Menej štátu

Etatisti často vyčítajú voľnému trhu a kapitalistickému systému vytváranie veľkých príjmových a majetkových nerovností medzi obyvateľmi. Ponúkam vám argumentáciu v prospech opačného názoru.

Jedným zo základných problémov pri úvahách o majetkovej nerovnosti je miera, či spôsob, ako nerovnosť meriame. Ukážme si to na posúdení majetkovej nerovnosti v spoločnosti s veľmi silným štátom, napríklad v realite našej krajiny za komunistov…

Málokto mohol vycestovať do západného zahraničia. Ale ak už mohol, dostal nedostatkové devízy vo veľmi dobrom (netrhovom) kurze. Zahraničná dovolenka ho teda nemusela stáť veľa. Vo finančnom porovnaní nákladov na dovolenku doma (či v socialistickom tábore) vs. v kapitalistickom zahraničí teda veľmi veľký rozdiel nebol. Z môjho pohľadu bol však rozdiel úplne podstatný a v peniazoch nevyčísliteľný: niekto na Západ vycestovať mohol, niekto iný vycestovať nemohol.

Dnes vycestovať môže každý. Niekto si však vyrazí na víkend na kávičku do Milána nízko nákladovou leteckou spoločnosťou, druhý do Innscbrucku na gurmánsku večeru pocestuje súkromným tryskáčom. Pomer v nákladoch na takéto povyrazenie môže byť aj 100 násobok (100 vs. 10000 euro). Pričom ale z môjho pohľadu rozdiel v prínose (zážitku) nebude ani 5 násobok.

Podobne je to s autami. Za komunistov sa autá predávali po známosti. Ale tie dostupné boli plus-mínus rovnaké. Opäť máme dva pohľady na nerovnosť: ja tvrdím, že nerovnosť bola obrovská (nevyčísliteľná), pretože niekto sa k autu dostal a niekto iný nemal šancu. Vo finančnom vyjadrení však rozdiel veľký nebol: autá sa predávali za netrhovo nízke ceny (resp. v netrhovom prostredí). Čo bol ale zároveň jeden z hlavných dôvodov, prečo boli len pre vyvolených.

Dnes pojazdné auto kúpite za tisíce euro, ale boháči majú autá aj za milión euro a nielen jedno. Keďže ja od auta očakávam, aby ma spoľahlivo odviezlo z bodu A do bodu B, nevidím rozdiel medzi škodovkou z bazáru a novým Maybachom, ktorý ale vlastníkovi slúži skôr na lov radodajných slečiniek.

A podobne je tomu dnes. V silne socialistickom systéme. Niekto je prisatý na štátny cecok a niekto iný prisatý nie je. A to je podstatný rozdiel. Pretože štát žije z prostriedkov, ktoré si požičal s úmyslom ich nikdy nevrátiť. Vám však požičajú peniaze len na skutočnú pôžičku, ktorú vrátiť budete musieť. A to mi verte, že to je priepastný rozdiel.

Čo je horšie, nevratné pôžičky nevyužíva len štát. Ide tu aj o pôžičky štát ovládajúcim finančných skupinám. Napríklad loby skupín „podnikajúcich“ v nehnuteľnostiach. Pod heslom „vlastné bývanie pre každého občana“ sa nafúkne realitná bublina. Štátom ovládaný bankový systém vygeneruje nové, ničím nekryté peniaze, ktoré sa presunú na kontá vyvolených. Nezúčastnený občan to pocíti akurát vo zvýšení ceny nehnuteľností. A keď bublina spľasne, peniaze už sú na správnych účtoch. Nepredajné nehnuteľnosti sú vo vlastníctve bánk, ktoré neskrachujú len preto, že štát (legálne?) použije násilie voči svojim občanom a donúti ich tieto peniaze (ktoré si dávno užíva niekto iný) splatiť.

A opäť: bez existencie štátneho monopolu na vytváranie nekrytých peňazí by k niečomu takému nikdy nedošlo. Developer by si musel na trhu požičať skutočné peniaze od skutočných sporiteľov. Musel by im zaplatiť skutočne trhový úrok. Nedostal by pôžičku na úrok, manipulovaný centrálnou bankou, ktorú aj tak splatia tí menej šťastní.

Etatisti napádajú privatizáciu štátneho majetku. Vraj by to zvýšilo majetkovú nerovnosť. A štátny majetok je predsa náš. Trh a dva orechy! Štátny majetok je ich. A to je presne ten dôvod, prečo oni neprivatizujú. Privatizér, ak by si chcel hodnotu svojho majetku zachovať, musel by s ním rozumne hospodáriť v trhovom prostredí. Gorily v štátnych firmách si budú užívať majetok bez toho, aby ho mali napísaný na seba a museli sa oň skutočne starať.

Trend znárodňovania opäť dorazil do západného sveta. Ani sa nenazdáte a znárodnené budú „naše“ plynárne, elektrárne a rafinéria; „nenažraní“ telekomunikační operátori budú ušetrení, pre tých sa vymyslí špeciálna daň.

Áno, „spravodlivé znárodnenie“ majetkovú nerovnosť, vyjadrenú v štátom manipulovaných peňažných jednotkách, skutočne zníži. Postupne sa však budeme stále viac a viac stretávať s nerovnosťami typu „niekto môže a niekto iný nemá žiadnu šancu“. Skúste si ešte raz premyslieť, či vám ukojená závisť (čo oči nevidia, to srdce nebolí) skutočne stojí za podporu nástupu komunizmu do kedysi pokrokovej Európy.

1,914 celkovo návštev, 1 návštev dnes