Menej štátu

Veľká väčšina ľudí je presvedčená, že k normálnemu fungovaniu spoločnosti je nutná centrálna autorita, ktorá bude definovať a následne vynucovať pravidlá, podľa ktorých by sa mali správať jednotliví členovia spoločnosti. Alebo sú minimálne presvedčení, že by sa inak žilo oveľa horšie/ťažšie. Toto presvedčenie považujem za podobný druh viery, ako je viera náboženská. A pokúsim sa vám vysvetliť, v čo verím ja, keď neverím v dobrotivý štát.

Akokoľvek viem, že väčšina mojich spoluobčanov verí v štát, konfrontácia s týmto názorom zoči-voči ma dosť rozhodila. Predstava, že niekto verí, že európska regulácia GDPR skutočne chráni občana pred zneužitím jeho osobných údajov, je pre mňa natoľko uletená, že som si nedokázal zachovať chladnú hlavu.

Nepovažujem veriacich tohto kultu za hlúpejších, horších …. ako som ja sám. Jednak som sám tomu pred cca 15-20-timi rokmi veril a hlavne; snažím sa rešpektovať ľudí s rôznymi názormi. Rôzne, aj diametrálne odlišné názory nemôžu byť príčinou opovrhovania druhou stranou.

Počas diskusie som čakal na otázku, čomu teda verím ja? Myslím, že som ju nakoniec nedostal, ale aj tak považujem za užitočné si to spísať. Chcem spresniť, že nielen, že neverím v zmysluplnosť riadenia spoločnosti prostredníctvom štátu, ale ani prostredníctvom nejakých centrálnych vopred  spísaných pravidiel. Ktoré síce formálne všetci budú akceptovať, ale keď príde k rozporu, každý si ich bude vysvetľovať po svojom a rozhodnutie, na koho strane je pravda, bude zdĺhavé, neefektívne a v konečnom dôsledku nepoužiteľné.

Čomu teda verím?

Verím v to, že každá jedna transakcia, slobodne a dobrovoľne uzatvorená medzi stranami prinesie úžitok obom (všetkým) stranám transakcie. Pritom každá transakcia bude (môže byť) úplne jedinečná a neopakovateľná.

Za bývalých komunistov nás učili, že hodnoty sa vytvárajú len prácou. Ja som presvedčený, že hodnota môže byť vytvorená aj jednoduchou výmenou medzi dvoma stranami. Hodnota, pre obe strany pomocou jednej jedinej transakcie.

Predstavte si nasledujúcu početne veľmi obmedzenú a izolovanú spoločnosť:

Dvaja farmári s rodinami žijúci na odľahlom mieste. Jeden farmár má dve kravy (KK), druhý farmár má dvoch býkov (BB). Dohodnú sa na jednoduchej výmene v kurze (cene) 1K=1B. Po realizácii výmeny sú ich majetkové pozície nasledovné: KB a KB. Tvrdím, že touto jednoduchou výmenou získali prospech obaja (možnosť rozmnožovať svoje stádo) a nebolo k tomu treba vykonať žiadnu prácu. Stačilo slobodne realizovať túto jednoduchú výmenu (obchod).

No a ja som presvedčený, že závery tohto príkladu je možné zovšeobecniť. Že presne takto to môže fungovať aj v zložitej spoločnosti. Že netreba žiadne dopredu spísané zákony. Že stačí zabezpečiť možnosť slobodne realizovať transakcie medzi stranami.

Poviete si, to (zabezpečiť tú možnosť) sa oveľa ľahšie napíše, ako realizuje. No a ja tvrdím, že štát, resp. centrálna autorita s vopred definovanými pravidlami to môže len zhoršiť.

Skúsim sem napísať nejaké príklady z reálneho, zložitého sveta a pokúsim sa na nich demonštrovať, že dobrý výsledok sa dosiahol bez nejakých vopred písaných pravidiel a naopak, existencia takých pravidiel situáciu zhoršila. Že podstatné bolo to, že transakcia bola v záujme oboch strán, a teda na jej realizáciu nebolo už potrebné nič iné.

Sedíte v čakárni a čakáte na lietadlo. Zbadáte, že čosi nie je tak, ako obvykle. Po chvíli personál leteckej spoločnosti oznámi, že centrálny IT systém spoločnosti, umiestnený kdesi na druhom konci sveta má veľký problém. A tak sa dozviete, že to pípnutie palubenkou pri vstupe do lietadla nie je len lokálne, ale je to vstup do centrálneho IT systému. A bez tohto pípnutia (centrálnej registrácie cestujúcich) nie je možný nástup cestujúcich do lietadla a ani jeho odlet.

Ani poruchy tak dôležitých a centrálnych systémov sa nedajú vylúčiť. Občas sa to proste stane. Popísanú udalosť ja považujem za náhodu, v podstate zásah vyššej moci. Formálne je to síce chyba leteckej spoločnosti, ale reálne sa nedajú veci zariadiť tak, aby pravdepodobnosť tejto udalosti bola čistá nula.

Pracovníci leteckej spoločnosti, ktorí sú na mieste odletu, majú ten istý záujem, ako vy. Čo najskôr odletieť domov. Letecká spoločnosť (centrála) má ten istý záujem. Za neplánovane stojace lietadlo platia (napr. prenájom, platy posádke …), ale nezarába im. Váš záujem a záujem leteckej spoločnosti je v súlade. Máte istotu, že odletíte, len čo to bude skutočne možné.

V EÚ je tento prípad predmetom regulácie číslo 261/2006 o ochrane práv cestujúcich v leteckej doprave. Pri meškaní letu na prílete do cieľovej destinácie, dlhšom ako 3 hodiny, máte nárok na kompenzáciu vo výške 600 eur na osobu.

Poviete si, to je predsa super, že mi regulácia zabezpečí odškodné. Vivat EÚ!

V skutočnosti tých 600 eur je plnenie z poistenia, ktoré si nejakým spôsobom zabezpečila letecká spoločnosť. A poistenie, to je náklad. Ktorý letecká spoločnosť nemá možnosť pokryť inak, ako jeho započítaním do ceny letenky.

Čiže skutočný výsledok predmetnej regulácie je ten, že donúti všetkých cestujúcich si v cene letenky zaplatiť rovnaké poistenie. Zaplatia ho aj tí, čo ho reálne nepotrebujú (nekúpili by si ho) a zaplatia ho aj tí, čo považujú svoj čas za cennejší, ako dohodnutých jednotných 600 za osobu. Keby bola tá možnosť (a ja o takej neviem, aj keď som ju aktívne hľadal), zaplatili by si aj drahšie poistné, ale s vyšším plnením.

Centrálne pravidlá, ktoré majú platiť dlhšiu dobu a majú sa týkať veľkej množiny prípadov (aj keď toho istého druhu) ani byť iné nemôžu. Tá regulácia sa nedá napísať tak, aby boli spokojní všetci. Pričom bez regulácie by to možné bolo. Na poistnom trhu by vznikla príležitosť ponúkať také poistenie (opakujem: napriek snahe som také nenašiel) a to s rôznymi parametrami pre rôznych zákazníkov. Či by o také poistenie bol reálny záujem, to by ukázal dopyt. Možno áno, možno nie. Ale jeho uzavretie by bolo slobodným rozhodnutím dvoch strán. Kým s reguláciou ho dostanú a zaplatia všetci.

Teraz podobný príklad:

Prídete na letisko na check-in. Tam sa dozviete, že nepoletíte. Dôvod je overbooking. To je situácia, keď letecká spoločnosť predala viac leteniek, ako je miest v lietadle. Je vám ponúknutý náhradný let za XX hodín a podľa tej istej regulácie EÚ máte nárok na kompenzáciu, čuduj sa svete, vo výške 600 eur na osobu.

Overbooking na rozdiel od náhodného zlyhania techniky je dôsledkom úmyselného a vedomého konania leteckej spoločnosti. V cenách leteniek mám dosť dobrý prehľad a preto viem, že to miesto, z ktorého vás vykopli, letecká spoločnosť predala niekomu inému za povedzme (kvalifikovaný odhad) 1200 eur. Regulácia teda zabezpečila leteckej spoločnosti zisk 600 eur zisku z transakcie, s ktorou vás donútili súhlasiť. Dobrovoľne by ste možno na takú možnosť nepristúpili (oni ale najprv hľadajú dobrovoľníkov, ale keď nenájdu, tak je to skutočne takto).

Ako asi taká regulácia vznikla? Politici vypočuli hlas občanov, ktorí žiadali „riešiť“ problém meškajúcich letov a overbookingu. Leteckým spoločnostiam sa podarilo „dohodnúť“ s politikmi obchod za vašim chrbtom. 600 eur kompenzácie pri náhodnej udalosti (pokryje poistenie, platené cestujúcim) a rovnakých 600 eur kompenzácie pre prípad, že letecká spoločnosť dokáže dávno predanú letenku predať ešte raz, ale výrazne drahšie.

Netvrdím, že v prípade overbookingu nemáte žiadnu šancu sa domôcť vyššej náhrady, ako je tých 600 eur. Ale som presvedčený, že to celé je dohodnuté tak, aby to bolo fixované. Jednak ľudia skutočne veria štátu a budú radi a tiež rozhodnutie súdu vo váš prospech by bolo proti dohode „veľkých chlapcov“. Ale ak veríte v štátnu spravodlivosť, tak môžete skúsiť.

Bez regulácie by ste podľa mňa mali na súde, obzvlášť na súkromnom súde v konkurenčnom právnom prostredí šancu. V USA letecké spoločnosti týmto limitom odškodného chránené nie sú, súdy (resp. dohodovací úradníci na nižšom stupni) tam rozhodujú pružnejšie a tak je tam väčšia šanca domôcť sa skutočne náhrady, ktorá už nemusí byť pre leteckú spoločnosť taká výhodná. A hlavne: výšku náhrady nepozná vopred a tak kalkulácia výhodnosti overbookingu nebude jednoduchá.

Vyššie popísaná regulácia však ešte nie je to najhoršie, čo sa môže stať. Je síce hlavne v prospech leteckých spoločností  a nie ako je deklarované, v prospech cestujúcich (tým to len súdruhovia dokázali takto predať – to je ich hlavná silná stránka, dokážu predať obmedzenie ako niečo prínosné), ale predsa len sa drží nejakej logiky a zákonitostí. Letecké spoločnosti sa zobudili včas a uhrali to celkom prijateľne. Ale skutočne považujem za naivné veriť, že regulácie sa prijímajú inak, ako dohodou štátu s regulovaným subjektom. To len prepracovaný marketing a povinná školská indoktrinácia zabezpečia, že ľudia veria, že je to v ich prospech.

Ale môže byť aj horšie. Keď regulovať zatúži iniciatívny dobroser v záujme vyššieho záujmu a regulovaný subjekt podcení snahu, resp. neuspeje so snahou dostať (prepáčte za vulgárny výraz) politika do reality. Takou reguláciou je obmedzenie splodín, či emisií automobilov, či tlak na limity prírodných zákonov v energetike. Aféra dieselgate je podľa mňa len malou komplikáciou oproti tomu, čo nás čaká.

Ukončím tento text jednoduchším príkladom: Regulácia zdieľanej jazdy (Uber a spol.). Skutočne si myslíte, že je nevyhnutné regulovať niečo, čo preukázalo svoju životaschopnosť? Službu, ktorú ľudia používali dobrovoľne a vo veľkých mestách výrazným spôsobom prispieva k možnosti sa pohybovať bez vlastného auta, ale zároveň pohodlne. Však tí ľudia, čo veria vo výhody štátnej regulácie by stále mohli používať štátom licencované taxíky. Tu skutočne neexistuje žiadny racionálny dôvod, aby museli byť všetci subjektom toho istého právneho dohovoru.

Mojou vášňou je cestovanie po celom svete. Na diaľku si dohodnem dopravu, ubytovanie a iné služby. Na relatívne slobodnom a véééľmi konkurenčnom trhu. Kdesi v tramtárii na druhom konci sveta ma nemá aký štát, či nejaké písmenká ako ochrániť. A napriek tomu mi slobodné transakcie s rôznymi stranami v rôznych krajinách rôznych kultúr vychádzajú presne tak, ako som napísal na začiatku: hodnotou pre obe strany. Prečo by som nemal veriť, že to musí fungovať všeobecne?

Prosím vás, milí veriaci v štát: Kľudne sa nechajte ochraňovať štátom, ak to považujete za správne. Ale skutočne musíte do toho nútiť aj nás, čo o túto „službu“ nemáme záujem?

2,718 celkovo návštev, 1 návštev dnes