Menej štátu

Pre nezúčastneného pozorovateľa to muselo vyzerať celkom komicky.

Bol som práve na ceste do našej sídliskovej pizzerie. Pán domáci tam robil obedné menúčka za smiešnu cenu a v podniku mával podstate prázdno, takže som objednávaním a čakaním na jedlo stratil len minimum času. A to je moja hlavná priorita, keď homeworkujem. Zvládnuť stravovanie v čo najkratšom čase. Približne sto metrov vzdialená reštaurácia spĺňa túto požiadavku dokonale.

Cez ulicu som prechádzal sklonený nad mobilom, lebo som zase raz potreboval niekomu na internete vysvetliť, ako sa kardinálne mýli. A hlavu som zdvihol až v momente, keď som začal lomcovať zamknutými dverami reštauračného zariadenia. Na moje prekvapenie bola v podniku tma, nábytok fuč. Na šedom betóne, kde svojho času blikal neónový nápis (Demižóni, alebo Musolini, proste niečo taliansky znejúce), už zostala iba od slnka a smogu ušetrená svetlá plocha.

Nedá sa povedať, že by ma táto situácia nejako zvlášť rozladila. Proste som šiel ešte ďalších dvesto metrov a dal si kebab. Ale fakt, že podnik zavrel v podstate zo dňa na deň, ma prekvapil.

Keď to takto spätne analyzujem, dá sa identifikovať pár chýb, kvôli ktorým toto zariadenie dopadlo tak, ako dopadlo, ale vtedy som si ich v podstate vôbec neuvedomoval.

Interiér chcel možno pôsobiť moderne, ale bol skôr chladný a neosobný. Fialové steny, abstraktné obrazy na stenách, kovové stoličky a hlavne nedostatok svetla. Upozorňujem, že sa bavíme o pizzerií a nie bare zastrčenom v niektorej amsterdamskej uličke červených svetiel.

Asi polovicu reštaurácie tvorila fajčiarska zóna. Tá bola síce poctivo oddelená stenou, nemohol som sa ale zbaviť pocitu, že ju nejakým záhadným spôsobom podfukuje. Cigaretový dym bolo cítiť neustále.

Priaznivé podmienky pre fajčiarov výrazne ovplyvnili klientelu, ktorá si do podniku zvykla chodiť. Ja týmto pánom pracovne hovorím „zdvihnuté goliere“. Chlapi po štyridsiatke, s ktorými riadne trieska kríza stredného veku. A keďže nemajú na to, aby ju riešili ako Nemci (kúpa športového automobilu), tak si zdvihnú golier na rúžovom Polo tričku a vytetujú si na rameno nejakú somarinu (hrable opreté o diviaka, alebo turistickú mapu Považského Inovca).

A keď už raz máte štamgastov, ktorí celý deň presedia pri káve, krabičke tvrdých malboriek a chlapskej mluve, odláka vám to rodiny z deťmi. Tie by možno spravili väčší obrat.

Podobne problematické to bolo aj s kuchyňou. Ak mi niečo utkvelo v pamäti, tak fakt, že pán domáci snáď každú pizzu kropil tabascom. Také boli všetky pikantné.

Suma sumárum, podnik bol, až na jeden stôl vo fajčiarskej zóne, non-stop prázdny.

V podstate som na pizzerku na pár mesiacov zabudol. Keď som ale raz úplne náhodne nakukol do dverí bývalej reštaurácie, ostal som stáť s otvorenou hubou. Podnik bol plný ľudí.

A hneď mi doplo, čo v predchádzajúcom priestore nefungovalo.

Samozrejme, celý fajčiarsky priestor bol preč. Steny mali drevený obklad, namiesto moderného umenia v kovových rámoch, dobové plagáty a noviny z čias Rakúsko-Uhorska. Miestnosť pôsobila útulne až domácky.

Hneď som si samozrejme objednal a musím povedať, že jedlo sa zlepšilo o niekoľko úrovní. Za posledný rok som už z jedálneho lístku okúsil snáď všetko a ani raz som sa nepopálil. Musím len lapidárne konštatovať, že v novej reštaurácii jednoducho dobre varia. Aj keď som sa pred pár mesiacmi presťahoval, stále chodím do podniku na tatarák (dokedy, všakže), alebo hamburger.

Samostatnou kategóriou je obsluha.

Pán hlavný má v sebe gráciu vrchného Skřivánka z Hrabalovej knihy Obsluhoval jsem anglického krále. Až sa mi zdá, že má naviac, ako na reštiku na bratislavskej periférii. Zvyšná obsluha lezie svojou submisivitou až na nervy.

Ako som tak sedel na svojom prvom menúčku (BTW, za rovnako nízku cenu, ale chuťovo niekde úplne inde) a videl, že nedostatky predchádzajúcej prevádzky a aktuálne zmeny do seba zapadajú ako puzzle, uvedomil som si, aký je bankrot pre fungujúcu ekonomiku dôležitý.

Lebo predchádzajúcemu majiteľovi nemožno uprieť snahu. A nakoniec aj „vyhrnutým golierom“ bude za starou fajčiarňou úprimne ľúto. Ale aktuálna situácia na prvý pohľad napĺňa spoločenské potreby oveľa viac. A tá by bez bankrotu nemohla nastať.

V podstate každý zásah štátnych orgánov by sa samozrejme len snažil nejakým spôsobom pomôcť bývalému vlastníkovi. A tým len predlžovať jeho podnikateľské trápenie a znemožňovať zlepšenie gastronomických služieb na našom malom sídlisku.

A samozrejme, aj keď zmeny z dnešného pohľadu vyzerajú tak triviálne, v realite to tak vôbec nie je. Lebo keby to bolo také zjavné a ľahko zrealizovateľné, nič by predchádzajúcemu majiteľovi nebránilo, aby s nimi prišiel sám.

A presne to je problém dnešného školstva a zdravotníctva, teda sektorov, kde sme si bankroty zakázali.

Fakt, že aktuálne školy a nemocnice nemôžu svoju prevádzku ukončiť, aby na ich miestach vyrástli školy a nemocnice nové, ktoré budú lepšie napĺňať požiadavky zákazníkov, je zásadnou prekážkou na ceste k zlepšeniu. A dovolím si tvrdiť, že kvalitatívne zlepšenie by sa pohybovalo v podobnom časovom rámci, v ktorom sa na mieste zafajčenej pizzerie objavila dobrá reštaurácia (pár mesiacov).

To vo svete bez bankrotu je to úplne iné kafe. Najprv musí polovica národa správne voliť. A potom, ak pán Boh dá, tak možno za štyri roky v nemocniciach nebude chýbať toaletný papier. Alebo ani to nie.

PS: reštaurácia, o ktorej hovorím je Reserva Na Križovatkách na Trnávke.

3,941 celkovo návštev, 3 návštev dnes