi. Pojem „sociálny prípad“ jej bol doteraz na hony vzdialený. Kruté vrtochy osudu však spôsobili, že je proti svojej vôli zrazu takto oficiálne označovaná. V systéme nášho sociálneho štátu, ktorý podľa mnohých ešte stále nie je sociálny dosť, sa jej ujala inštitúcia, ktorá má zaručiť, že sa spolu s rodinou neocitne na dne, jej deti nebudú musieť „pjosiť kojunku“ a ona nebude musieť zvažovať ich odpredaj do lepších rodín, v snahe zaručiť im dostatok.

To označenie jej právom nevonia. Pracuje a jej príjem vie pri troške skromnosti obsiahnuť bežné výdavky rodiny, za ktorú pred pár mesiacmi prevzala stopercentnú zodpovednosť. Ani nebohý pán Čenko nebol žiadny odkundes. Dokázal uživiť rodinu aj v rokoch, keď jeho manželka zostala doma s deťmi. Pracoval a slušne zarábal, dokým ho nezložila ťažká choroba. Kým vládal, vzdoroval jej aj prácou. Keď sa ale už ináč nedalo, zostal doma a poberal nemocenské dávky. S blížiacim sa skončením podpornej doby pani Čenková začala vybavovať v Sociálnej poisťovni náležitosti potrebné pre vymeranie manželovho invalidného dôchodku.

Sociálna poisťovňa sa od súkromných odlišuje tým, že je predĺženou rukou štátu. Príjmy má zákonne zaručené od každučkého jedinca, ktorý je aktívne činný. Tam plynú naše odvody, tam si šetríme na obdobie, keď nebudeme môcť na seba či svoje rodiny pracovať, aby sociálne cítiaci a solidárni spisovatelia nemuseli písať podobné dojímavé príbehy ako svojho času Fraňo Kráľ. Sociálna poisťovňa – štátom garantovaná inštitúcia – nemôže tak, ako súkromné, zlyhať, skrachovať, ani ukrátiť človeka o to, čo mu patrí.

Pani Čenková vtedy zhromaždila všetky potrebné podklady, doručila ich do pobočky a spoločne s manželom čakali, kedy prebehne zasadnutie komisie, aby pocítili dlhoročne predplácanú záštitu štátnej inštitúcie nad základnou bunkou spoločnosti na vlastnej koži. Pán Čenko sa však komisie nedočkal. Zasadala presne v deň jeho pohrebu – po vyše mesiaci od uplynutia podpornej doby. Vdove Čenkovej nezostalo nič iné, len k už zhromaždeným dokladom doplniť ďalšie, týkajúce sa jej i detí a čakať na dôchodky, ktoré im bez akýchkoľvek pochybností prináležia. Nárok na dôchodok je totiž obdobou nároku, ktorý sa pri komerčných poisteniach nazýva plnením v dôsledku poistnej udalosti a to je povinnosť, ktorá prináleží všetkým typom poisťovní. Sociálnu nevynímajúc.

Pán Čenko si roky platil doplnkové dôchodkové poistenie a tiež životnú poistku a združené poistky detí v komerčných poisťovniach. Plnenie bolo napísané priamo na manželku a deti, aby v prípade potreby nemuselo prechádzať zdĺhavým dedičským konaním. Pani Čenková začala s vybavovaním poistného plnenia v týchto spoločnostiach s dosť malou dušičkou. Dobrí ľudia ju pripravovali na problémy, aké títo zdieračskí súkromníci robia, keď majú platiť. Ako zdržiavajú a hľadajú cesty na vyhnutie sa svojej povinnosti. Súkromníkom ide celkom pochopiteľne vždy a predovšetkým o vlastný prospech.

U Čenkovcov už dohorela sviečka pri príležitosti uplynutia troch mesiacov od smrti ich otca a manžela. Matka obstojne zvláda zabezpečenie rodiny, deťom žobranie nehrozí. Vďaka výplatám z komerčných poisťovní majú dostatočnú finančnú rezervu aj na mimoriadne výdavky. Budúcnosť po ekonomickej stránke pre nich predbežne nevyzerá o nič hrozivejšie než v úplnej rodine. Našťastie, lebo zo štátnej Sociálnej poisťovne im ešte neprišlo ani len rozhodnutie, akú dôchodkovú čiastku budú poberať.

Zato im prišla obsielka od notára. Pani Čenková dáva dohromady ďalšie doklady, tentoraz sa týkajúce pozostalosti jej manžela. Už ju upozornili, nech si odloží peniaze na notárske a súdne poplatky. Za to, že jej manžel zomrel a nebol úplne bezmajetný, si štát a niektoré ním podporované profesie pýtajú svoju odmenu. Pani Čenková teda prezieravo odložila peniaze aj na túto príležitosť.

Každodenne nachádza v schránke letáky a medzi nimi minimálne jeden, ktorý ponúka okamžitú pôžičku na hocičo. Zamýšľa sa nad svojimi výdavkami v poslednom období. Liečbu a zvýšené náklady spojené s chorobou manžela ťahali rok z jej platu a manželových nemocenských dávok, neskôr už len z jej platu. Úspory sa stenčili na minimum. Keby nezaplatila náklady spojené s pohrebom dopredu, obrad s kremáciou by sa ani nekonal. Usporiadala skromný kar, nakúpila deťom a sebe pár potrebných vecí na oblečenie, ktoré sa v ich šatníku na takúto príležitosť nenachádzali. Musela zaplatiť prenájom urnového miesta i vôbec nie najhonosnejší pomník. Mimoriadne jednorazové náklady výrazne prekročili šesťdesiat tisíc korún. Popri tom všetkom musela a musí živiť rodinu a ďalšie náklady v súvislosti s vysporiadaním dedičstva ju ešte čakajú. V utiahnutí tohto všetkého jej sotva mohol pomôcť vyše dvojtisícový štátny príspevok na pohreb.

Požičiavať od príbuzných a známych sa donekonečna nedá. Niekedy vôbec. Keby nedostala peniaze z komerčných poisťovní, nezostalo by jej nič iné, len využiť letákom ponúkané finančné služby. A úroky by vyleteli k nebesiam. Kým by bola schopná pôžičku začať splácať, mohla by celkom dobre prísť aj o gate, nielen strechu nad hlavou.

Názov Sociálna poisťovňa má jednoznačne evokovať inštitúciu, čo sa predovšetkým stará o ľudí, ktorí si celoživotne predplácajú jej služby pre prípad svojej budúcej sociálnej núdze. Čenková pomaličky nadobúda dojem, akoby sa tak volala preto, že ľudí do sociálnej núdze dostáva. Nemá na trhu konkurenciu, zato má čas a štátom garantované istoty hlavne pre svoje vlastné fungovanie. Pri pomyslení na rodiny, ktorých sa dotkla podobná tragédia, a nanešťastie sa spoliehali výhradne na štát a jeho sociálnu sieť, pocíti nutkanie zapáliť sviečku aj za ne.

Ospravedlňujem sa za kontrast tohto päťročného textu oproti úvodu článku. Ako ma napadla tá súvislosť? Nuž, ako som spomenula, mnohí ľavicovo orientovaní ľudia uvedeným Leacockovým úryvkom deklarujú ohavnosť kapitalistického zvráteného systému a do protikladu dávajú istotu, ktorú zaručuje v takýchto smutných prípadoch sociálny štát.

Keď si na tomto skutočnom príbehu do detailov rozoberieme, kto alebo čo vlastne spôsobuje tejto rodine možný úpadok do biedy , výsledky budú rôzne podľa toho, či sa na to pozerá človek s ľavicovým alebo pravicovým zmýšľaním.

Keby Čenkove odvody boli celé investované do súkromného poistenia na slobodnom trhu, bola by rodina Čenkovcov na tom lepšie alebo horšie ako keď ich odobral štát? Alebo naopak, keby peniaze, čo Čenko vkladal do súkromných poisťovní, bol býval platil navyše do tej Sociálnej, ako by sa v čase bezprostredne po jeho smrti a aj v ďalších rokoch mali Čenkovci?

Nechám na uváženie čitateľov. Na odľahčenie doplním záver, ktorý si zo zistenia možnosti zbohatnutia urobil Leacockov hrdina:

Není to opravdu jednoduché? Často na ten rozhovor myslím a chystám se to zkusit. Jestli mi nějaké vdovy či sirotci padnou do ruky, já už je vyždímám! Ale jak na to? Většina vdov, co znám, je na takové ždímání trochu moc při těle, a pokud jde o sirotky, těch se zase musí spotřebovat hrozná spousta. Zatím čekám, a jakmile jednou objevím větší počet sirotků najednou, tak to z tím ždímaním zkusím.

Dotazy jsem zistil, že se dají ždímat i duchovní hodnostáři. Prý se ždímají příjemně. Ale sirotci možná líp.

3,993 celkovo návštev, 1 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

12 odpovedí

  1. Avatar
    apríl 01, 2012

    Perfektný článok, vďaka. Rozdiel medzi štátom garantovanym poistením a súkromným je vidieť aj na príklade PZP a havarijného. PZP je dané zákonom a neplatí si ho človek pre seba, kdežto havarijné je naozaj súkromné poistenie. Ak niekto mal tú smolu a mohol porovnať tieto dve služby, vie, o čom hovorím. Poistné plnenie z PZP nechce platiť žiadna poisťovňa, požaduje milión dokumentov, hľadá chybičky a prípadné preplatenie trvá niekedy až mesiace. Havarijné vyšle svojho odborníka a nepotrebuje nič iné, všetko si spíše sama, prípadná platba príde do 48 hodín. Nebe a dudy.

    Takze pre mna otázka na konci nie je otázkou.

    Thumb up 2 Thumb down 1

    Odpovedať

    • Avatar
      apríl 01, 2012

      PZP nie je poistenie. Je to výpalné. Najlepšie som sa vždy zabavil, keď poisťovací agenti radili, ako si vybrať to správne PZP. Radili napríklad zvažovať serióznosť poisťovne. Ako rýchlo vypláca postné a podobne. Vždy som sa schutie zasmial. Pretože pre svojprávneho človeka je pri PZP jediný argument: cena. Mňa absolútne nezaujíma, ako bude, či nebude vyplácané krytie. Pretože nebude vyplácané mne.
      .
      PZP je úplne zlá záplata na nefungujúci právny systém. Pretože škody by v právnom systéme mal platiť ten, čo ich spôsobí. To by mal zaručiť právny systém, nie poisťovňa. Právny systém by zaviazal vinníka k náhrade škody. Tak, že jediný zodpovedný za náhradu škody bude on. Áno, môže sa poistiť. Ale to už by si musel vyberať poistný produkt úplne, ale úplne inak, keď nie poisťovňa, ale len a práve on by musel nahradiť škodu. Bez ohľadu na to, že ho poisťovňa „prevezie“.

      Thumb up 2 Thumb down 1

      Odpovedať

  2. Avatar
    apríl 01, 2012

    Najlepsie by bolo, keby pan Cenka investoval do islandskych bank, tam bolo urcite najlepsie zhodnotenie. Banky boli cerstvo privatizovane a deregulovane a ich vynos nazyvany kricim nazvom bubon dosiahol pri zavecnej faze bubnovania 300 kEURO per capita na Islande, cim prestihol aj slavny Norsky fond http://ekonomika.sme.sk/c/6321749/norsko-presuva-ropne-miliardy-prec-z-europy.html, a len potom zistil, ze muska jenom zlata je tam ine znamienko a farbicka cisel, cervena-hnusni socani.

    Thumb up 0 Thumb down 2

    Odpovedať

    • Avatar
      apríl 01, 2012

      Áno, najlepšia investícia je do štátu. Veď za chvíľu uvidíš ako s tou investíciou v druhom pilieri zatočí Fico. Všetko legálne a verejne, bez mihnutia oka. Ty mu ešte zatlieskaš a o 4 roky pôjdeš s úsmevom hodiť do urny volebný hárok s krúžkom na jeho mene. 😉

      Thumb up 2 Thumb down 1

      Odpovedať

    • Avatar
      apríl 01, 2012

      Treba povedať aj b) a to, že zároveň s dereguláciou islandských bánk bola centrálnej banke explicitne určená funkcia veriteľa poslednej inštancie.
      A ako bonus zopár medzinárodných dohôd, ktoré zaručovali cudzincom zo zmluvných krajín rovnaký prístup ako k domácim.

      Bez toho by tamojšie banky zrejme nikdy nedokázali natoľko vyrásť, zrejme by menej riskovali a v neposlednom rade, ak by boli natoľko hlúpy a chceli by odškodňovať z erárneho, tak by mohli zahraničným veriteľom ukázať prostredník a postarať sa len o náhradu úspor islandských občanov.

      Ale takto to žiaľ v štátoch funguje. Na prvom mieste je populizmus až potom, s veľkým odstupom nasleduje rozum, logika alebo efektívnosť.

      Thumb up 0 Thumb down 1

      Odpovedať

  3. Avatar
    apríl 01, 2012

    Vynikajúci článok, Janka! Vďaka.
    Spoliehať sa na štát vo veciach zabezpečenia pri bolestivých udalostiach je nezodpovedné. Zodpovedné je zabezpečiť sa vlastnými silami. Z toho vyplýva, že je nezodpovedné platiť rôzne „sociálne“ výpalné. Žiaľ. Taká je krutá pravda.
    .
    Ja som vo svojich úvahách išiel ďalej. Dlho som rozmýšľal nad tým, ako sa zabezpečiť. A prišiel som k záveru, že vzhľadom na mechanizmus fungovania finančného systému je to extrémne ťažká úloha. Dnes už by som sa neodvážil nekritizovať názor, že na dôchodok si netreba odkladať. Že si treba užiť, kým sa to ešte dá. Netvrdím, že svoje dôchodkové zabezpečenie praktizujem týmto spôsobom, ale dnes už na tom nevidím nič nerozumné.

    Thumb up 2 Thumb down 1

    Odpovedať

    • Avatar
      apríl 01, 2012

      Hej o to ide, že z vdov, sirôtok, ale aj mladých bezdetných párov, detí s oboma rodičmi, alebo z rozvedených rodin, z nich všetkých žmýka štát veľký balík, ktoré by mohli použiť na zabezpečenie svojej lepšej budúcnosti. A to za prísľub nejakej imaginárnej spokojnej staroby.

      Koľkí si toto uvedomujú?

      Thumb up 3 Thumb down 1

      Odpovedať

      • Avatar
        apríl 01, 2012

        Je ešte horšia otázka na záver:
        Koľkým z nich to takto vyhovuje? Koľkým nejde o skutočnú podstatu veci, ale len a práve o ten falošný pocit istoty 🙁

        Thumb up 2 Thumb down 1

        Odpovedať

  4. Avatar
    apríl 02, 2012

    lavicovo orientovany clovek na tejto planete nechodi, nikdy nechodil a chodit nebude 😀

    „Já a my
    Ego je jednotou jednající bytosti. Je nespornou daností a nemůže být zrušeno
    či odčarováno nějakými spekulacemi a slovíčkařením.
    My je vždy výsledkem sčítání, které dává dohromady alespoň dvě ega.
    Když někdo řekne já, k vyjasnění významu není třeba žádných dalších otázek.
    Totéž platí pro ty, a je-li dotyčná osoba jasně označena, i pro on. Jestliže
    se však řekne my, je k označení, která ega sem patří, potřeba dodatečná informace.
    My pronáší vždycky jednotlivci, dokonce i když to říkají sborem, zůstává
    to výrokem jednotlivých lidí.
    My nemohou jednat jinak než každý svým jménem. Mohou buď jednat ve
    shodě, nebo může jeden jednat za všechny. V druhém případě spolupráce
    ostatních spočívá v tom, že přivodí situaci, v níž je jednání jednoho člověka
    účinné i pro ně. Pouze v tomto smyslu funkcionář společenské entity jedná za
    celek. Jednotliví členové kolektivního tělesa buď zapříčiňují, nebo dovolují,
    aby se jednání jednotlivce vztahovalo i na ně.
    Pokusy psychologie odstranit ego a odhalit je jako iluzi jsou marné. Praxeologické
    ego je nade vši pochybnost. Bez ohledu na to, čím člověk byl a čím se
    v budoucnu stane, je ve vlastním aktu volby a jednání egem.
    Od pluralis logicus (a od pouze obřadního pluralis majestaticus) musíme odlišit
    pluralis gloriosus. Jestliže Kanaďan, který nikdy nezkusil bruslit, říká: „Jsme
    nejlepší hokejisté na světě“, nebo když italský křupan hrdě prohlašuje: „Jsme
    nejvýznačnější malíři světa“, nikoho tím neoklamou. V souvislosti s politickými
    a ekonomickými problémy se však pluralis gloriosus mění v pluralis imperialis
    a hraje důležitou roli, neboť dláždí cestu přijetí doktrín určujících mezinárodní
    ekonomické politiky.“

    mises – ludske jednanie.

    Thumb up 0 Thumb down 1

    Odpovedať

  5. Avatar
    apríl 04, 2012

    pekny clanok a pekne zhrnutie… hm, ale ako z toho? Teda viem, ale dokial budem musiet vypalnikovi davat peniaze na socialku, tak nebudem mat dalsie peniaze na vlastne postaranie sa o lepsi zivot na starobe.

    Thumb up 1 Thumb down 1

    Odpovedať

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*