Vzťah penetrácie obyvateľstva strelnými zbraňami k miere vrážd

Nedávna streľba na škole v Oregone znova reflexívne spustila samopotvrdzujúci sa mechanizmus diskusie o strelných zbraniach v USA. Najprv sa strieľa na deti, čo je tématicky výhodné pre médiá, tie spravia zo streľby highlight dňa, čo následne vyvolá rovnaké diskusie ako minule. Dôležitá je atmosféra, pretože väčšina sa bojí zranenia, či smrti a väčšina nerada vidí, ak sa zabíjajú deti. Reflexívnym výsledkom tejto atmosféry je kolektívny NÁZOR, že s tým treba niečo robiť, čo opäť reflexívne v prostredí súčasného absolutistického štátu vyvolá reakcie politikov. Reakcie sú možné len dve: obmedziť, či zrušiť strelné zbrane (veď predsa zabíjalo sa strelnou zbraňou), alebo nezrušiť strelné zbrane (veď treba zachovať slobodu vlastniť strelnú zbraň).

Nie je cieľom tohoto článku straniť v tejto moralistickej diskusii niekomu, ale pokúsiť sa nazrieť na celý tento jav z odstupu. Opriem sa pri tom hlavne o knihu Davida M. Bossa „Vrah v nás“ [1] a o štatistiku intencionálnych homicídií (úmyselných vrážd, ďalej iba IH) z Wikipédie [2], zostavenú z údajov Úradu Spojených národov pre drogy a kriminalitu.

Fakty a štatistiky

Mapa intencionálnych homicídií podľa zemepisných oblastí. Zdroj Wikipédia.

Aj v našich médiách sú streľby masových vrahov prezentované ako niečo mimoriadne hrozivé, veď strelec v Oregone zabil deväť ľudí a ďalším spôsobil zranenia [3]. Faktom však podľa [1] je, že z celkového počtu vrážd tvoria masové vraždy 1-2%. Diskusia o legislatíve strelných zbraní je teda jasne neúmerná k problematike vrážd, a je zreteľne dôsledkom pôsobenia mediálnych záujmov..

Z vyvolanej diskusie vyvstáva hrozivý obraz USA, kde sa na dennom poriadku vraždí, pretože sú legálne strelné zbrane a ich penetrácia do obyvateľstva je najvyššia na svete. K takémuto obrazu je výhodné si vybrať nejaký štatistický údaj, napríklad, že v USA je až 6x vyšší počet vrážd ako v Nemecku. To je údaj, ktorý spomína prezident USA Obama, ktorý si z vraždenia spravil politickú tému.

Pozrime sa však na tabuľku IH a zoraďme si ju podľa stĺpca Rate, ktorý uvádza počet IH na 100 tis. obyvateľov. USA sa nachádzajú niekde v strede tabuľky na 108. mieste v susedstve štátov Nigéria a Lotyšsko. Skuťočne neviem, či sú v Nigérii legálne povolené strelné zbrane, ale v Lotyšsku je legislatívou oveľa obmedzenejšie ako v USA. A čo napríklad také Rusko s dvojnásobným ratingom IH ako má USA? Iste, 4,7 obetí na 100.tisíc obyvateľov je asi 5,8 krát viac ako v Nemecku (0,8), vidieť to však ako dôsledok slobodného vlastnenia strelnej zbrane bude sotva vierohodné, najmä ak sa pozrieme na také štáty, ako sú napríklad Bahamy, kde je naopak 6x viac IH ako v USA.

A vôbec, ak tabuľku nezoradíme podľa ratingu, dostávame prehľad zoradený podľa zempisných oblastí a tu zistíme, že obyvatelia Južnej a Strednej Ameriky, Karibiku, Strednej a Južnej Afriky sa s násobne väčšou obľubou zabíjajú ako v USA. Pričom v mnohých týchto oblastiach je zákaz vlastniť a nosiť strelné zbrane.

Samozrejme zbrane nezabíjajú iba v prípadoch kriminálnych. Máme tu aj nehody a samovraždy. Tam samozrejme budú krajiny s tak vysokou penetráciou strelnej zbrane v ratingoch vyššie, ako tie, kde tomu tak nie je. Napríklad podľa [6] v celkovom počte úmrtí strelnou zbraňou (IH, samovraždy a nehody) sú USA s ratingom 10,64 niekde v poslednej štvrtine zoznamu. Na druhej strane však napríklad Švajčiarsko s podobnou penetráciou zbraní do obyvateľstva má rating 2,91. Zasa vidíme, že aj v celkovom počte úmrtí prostredníctvom strelnej zbrane miera úmrtí priamo súvisí oveľa viac s kultúrnym vývojom ak s penetráciou zbraňami.

Navyše, aj tam, kde ide o najvyššie ratingy, stále je to pod 100 obetí na 100 tis. obyvateľov (< 0,1%), čo nesvedčí o tom, že by IH bolo zvlášť hojný jav, ktorý by významne ohrozoval spoločnosť. Napriek tomu tu je, a stojí za to zaoberať sa otázkou prečo.

Vraždia ľudia, nie zbrane. Prečo?

Tento článok píše sociálny darwinista, preto sa vo svojej argumentácii budem opierať o darwinistický model človeka ako produktu evolúcie. Človek, rovnako ako iné organizmy, bol evolúciou vybavený fyzicky a psychicky adaptáciami na situácie, ktoré musel počas minulého vývoja riešiť. Také adaptácie, ktoré zvýšili jeho schopnosť prežitia sa presadili, také, ktoré túto schopnosť znižovali, sa nepresadili.

Na tejto základnej koncepcii je postavený vedný odbor — evolučná psychológia —, a David M. Boss , autor [1], je evolučný psychológ. Vykonal doteraz najrozsiahlejší výskum homicídií a homicídnych fantázií, na základe ktorého sa mu podarilo presvedčivo zdokumentovať a dokázať evolúciou vytvorené motivačné adaptácie pre vraždenie, adaptácie, ktoré preukazateľne zvyšovali evolučnú zdatnosť nášho druhu. Zároveň vyvrátil celý rad mýtov o príčinách vraždenia, od sociálne-ekonomických po psychiatrické. V knihe jasne dokázal, že drvivú väčšinu vrážd vykonajú normálni priemerní jedinci.

Fakty z [1]

  • Mnohé vraždy sú úkladné, nie afektívne. V jednej z najväčších štúdií homicídií žien spĺňalo napríklad 56% z nich kritériá úkladných (prvostupňových) vrážd a ich plánovanie, zvažovanie a rozpracovanie trvalo dni, týždne, mesiace a niekedy aj roky.
  • 91% mužov a 83% žien vo výskume autora uvádzalo, že mali niekedy strach, že ich niekto zabije.
  • Počty vrážd v USA ročne sa pohybujú v medziach 16000-16500. Ovšem do toho sa nepočítajú pokusy o vraždu a nezvestné osoby. Tieto počty sa zhodujú aj s údajmi zo stránok FBI a štatistikami v [2]. Preto správy o ročných 30 tisíc vrážd strelnou zbraňou sú buď nesprávne, alebo obsahujú aj iné úmrtia, napríklad dopravné nehody.
  • Masové vraždy tvoria iba 1-2% z vrážd. Spolu s rôznymi bizarnými typmi vrážd, vrážd gangov, profesionálnych vrážd a vrážd prominentných osobností je to okolo 5% celkového počtu vrážd.
  • Iba 6% prepustených vrahov z väzenia sa vraždy dopustilo znova. Tede niet niečoho takého, ako rodený vrah.
  • Iba u 4% vrahov bola diagnostikovaná nejaká psychická porucha.
  • 87% percent vrážd vykonajú muži a muži sú aj obeťamni vraždy v 75% prírpadov.
  • 65% vrážd vykonajú muži na na mužoch, 22% na ženách. 10% vrážd vykonali ženy na mužoch a iba 3% ženy na ženách.
  • Vražda je kriminálny čin, kde sa najľahšie odhalí páchateľ zo všetkých trestných činov, má najvyššiu objasnenosť — 69%. Je to preto, že čin je vykonaný medzi jedincami, ktorí sú v nejakom vzťahu, poznajú sa. Vraždy spáchané známymi, priateľmi a príbuznými sú oveľa častejšie, než vraždy spáchané cudzími ľuďmi.

Nie je cieľom tohoto článku vysvetliť dopodrobna motivácie jednotlivých druhov vraždenia. Od toho je tu spomínaná kniha, ktorá je napísaná aj pomerne živým a pútavým spôsobom. Preto iba heslovite niektoré súvislosti:

  • Väčšina všetkých vrážd sú vraždy súvisiace s pohlavným výberom partnera. 65% vrážd sú vraždy, kde páchatelia a obete sú muži. Ide o typický boj o samice. Ten kto vraždou zlikviduje protivníka má mnohonásobný prospech. Jednak zlikvidoval súpera, ale zlikvidoval aj jeho genofond, čím zvýhodil svoj. Súčasne aj zastrašil partnerku a obmezil jej voľbu iného genofondu. Vraždy zo žiarlivosti sú zďaleka najčastejšie formy vrážd.
  • Infanticída, teda zabíjanie detí je rovnako adaptačne užitočné pre druh. Pokiaľ žena stratí partnera a má deti, stratí jednak možnosť získať partnerove zdroje na výchovu, súčasne však stratí aj možnosť rozmnožiť sa do väčšieho počtu potomkov. Východiskom je nájdenie si nového partnera. Z pohľadu nového partnera je však pre jeho genofond nevýhodné investovať do cudzieho dieťaťa. Preto je infanticída nevlastných detí jednou z najčastejších príčin úmrtí u prírodných národov (uvádza sa až 30%) a u civilizovaných národov je evidovaný výrazne vyšší rodinný diskomfort u nevlastných detí. Sú však aj iné prirodzené motivácie na infanticídu.
  • Statusové vraždy. Samca, ktorý je v hierarchii tlupy vyššie, majú samice radšej, má teda vyššiu šancu na replikáciu svojho genofondu. Rovnako samice medzi sebou súťažia o šancu rozmnožiť sa svojím vzhľadom. Najčastejšou príčinou vrážd žien ženami je nejaké poníženie v otázkach vzhľadu vrahyne. Tak isto za väčšinou masových a sériových vrážd je boj o statusové postavenie vraha. Naprílad Breivikovi, ktorý je očividne vizuálne neatraktívny, po jeho čine stúpla sexuálna atraktívnosť a má ctiteľky. Aj spomínaný vrah z Oregonu sa sťažoval na nízky spoločenský status a nezáujem žien [3]. Vražda teda môže zvýšiť spoločenský status a zvýhodniť vraha v pohlavnom výbere.
  • Súčasne s evolúciou kognitívne-behaviorálnych modulov pre zabíjanie sa vyvinuli aj obranné moduly. Strach z toho, že môžem byť zabitý partnerom sprevádza veľkú skupinu vzťahov, a modifikuje správanie potenciálnych obetí. Napríklad tak typický spontánny strach pred cudzími ľuďmi u detí je pravepodobne dôsledok infanticíd v našej evolučnej minulosti.

Takto by sa dalo pokračovať ďalej. Vidíme teda, že tri hlavné motivačné skupiny pre IH vôbec nesúvisia s motiváciou vlastnenia, či nevlastnenia strelnej zbrane. Napokon prevažná vňčšina IH sa deje nožom.

Záver

Na základe uvedených štatistík sa dá jednoznačne preukázať, že množsvo násilných kriminálnych činov končiacich smrťou nezávisí od typu nástroja, ktorý sa na to použil. Zároveň vidíme, že v oveľa vyššej miere závisí od kultúrno-historického vývoja rôznych geografických oblastí sveta, pretože je geograficky členiteľné.

Motivácie týchto činov taktiež nesúvisia s typom smrtiaceho nástroja, ale z motivácií, ktoré sme zdedili od svojich predkov. Tieto motivácie slúžili na zvýšenie genetickej zdatnosti nášho druhu, rovnako ako všetky iné psychické motivácie. aj keď sa to môže z povrchného videnia javiť ako nezmysel. Regulácia strelných zbraní preto nemá na výskyt týchto modulov nijaký vplyv.

Podľa štúdie [5] sa dá poukázať na určitú koevolúciu génov a kultúry v otázke homicíd. Od raného stredoveku postupne s vývojom štátu sa vyvíjal aj regulátor zabíjania vo zvyšovaní zabíjania kriminálnych živlov, hlavne tých, ktorí sa dopúšťali homicíd. To postupne zvýhodňovalo menej vyvinuté formy kognitívno-behaviorálnych homicídnych modulov. Znižoval sa hlavne pool prirodzene násilných mužov. Kultúrne geografické rozdiely v tabuľke z [2] sa preto dajú vďaka tomu vysvetliť odlišnými kultúrnymi evolúciami . Rôzne kultúry selektujú iné varianty mužov a muži sú podľa [1] hlavný vykonávatelia homicíd, pretože im to prináša najväčší evolučný prospech. Čím dlhšie pôsobenie civilizačných kultúrnych regulátorov tým nižší rating intencionálnych homicíd, čo približne zodpovedá geografickému rozdeleniu.

Z pohľadu diskusie o regulácii strelných zbraní je to však problém, pretože oveľa ťažšie sa reguluje genetický pool ako množstvo strelných zbraní. Je preto prirodzené pre politika ponúkať takéto riešenie, aj keď vlastne nič nerieši.


Literatúra a odkazy:

  1. Buss, D. M. (2009). Vrah v nás (Kauza Homo.). F, Pro mento sana s.r.o.. Trenčín. http://ge.tt/4mSkYFP2
  2. List of countries by intentional homicide rate. Wikipedia. https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_intentional_homicide_rate
  3. Motivem střelce z Oregonu může být milostná frustrace, vyplývá z jeho manifestu. Lidovky.cz. http://www.lidovky.cz/motivem-strelce-z-oregonu-muze-byt-milostna-frustrace-vyplyva-z-jeho-manifestu-gf2-/zpravy-svet.aspx?c=A151006_081125_ln_zahranici_ELE
  4. Wodarz, D., & Komarova, N. L. (2013). Dependence of the Firearm-Related Homicide Rate on Gun Availability: A Mathematical Analysis. PLoS ONE, 8(7), e71606. doi:10.1371/journal.pone.0071606
  5. Harpending, H. C. (2015). Western Europe , State Formation , and Genetic Pacification. Evolutionary Psychology, 13(1), 230–243. Retrieved from http://www.epjournal.net/articles/western-europe-state-formation-and-genetic-pacification/
  6. List of countries by firearm-related death rate. Wikipedia. https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_firearm-related_death_rate

5,739 celkovo návštev, 1 návštev dnes

pošli na vybrali.sme.sk

70 odpovedí

  1. Avatar
    október 14, 2015

    V článku sa uvádza, že
    „Masové vraždy tvoria iba 1-2% z vrážd.“
    Zaujímalo by ma teda,
    či existujú i nejaké konkrétnejšie štatistiky
    o počtoch obetí masových vrážd na „referenčných“ 100.000 obyvateľov,
    a aké miesto v takto určenom poradí štátov zaujímajú USA
    (=poradie USA v rebríčku krajín s najvyšším počtom obetí masových/hromadných vrážd na 100.000 obyvateľov).

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

    • Avatar
      október 14, 2015

      Poprípade, ak by mi odpoveď na predošlú otázku nesadla podľa mojich očakávaní (=lebo Breivik či Devínska Nová Ves),
      tak by sa zišiel i odkaz na rebríček krajín s ohľadom na masové vraždy na školách.

      Thumb up 0 Thumb down 0

      Odpovedať

    • Avatar
      október 14, 2015

      Mňa by tiež zaujímalo, že keď masové vraždy tvoria iba 1-2% z vrážd, koľko percent z celkového počtu obetí vrážd tvoria obete masových vrážd. Ak priemerný počet obetí normálnej vraždy sa blíži k 1 a priemerný počet obetí masovej vraždy je povedzme 10, tak zo všetkých obetí vrážd by obete masových vrážd mali tvoriť 10-20%.

      Thumb up 2 Thumb down 0

      Odpovedať

      • Avatar
        október 15, 2015

        Od roku 1982 sa v USA udialo nieco vyse 60 masovych vrazd, pri ktorych zomrelo 560 ludi.

        Thumb up 0 Thumb down 0

        Odpovedať

  2. Avatar
    október 14, 2015

    Ťažko tomu článku niečo vyčítať, pokiaľ ide o vraždy. Lenže regulácia držania zbraní sa môže prejaviť práve v znížení počtu nechcených (náhodných) zranení a zabití. Dokonca je to veľmi pravdepodobné. Autor sa o tom síce zmieňuje tiež, ale spomína len štatistiky s celkovým počtom úmrtí strelnou zbraňou.
    Zaujíma ma tiež, o čo vlastne spoločnosť prichádza reguláciou držania zbraní. Je to až taká veľká strata, že ospravedlňuje neúmyselné zabitia a zranenia (tzv. obete blbosti)?
    Viem, že niektorí jedinci by reguláciou držania zbraní považovali za zníženie miery osobnej slobody. Bolo by zaujímavé skúmať, či existuje korelácia medzi právom nosiť zbraň a pocitom osobnej slobody. Sú k tomu nejaké štatistiky? Osobne si myslím, že taká korelácia neexistuje, alebo je zanedbateľná. Pocit osobnej slobody sa primárne odvodzuje z politických a ekonomických vzťahov v spoločnosti, nie z práva nosiť zbraň.
    Takže ešte raz: čo je na tej regulácii až také zlé?

    Thumb up 3 Thumb down 3

    Odpovedať

    • Avatar
      október 15, 2015

      Je to síce mimo tému článku, ale vzhľadom na to, že sa už skoro štyri roky zaoberám otázkou domestikácie sapienta, môžem vám dať sociálne darwinistickú odpoveď: každou reguláciou sa prehlbuje naša domestikácia. Iste, chcelo by to rozviesť blžšie a ja pracujem na štúdii k tejto téme. Občas o tom píšem parciálne postrehy v „Denník domestikácie sapienta“ http://voncave.livejournal.com/

      Thumb up 0 Thumb down 1

      Odpovedať

      • Avatar
        október 15, 2015

        Radek Domica,
        zaujímala by ma Vaša definícia pojmu „regulácia“.

        Thumb up 1 Thumb down 0

        Odpovedať

        • Avatar
          október 16, 2015

          Z hľadiska toho, čím sa zaoberám (teória mémov a v rámci nej teória domestikácie sapienta), je každá regulácia prenosom niektorej životnej kompetencie vytvorenej biologickou evolúciou na symbionta, teda domestikátora. Nazval som to domestikačný transfer. Trocha bližšie, aj keď neúplne som to popísal tu: http://voncave.livejournal.com/1919.html

          Thumb up 0 Thumb down 0

          Odpovedať

          • Avatar
            október 16, 2015

            Je teda možné podľa Vášho názoru považovať i zmluvný vzťah „zamestnávateľ – zamestnanec“, resp. „firma – živnostník“, v určitej miere za formu domestikácie symbiontom…?

            Thumb up 0 Thumb down 0

        • Avatar
          október 17, 2015

          Každý kultúrny element prispieva k domestikácii sapienta. Podľa môjho názoru by sa Homo sapiens sapiens mal výstižnejšie nazývať Homo sapiens domesticus. Homo sapiens neandertalis bol určite menej domestikovaný, hoci zrejme proces domestikácie nastal už u spoločného predka.

          Pokiaľ je vzťah medzi subjektami regulovaný evolúciou génov, tak ide o socializáciu biologickú. Napríklad typcký príklad je vrodený mechanizmus recipročného altruizmu, skrátene: dnes ja tebe zajra ty mne. Je to priama interakcia jedinec ⇔ jedinec. Ak je vzťah medzi nimi sprostredkovaný, napríklad kultúrnou entitou (povedzme zákonom, alebo zvyklosťou), ide o vzťah jedinec ⇔ kultúrna entita ⇔ jedinec. Vtedy ide o symbiotický medzidruhový vzťah, teda symbiózu medzi druhom Homo sapiens a kultúrnou entitou.

          Z toho vyplýva, že aj vzťah živnostník ⇔ živnostník je vlastne symbiotickým vzťahom živnostník ⇔ zvyklosť, zákon ⇔ živnostník, aj keď môže v ňom byť mnoho z čírej biologickej dôvery, založenej na vrodenom mechanizme recipročného altruizmu.

          Thumb up 0 Thumb down 0

          Odpovedať

          • Avatar
            október 17, 2015

            Nepýtal som sa ale na vzťah „živnostník – živnostník“,
            ale na vzťah „zamestnávateľ-zamestnanec“ a vzťah „firma – živnostník“.
            .
            Nezaujíma ma recipročný mechanizmus na úrovni rovnocenných entít,
            ale miera domestikácie na úrovni rebríčka hierarchie,
            a hlavne NÁSTROJE, ktorými prebieha.

            Predpokladám, že viete, kam tým mierim.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            október 18, 2015

            Netrúfam si za nikoho myslieť a vedieť čo má na mysli, či kam nejakou otázkou mieri.

            Obecne povedané, v záujme mémov je prežiť, a jediný spôsob akým to môžu robiť je zabezpečenie svojej neustálej replkáci do čo najviac mozgov, do čo najviac symbióz s inými mémami, čo je podobné biologickým replikátorom. Ak sa na vec pozrieme z pohľadu mému, tak čím väčšia orgnizovaná skupina sapientov, tým väčšia šanca na vlastnú replikáciu. Je teda v záujme mémov zväčšovať skupiny sapientov, čo sa doložiteľne deje.

            Ako sa to deje? Samozrejme ako všetko v darwinistickom svete: variabilita a následná selekcia. Mémy, ktoré dokážu vytvoriť neuronálne štruktúry mozgov tak, že tieto sa považujú biologicky za tlupu, sú prirodzeným výberom uprednostnené, pretože majú viac potomkov. Vyvinú sa teda nadtlupové skupiny, ktoré zvykneme nazývať rôzne, obecne inštitúcie. Inštitúcia je komplex mémov (skrátene sa ujal termín mémplex), ktoré dokážu udržať skupiny geneticky nepríbuzných sapientov pokope. Tieto mémplexy sú domestikátormi týchto skupín. Vzťahy medzi jedincami sú zabezpečené mémami, ktoré túto inštitúciu tvoria. Je jedno, či to je kmeň, kmeňový zväz, štát, firma, alebo spolok rybárov. Vzťahy sú vždy sprostredkované, teda biologický mechanizmus jedinec ⇔ jedinec je nahradený vzťahom jedinec ⇔ mémplex ⇔ jedinec. Čiže symbiotickým, v tomto prípade domestikačne symbiotickým vzťahom.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            október 18, 2015

            …takže napriamo:
            majú peniaze podľa Vás domestikačnú funkciu…?
            Ak sú teda vzťahy determinované mémami,
            tak celá finančná ekonómia
            (ako základ konzumnej spoločnosti, kde peniaze=prežitie)
            by vlastne mala existovať tiež len ako mémplex.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            október 19, 2015

            Peniaze sú samozrejme, ako každý kultúrny fenomén, mémplexy. Samozrejme sú z tohoto pohľadu zatiaľ nepreskúmané, ako ostatne všetko z pohľadu teórie mémov. Ale isté je, že na domestikácii majú svoj podiel. Aký? Ťažko povedať bez podrobnejšieho výskumu.

            Thumb up 0 Thumb down 0

      • Avatar
        október 16, 2015

        Re.: „Radek Domica“…
        …ešte k onomu sociálnemu darwinizmu
        a k tomu, prečo mi táto koncepcia nesedí špeciálne s ohľadom na problematiku neoténie:
        Vy viacmenej tvrdíte, že domestikácia neoténiu podporuje,
        a že tak štát vyživuje jedincov neschopných prežitia a činí ich na sebe závislými.

        Zaujímalo by ma,
        či by v prípade rozvratu spoločnosti a zániku štátov
        i naďalej platil predpoklad VRODENEJ neoténie pre týchto dnes na štáte závislých jedincoch.

        Pokojne je totiž možné,
        že dnešní na štáte závislí jedinci by sa NIELEN v lovecko-zberačských tlupách mohli javiť zrazu ako jedinci schopnejší prežitia,
        čo by ale rozporovalo tak sociálne darwinistickú teóriu, ako i teóriu „vrodene“ neotenického jedinca.
        .
        Okrem toho,
        uvažujem i o tom, či by bolo možné teórie sociálneho darwinizmu rozšíriť v nejakej forme i na schopnosť jednotlivých typov spoločností prežiť a vyvíjať sa.
        …Pretože ak by toto bolo v nejakej podobe naozaj možné,
        tak by sa koncept sociálneho štátu ukázal náhle byť výsledkom prirodzeného vývoja takpovediac vo svojej vlastnej kategórii sociálneho darwinizmu.

        Thumb up 1 Thumb down 0

        Odpovedať

        • Avatar
          október 16, 2015

          Čo by bolo, keby zanikol štát, ako jedna z kľúčových častí súčasného kultúrneho ekosystému? Ako vžy, keď sa zrúti ekosystém. Časť by sa adaptovala, časť vymrela. Vytvoril by sa nový ekosystém. Napokn sme to aj v Európe už absolvovali pri rozklade antickej civilizácie. Mnoho vecí zaniklo, v mnohých pôvodne civilizovaných oblastiach Rímskej ríše sa znova objavili pôvodné kmeňové zväzy až dokonca lovecko-zberačské tlupy. Ich postupnu integráciou znova všetko spelo k rozvinutému stredoveku a novej forme štátov. Tento scenár sa opkoval aj v iných častiach sveta, napríklad v Strednej Amerike, či v juhovýchodnej Ázii.

          Áno štát je darwinistická entita, a teda platí, že úspešné je všetko, čo prežilo. Sociálny štát je úspešný druh štátu, pretože očividne má schopnosť vytláčať z kultúrnych ekosystémov iné druhy štátu. Súčasne samozrejme platí, že nijaká forma neprežíva večne.

          Thumb up 0 Thumb down 0

          Odpovedať

          • Avatar
            október 16, 2015

            Re.: „Radek Domica“:
            Nespela by však i každá nová forma bezštátneho zriadenia k štátu sociálnemu,
            čoby forme všeobecne záväzného spoločenského zmieru…?
            .
            V stredoveku sa napríklad síce vládnucej vrstve dokázalo sociálne revolty brzdiť, ale iba za cenu masových genocíd–
            a stejnak to nakoniec skončilo pri vyplácaní štátnych dávok podobne, ako tomu bolo kedysi v najmocnejších starovekých antických štátoch.

            Nie je to teda vždy iba otázka času…?
            …Ak áno, tak by bol interval pokolapsového prechodu od alternatívnej novej formy späť k sociálnemu štátu
            v dobe internetu a za predpokladu priamej skúsenosti so sociálnym štátom
            (=pričom obe tieto podmienky sú od seba v podstate nezávislé)
            zrejme veľmi krátky.

            Thumb up 0 Thumb down 0

        • Avatar
          október 17, 2015

          Zatiaľ vám nedokážem dať na túto otázku odpoveď. Pustil som sa do štúdie toho, čo nazývame štát asi pred dvoma rokmi s cieľom reinterpretovať štát z pohľadu teórie mémov. Stále som na začiatku, pretože v tomto smere som nenašiel nikoho, kto by ma predchádzal.

          Obecne sa dá povedať, že z dôvodov, ktoré stále nie sú v evolučnej teórii uspokojivo vysvetlené, evolúcia vždy uprednostní komplexnejšie formy, ak je to možné. Napokon bez toho by sme tu neboli ani my, ba dokonca ani bunky, pretože bunka je sakra komplexný systém, možno najkomplexnejší aký poznáme.

          Teda aj vznik štátnych organizačných útvarov sa v určitom momente ukázalo ako evolučne výhodnejšie a dnes prakticky niet sapientích skupín, ktoré by nejako neboli integrované do štátov. A veru trvalo to veľmi dlho, a spočiatku aj nejaké štátne útvary zanikali. Pekne to vidno na interaktívnej mape tu http://geacron.com/home-en/.

          Evolúcia štátov samozrejme prebieha tak, že rôzne formy štátu vzájomne súťažia o tie isté ekologické niky, ide o darwinovskú kompetíciu v pravom slova zmysle. Zatiaľ sa vec javí tak, že sociálny štát je úspešnejší. Zatiaľ akoby tento viac regulovaný štát mal nejaké adaptačné výhody. No a stojí to zrejme za hlbšie štúdium.

          Thumb up 1 Thumb down 0

          Odpovedať

    • Avatar
      október 15, 2015

      Co je vlastne na tej regulacii take zle? To, ze kazda regulacia je zasah do osobnej slobody. A dalej to, ze ked nejakej ovci ta regulacia nevadi, tak chce, aby bola nasilim zavedena aj na ostatnych a cuduje sa, ze preco im to vadi.

      Thumb up 1 Thumb down 1

      Odpovedať

      • Avatar
        október 15, 2015

        Prečo nesmú opilci šoférovať? Pretože nestíhajú reagovať na neočakávané zmeny, ktoré šoférovanie prináša. A tiež pre riziko veľkých škôd, ktoré môžu spôsobiť.
        Prečo sa deti nesmú hrať so zápalkami? Pretože si neuvedomujú možné dôsledky svojich činov. A tiež pre riziko veľkých škôd, ktoré môžu spôsobiť.
        Súhlasím, že každá regulácia je zásah do osobnej slobody. Ale v niektorých prípadoch je to preventívny zásah v snahe ochrániť osobnú slobodu alebo iné hodnoty (život, zdravie, majetok) iných osôb.

        Thumb up 1 Thumb down 2

        Odpovedať

        • Avatar
          október 16, 2015

          Haha nebudem tu krmit trola. Ked nim nie si, tak na menej statu, dfens, mises.cz mas kopec clankov a vysvetleni, ako vsetky tieto regulacie v snahe ochranit slobodu maju vzdy opacny ucinok. Ale – to ty urcite uz vies. 😉

          Thumb up 2 Thumb down 2

          Odpovedať

          • Avatar
            október 16, 2015

            Trochu Vás poopravím. Na menej štátu, dfens, mises.cz je kopec článkov a vysvetlení, ako niektoré regulácie v snahe ochrániť slobodu môžu mať opačný účinok. Autori tých článkov starostlivo vyberali také príklady, ktoré dokazujú to, čo dokázať chcú.
            Zoberme si také pravidlo, že na obojsmernej ceste jazdia autá vpravo (v niektorých štátoch vľavo). Je to zjavná regulácia obmedzujúca slobodu vodičov jazdiť si, ako ich napadne. Podľa mňa je však plne opodstatnená, lebo denne zachraňuje množstvo životov. Ale ak si myslíte, že sa mýlim, tak mi prosím skúste vysvetliť, v čom zlyhala táto regulácia.

            Thumb up 1 Thumb down 0

          • Avatar
            október 16, 2015

            Peter Kupcik – s tou cestou je to zly priklad. To nie je regulacia, je to v podstate zavedenie pravidiel na zaklade vlastnickych prav. Stat je vlastnik cesty a zavadza pravidla. Hoci mam k tomu vyhrady, tak to nie je vec obmedzujuca slobodu. Ak to chces prirovnat k regulacii k zbraniam, tak by to bolo takto – Ty mas vlastny pozemok, a na tom vlastnom pozemku ti stat nasilim diktuje, ako na nom mas jazdit.

            Thumb up 1 Thumb down 1

          • Avatar
            október 16, 2015

            Netrvám na používaní pojmu regulácia. Ja len jednoducho každé pravidlo, ktoré ľudí núti, aby si z dvoch (alebo viacerých) možností vybrali jednu, považujem za obmedzenie osobnej slobody. Je ním nariadenie jazdy vpravo (alebo vľavo), rovnako ako zákaz vlastniť zbraň (aj keby bol len selektívny). Nevidím medzi nimi principiálny rozdiel.
            Ak si myslíš, že určenie jazdného pruhu neohrozuje Tvoju osobnú slobodu, je to Tvoja vec. Ale ak si niekto myslí, že ohrozuje, tak má pravdu. Nikomu nemôžeš nadiktovať, čo ohrozuje alebo neohrozuje jeho slobodu, lebo takýto diktát je čistá nesloboda.
            Takže sme si dokázali, že určenie jazdného pruhu je obmedzením osobnej slobody a teraz je na Tebe vysvetliť, ako toto pravidlo (alebo regulácia) zlyhalo vo svojom prvotnom účele, teda záchrane životov vodičov (a iných účastníkov cestnej premávky).

            Thumb up 1 Thumb down 0

          • Avatar
            október 16, 2015

            Ale premavka nebola primarne nariadena statnou regulaciou. Tieto regulacie vznikli az na zaklade prevadzky premavky, ked sa vykrystalizovali najefektivnejsie sposoby, ktore sa potom pretavili do pravidiel. Tieto pravidla by boli vznikli aj bez statu, stat v podstate optimalne prisposobenie uzakonil, hoci ty tvrdis hysteron proteron. Inak, len pre zaujimavost – v Londyne raz na jeden den vypli svetla a nechali, nech sa jazdi, ako chce. A cela premavka bola ovela plynulejsia.
            Urcovanie jazdneho pruhu a zamedzenie ohrozenia je obmedzovanie osobnej slobody? To sme si dokazali? Haha, velmi prehladny troll bait, musis sa snazit viac. 😉

            Thumb up 0 Thumb down 1

          • Avatar
          • Avatar
            október 16, 2015

            Je úplne jedno, ako vznikli dopravné pravidlá. Aj keby bolo ich dodržiavanie stále postavené na dobrovoľnosti, je to obmedzenie osobnej slobody vodičov. Ľudia sa môžu aj dobrovoľne vzdať časti svojej slobody, aj si budú myslieť, že je to na niečo dobré.
            Uvedom si, že keď človeku nedovolíš, aby sám rozhodoval, čo je vecou jeho osobnej slobody, tak ho zbavuješ akejkoľvek slobody. Možnosť určovať, čo sa týka a čo netýka slobody, je sen všetkých diktátorov. Slobodný človek si musí bezpodmienečne sám určiť, čo je dôležité pre jeho osobnú slobodu.
            Človek sa však dobrovoľne vzdať časti slobody. Alebo sa jej vzdá pod nátlakom. Ale pripraviť ho o slobodu tak, že mu vnútiš definíciu, čo je a čo nie je obmedzovanie slobody, to je demagógia hodná Stalina.

            Thumb up 1 Thumb down 0

          • Avatar
            október 17, 2015

            Obavam sa, ze to schvalne nechces chapat. Ja vychadzam z definicie prirodzenej slobody, tj, prncip neagresie a absolutneho respektovanie vlastnickych prav.
            Ty naopak, pokladas za normalne, ked niekto nasilim tieto prava arbitrarne narusa, napriek tomu, ze vlastnik prav voci nikomu neiniciuje agresiu. To je z mojej strany vsetko.

            Thumb up 1 Thumb down 1

          • Avatar
            október 17, 2015

            Zaujímalo by ma, ako si vychádzajúc z definície prirodzenej slobody dospel k tomu, že jazdiť sa má vpravo (alebo vľavo). Ale budiž, povedzme, že sa v rámci princípu neagresie vzdáš vlastného výberu jazdného pruhu. Potom nechápem, prečo by si sa rovnako nemohol vzdať aj nosenia strelnej zbrane. Ako som už napísal, strelné zbrane slúžia len na zabíjanie alebo vyhrážanie sa zabitím. Veď to je priam čistá agresia.

            Thumb up 1 Thumb down 0

          • Avatar
            október 18, 2015

            „Ako som už napísal, strelné zbrane slúžia len na zabíjanie alebo vyhrážanie sa zabitím. Veď to je priam čistá agresia.“

            A preto treba znemoznit slusnym ludom, aby sa mohli tejto agresii branit. To si chcel povedat?

            Thumb up 1 Thumb down 0

          • Avatar
            október 18, 2015

            Jednak som nikde nepísal, že by sa mali zbrane celkom zakázať a dvak zahováraš.
            Mal by si buď súhlasiť, že zbraní sa v rámci princípu neagresie vzdať, alebo vysvetliť, prečo nesúhlasíš.

            Thumb up 1 Thumb down 1

          • Avatar
            október 30, 2015

            Mam sa vzdat zbrani v ramci principu neagresie? Tomu nerozumiem. Ja mam zbran nie preto, aby som voci niekomu pachal agresiu, ale aby som sa mohol branit, ked niekto bude chciet pachat agresiu na mne. Ty by si chcel, aby som sa dobrovolne zriekol moznosti chranit si svoj zivot a majetok?

            Thumb up 0 Thumb down 0

    • Avatar
      október 15, 2015

      Peter, rovnako aj reguláciou aut by klesol počet nechcených (náhodných) zranení a zabití. A zároveň by sa veľa urobilo pre prírodu, keď by sme všetci museli jazdiť verejnou dopravou.
      Rovnako aj zakázať kuchynské nože, tými sa tiež spácha veľa zločinov. Mohli by ich mať len vyučení kuchári, ostatní ľudia by museli povinne chodiť do reštaurácií (alebo si navariť bez noža), to by vlastne naštartovalo gastro-ekonomiku.
      Jednoznačne zakázať ešte detské ihriská, tie môžu za veľa úrazov detí a kúpelne – to je asi to najhoršie, čo môže byť. Môžu za toľko zranení a úmrtí, že ani zbrane sa na ne nechytajú.

      A potom, keď zistíme, že žijeme vo svete, v ktorom vlastne žiť nechceme a pôjdeme si „hodiť mašľu“, tak si uvedomíme, že ani to nie je možné, lebo aj to lano bude zakázané.

      Thumb up 4 Thumb down 1

      Odpovedať

      • Avatar
        október 15, 2015

        Takže Vy by ste shaggy žili radšej vo svete, kde zbraň môže vlastniť hocikto, auto môže tiež šoférovať hocikto (a kľudne aj opitý, len aby sme niečo zbytočne nezakázali), v reštauráciách sa nemusia obávať hygienickej kontroly a v nemocniciach „liečia“ ľudí kdejakí šarlatáni? (keď Vy extrapolujete moje tvrdenia do absurdných dôsledkov, tak hádam môžem aj ja Vaše).
        Alebo inak. Autá ľudí prepravujú, nože sa dajú použiť na veľa praktických vecí, prosto každý Vami spomínaný nástroj slúži primárne na niečo iné ako na zabíjanie a zraňovanie. Ale načo slúžia strelné zbrane? Buď na zabíjanie, alebo na vyhrážanie sa zabitím. Každý normálny človek sa bez toho zaobíde. Tak prečo vlastne neregulovať držanie strelných zbraní?

        Thumb up 0 Thumb down 0

        Odpovedať

        • Avatar
          október 17, 2015

          Pretoze ked zbrane postavis mimo zakon, budu ich vlastnit iba ti, co su mimo zakona. A slusny clovek sa potom nema ako ucinne branit nasiliu. Predpokladam, ze si nemyslis, ze verejna bezpecnost dokaze na 100 percent suplovat kazdu obranu. 😉
          Co myslis, ktory dom si vyberie lupic skor? Ten kde su statom zakazane vlastnenie zbrani, alebo ten, o ktorom vie, ze jeho majitel je ozhrojeny a odhodlany branit sa strelnou zbranou. Vies co urobil Hitler ako prve? Odzbrojil zidov. A dodnes je zname jeho vyhlasenie, aka je regulacia zbrani civilizovana a ako dufa, ze vsetky moderne spolocnosti budu jeho cin nasledovat. Namatkou, pozri si Anglicko. Po zakaze zbrani stupla kiminalita o 200 %.

          Thumb up 0 Thumb down 1

          Odpovedať

          • Avatar
            október 17, 2015

            Ty si myslíš, že keby si židia ponechali osobné zbrane, že by sa ubránili pred holokaustom? Vtedy šlo skôr o snahu zbaviť ich privilégií vládnucej vrstvy, preto im napríklad zakazovali nosiť kožušiny.
            Neviem prečo mi podsúvaš, že chcem zakázať vlastnenie zbraní. Ja som tu pritom stále písal len o regulácii. Myslím, že sa zhodneme na tom, že na Slovensku je prístup k strelným zbraniam regulovaný. No ak máš pocit, že by si mohol byť ohrozený Ty alebo Tvoj majetok, možeš požiadať o zbrojný pas a ak ho dostaneš, kúpiť si zbraň. A na bránku si potom dáš tabuľku „Tu strážim ja“, akurát miesto obvyklého obrázku psa tam bude vyobrazený nejaký revolner, či čo. Lenže potom sa môže stať, že Ťa vylúpia v čase, keď nebudeš doma a ukradnú Ti okrem iného aj ten revolver. 🙂

            Thumb up 0 Thumb down 0

        • Avatar
          október 22, 2015

          Áno, Peter, radšej by som žil vo svete, kde si tú zbraň môže zaobstarať hocikto. Aj ja bez toho, aby ma štátna moc vyšetrovala, z akého dôvodu ju chcem a podľa počasia a nálady účastníkov konania rozhodla, či dostanem právo ju nosiť, alebo nie.
          A podľa teba nie som normálny človek, keďže vlastním väčší počet zbraní (je irelevantné, či strelné, chladné, alebo iné). Na základe čoho ma tak označuješ? Nikdy by som si nedovolil zaútočiť na niekoho bezdôvodne, narozdiel od väčšiny socialistov plne rešpektujem, že moje práva končia tam, kde začínajú práva niekoho iného. Podľa mňa nie sú normálni tí, ktorí nielen že odmietajú zbrane, ale svoj názor nútia aj ostatným.

          Thumb up 1 Thumb down 0

          Odpovedať

          • Avatar
            október 24, 2015

            Načo potom tie zbrane máš?

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            október 25, 2015

            Predstav si Shaggy človeka, ktorý má doma zbierku patogénnych mikroorganizmov (týfus, čierne kiahne, ebola, …). Potom si predstav ďalšieho, ktorý vlastní zbierku nervových plynov. A do tretice ešte jedného, ktorý zhromažďuje funkčné jadrové hlavice. Samozrejme, že si nikto z nich nedovolil použiť ten svoj arzenál bezdôvodne. Už si si to predstavil? Tak potom mám niekoľko otázok:
            1. Sú tí traja podľa Teba normálni?
            2. Aký je medzi nimi a Tebou rozdiel?
            3. Je ten rozdiel principiálny, alebo je daný len vražedným potenciálom zbierky?

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            október 30, 2015

            Peter Kupcik – namiesto tych desiatok zbytocnych viet by si uz konecne mohol napisat v kratkosti, o co ti ide.
            Naco tie zbrane mas? Na obranu.
            A teraz ty. Nesmiem tie zbrane mat?

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            október 31, 2015

            Odpoveď, o čo mi ide nájdeš na konci stránky. Mohol by si teraz Ty odpovedať na moje 3 otázky z 25. októbra?

            Thumb up 0 Thumb down 0

        • Avatar
          október 31, 2015

          Ved mozem mat zbran, aj psa. Alebo len vyobrazeneho. Alebo vlastne co si tym chcel povedat? Ze je lepsie mat psa, nez zbran, lebo ked mas zbran, vylupia ta, ked nie si doma? A ked budes na dovolenke so psom, tak ta nevylupia? Alebo ked nemas ani zbran ani psa, tak ta zas vylupia aj ked si doma aj ked nie si doma. Jednoducho, tvoje argumenty nejakej vyhody regulacie zbrani, alebo o co sa tu vlastne snazis, stoja na tak absurdnych argumentoch, ze zacinas byt kandidat do rubriky troll tyzdna. Fuj, sam som si teraz zatrollil, uz som ticho. 😀

          Thumb up 0 Thumb down 0

          Odpovedať

          • Avatar
            október 31, 2015

            Preco operujes Slovenskom? Na Slovensku je to zarial celkom dobre oproti inym statom. Pozri Anglicko, Francuzsko, kde slusny clovek nema pravo vlastnit pomaly ani dlhsi noz, ako mu predpisuje centralna autorita. Ako sa moze potom takyto clovek branit voci gaunerom, ktori centralnu autoritu nerespektuju a budu mat zbran? Bused im dohovarat, ze neprepadavajte ma, nezabijajte, je to nemoralne, ved zbrane sluzia iba na nasilie?

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 02, 2015

            Operujem Slovenskom, pretože situáciu na Slovensku aspoň ako tak poznám. Nikde inde som nežil, ani som neštudoval iné zvyky týkajúce sa zbraní. Preto boli aj moje otázky od začiatku skôr teoretické, napr. „čo vám vadí na regulácii?“. Zaujímavé je, že sa ma nikto (až na Teba a aj to nie hneď) neopýtal ako si tú reguláciu predstavujem, všetci sa do mňa hneď obuli, že chcem zakázať zbrane.

            Thumb up 0 Thumb down 0

  3. Avatar
  4. Avatar
    október 15, 2015

    usa ma suverenne najvacsi pocet vaznov, aj najvacsi pocet umrti strelnou zbranou na 100,000 obyv. v zapadnom svete
    http://www.csfd.cz/film/44726-bowling-for-columbine/prehled/

    Thumb up 1 Thumb down 0

    Odpovedať

  5. Avatar
    október 31, 2015

    Odpoveď pre bender rodriguez, o čo mi ide:
    Ide mi o to, aby sa k zbraniam nemohol dostať každý a hlavne nie tí ľudia, ktorí nie sú schopní za svoje konanie niesť zodpovednosť (napr. deti, psychicky chorí a závisláci každého druhu). Následne tí ľudia, ktorí budú vlastniť zbraň, by mali zodpovedať za všetko, čo sa s ňou udeje. Je to aplikovanie širšieho pravidla, že každý vlastník by mal zodpovedať za svoj majetok a že každá sloboda by mala byť vyvážená zodpovednosťou za slobodné rozhodnutia (a aspoň čiastočne by to malo platiť aj na ich nechcené vedľajšie dôsledky).

    Thumb up 0 Thumb down 0

    Odpovedať

    • Avatar
      október 31, 2015

      Domnievas sa, ze v slobodnom trznom prostredi, kde je velmi silnou zbranou reputacia, by sukromne firmy predali zbran hocikomu? A zavislaci akehokolvek druhu? Cize zavisly na kave, na cokolade, na internete, na nejakej zberatelskej zalube, ti by nemali pravo mat zbran?
      A mal by niest vsetku zodpovednost? Aj ked mu ju niekto ukradne?
      Ide hlavne o to, ako sam vidis, ze aj pri akejkolvek regulacii sa psychicky chori k zbrani dostanu. A potom vzdy nasleduje masakra, lebo prave regulacia je to, co tu masakru dovoli, lebo zabranuje slusnym a psychicky zdravim, aby sa tou zbranou mohli branit.
      Zhrnute – volas po centtralnej autorite, ktora toto bude riadit pomocou monopolu na nasilie, je tak?

      Thumb up 0 Thumb down 0

      Odpovedať

      • Avatar
        október 31, 2015

        Reputácia by kľudne mohla byť dôležitá aj v štátnej správe a predsa sa tam vyskytuje korupcia. Prečo by mali byť obchodníci so zbraňami imúnni voči pokušeniu rýchleho a ľahkého zisku? Keď im magor ponúkne za zbraň vyššiu sumu, prečo by mu ju nepredali? Veď sa to ani nikto nemusí dozvedieť, takže ani jeho reputácia neutrpí.
        Odvolávať sa na slobodné trhové prostredie je ako odvolávať sa na utópiu (v Slnečnom štáte, kde má každý každého rád, budú všetky zbrane zbytočné). Nikam to nevedie.
        Pokiaľ ide o tie závislosti, dôležité je ako závislosť mení správanie človeka. Ak je niekto schopný vraždiť kvôli čokoláde, nemal by vlastniť zbraň.
        Správne si pripomenul aj zodpovednosť za ukradnutú zbraň. Pri legálnom obchode so zbraňami je legálny vlastník jediným dôvodom, prečo bola zbraň vôbec vyrobená. Bez jeho túžby vlastniť zbraň by táto zbraň neexistovala, preto by mal byť aspoň čiastočne zodpovedný za všetko, čo tá zbraň spôsobí. V opačnom prípade by si magor našiel niekoho normálneho, kto by si miesto neho tú zbraň kúpil a potom si ju akože nechal ukradnúť. Pri neexistujúcej zodpovednosti aj za ukradnuté zbrane, by žiadna regulácia nebola účinná.
        A napokon pokiaľ ide o centrálnu autoritu, „ktorá toto bude riadiť pomocou monopolu na násilie“, tak ja po nej nevolám. Bez ohľadu na to, či ju chcem, alebo nie, takáto autorita tu vždy bola a keď sa aj niekedy zdalo, že nie je, tak si ju ľudia rýchlo vytvorili. Keď po niečom volám, tak po morálke ľudí, ktorí túto centrálnu autoritu stelesňujú. Ale to je na inú debatu.

        Thumb up 0 Thumb down 0

        Odpovedať

        • Avatar
          november 01, 2015

          V prvom rade si treba uvedomit, ze je fyzicky nemozne na 100 percent zakazat zbrane. Uz z toho vyplyva, ze niekto si ju obstara a tym padom niekto slusny mu bude vydany napospas. A keby sa nejakym zazrakom podarilo strelne zbrane zakazat, ostali by noze, sekery, cokolvek moze byt pouzite ako zbran a napadnuty by bol vzdy proti utocnikovi v nevyhode. Dalej, je nemozne zmapovat, kto je potencialne nebezpecny a tymto sposobom odfiltrovavat predaj zbrani, lebo potencialne nebezpecny sa k zbrani dostane VZDY. Nech to chces urobit akokolvek s dobrym umyslom, v konecnom dosledku vzdy iba svojim rozhodnutim este viac ohrozis tych slusnych ludi.
          A ako vymedzit, kto konkretne je schopny za svoje konanie niest zodpovednost a kto nie? A preco tento princip neaplikovat aj na ine veci ako drogy, prostituciu, auto atd. A zrazu zistime, ze mame opat nejaku formu socializmu, ktora arbitrarne rozhoduje o tom, kto co smie a nesmie.
          Myslim si, ze v slobodnej “spolocnosti” by sa rodicia dietata vlastniaceho zbran velmi rychlo ocitli v situacii, ze by boli ekonomicky nuteni odstahovat sa, alebo zabezpecit, ze dieta nepredstavuje pre ostatnych vacsie riziko ako ktokolvek iny vlastniaci zbran, ktory napriklad presiel nejakym vycvikom na jej pouzivanie.
          Napriklad je velmi pravdepodobne, ze by ziadna bezpecnostna agentura nepoistila taketo osoby.
          Tvoje obavy su na mieste, ale sposob akym chces riesit situaciu sa nijak neodlisuje od dnesneho stavu, kedy sa nasilim zasahuje do surkomneho vlastnictva.

          Thumb up 0 Thumb down 0

          Odpovedať

          • Avatar
            november 02, 2015

            To, že je fyzicky nemožné na 100 percent zakázať zbrane znamená, že ich musíme na 100 percent povoliť?
            Že zbrane nemožno na 100 percent zakázať, s tým súhlasím. Ale čo opačný koniec? Čo všetko by ešte v prípade zbraní malo byť povolené? Preto som sa Ťa oňahdy pýtal na rozdiel medzi Tebou a maniakmi, ktorí si robia zbierku zbraní hromadného ničenia. Zaujíma ma, kam až môže sloboda vlastniť zbrane siahať a čo už je aj podľa Teba neprípustné. A tiež by ma zaujímalo, ako navrhuješ zariadiť, aby sa to neprípustné nepripustilo.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 03, 2015

            Nedavno som cital studio dvoch profesorov ohladom tohto a ano, presne ako vravis, treba povolit zbrane na 100 percent. Vtedy vznikne vyvazenost, ktora sa da realne dosiahnut, pretoze zakaz na 100 percent sa dosiahnut neda.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 03, 2015

            Takže akákoľvek regulácia vlastníctva akýchkoľvek zbraní je podľa Teba neprípustný zásah do osobnej slobody? Ale prikázaný jazdný pruh nie? Potom by ma zaujímalo, čo plánuješ urobiť s ľuďmi, ktorí budú chcieť jazdiť inak ako si predstavuješ Ty. Odrecituješ im definíciu prirodzenej slobody a oni z toho padnú na zadok? A čo ak nie? Čo ak budú mať pocit, že ohrozuješ ich integritu vnucovaním vlastnej predstavy o slobode a budú sa brániť zbraňou?

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 06, 2015

            Ked som vlastnikom cesty, tak si z principu vlastnickych prav mozem urcovat na nej pravidla, na ktorej strane maju ludia jazdit, predsa.
            Aka prirodzena sloboda? Ty ides autom po mojom pozemku, bud akceptuj pravidla, alebo si slobodne mozes zvolit inu cestu, kde ti vlastnik dovoli jazdit, ako chces.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 07, 2015

            Takže Tvoja predstava o dobre fungujúcej spoločnosti je krajina rozparcelovaná medzi jednotlivých vlastníkov a každý vlastník si na svojom pozemku bude určovať všetky pravidlá sám? Miesto jedného štátu by sme tu mali asi tak milión štátov. Silne pochybujem, že by to fungovalo.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 07, 2015

            Nemyslim, tisice podnikatelov by naslo efektivne riesenie. Ono je problem, ze pri tejto teme si automaticky vsetko predstavujes iba cez okuliare statnych regulacii. Bez neho by sa naslo podla mna tisice moznosti, o ktorych teraz nemame ani sajn.
            http://www.mises.cz/clanky/anarchokapitalismus-dil-dvanacty-silnice-a-dopravni-pravidla-1134.aspx

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 07, 2015

            Nemyslim, tisice podnikatelov by naslo efektivne riesenie. Ono je problem, ze pri tejto teme si automaticky vsetko predstavujes iba cez okuliare statnych regulacii. Bez neho by sa naslo podla mna tisice moznosti, o ktorych teraz nemame ani sajn.
            Link to nechce zobrat, musel som skopcit cely clanok.
            Asi nejčastější otázka etatistů, která zazní poté, co se anarchokapitalista zmíní o bezstátní společnosti, kupodivu nesměřuje k soudům, policii či armádě, nýbrž zní: „A kdyby tady nebyl stát, kdo by stavěl silnice?“ Ač je tato otázka základem mnoha libertariánských vtipů, což by mohlo svědčit o velmi zjevné odpovědi, osobně nepovažuji toto téma za zrovna jednoduché na vysvětlování; přesto se pokusím ukázat, proč správná odpověď zní: „Svobodní lidé, kterým nikdo nevládne, budou stavět silnice; navíc daleko efektivněji než stát.“

            Nejdřív se pojďme zaměřit na problém státních dálnic a meziměstských silnic, jejichž výstavba i údržba je dnes tak extrémně drahá. Pozorný čtenář už jistě tuší, že příčiny těchto problémů jsou dvě: nedostatek motivace a nemožnost ekonomické kalkulace.

            Projevem nedostatku motivace je všudypřítomná korupce, která prakticky likviduje veškeré tržní ceny a kvůli které je možné, že se výdaje na dálnice –pohybující se v řádech stovek miliard– leckdy liší dálnici od dálnice až několikanásobně (například v hornatém Rakousku lze stavět levněji než v relativně rovné ČR, kde jsou navíc obecně nižší platy). Skutečná tržní cena dálnice je představitelná jen stěží; je však pravděpodobné, že by mohla být několikanásobně nižší než nyní (jen pro srovnání, čtvereční metr dálnice je v naší zemi dražší než čtvereční metr běžného rodinného domu; zastavět nějaký prostor rodinnými domy –bez zahrad, nalepenými jeden na druhém– je levnější než tam postavit dálnici).

            Projevem nemožnosti ekonomické kalkulace je zas to, že nikdo pořádně neví, odkud kam se za dané peníze vyplatí vést dálnici; stejně jako není jasné, jak často je výhodné silnice opravovat vzhledem k jejich potřebnosti a ceně oprav. Nemluvě o tom, že neexistuje způsob, jak by stát mohl zjistit, zda máme silnic celkově málo (a které chybí), případně příliš mnoho (a které jsou ty přebývající). Jakékoli průzkumy toho, jak jsou které silnice využívány, nemohou přinést žádné smysluplné odpovědi, protože dokud jsou náklady na údržbu každé konkrétní silnice zcela odděleny od jejího užívání, ceny nemohou vyjadřovat vzácnost zdrojů, takže nikdo neví, zda by řidič, který zrovna využívá nějakou silnici, dělal totéž, kdyby za to musel zaplatit tržní cenu (další vysvětlení tohoto jevu se nachází ve druhém dílu).

            Soukromé vlastnictví silnic oba výše uvedené problémy řeší velmi elegantně. Korupce je minimalizována, neboť podnikatelé si hlídají své peníze lépe, než úředníci a politici hlídají peníze státní (a když náhodou ne, pak takoví podnikatelé brzy nebudou mít s čím podnikat). Problém nemožnosti ekonomické kalkulace zcela odpadá, neboť je zjevné, že silnice, která vydělává, je prospěšná; zato silnice, která prodělává, v dané podobě prospěšná není (spotřebovává vzácné zdroje o vyšší hodnotě, než kolik z ní mají lidé prospěchu). Z výše uvedených údajů lze navíc odhadnout, jak časté a drahé opravy je smysluplné na dané silnici provádět.

            Nejčastější námitkou proti soukromým dálnicím je, že když její vlastník (či vlastník nějaké části) vyšroubuje ceny ad absurdum, lidem nezbude nic jiného, než takové ceny akceptovat a platit. To by mohla být částečně pravda v případě, že by neexistovala jiná možnost dopravy. Tato podmínka je však těžko splnitelná, neboť reálně ke každé silnici existuje alternativa; a to jak v podobě jiných silnic (byť je to třeba zajížďka), tak i jiných způsobů dopravy (předražené dálnici konkuruje například i železnice). Nastaví-li někdo ceny extrémně vysoké, ztratí zákazníky. A i kdyby se náhodou majitelé všech dopravních cest mezi dvěma body dohodli na zvýšení cen, může vzniknout cesta nová (kartely jsou na volném trhu obecně neživotaschopné, podrobnosti o tom lze najít například v kapitole „Výrobce odpadu“ fantastické knihy „Obhajoba neobhajitelného“ od známého libertariánského myslitele Waltera Blocka).

            Jediná „výhoda“, kterou ve stavbě dálnic stát disponuje oproti svobodné společnosti, je možnost vyvlastňování pozemků, přes které je dálnice naplánována. Slovo výhoda je v uvozovkách proto, že jde o výhodu velmi pofidérní; zejména proto, že samotný akt vyvlastnění je krajně nemorální, neboť jde o loupež pozemku, jehož cena je pro majitele zjevně vyšší, než ta, kterou nabízí stát (kdyby ne, nebylo by nutné jej k prodeji nutit násilím). Mohlo by se tedy zdát, že skupování pozemků pro dálnice by bylo v anarchokapitalismu moc drahé. Realita je však taková, že bez státních zásahů by byla cena zcela přirozená a se státními zásahy levnější; jenže na úkor vlastníků vyvlastňovaných pozemků! A vzpomeneme-li si na druhý díl tohoto seriálu, zjistíme, že pokud by byla cena dálnice kvůli skupování pozemků tak vysoká, že by se nevyplatilo ji postavit (nebo by musela obsahovat zajížďky), znamená to, že užitek z pozemků, kterými by měla dálnice vést, je větší, když jimi dálnice nevede. Domyslíme-li toto tvrzení do konce, zjistíme, že ona pofidérní výhoda na začátku odstavce je vlastně nevýhodou.

            Občas se lze setkat s názorem, že soukromé dálnice by asi fungovat mohly, ale nesmělo by je vlastnit příliš mnoho různých vlastníků (protože stavba dálnice je velmi nákladný projekt, je pravděpodobné, že by své síly na jeho financování spojilo více investorů a podnikatelů), aby nebylo nutné každých pár kilometrů stavět u mýtné brány. Stejný argument je pak obvykle používán proti soukromému vlastnictví městských ulic, neboť kdyby se na obou koncích ulice vybíraly poplatky, přineslo by to s sebou diskomfort pro řidiče a doprava by nebyla moc plynulá. Mýtné brány však samozřejmě nejsou jediným řešením. Majitelé ulic mohou prodávat permanentky (něco jako dálniční známky), nebo majáčky GPS, případně –kdyby někdo nechtěl v autě zařízení, které bude stále zaznamenávat jeho polohu– čipy, jež budou snímány čtečkami pouze v relevantních ulicích, či by auta mohla být vybavena něčím jako „taxametrem“, který by byl aktivován a deaktivován vnějšími signály. Všechna tato řešení (a volný trh by určitě přišel s mnoha dalšími) mohou být používána paralelně a hlavně může více vlastníků ulic a silnic využívat systém společný; tím sníží své transakční náklady a poskytne zákazníkům větší komfort (takže žádné mýtné brány na dálnicích každých pár kilometrů).

            Ač se lze o dálnicích a meziměstských silnicích domnívat, že by je většinou stavěli podnikatelé pro svůj zisk, u městských ulic a cest je naopak možné předpokládat, že by mnoho z nich vlastnili majitelé přilehlých domů (taková cesta může vzniknout právě zároveň s těmi domy a není pak zrovna důvod, aby byla prodána a obyvatelé museli platit za průchod). V souvislosti s tím existuje obava, že by města mohla být ucpaná proto, že by někteří majitelé nepouštěli cizí auta do svých ulic. Inu, někteří by tak možná učinili. Každopádně čím větší by takový problém byl, tím by pochopitelně vzrůstaly ceny, což vždy vede ke zvýšení nabídky (tedy těm, kterým nestálo za to nechat projíždět cizí auta svou ulicí za pár šupů, už to bude stát za rozumné peníze).

            Na případnou námitku, že by ceny za užívání městských cest vlastněných majiteli domů byly moc vysoké (což samozřejmě nikdo nemůže s jistotou tvrdit; jenže opak také ne), lze říci jen tolik, že by svou výší způsobovaly právě takovou dopravní situaci, která by ve výsledku přinesla společnosti nejvyšší užitek. Je hypoteticky možné (ač pro to neexistují žádné důkazy; ale to ani pro opak), že by se tím doprava ve městě omezila – to ale jen v takovém případě, že by skutečný užitek obyvatel města z klidných ulic převyšoval užitek řidičů z dopravy (tento princip podrobně popisuje díl druhý).

            Lze se též domnívat, že ceny za užívání silnic by se lišily v závislosti na denní době; ve špičce by byly patrně vyšší (čímž by vlastníci pozemních komunikací bránili jejich přeplňování), mimo špičku zas nižší (tím by zas lákali více zákazníků). Toto by zcela přirozeně motivovalo řidiče k tomu, aby plánovali své cesty (pokud mohou) na čas, ve kterém nejsou zácpy. Stejně by se zvýšila i motivace lidí dopravovat se –zejména ve špičce, kdy jsou ceny nejvyšší– ve skupinách (více osob na jedno auto). Mnoho věcí, o které se marně snaží různí experti na dopravní problematiku, které teď platíme z daní, by volný trh vyřešil úplně přirozeně a samovolně; navíc jsou tyto cíle na trhu skutečně stanovovány přáními veřejnosti, neboť je formuje každý řidič i majitel silnice pokaždé, když uzavře nějakou obchodní transakci (na rozdíl od řízení státem, kde se představy různých expertů či úředníků o tom, co lidé chtějí, mohou od skutečnosti i značně lišit).

            A co pravidla silničního provozu? Ta by stanovoval vždy majitel každé pozemní komunikace. V souvislosti s tím se lze setkat velmi často s námitkou, že by byla tato pravidla na každé silnici jiná. Ano, nejspíš by se trochu lišila v drobnostech (což ale není na škodu, protože tak mohou být pravidla šita na míru každé konkrétní silnice). Základní věci (po které straně jezdit, odkud dávat přednost…) by však byly prakticky všude stejné, neboť každý vlastník silnice má zájem na tom, aby tam docházelo pokud možno k co nejmenšímu počtu nehod, provoz byl plynulý a jeho zákazníci se cítili dobře (nesmyslná –nebo příliš odlišná– pravidla jej tak připravují o zisk). Příklady toho, kde už dnes fungují stejné principy, lze spatřit třeba ve tvaru kreditních karet, případně v čárových kódech. Neexistují žádná státní nařízení či zákony, které by upravovaly tvar kreditky, případně podobu čárového kódu; navzdory tomu jsou všechny kreditní karty stejné (aby pasovaly do stejných čteček) a miliony subjektů po celém světě používají pár standardů čárových kódů. Nikdo nevymýšlí žádná zběsilá či odlišná pravidla, protože by se tím sám poškodil. Není důvod se domnívat, že by to s pravidly silničního provozu bylo jinak.

            Na závěr bych poprosil váženého čtenáře, aby si všiml, kolik problémů, se kterými neúspěšně bojují rozličné vlády po celém světě mnoho let, by dokázal volný trh vyřešit bez toho, aby bylo třeba za peníze daňových poplatníků provádět nějaké šílené sociální inženýrství, propagace alternativních dopravních prostředků, zklidňování dopravy a další regulace. Něco podobného lze říci i o životním prostředí, na jehož správu se podíváme příště.

            Thumb up 0 Thumb down 0

        • Avatar
          november 01, 2015

          V statnej sprave nemoze byt reputacia dolezita, lebo nie je v trznom systeme, je to monopol. A korupcia moze existoovat iba v statnej sprave, na sukromnom trznom systeme nikdy.

          Thumb up 0 Thumb down 0

          Odpovedať

          • Avatar
            november 02, 2015

            Opäť to čierno-biele uvažovanie: „v štátnej správe reputácia nie dôležitá, lebo je to monopol“ alebo „korupcia v tržnom systéme nemôže existovať“. Evanjelium podľa Hayeka.
            Varujem Ťa, že keď sa teraz urazíš, budeš vyzerať ako islamista, ktorého urazila karikatúra Mohameda. 🙂
            Čierno-biele uvažovanie Ti zabraňuje vidieť rozdiely medzi rôznymi štátmi. Ku každému štátu pristupuješ, akoby to bola čistá totalita – severná Kórea. Lenže je tu napríklad aj Nový Zéland, kde je (podľa mňa) demokracia. A zvyšok štátov je niekde medzi nimi. V demokracii sú politici volení podľa ich reputácie medzi voličmi, teda reputácia je pre nich veľmi dôležitá. Následne potom úradníci (ktorí sú závislí od politikov) sa snažia mať dobrú reputáciu, aby si udržali miesto. Teraz sa prosím Ty snaž neoperovať len Slovenskom, kde pri patričnom politickom krytí je úradníkom reputácia na nič.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 03, 2015

            Mozno si myslis, ze ked argumentujes demokraciou, znamena to nejake plus, ale demokracia je cisty zlocin.
            Takze argument o nejakom demokratickom state je podobny, ako keby si argumentoval, ze je tam fasizmus.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 03, 2015

            Síce si myslím, že demokracia je lepšia ako totalita, ale vo svojom príspevku som sa o tom vôbec nezmienil. Porovnával som ich len z hľadiska potrebnosti zachovania reputácie. Uznávaš aspoň to, že vo fungujúcej demokracii musia politici a úradníci dbať na svoju reputáciu?

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 06, 2015

            Demokraciu ked napriklad porovname s monarchiou, tak monarcha sa bude snazit riadit stat lepsie, nez politici, uz z dovodu, ze v jeho zaujme jeho potomkov. Politik rata s tym, ze je tam styri roky a tak bude kradnut ako besny. Paradoxne, keby vedel, ze tam bude dozivotne, mozno by bol striedmejsi.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 07, 2015

            Keď bude znovuzvolenie demokratického politika závisieť na spokojnosti občanov, tak si to kradnutie dobre rozmyslí.
            Začínam mať podozrenie, že na to, aby si nejaký štát považoval za demokratický stačí, aby mal slovo demokracia v názve (alebo v preambule ústavy). A na monarchiu stačí mať nejakého toho monarchu. Podľa Teba sú zrejme Veľká Británia, Holandsko a Švédsko monarchie, podľa mňa sú to demokratické krajiny (určite demokratickejšie ako Slovensko). Príkladom monarchií sú podľa mňa Saudská Arábia a Severná Kórea.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 07, 2015

            Odpovedam sem, lebo uz sa to nechce vetvit. Toto je ohladom tvojho tvrdenia, ze by tu bolo kopec malych statov, keby kazda ulica mala svojho vlastnika.

            Nemyslim, tisice podnikatelov by naslo efektivne riesenie. Ono je problem, ze pri tejto teme si automaticky vsetko predstavujes iba cez okuliare statnych regulacii. Bez neho by sa naslo podla mna tisice moznosti, o ktorych teraz nemame ani sajn.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 07, 2015

            Nesúhlasím. To Ty vidíš všetko cez štátne regulácie a preto si myslíš, že ak budú odstránené, zmiznú všetky problémy. Ja si naopak predstavujem spoločnosť slobodných ľudí, ktorých nikto neobmedzuje a nikto im nerozkazuje, ktorí však majú rozdielne záujmy. Väčšina z nich sa pravdepodobne dokáže dohodnúť na všeobecne prijateľnom kompromise. Ale čo s tvrdohlavou menšinou, ktorá si bude presadzovať svoje?
            Máš pravdu, že tisice podnikateľov by našli efektívne riešenie. Skôr či neskôr by sa dohodli na vytvorení autority, ktorá by stanovila záväzné pravidlá a vynucovala ich dodržiavanie. Inými slovami – vytvorili by štát.
            Ale ak sa Ti to nepáči, skús mi vysvetliť, ako urovnať spor, ak neexistujú žiadne záväzné pravidlá a každý názor je rovnocenný. Myslíš, že by to vyriešil nestranný sudca, na ktorom by sa dohodli obe strany? A čo ak by sa nedohodli ani na sudcovi?

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 07, 2015

            Kazdy clovek by mal predsa zmluvu s bezpecnostnou agenturou, ktora by mala zmluvu s prislusnymi rozhodcami.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 07, 2015

            Inak kopec tvojich otazok zodpoveda tato seria
            http://www.dfens-cz.com/view.php?cisloclanku=2013061301

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 07, 2015

            Tá zmluva s bezpečnostnou agentúrou by bola pre každého povinná?
            Ak áno, kto by tú povinnosť stanovil a kto by vynucoval jej dodržiavanie?
            Ak nie, ako by boli riešené spory ľudí bez zmluvy s bezpečnostnou agentúrou?
            Pokiaľ ide o ten odkaz na anarchokapitalizmus, tie najdôležitejšie články som čítal, ale odpovede na moje otázky som v nich nenašiel, resp. tie odpovede vychádzali z nesprávnych predpokladov a teda boli tiež nesprávne. Chcelo by to diskusiu s autorom, ale odrádza ma vysoký počet komentárov k článkom. Takže mi zatiaľ musí stačiť diskusia s Tebou.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 08, 2015

            Nebola by povinna, ale kazdy vo svojom vlastnom zaujme by si predsa urcil agenturu, ktora by zastupovala jeho zaujmy a slobodu. Podpisal by s nou zmluvu, ze v pripade sporu sa podriaduje vysledku rozhodcu, ktoru si agentura urcuje a zaroven suhlasi aj s vymahanim od tej agentury. Alebo od nejakej inej. A hned predtym, ako ta napada tisice otazok, opakujem, precitaj si tie urzove clanky o ankape, mnohe z toho, co sa pytas, je tam zodpovedane. Uz nemam cas a naladu sa zapodievat s tymto, lebo je to nerovna rovnica – jedna etatisticka otazka = 50 napisanych odpovedi. Pekny den.

            Thumb up 0 Thumb down 0

          • Avatar
            november 08, 2015

            Uznaj, že otázka o povinnosti alebo dobrovoľnosti zmluvného vzťahu s bezpečnostnou agentúrou v tých článkoch o ankape zodpovedaná nie je.
            Píšeš, že by si každý zazmluvnil nejakú bezpečnostnú agentúru vo svojom vlastnom záujme. Zrejme preto, že agentúra by lepšie chránila jeho práva, ako on sám. Je to logické, pretože ak by nastal problém, môže agentúra na jeho riešenie vynaložiť viac času aj prostriedkov. Z toho ale tiež vyplýva, že čím väčšia a silnejšia agentúra, tým väčšia šanca na úspešné vyriešenie problému. Nuž a napokon z toho vyplýva, že by nezáležalo až tak veľmi na práve, ako na veľkosti a sile bezpečnostnej agentúry. Anarchokapitalizmus je teda napriek všetkým pekným rečičkám založený na práve silnejšieho.
            Predpokladám, že na toto mi už neodpovieš. Buď by si musel uznať, že mám pravdu, alebo by si musel nájsť v mojej úvahe nejakú logickú chybu. Ale to by si asi nedokázal, pretože zatiaľ si mi odpovedal len naučenými frázami z evangelia (resp. z článkov o ankape, na ktoré sa stále odvolávaš).

            Thumb up 0 Thumb down 0

Diskusia je moderovaná. Komentáre, ktoré nie sú k téme, obsahujú nadávky alebo osobné invektívy, nebudú schválené. Reakcie na komentáre sa rozvetvujú do max. hĺbky 10 komentárov.

Leave a comment

*