Menej štátu

Kedy si zvyknete kupovať nové veci? Zvyčajne keď niečo potrebujete, však? Toto pri štáte neplatí. Štát kupuje najmä vtedy, keď potrebuje minúť pridelené prachy. A keď ich neminie, je to problém, pretože vtedy štátny úradník vie, že na ďalšie obdobie už rovnakú sumu nedostane.

Štát funguje teda z ekonomického hľadiska úplne ináč, ako by bolo ekonomické zmýšľanie bežného racionálneho človeka. Keďže pre bežného človeka je míňanie peňazí ktoré nemá (keďže štát kontinuálne vytvára dlhy) problémom. No napriek tejto zásadnej odlišnosti od racionálneho ekonomického konania, je v spoločnosti nemíňanie pridelených zdrojov vnímané negatívne – a to aj naprieč politickým spektrom.

23. decembra 2015, deň pred Vianocami, v jeden jediný deň, vyhlásili štátni úradníci 219 verejných súťaží v celkovej hodnote 65 miliónov eur. V priemere každé 2 minúty jedna vyhlásená súťaž. Úradníci to spravili z toho dôvodu, aby sa do súťaže mohli zapojiť len ich spriaznené firmy a aby zároveň ešte tento kalendárny rok mohli dočerpať pridelené financie.

Bežný človek ale nakoniec stratí argumenty proti tomuto konaniu keď zistí, že všetko konanie bolo v rámci litery zákona a zdroje boli pridelené z Eurofondov. Je to teda úplne skvelé, či nie? Nie, vysvetlím prečo.

Spomínam si ešte na časy, keď Slovensko bolo tzv. ekonomickým tigrom Európy. Keď som si z času na čas pozrel ranking ekonomickej slobody krajín sveta a úprimne som sa celkom tešil z toho, že sa Slovensko, krajina v ktorej žijem, nachádza na úrovni „Mostly Free“ krajín, teda krajín s prevažujúcou slobodou v ekonomike. A teda, že asi bude dobre.

Dnes je ale vďaka súdruhom vo vláde situácia úplne iná. Slovensko sa v hodnotení ekonomickej slobody prepadlo na 50. miesto, pričom krajina ako Arménsko zaostáva za nami už len o 0,1 percentuálneho bodu.

Okrem ceny práce sú to presne tieto faktory, ktoré budú investori a aj potenciálni lokálni podnikatelia zvažovať, keď sa budú rozhodovať, že kde a či začnú vôbec podnikať.

Bežný občan-volič si teda myslí, že čerpanie verejných zdrojov, najmä ak je to taký „stolček prestri sa“ v podobe Eurofondov je skvelá vec, no je to nakoniec presne to, čo nás v ekonomickej slobode tlačí smerom dole, ku krajinám ako Arménsko. Sú to siamské dvojičky – verejné výdavky a korupcia.

Sú to presne tie verejné výdavky aj z Eurofondov, ktoré musí niekto zaplatiť, vďaka čomu má menej peňazí na svoju vlastnú kreatívnu podnikateľskú činnosť. A sú to presne tie verejné výdavky, ktoré niekto získa, vďaka čomu získa konkurenčnú výhodu, ktorou nakoniec možno pošle ku dnu toho človeka, ktorý to musel v prvom rade celé zaplatiť. Len vďaka tomu, že mal politické kontakty a nevadilo mu podplácať úradníkov.

Je tu ale ešte jedna vec, ako popisoval aj Frederic Bastiat – veci v ekonomike ktoré nevidíme. Vďaka verejným výdavkom sú to napr. stratené podnikateľské príležitosti, ktoré sa pri verejných zákazkách eliminujú. Nevidíme to, či je zákazka potrebná, alebo či nie je väčšia príležitosť ako uvádza jej zadávateľ, ktorý sa vždy musí pohybovať len vo svojich legislatívnych mantineloch. Nevidíme teda prirodzené fungovanie trhu, keďže štátna ekonomika funguje takmer v priamom protiklade s bežným ekonomickým konaním jednotlivca.

No a nakoniec sa z toho z trhu vytlačeného chudáka stane sociálny prípad a zanedlho sa  pretransformuje z protrhovo zmýšľajúceho podnikateľa, na voliča sociálnej demokracie. Čo je logické, pretože bude konať vo svojom vlastnom ekonomickom záujme – uctievať a voliť socialistov, ktorí mu zabezpečia čo najviac sociálnych dávok.

No nezabúdajme na jeden fakt – socializmus trvá len dovtedy, kým vám nedôjdu peniaze iných ľudí.

4,556 celkovo návštev, 1 návštev dnes