Menej štátu

Skúsim vám na dvoch konkrétnych príkladoch ukázať, prečo je veľký štát v kombinácii s demokratickým rozhodovaním o jeho fungovaní smrteľnou kombináciou. Bez ohľadu na „morálne“, či iné kvality politikov. Nevyhnutné vykoľajenie je zakódované v samotnom systéme.

Kauza nákupu CT prístrojov

Lekár piešťanskej nemocnice, toho času už poslanec parlamentu, MUDr. Alan Suchánek upozornil na pripravovaný predražený nákup CT prístroja pre štátnu nemocnicu. Nákup sa nakoniec neuskutočnil, pán Suchánek dostal ocenenie Biela vrana a bol zvolený do parlamentu. Neskôr sa ukázalo, že on sám bol ešte dávnejšie vo výberovej komisii na nákup CT, kde boli tiež nejaké nezrovnalosti. Ocenenia Biela vrana sa preto vzdal, svojich funkcií sa vzdala aj správna rada, ktorá ocenenie udeľuje.

Z nákupu CT prístrojov sa postupne stalo silné politikum. Keď nový minister zdravotníctva spustil proces centrálneho verejného obstarávania CT, poslanec Miroslav Beblavý tento proces napadol a žiada jeho zrušenie.

Doterajší výsledok celej kauzy je taký, že piešťanská nemocnica potrebný CT prístroj nemá a potreby iných nemocníc sú blokované demokratickým politickým súbojom. Skúste sa na problém pozrieť pohľadom pacienta, ktorý vyšetrenie CT prístrojom skutočne potrebuje. Akú asi hodnotu bude mať pre neho transparentnosť výberu CT v porovnaní s potrebou vyšetrenia? Nie je celkom normálne uvažovať, že v tomto demokratickom politickom súboji o transparentnosť verejného obstarávania je pacient úplne nepodstatný? Že tu ide hlavne o politické body a sprostredkovane o moc?

A môžete si byť istí, že toto nie je nejaké slovenské špecifikum. V Nemecku podobný spor viedol k patovej situácii okolo vybudovaného nového letiska v Berlíne. Ktoré je síce postavené, ale je možné, že kvôli politickým šarvátkam a bojom rôznych aktivistických skupín nebude nikdy otvorené.

Ako by tu pomohol menší štát?

Keby bývalé „pravicové“ vlády neboli privatizovali výbercov zdravotného výpalného, ale poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (nemocnice), nikoho by dnes proces výberu prístrojového vybavenia, či iných dodávok pre súkromné nemocnice netrápil. Štát by naďalej mohol platiť za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zo solidárneho balíka (daňových príjmov) nákupom služieb na ako-tak konkurenčnom trhu. Odporúčam si prečítať článok Fera Múčku, ktorý pojednáva o nemocniciach, ktoré sa dostali do rúk zlých finančných žralokov.

Platy učiteľov

Kým u nemocníc som ako-tak ochotný pripustiť, že istá sieť (povedzme koncovných) nemocníc by mohla zostať v rukách štátu, dôvod pre existenciu štátnych škôl nevidím vôbec žiadny. Ale dnes sú temer všetky školy štátne a učitelia sú štátni zamestnanci. Centrálne riadený systém s centrálne určenými platmi.

Keď nedávno minister financií vypustil pokusný balónik s návrhom diferencovať platy učiteľov podľa regiónu (v Bratislave vyššie, ako vo Svidníku), najväčší odpor prejavila „pravicová“ SaS v zastúpení svojim tímlídrom pre školstvo. Za rovnakú prácu rovnakú odmenu! Akoby som sa vrátil v čase späť na hodinu marxizmu-leninizmu.

To si skutočne myslíte, že prepážkovaná pracovníčka banky v Bratislave má rovnaký plat, ako prepážková pracovníčka tej istej banky vo Svidníku? Alebo si nebodaj myslíte aj to, že je to tak správne?

Iný zaujímavý nápad je hodnotiť učiteľov podľa ich schopností. Ale kto a ako bude tie schopnosti posudzovať? Centrálne na množine desaťtisícov učiteľov – štátnych zamestnancov. Dovolím si s istotou tvrdiť, že výsledok by bol taký, že učitelia by celkom logicky venovali svoju energiu hlavne smerom dosiahnuť čo najlepšie parametre v tom hodnotení. Bez ohľadu na to, aký by to malo dopad na ich vzdelávacie schopnosti.

Ako by tu pomohol menší štát?

Neštátne školy sa na platoch so svojimi zamestnancami (učiteľmi) dohodnú presne tak isto, ako banky so svojimi zamestnancami. Klientov, t.j. rodičov a žiakov budú zaujímať len a práve parametre školy. Ktoré si určia čisto subjektívne. Ale to už je aj dnes. Rodičia hľadajú pre svoje deti tie „najlepšie“ školy. Ak budú preferovať kvalitné vzdelanie, vyberú si školu, ktorá ho vie poskytnúť. A na poskytovanie kvalitnej služby si vie zabezpečiť (napr. aj platovou motiváciou) zodpovedajúcich zamestnancov.

Zástancovia veľkého štátu tvrdia, že štát rieši problém negatívnych externalít. Ja si myslím presný opak: Že veľký štát je hlavným producentom negatívnych externalít. V trhovom prostredí úplne zbytočné byrokratické manévre s názvom „verejné obstarávanie“. Tú energiu, čo musia štátne subjekty vkladať do riešenia problémov, ktoré na voľnom trhu nikdy nevzniknú, môžu súkromné subjekty venovať svojmu primárnemu biznisu.

Centrálne a objektívne hodnotenie a porovnávanie kvality práce desaťtisícov pracovníkov (učiteľov) sa proste nedá realizovať. A je to navyše úplne zbytočná činnosť, ktorú „zadarmo“ nahradí slobodný subjektívny výber poskytovateľa služby a trhová dohoda na ceny práce.

Žiaľ, dnes je rakovina socializmu, kombinácie veľkého štátu a demokratického rozhodovania tak rozšírená po celej spoločnosti, že nádej na zmenu je mizivá. Trend je skôr opačný. Natlačiť neefektívne, len ideologicky odôvodnené postupy štátneho systému aj sektoru súkromnému. Kvóty na ženské obsadenie vysokých funkcií, zverejňovanie platov, „anti“Diskriminačný prístup k prijímaniu zamestnancov….

Systém smeruje k stále silnejšiemu potieraniu prirodzených zákonov. Sociálne inžinierstvo sa aplikuje v stále väčšom rozsahu. Sociálne experimenty sa týkajú čoraz viac občanov a podnikateľských subjektov. Už nie je je otázka či, ale kedy to systém už ďalej nevydrží a vykoľají sa. Nie, neponúkam žiadnu nádej ani recept. Podľa mňa by bolo veľkým úspechom, keby si existenciu rakovinového procesu v spoločnosti uvedomila a pochopila aspoň časť spoluobčanov.

2,938 celkovo návštev, 2 návštev dnes