Menej štátu

Predstavte si! Tá potvora práčka mi práve kradne prácu. Mohol som mlátiť špinavé prádlo v kdesi potoku, ale teraz môžem akurát tak udierať do klávesnice.

Ktoré činnosti nám stroje ukradnú nabudúce? Samo-jazdiace auto možno nahradí vodiča z povolania, Youtube učiteľku, algoritmus spisovateľa, kazítko zákonodarcu… Už sa zdá, že voči inováciám ostane imúnne len jedno remeslo – to najstaršie. A aj tomu už na päty „šliape“ VR headset a realistické kyber-panny. Roboty nám vezmú prácu a zle s nami bude! Aspoň takú emóciu vyvolávajú niektoré články z posledných mesiacov.

Toto strašenie sa vracia znova a znova, ako divadielko okolo zrušenia Mečiarových amnestií. Už Ludditi v 19. storočí sa pustili do ničenia tkáčskych strojov v Anglicku. Práve vrcholila industriálna revolúcia a mnohí remeselníci sa búrili, lebo stroje im išli zobrať prácu.

Dnes bijú na poplach aj ďalšie sociálne skupiny: intelektuáli, politici a dokonca aj takí „kapitalisti“ ako Bill Gates, alebo Elon Musk. Prvý menovaný chce v reakcii na automatizáciu zdaniť roboty a druhý vidí budúcnosť v zavedení tzv. základného príjmu pre všetkých.

Ak to trocha zvulgarizujem, alarmistov desí tento scenár:
Kapitalisti nahradia živých pracovníkov robotmi a inováciami. Dôsledkom čoho vznikne obrovská masa nezamestnaných na jednej strane a malá skupinka prosperujúcich automatizovaných kapitalistov na strane druhej (odteraz zavádzam termín „robo-kapitalista“).

Riešenie alarmistov (opäť s istou mierou zjednodušenia):
Automatizáciu treba regulovať, prípadne časť zisku z tohto „neduhu“ extra skonfiškovať a distribuovať medzi nezamestnaných. Lebo sociálny zmier, rovnosť, bla, bla, bla…

Už by sa zdalo, že inovácie sú dvojsečnou zbraňou, ktorú treba krotiť vhodnou „progresívnou“ politikou.

Pozor, je to pasca autoritárov. Ako tvrdil klasik Frederic Bastiat, netreba sa pozerať len na to „čo vidno“, ale aj na to, „čo nevidno“. To, že automatizácia eliminuje pracovné miesta a občas robí ľuďom stresy, je vidieť. Príklad: neľahkú situáciu sedliaka, ktorého prácu prevezme kombajn, je vidno. Čo však nevidno je to, že takáto eliminácia pracovného miesta prináša benefit pre celý svet a v konečnom dôsledku aj samotnému „ex“-sedliakovi, no hlavne jeho potomkom.

Chceme koláče, nie prácu

Modus operandi kapitalizmu je deflácia. Každá inovácia ktorá zjednoduší výrobu, je pre nás požehnaním. Zefektívňovanie výroby zvyšuje množstvo a teda dostupnosť výrobkov (znižujú sa náklady na výrobu a tak rastie kúpna sila ludí). Spotrebiteľom ostáva v kapsách viac zdrojov, ktoré môžu minúť na niečo iné. V tomto procese je vďaka inováciám časť pracovnej sily „oslobodená“ od driny a vypustená na trh práce aby mohla robiť niečo iné. Je to slepý, neriadený, decentralizovaný a fascinujúci proces, ktorý zvyšuje životnú úroveň ľudí a problém hladomorov mení na problém obezity.

Spravme si jeden myšlienkový experiment. Zajtra sa objaví technológia, ktorá umožní za 1 euro prerobiť auto na samo-jazdiaci stroj (bez vodiča) a štáty to nezakážu. Čo sa stane s tými ťažko pracujúcimi vodičmi? Neviem. Pohoniči koní príchodom automobilov tiež prišli o prácu a museli sa preorientovať na niečo iné.
No isto sa zvýši dostupnosť dopravy a tovarov. Klesne nehodovosť na cestách (podľa WHO za rok 2013 zahynulo na cestách okolo 1 250 000 ľudí). Už žiadny mikrospánok, nepozornosť a alkohol za volantom. Autá môžu jazdiť takmer non-stop. Budeme si môcť načasovať vyzdvihnutie autom, alebo svoje autá necháme voziť cudzích ľudí za poplatok. Deti sa „samé“ bezpečne odvezú do školy. Ľudia môžu pracovať, alebo sa zabávať v aute počas cestovania. Zdielaná ekonomika môže zmeniť každé auto na potencionálnu záchranku, hliadku, a kuriéra v jednom. Doprava bude plynulejšia, menej stresu na cestách. A to len strieľam od pásu. O ďalších možných výhodách automatizácie v doprave ani len netušíme.
Šoférovanie však nemusí vymiznúť úplne. Ak dnes existujú nadšenci, ktorí komunikujú poštovými holubmi, za 100 rokov môžu existovať takí exoti, ktorých hobby bude sedieť v oceľovej krabici, točiť kolesom a šliapať do železných placiek.

Trocha historického kontextu

Máte doma chladničku? Pred vynálezom chladničky sa na chladenie používal ľad, okolo ktorého sa vytvoril priemysel zamestnávajúci desaťtisíce ľudí. Ľad musel najprv niekto prácne vysekať kdesi pri póloch. Následne bolo treba ľad prepraviť do skladov, distribuovať ho do miestnych ľadovní. Samozrejme, aj tie lode, sklady a ľadovne miestnych mäsiarov musel niekto postaviť.
Lenže potom nejaký „darebák“ vymyslel chladničku a pripravil tak desaťtisíce ľudí o prácu. To čo je dnes Uber pre taxikárov, bola vtedy chladnička pre ľadárov. Tí si museli nájsť uplatnenie niekde inde – tam kde boli viac potrební.

Teraz si predstavme, že by pred 100 rokmi vznikla iniciatíva „dobrodejov“, ktorá by viedla k obmedzeniu výroby chladničiek za účelom ochrany pracovných miest v ľadovom priemysle. Ako by dnes vyzeral tento svet? Nejde len o to, že by sme sa museli rozlúčiť s praktickými výhodami chladničiek, mrazničiek, klimatizácií… Prišli by sme o oveľa viac. Pracovná sila, ktorá by bola dnes stále sústredená v chránenom „ľadovom biznise“, by zrazu nebola dostupná pre iné odvetvia. Čísla nepustia. Niektoré iné služby by museli zdražieť, alebo by nevznikli vôbec. Ten hypotetický inštalatér, ktorý vám mohol opraviť vodovod v dome, teraz musí vysekávať ľad v Škandinávii. To je to „čo nevidno“, o čom písal už spomínaný Frederik Bastiat.

Aj „robo-kapitalista“ potrebuje odbytisko v podobe spotrebiteľov

Vlastník podniku nemá priamy úžitok z výrobkov, ktoré chrlí z pásu. Aby kapitalista neprerobil, je nútený svoju produkciu predať masám. Pointa každej dobrovoľnej obchodnej transakcie je v tom, že úžitok z nej majú obe zúčastnené strany (inak by aspoň jedna strana z obchodu vycúvala). Toto platí rovnako aj pre „robo-kapitalistu“. Jeho produkty/služby sa tiež musia dostať medzi masy skrz win-win obchod.
Občas sa argumentuje, že automatizácia zvyšuje rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Za prvé, aj „robo-kapitalista“ čelí riziku, že mu zo zisku „odhryzne“ konkurencia, ktorá ho tiež môže poslať rovno do bankrotu. A ak aj nie, dosť možno to znamená, že to čo robí, robí dobre. V každom prípade, mňa nijako neznervózňuje to, že niekto vlastní vrtuľník a ja len ojazdené auto. Nerovnosť (a nie len tá príjmová) tu bola a bude. Čo ma zaujíma je fakt, že chudobní v dobe „automatizovanej“ sú na tom oveľa lepšie než chudobní v dobe pred industrializáciou. To, čo bolo kedysi dostupné sotva pre kráľov a ich oligarchov, je dnes dostupné pre široké masy ľudí len vďaka automatizácii. Jedlo, teplo, lieky, oblečenie, doprava, hudba, filmy a aj tá prekliata práčka a chladnička.

Ok, ale čo ak technika raz pokročí do takého štádia, že bude možné vytvoriť hocičo, hneď a bez nákladov? O to lepšie! Takýto prístroj poznáme napr. zo seriálu Star-trek. Stačí vysloviť názov želaného predmetu, prístroj následne re-aranžuje molekuly vzduchu a „vypľuje“ hotový produkt. Od jahodových gulí až po Tesla Model S. Cena všetkých výrobkov by klesla takmer na nulu. Svätý grál spotrebiteľov – nás.

Môžeme len špekulovať, ako by vyzerala spoločnosť s takýmto strojom. Možno vzniknú nové príležitosti v sektore služieb s ľudským prvkom: starostlivosť o ľudí, zábavný priemysel, vývoj liečiv, výskum vesmíru a pod… Trend presunu pracovnej sily z výroby do sektora služieb je napokon zrejmý už dnes.

Naši predkovia milión rokov dozadu by si tiež nedokázali predstaviť spoločnosť, v ktorej bude o vodu, jedlo, teplo „postarané“. My si rovnako nevieme predstaviť spoločnosť, v ktorej bude „postarané“ o vyššie menované + ostatné materiálne veci.

Možno, keď raz bude postarané o „materiálno“, tak sa ľudia materiálnych vecí presýtia a svoj záujem presmerujú na duchovné veci. Vďaka automatizácii si už teraz ľudia dokážu vyhradiť viac zdrojov a času na cestovanie, čítanie kníh, rodinu, výskum, hobby, zdravie, dobročinnosť, hru na klavír… Skrátka na nemateriálne veci, ktoré väčšina z nás považuje za dôležité.

Kaša sa nikdy neje taká horúca, aká sa navarí

Evolúcia neprebieha skokovo, ale postupne a to isté platí aj pre automatizáciu. Je to spôsobené aj tým, že stroje tiež niečo stoja. Investícia do automatizácie nie je jednorazová. Je fajn, že stroj na rozdiel od človeka nemusí platiť odvody (zatiaľ), nevypisuje sa na PN, nemá nárok na dovolenku, ale aj ten stroj treba zaplatiť, splácať/prenajímať, udržiavať, ovládať a pod… Každý zisku-chtivý kapitalista si potrebuje zvážiť, či nasadenie automatizácie v jeho podniku stojí za to. Ak by každý kapitalista hlava-nehlava menil ľudí za stroje, tak by dnes všetky obchody mali len samoobslužné pokladne, ale nie je tomu tak. Neoplatí sa im to. Zatiaľ. „Ohrozená pracovná sila“ má dostatok času na prispôsobenie sa novým trendom, napr. rekvalifikáciou. Pripraviť sa môže každý už teraz a paradoxne práve technológie robia tento „prechod“ jednoduchším (zdielaná ekonomika, online kurzy, lekcie na Youtube, mikro-práca…).

A ešte pripomienka, že štát je zlý

Zákonníky práce, minimálne mzdy, dane, odvody, anti-diskriminačné zákony – všetky tieto opatrenia motivujú podnikateľov preferovať investíciu do automatizácie, namiesto do ľudskej pracovnej sily. Časť automatizácie je teda umelo vynútená štátom. Navyše, tieto regulácie zároveň komplikujú cestu k novým pracovným miestam pre už spomínanú „oslobodenú pracovnú silu“.
Inflačná politika centrálnych bánk tiež robí neplechu a tlmí deflačné efekty automatizácie (bráni poklesu cien).
A čo sa týka návrhov na zavedenie „základného príjmu pre všetkých“, tak ide o skvelý spôsob ako skutočne zničiť pracovné miesta, lebo ľudia by boli motivovaní nerobiť.

Automatická práčka doprala, je čas prehodiť prádlo do sušičky. Aby som to uzavrel, paradoxne práve kapitalizmus a pokrok v automatizácii umožnil naplniť mnohé ľavicové ideály: riešenie chudoby (masová produkcia), emancipácia žien (automatické práčky, umývačky riadu…), eliminácia detskej práce (fabriky, namiesto fariem), prístup k vzdelaniu (internet), kratší pracovný týždeň a pod…
Progresívna ľavica by mala automatizáciu oslavovať a nie sa ju snažiť regulovať.

6,629 celkovo návštev, 1 návštev dnes