Menej štátu

Aj tí najväčší socialisti a zástancovia veľkého štátu si uvedomujú, že štát je v mnohých oblastiach nefunkčný a škodlivý, no mnohí argumentujú tým, že štát funguje v iných partikulárnych oblastiach skvele, a že bez neho by sa tu nežilo dobre. Treba len tu a tam niečo poopraviť. Ľudia jednoducho – a asi aj logicky – sa v prvom rade sústredia vždy len na to, čo je vidieť. Hlavný problém štátu je ale v tom, čo vidieť nie je.

Ak ste nefajčiar, tak si možno poviete, že štát je skvelý ak prikazuje reštauráciám a barom, aby vyhradili priestor pre nefajčiarov, alebo aby úplne zakázali ľuďom vo vlastných priestoroch fajčiť. No už nevidíte to, že mnohé podniky si úpravy buď nemôžu dovoliť (a preto možno skončia), alebo ich následne premietnú do cien, na čo v konečnom dôsledku doplatia len zákazníci. Takisto nevidíte ani to, ktorý podnik by aj bez takéhoto nariadenia ponúkol nefajčiarske priestory, a teda takto trhovo získaval zákazníkov, ktorí preferujú podniky, kde sa nefajčí.

Minimálna mzda je ďalším príkladom, kde si možno poviete, že ako super že je tu štát, ktorý určuje minimálnu hranicu, pod ktorú ten „hnusný kapitalista“ pri vyplácaní miezd nemôže ísť. No už nevidíte to, že je to skôr hranica, pod ktorú skutočne nikoho legálne nemôže zamestnať. Nevidíte ľudí, ktorí by inak mohli byť zamestnaní – nízkokvalifikovaní ľudia, alebo absolventi, ktorí by súhlasili aj s nižšou mzdou, aby nabrali skúsenosti a pracovné zručnosti, keďže by to určite videli pre seba ako lepšie riešenie, ako sedieť doma a nerobiť vôbec nič. Štát namiesto toho reguluje ďalej, eviduje veľké množstvo nezamestnaných mladých a snaží sa ich zamestnávať umelo z prostriedkov (daní) tých, ktorí pracujú.

Eurofondy sú skvelá vec, poviete si. Stavajú sa za ne cesty, ihriská, obnovujú historické stavby…  no už nevidíte to, že jednak každý slovák prostredníctvom daní odvádza veľkú sumu do Bruselu (Do roku 2009 dokonca celé euro za každé získané euro), a aj keby tomu tak nebolo, nevidíte to, ako eurofondy likvidujú konkurenčné prostredie. Ak niekto získa (aj vďaka úplatkom) dotáciu, má oproti svojmu konkurentovi veľkú výhodu. Môže ponúkať kvalitnejšie a lacnejšie služby – vďaka peniazom z daní. Samozrejme každý dotáciu získať nemôže – objem prostriedkov je limitovaný. No a čo je podstatné – zákazník neprišiel dobrovoľne k jednému zo subjektov na trhu a nepodporil ho vzájomnou výmenou (kúpou služieb alebo produktov), no peniaze mu boli pod hrozbou basy odňaté (bol zdanený) a nejakým úradníkom následne subjektu pridelené.

Poviete si možno, že aký je štát skvelý, že dozerá na monopoly, poriadne ich zdaňuje (eej len im dajte!), licencuje a reguluje, aby „naplnil štátnu kasu“. No už možno nevidíte to, že „vďaka“ tomu vysokému zdaňovaniu, licencovaniu a regulovaniu tie monopoly vlastne vznikajú a preto žiadny iný potenciálny čo i len malý konkurent nemá šancu vstúpiť na trh kvôli extrémnym nákladom, a tak možno ponúknuť nižšie ceny a kvalitnejšie služby.

Je skvelé mať štát, ktorý dotuje rôzne športy, stavia hokejové a futbalové štadióny, podporuje športovcov v účastiach na svetových podujatiach a pod.. No aké by to asi bolo, ak by ľudia povedzme neboli zdaňovaní vôbec a štát by nedotoval vôbec nič? Ľudia by tak mali minimálne o 100% viac prostriedkov, s ktorými by mohli disponovať. Mohli by sa sami rozhodnúť, aký šport podporia. Bol by to hokej, futbal, floorball, tenis alebo niečo úplne iné? Športovci by sa pri takejto priamej podpore možno aj viac snažili a ľudia by sa o ich výkony aj viac zaujímali. To sa ale nikdy nedozvieme, lebo o tom, čo sa nám „má páčiť“ viac alebo menej, nerozhodujeme my, ale politici.

Možno vás napadnú ústavné práva proti diskriminácii. Ak je niekto povedzme proti rómom, homosexuálom, židom alebo moslimom a nechce ich vo svojom podniku, ako môže byť na škodu veci, keď mu štát prikáže takýchto ľudí neodmietať? No uškodí to práve tým ľuďom, ktorým mal štát v úmysle pomôcť. Skúsme si predstaviť čo by sa stalo, ak by sa na trhu vyskytoval niekto taký, kto by iracionálne diskriminoval na základe sexuálnej orientácie, farby pleti, vierovyznania, alebo iných faktorov a spoločnosť by takéto konanie odsudzovala. No v prípade voľného trhu by takýto podnikateľ strácal zákazníkov a získavali by také podniky, ktoré by nediskriminovali. V ideálnom prípade by takýto podnik skrachoval. To sa ale nestane v prípade, že štát plošne prikáže všetkým nediskriminovať, teda po správnosti – diskriminovať, ale napriek tomu u seba strpieť. Takýto zlý podnikateľ bude mať naďalej tie isté príjmy z podnikania a navyše nenávisť voči týmto ľuďom podporená štátnou reguláciou pod hrozbou sankcií sa bude v ňom len naďalej stupňovať.

Takýchto príkladov by sa dalo uviesť mnoho. Všade tam, kde sa štát vmiešava do voľného trhu, narobí vždy viac škody ako úžitku. Politici si všímajú len ten úžitok, ktorý radi prezentujú verejnosti – no veľké škody z toho vyplývajúce, ktoré na prvý pohľad nie sú vidieť, si všimne len málokto. Trh nie je dokonalý a nikdy nebude. Ľudia majú neustále tendenciu požadovať riešenie štátom, ak sa im niečo nepáči. Škoda že si neuvedomujú to, že štátne riešenia im v konečnom dôsledku vždy len uškodia.

12,624 celkovo návštev, 2 návštev dnes